Preklad a tlmočenie 10 - PDF Free Download (2023)

Transcription

1 Preklad a tlmočenie 10

3 Vladimír Biloveský Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Univerzita Mateja Bela Fakulta humanitných vied Banská Bystrica

4 Zostavovateľ doc. Mgr. Vladimír Biloveský, PhD. Vedecká redaktorka doc. PhDr. Zuzana Bohušová, PhD. Výkonné redaktorky PhDr. Miroslava Melicherčíková Mgr. Dana Mačudová, PhD. Recenzenti doc. PhDr. Elena Baranová PhDr. Anita Huťková, PhD. Publikáciu technicky upravila Mária Srnková Vydala Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Fakulta humanitných vied 2012 Vytlačil Bratia Sabovci, s.r.o. Vladimír Biloveský autori štúdií 2012 ISBN ISBN

5 OBSAH Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Vladimír Biloveský...? Translatologická teória a prax Juraj Dolník...? Preklad a tlmočenie v kontexte nových výziev a perspektív Edita Gromová...? Dejiny umeleckého prekladu na Slovensku z dnešného pohľadu II. Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Mária Kusá...? Preklad, pravda, globalizácia Ján Vilikovský...? I. VŠEOBECNÁ TRANSLATOLÓGIA 3 D v preklade i translatológii alebo ostáva miesto pre prekladateľskú etiku? Jana Rakšányiová...? Poetika umeleckého prekladu Ladislav Franek...? Asociácie, konotácie a preklad Jozef Sipko...? Impersonálne pasívum v preklade z arabčiny a nemčiny do slovenčiny Eva Čulenová, Jana Miškovská, Eva Schwarzová...? František Miko: návrat ku koreňom iniciatívy F. Mika pre slovenskú teóriu prekladu Slavomír Gál...?. Zamyslenie sa nad špecifikami prekladu titulkov Mária Hardošová...? Titulky vs dabing Jana Heringhová...? Cognitive lingustics in English Polish machine translation: an introduction to selected theoretical aspects Dorota Chlopek...?

6 Slovensko dabingovo-titulkovacia krajina? Katarína Klimová...? Polskie i slowackie czasowniki ruchu dylematy tlumaca Bozena Kotula...? K prekladu syntaktických štylém v anglicky písanej literatúre pre deti a mládež Alena Štulajterová...? Preklad románu Tadeusza Nowaka A jak królem, a jak katem będziesz do slovenčiny z hľadiska adjektívnej valencie Marta Vojteková...? II. UMELECKÝ PREKLAD Perspektívy prekladania slovenskej literatúry do cudzích jazykov Ľudmila Adamová...? Teória chaosu a umelecký preklad. Poznámky k historiografii umeleckého prekladu Katarína Bednárová...? Slovenské preklady Goetheho Fausta v období romantizmu a realizmu Ján Čakanek...? Le traduzioni delle opere importanti degli autori inglesi ed italiani del Settecento ed Ottocento della letteratura di viaggio in lingua ceca e slovacca Miroslava Ďurkovičová...? K problematike prekladu kultúrne motivovaných výrazov v románe Sto rokov samoty od G. G. Márqueza Dana Ďurovková...? Preklad súčasnej slovenskej literárnej tvorby do bieloruštiny. Kniha o cintoríne Daniely Kapitáňovej Ivana Džundová...? Recepcia literárneho diela Milorada Paviča v slovenskej literatúre Michal Harpáň...? V priestore za zrkadlom, v priestore za maskou. O motívoch zrkadla a masky u Mily Haugovej a v slovenskom výbere básní Sylvie Plathovej Ivana Hostová...?

7 Robinsom Crusoe perom cenzora ideové a ideologické rozdiely prekladov Jana Javorčíková...? Problémy výskytu cudzojazyčných výrazov v anglických textoch Lucia Kozáková...? O słowackim przekladzie Wojny polsko ruskiej pod flagą bialo czerwona Doroty Masłowskiej Gabriela Olchowa...? Kritika prekladu poézie slovenské preklady argetínskeho spisovateľa Daniela Ováriová...? Nové výzvy súčasnej slovenskej prekladovej produkcie v Taliansku Ivan Šuša...? Niekoľko poznámok k prekladu piesňového textu pre potreby umeleckého prednesu Peter Trizna...? Kreativita v básnickom preklade Anna Valcerová...? III. ODBORNÝ PREKLAD K syntaticko štylistickým rébusom v prekladoch inštitucionálno právnych textov EÚ Klaudia Bednárová Gibová...? Člověk není nikdy svobodný od podmínek, ale vždy je svobodný k něčemu, aneb překlad filozofického textu a jeho možná translatologická východiska Eva Maria Hrdinová, Silvie Gmuzdková...? Информационные материалы о получении высшего образования в Словакии в переводческом словацко-русском дискурсе. Виктория Ляшук...? Aktuálny predmet mimojazykovej skutočnosti v odbornom preklade Mária Paľová...? Rozvoj terminológie za podpory medzinárodných organizácií Elena Vallová...?

8 IV. TLMOČENIE Inferenčná stratégia ako základný determinant procesu porozumenia pri simultánnom tlmočení Helga Antalová...? Princípy a inšpirácie diskurzívnej metodológie pri výskume tlmočníckeho konania a tlmočníckych procesov Zuzana Bohušová...:...? Tlmočenie ako veda (1) Marián Fedorko...:.? Záťažové faktory v povolaní tlmočníka Soňa Hodáková...? Retardačné faktory pri tlmočení (na príklade jazykových párov nemčina slovenčina a angličtina slovenčina) Jana Lauková, Miroslava Melicherčíková...? Nové tendencie v tlmočníckom zápise Zuzana Lorková...? Ako hodnotiť konzekutívne tlmočenie? K evalvácii výkonov v kurze KT na základe audiovizuálneho záznamu a kontrastívnej analýzy transkriptu translátu a originálneho prejavu Marek Ľupták...? Tlmočnícka notácia v slovenskej praxi Lýdia Machová...? V. DIDAKTIKA PREKLADU A TLMOČENIA Didaktika prekladu pre audiovizuálne médiá: výzvy, možnosti, perspektívy Emília Janecová, Ján Želonka...? Retrospektíva a perspektívy vzdelávania polonistov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici Anita Račáková...?

9 NOVÉ VÝZVY, PRÍSTUPY, PRIORITY A PERSPEKTÍVY (úvodné slovo) Vladimír Biloveský Kolektívna monografia Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy nadväzuje na tradíciu banskobystrických publikácií Preklad a tlmočenie. Vychádza v jubilejnom roku pre banskobystrickú translatológiu i jej univerzitu. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici si v tomto roku pripomína dvadsiate výročie svojho vzniku a banskobystrická translatológia oslavuje pätnáste narodeniny. Aj predloženou publikáciou si chceme pripomenúť uvedené jubileá. Publikácia je tematicky členená do piatich častí (Všeobecná translatológia, Umelecký preklad, Odborný preklad, Tlmočenie, Didaktika prekladu a tlmočenia). Úvahy o nových výzvach a perspektívach v translatológii otvárajú štúdie, ktoré svojím charakterom zovšeobecňujúco rámcujú priority i perspektívy translatologického výskumu nielen na Slovensku. Na nezáujem o teoretickú reflexiu prekladania poukazuje Juraj Dolník, ktorý zdôrazňuje potrebu aj v súčasnosti reagovať na otázky vzťahu medzi teóriou a praxou so zreteľom na význam teórie pre prax nielen v translatológii, ale aj v jazykovede alebo v literárnej vede. Edita Gromová uvažuje nad postavením prekladateľa a tlmočníka v súčasnom svete dynamických globalizačných a internacionalizačných zmien. Mária Kusá sa zameriava na súčasné impulzy pre výskum dejín umeleckého prekladu na Slovensku. Po predstavení súčasných impulzov pre výskum dejín prekladu sa snaží zovšeobecniť slovenské uvažovanie o dejinách prekladu v ostatných dvoch desaťročiach. Ján Vilikovský sa zamýšľa nad súvislosťami medzi prekladom, pravdou a globalizáciou. Svoje uvažovanie uzatvára konštatáciou, že meniaca sa kultúrna situácia mení a ovplyvňuje aj funkciu umeleckého prekladu a postavenie prekladateľa. Všeobecnú translatológiu otvára štúdia troch autoriek (Eva Čulenová, Jana Miškovská a Eva Schwarzová), ktorá sa zameriava na súvislosti vstupu impersonálneho pasíva do sémantiky výpovede v typologicky odlišných jazykoch (arabčina, nemčina) a v závislosti od toho ponúkajú autorky pohľad na paralely a diferencie prekladu tohto typu pasíva do slovenčiny. Slavomír Gál poukazuje na neoceniteľný prínos Františka Mika v oblasti literárnovednej štylistiky a jeho vplyv na dianie a smerovanie mladej vednej disciplíny translatológie. Mária Hardošová sa zamýšľa nad špecifikami prekladu titulkov audiovizuálneho diela. Konštatuje, že hlavným činiteľom zostáva stále prekladateľ a jeho komplexný pohľad na dielo a precízny postoj k prekladateľskej práci. Príspevok Jany Heringhovej porovnáva prístupy k prekladu filmového scenára dabing a titulkovanie na Slovensku a v zahraničí. Vybrané konceptuálne problémy odvodené z kognitívnej sémantiky a kognitívnych prístupov ku gramatike, ktoré súvisia so strojovým prekladom v smere anglický jazyk poľský jazyk, sú predmetom uvažovania Doroty Chlopek. Otázkou jednotlivých druhov prekladu v oblasti audiovizuálnych textov v európskom kontexte a na Slovensku sa zaoberá Katarína Klimová. Bożena Kotuła vo svojom príspevku poukazuje na

10 špecifiká poľských a slovenských slovies pohybu a s tým súvisiace problematické aspekty práce prekladateľa. Etike prekladania a lojalite v translatológii sa venuje Jana Rakšányiová. Analýzu jazykových sovietizmov ilustruje Jozef Sipko, pričom za dôležité považuje aj zodpovedajúce lingvokultúrne komentáre. Syntaktické štylémy v britskej a americkej literatúre pre deti a mládež z aspektu prekladu sú predmetom záujmu Aleny Štulajterovej. Sekciu všeobecnej translatológie uzatvára Marta Vojteková s témou adjektívnej valencie, ktorú demonštruje na poľskom románe a jeho slovenskom preklade. Zdá sa až neuveriteľné, že problematika umeleckého prekladu aj v dobe klesajúcej produkcie umeleckých textov stále fascinuje výskumníkov. Umelecký preklad predstavuje najrozsiahlejšiu časť predkladanej monografie. Záujem o preklad umeleckých textov a myslenie o ňom je nutné naďalej podporovať a ďalej rozvíjať. Ľudmila Adamová sa pokúša zmapovať perspektívy prekladania slovenskej literatúry do cudzích jazykov. Príspevok Kataríny Bednárovej poukazuje na interdisciplinárne chápanie teórie prekladu. Autorka v ňom naznačuje, ako by sa dalo uvažovať o dejinách prekladu z hľadiska pojmov odvodených z teórie chaosu. Dejiny umeleckého prekladu následne chápe v perspektíve chaosu a binómu usporiadanosť neusporiadanosť ako nelineárny systém vzťahov medzi normou a odchýlkou od normy. Slovenské preklady Goetheho Fausta v období romantizmu a realizmu predstavuje Ján Čakanek. Preklady významných diel autorov anglickej a talianskej cestopisnej literatúry 17. a 18. storočia do slovenského a českého jazyka prezentuje Miroslava Ďurkovičová. Dana Ďurovková sa zameriava na teoretickú a praktickú stránku prenosu kultúrne motivovaných výrazov z hispánskej kultúry do kultúry slovenskej. Prekladateľskú kritiku na preklade súčasnej slovenskej literárnej tvorby do bieloruštiny demonštruje príspevok Ivany Džundovej. Hlbšiu sondu do kritiky umeleckého prekladu nám ponúka Ladislav Franek. Michal Harpáň sa venuje recepcii literárneho diela popredného srbského autora v slovenskej literatúre. Príspevok Ivany Hostovej je pokusom o identifikáciu a interpretáciu stôp, ktoré zanechala konkrétna prekladová tvorba súčasnej slovenskej poetky a prekladateľky na jej vlastnom autorskom rukopise. Jana Javorčíková si kladie za cieľ kvantitatívnu analýzu prekladov Robinsona Crusoa do slovenského jazyka, ako aj kvalitatívnu analýzu úprav pôvodného textu v literárno-historickom a spoločenskom kontexte. Niektoré prekladateľské postupy pri výskyte cudzojazyčných výrazov v anglickom texte demonštruje Lucia Kozáková. Gabriela Olchowa sa venuje problematike prekladu jazykových a kultúrnych jednotiek poľského románu do slovenčiny. Kritika slovenského prekladu poézie argentínskeho spisovateľa je v centre pozornosti Daniely Ováriovej. Ivan Šuša predstavuje nové výzvy súčasnej slovenskej prekladovej produkcie v Taliansku. Niekoľko poznámok k prekladu piesňových textov pre potreby umeleckého prednesu uvádza Peter Trizna. Časť venovanú umeleckému prekladu uzatvára Anna Valcerová, ktorá dokumentuje rôzne vývinové fázy básnického prekladu, pričom zdôrazňuje princíp kreativity. Tretia časť publikácie je venovaná odbornému prekladu. Klaudia Bednárová-Gibová sa venuje syntakticko-štylistickým štruktúram v prekladoch vybraných inštitucionálnoprávnych textov EÚ. Eva Maria Hrdinová a Silvie Gmuzdková sa vo svojom príspevku zamýšľajú nad prekladom filozofického textu a možnými translatologickými východiskami. Diskurzný prístup k analýze textových prvkov a aspektov prekladu na materiáli aktuálnej monografie Informácie o štúdiu prezentuje Viktoria Liashuk. V centre záujmu Márie Paľovej

11 je aktuálny predmet mimojazykovej skutočnosti v odbornom preklade. Túto časť uzatvára Elena Vallová stručným prehľadom o rozvoji terminológie podporovanom medzinárodnými organizáciami. V prvom príspevku z časti tlmočenie sa Helga Antalová zameriava na inferenčnú stratégiu ako základný determinant procesu porozumenia pri simultánnom tlmočení. Zuzana Bohušová uvádza princípy a inšpirácie diskurzívnej metodológie pri výskume tlmočníckeho konania a tlmočníckych procesov. Hlavné oblasti výskumu tlmočenia ako integrálne súčasti translatológie načrtáva Marián Fedorko, ktorý zároveň vymedzuje tlmočenie ako vedu. Predmetom záujmu Soni Hodákovej sú záťažové faktory v povolaní tlmočníka. Jana Lauková a Miroslava Melicherčíková predstavujú viaceré retardačné faktory v procese tlmočenia v rámci jazykových párov nemčina slovenčina a angličtina slovenčina. Nové tendencie v tlmočníckom zápise u študentov odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo nájdeme v príspevku Zuzany Lorkovej. Príspevok Mareka Ľuptáka sa zameriava na hodnotenie konzekutívneho tlmočenia na základe audio-vizuálneho záznamu a kontrastívnej analýzy transkriptu tlmočenia a pôvodného prejavu. Téma tlmočníckej notácie dominuje aj v príspevku Lýdie Machovej, ktorá analyzuje viaceré ukážky notácie z reálnych tlmočených podujatí. Publikáciu uzatvára časť didaktika prekladu a tlmočenia, ktorá ponúka dva príspevky. Dvojica Emília Janecová a Ján Želonka sa zameriavajú na didaktiku prekladu pre audiovizuálne médiá, pričom porovnávajú domáci kontext so situáciou v Nemecku. Anita Račáková prezentuje obraz tradície, súčasného stavu a nových možností vzdelávania polonistov na Slovensku. Svoje úvahy uzatvára tvrdením, že slovenská polonistika by nemala stratiť istú kontinuitu vedeckého bádania a zároveň by mala hľadať nové výskumné orientácie užšie prepojené s praktickým uplatňovaním poznatkov, najmä v oblastiach súvisiacich s prekladateľskou a tlmočníckou praxou. Nádejame sa, že predložená publikácia, tak ako predošlé publikácie z edície Preklad a tlmočenie, sa stane dôležitým zdrojom pri uvažovaní nielen o nových výzvach a perspektívach v myslení o preklade. Vladimír Biloveský

12 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy TRANSLATOLOGICKÁ TEÓRIA A PRAX Juraj Dolník Bezprostredným podnetom na návrat k tejto téme je osobná skúsenosť zo styku so slovenskými prekladateľmi v mimoakademickom prostredí v posledných dvoch-troch rokoch, pri ktorom som pocítil nezáujem o teoretickú reflexiu prekladania, ba až averziu voči abstraktnej komunikácii o prekladaní. Motiváciou návratu je potreba reagovania na stále aktuálnu otázku vzťahu medzi teóriou a praxou so zreteľom na význam teórie pre prax nielen v translatológii, ale napríklad aj v jazykovede alebo v literárnej vede. Normalitu tohto vzťahu potenciálne narúša fakt, že ako každý výtvor ľudského ducha aj vedecké teórie sú zasiahnuté tendenciou k autonomizácii, čím nadobúdajú vlastnú dynamiku a rozvíjajú sa energiou z vlastného zdroja, o čom bežne hovoríme ako o vnútornej logike ich vývoja. Ak sa aktérov vedy zmocní táto logika, čaká na nich pasca analogických výskumov, ktorými sa napĺňa výskumný program zodpovedajúci tejto logike bez toho, aby sa sústavne prihliadalo na prax. Napríklad lingvistike hrozilo uviaznutie v takej pasci, keď príliš dlho zotrvávala v štrukturalistickej paradigme, upínajúc sa na komplexný opis jazykového systému, a výskumy sa podriaďovali poznávaniu zložitosti tohto systému, strácajúc zo zreteľa zmysel poznávania jazyka z hľadiska jeho nositeľov, pre ktorých existuje. Povestný komunikačnopragmatický obrat v jazykovede v 70. rokoch minulého storočia nebol len následkom toho, že sa vyčerpal poznávací potenciál štrukturalistickej, resp. systémovo-funkčnej paradigmy, takže sa lingvistika ocitla v krízovom stave. Následná metodologická pragmatizácia jazykovedy bola aj reakciou na pocit potreby revitalizácie vzťahu medzi lingvistickou teóriou a jazykovým životom jednotlivca a spoločnosti, a teda potreby napĺňania jazykovedy zmyslom prameniacim zo životnej praxe jazykového spoločenstva. V tomto duchu môžeme uvažovať aj o teóriách prekladania a klásť si otázku, či sme sa nestali alebo sa nestávame ďalšou obeťou ich vnútornej logiky stimulujúcej k analogickým výskumom, pri ktorých sa plnokrvný prekladateľský život dostáva do úzadia. Táto hrozba je zjavná, keď sa výskumy vyčerpávajú deskripciami segmentov sveta prekladu, ktorými sa prezentuje len ich verbálny obraz bez reálnej aplikačnej potencie. Taký stav zdôvodňuje spomínaný nezáujem prekladateľov praktikov o teóriu, podporuje indiferentný až odmietavý postoj k nej, ako aj tendenciu k spochybňovaniu významu teórie prekladu vôbec. Poslúži aj ako opora antiteoretického diskurzu v spoločenstve týchto prekladateľov, ktorým sa upevňujú aj predsudky a stereotypy vo vzťahu k užitočnosti teórie, a tak sa ich komunikácia o prekladaní redukuje na exemplifikáciu prežívaných prekladových problémov, na konfrontáciu skúseností, prezentáciu vlastnej invencie a pod. Na podporu platnosti mojej skúsenosti zo styku s prekladateľmi pripomeniem aj zážitok K. Reissovej (Snell-Hornby/Kadric, 1995), ktorý sa týka reakcií na jej prednášku na istom kongrese. Istá uznávaná prekladateľka umeleckej literatúry reagovala: Čo mi dáva všetka tá teória? Ja prekladám intuitívne a tým to končí! (op. cit., s. 29). Iný prekladateľ z povolania na prednášku K. Reissovej o teoretických základoch prekladania reagoval takmer

13 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy zdesene: Môj ty Bože, až teraz si všímam, čo vlastne robím, keď prekladám. Chcem na to ale čo najrýchlejšie zabudnúť, lebo inak už nenapíšem ani riadok! Pripadal by som si ako stonožka, ktorá nevie, ktorú nohu má najskôr zdvihnúť! (tamže). Autorka spomína (op. cit., s. 9) aj protest praktikov proti výrazu veda o prekladaní (Übersetzungswissenschaft) s odvolávaním sa na to, že prekladanie predsa nie je veda, je to buď remeslo (spravidla podľa prekladateľov odborných textov), alebo umenie (podľa prekladateľov umeleckých textov). K. Reissová na to reagovala, že táto námietka sa dá ľahko vyvrátiť, lebo ide len o nedorozumenie: veď nikto netvrdí, že prekladanie je veda (vedou je predsa skúmanie prekladania ako procesu a produktu). Myslím, že tu išlo o nedorozumenie z jej strany, resp. o to, že neprimerane ilustrovala nepochopenie označenia veda o prekladaní. Sotva stotožňuje praktik prekladanie s vedou, evidentne má na mysli, že prekladanie nie je vec vedy, ale praxe, prekladateľských praktík. Nejde mi, samozrejme, o polemiku s autorkou v tomto bode jej vynikajúceho výkladu základných otázok náuky o prekladaní. Závažná je otázka, na ktorú aj ona naráža: Ako sa dá presvedčiť prekladateľ praktik, ktorý sa etabloval v prekladateľskej obci, že teória prekladu má význam pre prekladateľskú prax? Ak sa etabloval bez toho, aby sa oboznámil s nejakou teóriou, teda bez opory o vedeckú reflexiu prekladania, má v rukách silný argument. Na otázku, ako sa vypracoval do pozície etablovaného prekladateľa, môže odpovedať: vlastnou praxou, resp. aj sledovaním prekladateľských praktík iných. Viera, že nevyhnutnou a dostačujúcou podmienkou štandardného aj nadštandardného prekladateľa je kultivovanie vlastnej prekladateľskej praxe na základe praxe, v miernejšom prípade vyúsťuje do vnímania náuky o prekladaní ako prakticky irelevantný jav, ktorý sa praktikom snažia naoktrojovať teoretici z akademického prostredia, pestujúci túto náuku v duchu logiky rozvoja sociálnych a humánnych vied bez toho, aby si overovali jej praktickú eficientnosť, a v radikálnejšom prípade vedie k jej odmietaniu ako príťaže pre prekladateľa (porov. spomínanú epizódku, v ktorej sa objavilo prirovnanie praktika k stonožke) ako niečoho, čo mu nielenže neprospieva, ale ho dokonca obmedzuje, prekáža mu v prirodzenom prekladateľskom konaní. Presvedčí teoretik praktika tým, že mu vysvetlí, že ešte raz citujúc K. Reissovú (op. cit., s. 34) teória mu pomáha racionálne riešiť prekladové problémy a argumentačne brániť vlastné riešenia (táto schopnosť robí z neho odborníka, experta)? Možnou námietkou je, že v konečnom dôsledku rozhodujúca je kvalita prekladateľského výkonu, takže sa nastoľuje otázka, či sa preukázalo, že výkon prekladateľov so špeciálnou translatologickou teoretickou prípravou je kvalitnejší ako výkon štandardných prekladateľov bez takej prípravy. Pravda, spor medzi teoretikom a praktikom môže pokračovať aj pri tejto otázke, ak teoretik vyvodzuje hodnotiace kritériá z teórie prekladu, kým praktik sa odvoláva na intersubjektívnu akceptáciu, teda na to, že kvalita prekladu sa potvrdzuje jeho platnosťou v komunite konzumentov. Aj tu sa objavuje starodávne potenciálne napätie medzi pravdou vedy a pravdou života, ktoré sa aktualizuje v situáciách, keď aktéri skôr implicitne ako explicitne dávajú najavo, že nech je pravda vedy akokoľvek presvedčivá, pre nich je rozhodujúca ich vôľa, ich hodnotenia a preferencie, ich akceptácie a štandardizácie a pod. Aj vyššie pripomínané reakcie praktikov sa týkajú tohto napätia: ich reakcie evokujú pravdu prekladového života, pravdu, ktorú verifikuje prax a ktorá je pravdou bez ohľadu na to, čo zodpovedá pravde vedy o prekladaní. Ich fiktívna priama reč znie: Teoretici učene hovoria o tom, ako má vyzerať dobrý preklad, ale my robíme dobré preklady aj bez tejto učenosti.

14 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Nastolený problém vyvoláva rozličné predstavy o prístupe k jeho riešeniu. Riešenie však predpokladá pomenovanie jeho možných príčin, ujasnenie si, z čoho môže tento problém vzísť. Do úvahy prichádzajú tieto zdroje: 1. Prekladatelia praktici z rozličných dôvodov nie sú pripravení na recepciu výsledkov vedy o prekladaní. Keďže ich preklady sú akceptované ako štandardné, resp. aj nadštandardné prekladateľské výkony, možný záujem o teóriu sa neaktualizuje, a tak prekladatelia nenadobúdajú skúsenosť z apercepcie teoretických textov, a teda sa nerozvíja vnímavosť vo vzťahu k teóriám. 2. Povaha prekladania je taká, že jeho zvládnutie je založené len a len na prekladovej praxi, čiže jeho analýza a teoretické uchopovanie nemá aplikačný potenciál. Podobne ako syntaktická analýza viet a teoretické zobrazenie ich štruktúr sa neuplatnia pri generovaní viet v reálnej materinskej jazykovej komunikácii, ani normálne prekladanie neprebieha ako uplatňovanie teoretických poznatkov o tejto aktivite. 3. Teórie prekladania sa rozvíjajú ako reťazec reakcií v komplementovom, komplementárnom alebo opozičnom vzťahu, čo korešponduje s normálnym vývojom vedy, v čom ale skryte pôsobí už spomínaná autonomizačná sila, ktorá má takpovediac neutrálny vzťah k praxi. Či teoretik podľahne tejto sile, alebo jej vzdoruje, závisí od jeho schopnosti na sebareflexiu vo výskumnom procese. Ak sme presvedčení, že hypotéza o nedostatku aplikačného potenciálu náuky o prekladaní je vyvrátená (bod 2), zostávajú nám dve možnosti reagovania na sledovaný problém: a) Pretože príčina problému je v nevedomosti prekladateľov praktikov a z nej prameniacej apriórnej averzie voči teórii, ich postoj nemá súvislosť s povahou našich teórií. Ak máme záujem o zmenu tohto stavu, môžeme upriamiť pozornosť na nastoľovanie edukačného prostredia s nádejou na jeho zmenu. Potenciálnym sprievodným príznakom tejto reakcie je utlmenie žiaduceho pochybovania o teórii, čo nás posúva na stanovisko, z ktorého sa nám problém javí tak, že naša teória je dobrá, len prax zlyháva (o reálnosti takého stanoviska svedčí verejná jazyková kritika v slovenskom jazykovom prostredí, ktorá evidentne vychádza z toho, že teória spisovnej slovenčiny a jej kultúry je dobrá, len spisovnojazyková prax zlyháva). b) Žiada sa permanentná reflexia teórií a výskumov aj so zreteľom na možné prínosné intervencie do prekladateľskej praxe. Treba si uvedomovať, v akej výskumnej kultúre sa pohybujeme s tým znalostným zázemím, že kultúra ako štandardizované spôsoby správania a konania aj výskumná kultúra sa konštituuje štandardizáciou istých spôsobov mentálneho správania a konania má aj tú silu, že pôsobí na nás s istou sugesciou ( vsugerúva nám, že keď to mnohí takto robia, musí to byť dobré) a umožňuje nám zbaviť sa ťarchy pateticky povedané heuristickej mučivosti. Naznačujem tu potrebu akejsi metateórie, ktorá by fungovala takrečeno ako poradný orgán pri budovaní a rozvíjaní teórií, a teda pri koncipovaní a realizácii výskumných projektov. Jednou z funkcií translatologickej metateórie by bolo zdôvodňovanie legitímnosti teórií a výskumov z hľadiska ich praktickej eficientnosti, čo by

15 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy predpokladalo vytvorenie argumentačnej bázy na obhájenie alebo vyvrátenie ich aplikačnej potencie. K tejto funkcii patrí teda aj reflektovanie overovania reálnej účinnosti zasahovania teórie do prekladateľskej praxe, čo implikuje systematické sledovanie interakcie teórie s praxou. Predchádzajúci výklad je sprevádzaný kardinálnou implicitnou otázkou, ktorú si človek kladie, keď sa zamýšľa nad možnosťami zlepšovania, zdokonaľovania, kultivovania činností: Aký vplyv má stupeň uvedomenosti na kvalitu činnosti? Inak povedané, ide o pomer medzi úrovňou racionality, na ktorej sa aktér nachádza pri konaní, a kvalitatívnou úrovňou činnosti, a teda o koreláciu racionality a kvality. Prvotná predstava je, že medzi týmito veličinami je zreteľná korelácia: čím vyššia je úroveň racionality (stupeň uvedomenosti), tým vyššia je kvalita činnosti. Platí to aj pre prekladateľskú činnosť? Jednou z možností, ako pristupovať k tejto otázke, je pokúsiť sa o presunutie tohto problému na pojem prekladateľská inteligencia. Pre inú príležitosť som si vypracoval definíciu pojmu inteligencia, ktorá sa dá špecifikovať rozličnými prívlastkami, teda aj ako prekladateľská inteligencia. Zopakujem vymedzenie pojmov. Definícia znie: Inteligencia je schopnosť človeka v interakcii s novými podmienkami a problémami navodiť istú akomodačno-asimilačnú proporciu, ktorej zmysel spočíva v ich ovládnutí (Dolník, 2009). Výraz istú poukazuje na graduálnosť inteligencie a výraz ovládnuť sa interpretuje ako duchovne sa zmocniť niečoho/niekoho tak, aby sa v ňom odhalili stimuly, ktoré vyvolávajú reakcie s rozličným stupňom očakávanosti. Pojem prekladateľská inteligencia sa špecifikuje takto: je to schopnosť v interakcii s danými interkultúrnymi podmienkami a s potenciálnymi prekladovými problémami navodiť istú akomodačno-asimilačnú proporciu, ktorej zmysel spočíva v ich ovládnutí. V sledovanej súvislosti osobitný význam prisudzujem umovo-rozumovému komponentu inteligencie s pripomenutím, že kým um je spätý s konvergentným myslením, ktoré spočíva v používaní známych spôsobov riešenia problémov, rozum je zodpovedný za divergentné myslenie, ktoré spočíva v hľadaní nových spôsobov riešenia aj nových prístupov, čiže ním sa realizuje heuristický potenciál intelektu zahŕňajúci intuíciu. Spomínaná otázka teraz znie: Má teória prekladu ako podporný faktor racionality relevantný vplyv na kultivovanie prekladateľskej inteligencie s osobitným zreteľom na jej intelektový (umovo-rozumový) komponent? Ak výraz intuícia interpretujeme širšie a pripíšeme mu význam dispozícia umožňujúca úspešne konať aj bez analýzy na základe zmyslu pre daný typ konania, ostrosť hranice medzi umom a rozumom sa otupí (intuitívne sa uplatnia aj známe spôsoby riešenia problémov). Je zrejmé, že otázka sa týka predovšetkým umového subkomponentu prekladateľskej inteligencie (slovom predovšetkým naznačujem, že vopred nevylučujem interakciu racionality a intuície). Takže: Má teória prekladu relevantný vplyv na umovú zložku tejto inteligencie? Vedie aplikácia teórie prekladu na spôsoby riešenia prekladových problémov k vyššej kvalite prekladania? Platí, že čím vyšší je stupeň mojej uvedomenosti pri umovom prekladovom akte, tým vyššia je kvalita môjho umového produktu? Spomínaná reakcia K. Reissovej, že teória prekladateľovi z povolania pomáha racionálne riešiť prekladové problémy, je priamočiara odpoveď na túto otázku. Čo má byť však pridanou hodnotou racionálneho riešenia na základe teórie v porovnaní s riešením bez tohto pozadia? Vidí sa mi, že taká priamočiara odpoveď nie je primeraná a pre prekladateľa ani presvedčivá. Javí sa mi to tak, že teória dáva (má dávať) stimuly na odhalenie a realizáciu duchovného potenciálu fenoménu prekladanie, t. j. možnej prekladovej rozmanitosti, prameniacej zo sily ľudskej

16 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy inteligencie nasadzovanej pri interkultúrnej komunikácii v neustále sa meniacich podmienkach. Sú to stimuly potenciálne vyvolávajúce reakcie, ktorými sa prekladanie dostáva za horizont aktuálneho prototypového prekladateľa a povedané v duchu idealistickej filozofie prejavuje sa tvorivá sila prekladateľského talentu reprezentantov ľudstva vo svete prekladu. Ako sa v duchu tejto filozofie hovorí o jazykovom talente človeka ako bytosti svojho druhu, ktorým sa myslí jeho dispozícia a schopnosť na takú rozmanitú jazykovú interpretáciu sveta, ktorou sa vyčerpáva interpretačný potenciál ľudského jazyka, môžeme hovoriť aj o jeho prekladateľskom talente, ktorým dokáže realizovať celý obsah prekladového potenciálu. O legitímnosti prekladových teórií, ktoré bezprostredne alebo aspoň sprostredkovane ponúkajú také stimuly, niet pochýb. Len poukazovaním na ne možno presvedčiť prekladateľa praktika o potrebe prekladovej teórie. Záverečná poznámka: V súvislosti s tým, že sa v texte hovorí o štandardných a nadštandardných prekladateľoch praktikoch, môže sa objaviť námietka, že štandardné a nadštandardné nemusí znamenať optimálne kvalitné. Je to možná námietka teoretika. Žiada sa však opatrná zdržanlivosť pri vyslovovaní takej námietky, a to najmä vtedy, ak sa vychádza z presvedčenia o akejsi samozrejmej prevahy teoretika nad praktikom. Veľmi priezračne povedané, ide o to, že nie je namieste zaujatie stanoviska, ktoré teoretika zvádza na nadraďovanie sa nad praktikov etablovaných v prekladovom svete, a teda ho oprávňuje, aby vystupoval ako legitímny vrchný posudzovateľ štandardnosti. Tento jav má množstvo implikácií, ktoré však už nie sú predmetom tohto príspevku. Literatúra DOLNÍK, J.: Všeobecná jazykoveda. Bratislava : Veda, 2009, 376 s. SNELL-HORNBY, M. KADRIC, M. (HG.): Grundfragen der Übersetzungswissenschaft. Wien : WUV-Universitätsverlag, 1995, 132 s. Resümee TRANSLATOLOGISCHE THEORIE UND PRAXIS Es wird der Frage nachgegangen, ob die Übersetzungstheorie die Übersetzungspraxis real beeinflűssen kann. Es geht nämlich darum, dass die etablierten Übersetzer öfters ihre ablehnende Stellungnahme zu der Übersetzungstheorie zur Schau stellen mit der Überzeugung, dass die Kultivierung der Übersetzungskompetenz nur und nur auf der Übersetzungspraxis beruhen kann. Es stellt sich die Frage nach der Gültigkeit der allgemeinen These, derzufolge die Qualität einer Handlung mit dem Bewußtheitsgrad korreliert. Gilt diese These auch bei der Übersetzung? Ist die Folge einer höheren Stufe der durch die Übersetzungstheorie untermauerte Rationalität eine höhere Qualität der übersetzerischen Leistung? Wie kann man einen etablierten Übersetzer, der sich von der Übersetzungstheorie distanziert, von der Relevanz der Theorie überzeugen? Der Autor lenkt die Aufmerksamkeit auf die Notwendigkeit, bei der Entwicklung der Übersetzungstheorie, die auch ihre eigene innere Logik hat, diese Fragen vor den Augen zu behalten, um nicht in die Falle der Eigendynamik der Theorie zu geraten.

17 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Kontakt: prof. PhDr. Juraj Dolník, CSc. Katedra slovenského jazyka, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava juraj.dolnik@fphil.uniba.sk

18 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy PREKLAD A TLMOČENIE V KONTEXTE NOVÝCH VÝZIEV A PERSPEKTÍV Edita Gromová Úvod V našom príspevku sa zameriame na aktuálne problémy, ktoré nastávajú v súvislosti s vnímaním profesie prekladateľa a tlmočníka v dynamike globalizačných a internacionalizačných zmien. Kladieme si otázku, aké zmeny nastali v ostatných rokoch v nazeraní na profesiu prekladateľa a tlmočníka a čo ich spôsobilo. Ďalej si budeme všímať, ako tieto zmeny ovplyvňujú vzdelávanie prekladateľov a tlmočníkov u nás i v zahraničí. 1 Zmeny v tradičnom vnímaní profesie prekladateľa a tlmočníka Každé povolanie povolanie prekladateľa a tlmočníka nevynímajúc prechádza zmenami, ktoré sú podmienené kontextom meniacich sa spoločenských potrieb a často aj trhových požiadaviek na tú-ktorú profesiu. V ostatnom čase sa značne zmenil spôsob práce prekladateľov, menia sa aj typy textov určených na preklad (resp. ich spracovanie), ako aj spôsob komunikácie s klientom. V odbornej literatúre sa často hovorí o segmentácii, dokonca až o fragmentárnosti v prekladateľskej práci (Pym, 1993, 2012; Gambier, 2000; Gouadec, 2000 a i.). K týmto zmenám dochádza pod vplyvom rôznych faktorov. Jedným z najdôležitejších faktorov je čoraz výraznejšie prenikanie nových technológií do práce prekladateľa a tlmočníka. Vďaka rozličným pamäťovým softvérom sa rozvíja počítačom podporovaný preklad. V praxi sa s ním stretávame čoraz častejšie, pretože najmä v segmente prekladu technických textov sa využívaním prekladateľských softvérov výrazne zvyšuje výkonnosť prekladateľa. Čoraz výkonnejšia výpočtová technika prispieva aj k zdokonaľovaniu strojového prekladu. Takto vytvorené preklady však majú stále ďaleko od dokonalosti. Ľudský faktor musí do nich vstúpiť tak či tak, pretože na to, aby sa dali použiť, je potrebné ich dôkladné revidovanie (tzv. postediting ). Revidovanie textu je tak ďalšou zručnosťou, ktorá sa stáva súčasťou práce prekladateľa posteditora (o prekladateľovi posteditorovi pozri Pym, 2012, s. 6). S rozvojom technológií súvisí aj dynamický rozvoj špecializácií (napr. lokalizácia softvéru, spracovanie terminológie, multimediálne informačné systémy, audiovizuálny preklad), ktoré si vyžadujú komplex vedomostí a zručností z oblastí výpočtovej techniky, jazyka, komunikácie, korpusovej lingvistiky a terminológie. Zmeny na prekladateľskom trhu spôsobuje aj presadzovanie sa nadnárodných spoločností, v ktorých je jazykom komunikácie najmä angličtina, čím sa v interkultúrnej komunikácii značne redukuje jazyková diverzita. Do popredia sa dostáva najmä preklad do anglického jazyka, ktorý však len v malej miere vykonávajú rodení anglicky hovoriaci (najmä v prípade prekladu do angličtiny z menej rozšírených jazykov). Globalizácia na prekladateľskom trhu tak podnietila preklad do nematerinského jazyka. Pravidlo, že

19 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy prekladateľ má prekladať do materinského jazyka, sa v praxi rešpektuje čoraz menej. K tomuto problému, ktorý v západných krajinách považujú za fenomén posledného obdobia, považujeme za potrebné pripomenúť, že v krajinách s menej rozšírenými jazykmi (ku ktorým patrí i Slovensko) je tento jav dlhodobo prítomný a vyplýva zo zvýšenej potreby prekladať do cudzieho jazyka ako aj z nedostatku prekladateľov, ktorí dokážu prekladať napr. zo slovenčiny ako cudzieho jazyka do svojho materinského jazyka. Nielen v inštitúciách Európskej únie, ale aj inde badať trend v rámci racionalizačných opatrení prekladať texty selektívne. Neprekladá sa všetko a informácie sa stávajú čoraz fragmentárnejšími. V odbornej literatúre sa čoraz menej uvažuje o prekladateľovi v úzkom slova zmysle, a zdôrazňuje sa rozšírenie jeho profesionálneho profilu (Gouadec, 2000; Pym, 1993, 2012 a i.). O prekladateľovi sa hovorí nielen ako o interkultúrnom sprostredkovateľovi, ale napr. aj o tvorcovi resp. spracovateľovi viacjazyčného dokumentu. Dôvodom je fakt, že tradičné ponímanie prekladateľa sa v mnohorakosti služieb poskytovaných prekladateľom značne mení. Z prekladateľa sa stáva čoraz častejšie multiprofesijný odborník, ktorý dokáže nielen text preložiť, ale ovláda i tvorbu technickej dokumentácie, redakčnú prácu, dokáže spracovať terminológiu, viesť prekladateľský projekt a pracovať v tíme. Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa mení definícia prekladateľského povolania. Kladieme si otázku, či sa menia aj požiadavky na kvalitu prekladu. Žiaľ, v praxi sa stále často stretávame s uprednostňovaním prekladateľov, ktorí prekladajú rýchlo a hlavne lacno, kvalita nie je dôležitá (Djovčoš, 2011a). Prekladateľom často komplikujú prácu nekvalitné východiskové texty. Bežnou súčasťou ich práce sa tak stáva aj ďalšia zručnosť úprava a korigovanie východiskového textu (napr. v Európskej komisii tento problém riešili zriadením oddelenia, v ktorom sa štylisticky upravujú východiskové texty ešte prv, ako sa dostanú k prekladateľovi). Vo svete sa už dlhšie prekladateľská a tlmočnícka činnosť nazýva prekladateľskými a tlmočníckymi službami, v ekonomických reláciách sa hovorí o prekladateľskom priemysle (translation industry), ktorý v mnohých krajinách tvorí nezanedbateľnú časť HDP. Aj na Slovensku vzniklo v poslednom čase množstvo prekladateľských agentúr, ktoré zabezpečujú klientom prekladateľské a tlmočnícke služby. Mnoho prekladateľov a tlmočníkov tiež pracuje na živnosť a vykonáva toto povolanie popri inom povolaní. Okrem toho aj u nás pôsobia nadnárodné spoločnosti, ktoré zamestnávajú prekladateľov. Pracovný trh sa globalizuje a internacionalizuje. Slovenský prekladateľ môže pracovať pre akúkoľvek prekladateľskú agentúru pôsobiacu na Slovensku ale i v zahraničí. Menia sa aj formy práce. V súčasnosti je častým javom, že časovú tieseň prekladateľské agentúry, ale i vydavateľstvá, riešia tímovou prácou viacerých prekladateľov. Takáto forma práce je však veľmi náročná na organizáciu a koordináciu tímu, vyžaduje si kvalitné riadenie a veľmi úzku spoluprácu celého kolektívu. Takto preložený text je nevyhnutné revidovať a štylisticky, ako aj formálne zjednocovať. Zmeny v práci prekladateľa, ale i tlmočníka na Slovensku sú také výrazné, že sa začala pociťovať potreba ich odbornej reflexie. Na prekladateľa v kontexte doby sociologické aspekty prekladu a prekladania sa zameral napr. výskum Martina Djovčoša (2011a, 2011b). Kvantitatívnou metódou (formou dotazníka) i kvalitatívnou metódou (analýzou autentických prekladov) dospel k cenným záverom o prekladateľovi, prekladateľskom prostredí a kvalite

20 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy prekladov v kontexte dnešnej doby. Škoda, že takéto výskumy na Slovensku sa doteraz nerobili, takže nemáme s čím porovnávať. Dostupné však sú podobné výskumy v zahraničí (Katan, 2009), čo má pre nás tiež významnú výpovednú hodnotu. Všetky tieto zmeny, ktoré majú pôvod v dynamike meniacich sa spoločenských potrieb, by sa mali odraziť aj v príprave budúcich prekladateľov a tlmočníkov na vysokých školách. V ďalšej časti nášho príspevku sa preto sústredíme na stav vzdelávania v tejto oblasti. 2 Vysokoškolská príprava prekladateľov a tlmočníkov Vysokoškolská príprava prekladateľov a tlmočníkov prešla v poslednom období viacerými zmenami, ktoré sú podmienené kontextom meniacich sa spoločenských potrieb ako aj trhových požiadaviek na prekladateľa a tlmočníka, o ktorých sme sa zmienili vyššie. V širšom európskom kontexte sa v študijných programoch zameraných na prípravu prekladateľa a tlmočníka (najmä na úrovni magisterského štúdia) začína dbať na to, aby absolventi získali odborné kompetencie, ktoré im uľahčia uplatniť sa na pracovnom trhu. Okrem jazykovej, medzikultúrnej, rešeršnej a odbornej kompetencie ide o posilnenie technologickej kompetencie a kompetencie poskytovať prekladateľské služby, pričom pod technologickou kompetenciou sa rozumie najmä kompetencia v oblasti prekladateľských pamätí a terminologickej práce a pod kompetenciou poskytovania prekladateľskej služby sa rozumie hlavne profesionálna komunikácia s klientmi (Európske magisterské štúdium prekladateľstva, EMT, European Master s in Translation, 2009). Vysoké školy, na ktorých sa vyučuje tento odbor, na tieto zmeny reagujú tým, že posilňujú technické vybavenie škôl, do výučby angažujú profesionálov z praxe a zavádzajú nové predmety, ktoré spájajú technologické zručnosti s prekladateľskými. Postupne sa mení aj obsah vzdelávania prekladateľov štandardným sa stáva modulový systém výučby a povinná odborná prax. Pod vplyvom zmien na trhu práce sa menia aj metódy a formy výučby do popredia sa dostáva projektová práca, simulácie reálnych situácií, odborná prax a stáže ešte pred ukončením štúdia ako aj po ňom (absolventská prax), paralelné štúdium iných odborov, krátkodobé doplnkové špecializačné kurzy a i. Ako sme už spomenuli vyššie, globalizácia na prekladateľskom trhu podnietila preklad do nematerinského jazyka a tým aj jeho vyučovanie v školách. (Vo Veľkej Británii dokonca nastáva špecifická situácia, že prekladateľstvo a tlmočníctvo študujú zväčša študenti, ktorých materinský jazyk nie je angličtina.) Téza, že prekladateľ má prekladať len v smere do materinského jazyka, tak v praxi platí čoraz menej. Na pracovnom trhu je dopyt po multiprofesijnom odborníkovi, ktorý dokáže nielen text preložiť, ale ovláda i tvorbu technickej dokumentácie, redakčnú prácu, dokáže spracovať terminológiu, viesť prekladateľský projekt a pracovať v tíme (o nových zručnostiach prekladateľa pozri Pym, 2012). Takéto rozširovanie profesionálneho profilu prekladateľa ovplyvňuje aj obsah štúdia. V prekladateľských a tlmočníckych študijných programoch vysokých škôl sa tak objavujú predmety ako informačný manažment, projektový manažment, technické písanie, manažment kvality, spracovanie terminológie, tímová práca a iné. (Vychádzame z interaktívnej mapy európskych univerzít poskytujúcich štúdium

21 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy prekladateľstva, ktorá je jedným z výstupov medzinárodného projektu OPTIMALE, dostupné na: Dôležitým faktorom úspešnosti vzdelávacích programov každého odboru je, aby program zohľadňoval potreby trhu práce. Aj v prípade vzdelávania prekladateľov a tlmočníkov je teda nevyhnutné sledovať tendencie vývoja na trhu práce v tejto oblasti a usilovať sa im prispôsobiť vysokoškolskú prípravu. Dnes sa kvalita študijných programov začína merať najmä uplatniteľnosťou ich absolventov v praxi. Uplatniteľnosť absolventov na trhu práce však nepovažujeme za jediný indikátor kvality študijných programov a ich absolventov. V súčasnosti sa stáva uplatniteľnosť absolventov na trhu práce dôležitým kritériom hodnotenia vysokých škôl. Tento faktor sa čoraz viac berie do úvahy aj na Slovensku, a to v súvislosti s akreditovaním študijných programov. Na uplatniteľnosť absolventov vplýva aj užšia spolupráca vzdelávacích inštitúcií a potenciálnych zamestnávateľov. Túto skutočnosť si uvedomuje aj najväčší zamestnávateľ prekladateľov a tlmočníkov v Európe Európska únia. Európske inštitúcie preto zintenzívňujú spoluprácu so vzdelávacími inštitúciami, ktoré pripravujú potenciálnych uchádzačov o prácu prekladateľa a tlmočníka v rámci európskych inštitúcií s cieľom vyhovieť ich potrebám. 3 Ako ďalej v štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva? Nad touto otázkou sa pred niekoľkými rokmi začali zamýšľať odborníci na vzdelávanie prekladateľov ale i zamestnávatelia, konkrétne najväčší zamestnávateľ prekladateľov a tlmočníkov v Európe Európska únia. Dospieť k optimálnemu študijnému programu prípravy prekladateľov pre potreby Európskej komisie (ďalej EK) bol jeden z hlavných dôvodov, prečo Generálne riaditeľstvo EK pre preklad v októbri 2006 usporiadalo v Bruseli konferenciu Towards a European Master s in Translation. Cieľom konferencie bolo prerokovať možnosti implementácie magisterského štúdia prekladateľstva do študijných programov členských štátov EÚ. Predložená predstava Generálneho riaditeľstva EK pre preklad bola prijatá pozitívne, ukázali sa však veľké rozdiely v organizácii študijných programov prekladateľstva jednotlivých členských krajín. Príčiny boli rôzne. V tom čase v mnohých krajinách vysokoškolské štúdium ešte neprešlo reformou trojstupňového vzdelávania - bakalársky, magisterský a doktorandský stupeň (napr. Nemecko, Španielsko). V iných sa síce prekladateľstvo a tlmočníctvo vyučovalo, ale v rámci národnej legislatívy vysokoškolského vzdelávania nebolo vyčlenené v nomenklatúre študijných programov pod týmto názvom (napr. v Poľsku sa dodnes vyučuje preklad pod názvom filológie príslušného cudzieho jazyka), a v niektorých krajinách sa vôbec nevyučovalo (Cyprus). Odlišnosti boli aj v obsahu študijných programov, ktoré vychádzali viac-menej z tradícií vyučovania prekladateľstva a tlmočníctva v jednotlivých krajinách. Preklenúť tieto rozdiely sa ukázalo ako nemožné a neskôr na ďalších stretnutiach zástupcov vzdelávacích inštitúcií sa ustúpilo od predstavy jednotnej podoby odporúčaného magisterského študijného programu pre vysokoškolské inštitúcie členských krajín EÚ. Ako naliehavá sa okrem toho ukázala požiadavka väčšej spolupráce medzi vysokými školami či už v oblasti spolupráce učiteľov alebo výmeny študentov. Ani táto spolupráca však nie je ideálna, najmä čo sa týka výmeny študentov (projekty ERASMUS, CEEPUS). Prekážkou je najmä malý záujem

22 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy o štúdium tzv. malých jazykov. V nevýhode sú najmä študenti z krajín s menej rozšírenými jazykmi, pretože sa pre nich ťažko hľadá partnerská univerzita. Napriek proklamovanej viacjazyčnosti a rovnocennosti jazykov v EÚ na univerzitách stále dominuje vyučovanie veľkých jazykov EÚ. Malé jazyky sa navzdory iniciatíve o viacjazyčnosti v najväčších krajinách EÚ vyučujú málo, ba dokonca sa z finančných dôvodov ich vyučovanie ruší (napr. rušenie lektorátov slovenského jazyka vo Veľkej Británii, Nemecku, Taliansku). Záujem o vyučovanie slovenčiny v rámci prekladateľských ale aj iných študijných programov v zahraničí je veľmi malý aj pre finančné tlaky na univerzity otvárať len finančne efektívne programy. Napriek viacerým rozdielom v organizácii a obsahu študijných programov prekladateľstva v členských krajinách EÚ sa zástupcom vysokých škôl členských krajín na pravidelných konferenciách organizovaných Generálnym riaditeľstvom EK pre preklad podarilo vytvoriť základ siete vysokoškolských vzdelávacích inštitúcií, ktoré poskytujú prekladateľské vzdelávanie na magisterskom stupni štúdia podľa dohodnutých kritérií. V roku 2010 vznikla sieť vysokých škôl, ktorých študijné programy spĺňajú tieto kritériá pod názvom Európske magisterské štúdium prekladateľstva European Master s in Translation (EMT) Network. Do tejto siete sa môžu prihlásiť univerzity, ktoré spĺňajú prísne kritériá hodnotenia kvality študijných programov pre potreby trhu práce. Kritériá hodnotenia ako aj referenčný rámec kompetencií pre profesionálnych prekladateľov, expertov v oblasti multilingválnej a multimediálnej komunikácie vypracovala Expertná skupina, ktorá pracovala v rokoch pri Generálnom riaditeľstve Európskej komisie pre preklad (pozri materiál z roku 2009 na webovej stránke EMT). V súčasnosti je do siete zapojených 54 programov z 19 členských štátov a z jednej krajiny mimo EÚ (viac informácií o podmienkach prijatia do siete na 4 Situácia vo vysokoškolskom štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva na Slovensku: tradícia vs. inovácia Štúdium prekladateľstva a tlmočníctva má na Slovensku dlhú tradíciu. Patríme medzi krajiny, v ktorých bolo vzdelávanie prekladateľov a tlmočníkov zavedené do vysokoškolského štúdia ako samostatný odbor už koncom 60. rokov 20. storočia na Univerzite 17. Listopadu v Prahe a jej pobočke v Bratislave. Dlhá tradícia špecializovanej prípravy študentov na výkon profesie prekladateľa a tlmočníka má iste podiel aj na rešpektovaní povolania prekladateľa a tlmočníka ako profesie. V mnohých európskych krajinách sa dodnes nevyrovnali s problémom odčlenenia a odlíšenia tohto štúdia od štúdia cudzích jazykov. Na Slovensku sa vysokoškolská príprava na toto povolanie spájala aj so systematickou teoretickou prípravou, ktorá vychádzala z komunikačnej teórie prekladu reprezentovanej už od konca 60. rokov 20. storočia A. Popovičom a F. Mikom). Treba si uvedomiť, že práve vnesenie vedeckosti do tohto odboru pomáhalo získať tomuto štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva vážnosť a zrovnoprávnilo ho so štúdiom iných filologických odborov, o čom svedčí aj nomenklatúra študijných odborov, ktorá momentálne platí na Slovensku. Tento moment je pre každé vysokoškolské štúdium veľmi dôležitý, pretože systemizácia pojmoslovia pomáha prepojiť teóriu s praxou. Nazdávame sa, že túto devízu nášho vysokoškolského vzdelávania by sme si mali chrániť a neopúšťať ju napriek rozličným tlakom na celkom praktické zameranie tohto štúdia, resp. na hybridizáciu tohto odboru.

23 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Za devízu nášho systému vysokoškolskej prípravy prekladateľov a tlmočníkov pokladáme aj nadväznosť bakalárskeho a magisterského štúdia tohto odboru. V mnohých iných krajinách existuje len magisterský stupeň prekladateľského štúdia, počas ktorého sa nedajú kvalitne pripraviť študenti na povolanie. Prípravu prekladateľov a tlmočníkov v rámci jedného študijného programu považujeme viac za výhodu ako nevýhodu, pretože v praxi sa absolventi môžu stretnúť s prekladom i tlmočením. Zameranie v praxi viac na preklad alebo na tlmočenie si môže absolvent regulovať po skončení štúdia podľa svojich schopností a dispozícií. Ani ponuku umeleckého prekladu v rámci študijných programov nepovažujeme za niečo zbytočné. Naopak, umelecký preklad rozvíja tvorivosť, ktorú potrebuje aj prekladateľ odbornej literatúry. Okrem toho, patríme medzi krajiny, v ktorých prevláda prekladová literatúra. Jej značnú časť tvorí umelecká prekladová literatúra (stačí sa pozrieť na pulty kníhkupectiev). Pravdou je však aj to, že u dávnejšie preložených titulov sa stretávame aj po dlhých rokoch, ktoré uplynuli od ich prekladu, len s reedíciami. Je teda dosť toho, čo považujeme za potrebné v našom štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva zachovať. Napriek tomu, že sme si vedomí toho, že študijné programy v jednotlivých krajinách EÚ nie je možné unifikovať (každá krajina má svoju legislatívu vysokoškolského vzdelávania, vychádza z istých tradícií a má aj iné špecifiká prekladateľského trhu), sú oblasti, ktoré potrebujeme zmeniť. Ide hlavne o modernizáciu vyučovania zapojením počítačovej techniky do prípravy prekladateľov a kladenie väčšieho dôrazu na spoluprácu s budúcimi zamestnávateľmi formou povinnej prekladateľskej praxe študentov (stáže v prekladateľských agentúrach, vydavateľstvách a iných inštitúciách). Je dôležité, aby absolventi prekladateľstva a tlmočníctva boli pripravení na trhové podmienky, ktoré ich čakajú v prekladateľskej praxi nielen u nás, ale i v zahraničí, pretože trh práce sa internacionalizuje aj v oblasti prekladateľských a tlmočníckych služieb. Konkurenčné trhové prostredie sa dotýka aj inštitúcií zabezpečujúcich prekladateľské služby. Ak chcú mať zamestnávatelia absolventov pripravených na plnenie svojich požiadaviek, mali by aj oni prejaviť väčší záujem o spoluprácu s univerzitami, či už prednáškami alebo inými, i vyučovacími aktivitami. Simulácie podmienok praxe, ale i priame zákazky pre študentov formou projektov, či prekladateľské súťaže (príkladom je Prekladateľská univerziáda) by mali byť samozrejmou súčasťou najmä magisterského stupňa štúdia. Univerzity by mali rozvíjať spoluprácu aj s profesijnými organizáciami, do života ktorých sa môžu zapájať už aj ich študenti buď účasťou na rozličných podujatiach profesijných organizácií (semináre, letné školy), ale aj pomocou pri organizácii spoločných podujatí profesijných organizácií s univerzitami. Takáto spolupráca je prospešná pre obe strany. Ako príklad uvádzame podujatie Preklad pre audiovizuálne médiá, ktoré mája 2012 v Nitre organizovali Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry (SSPOL) a Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (SSPUL) v spolupráci s Katedrou translatológie FF UKF v Nitre nielen pre študentov, ale aj pre širokú verejnosť. Študenti si aj takto vytvárajú vzťah k prekladateľskej komunite, a zároveň získavajú skúsenosti od skúsených prekladateľov a tlmočníkov. Ak sa študenti už počas štúdia zapájajú do aktivít profesijnej komunity, je predpoklad, že sa budú aktívne zapájať do jej aktivít aj po skončení štúdia.

24 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy K povolaniu prekladateľa a tlmočníka sa mnoho prekladateľov a tlmočníkov dostalo aj z iných profesií (najmä v oblasti technického prekladu, ale napr. aj v oblasti komunitného tlmočenia). Vysoké školy, ale aj profesijné organizácie môžu týmto prekladateľom i tlmočníkom pomáhať skvalitňovať ich prekladateľský a tlmočnícky výkon poskytovaním špecializovaných kurzov ďalšieho vzdelávania. Vo vyučovacom procese sa začínajú aj na Slovensku presadzovať nové formy vzdelávania. Ide o dištančné vzdelávanie, ktoré sa dá aplikovať napr. na oblasť prekladu odborných textov. O aplikovateľnosti týchto foriem aj na odborný preklad svedčí monografia O. Wrede Odborný preklad v kontexte dištančného vzdelávania (2012). Záver Všetky tieto argumenty nasvedčujú tomu, že prípravu prekladateľov a tlmočníkov je na našich vysokých školách potrebné inovovať, aby boli absolventi lepšie pripravení do praxe nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom meradle. To však neznamená vzdať sa osvedčených modelov a metód prípravy, ktoré rozvíjajú základné prekladateľské a tlmočnícke zručnosti a rozširujú vedomosti. Literatúra A New Framework Strategy for Multilingualism. (Nová rámcová stratégia pre viacjazyčnosť). Európska Komisia, CHESTERMAN, A.: Where are we Going? Future Prospects in the Translation Profession. In: Kääntäjä Översättaren, 2005, č. 6-7, s DJOVČOŠ, M.: Prekladateľ v kontexte doby: sociologické aspekty prekladu a prekladania. Bratislava : Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, 2011a. Dizertačná práca. DJOVČOŠ, M.: Preklad ako tvorba v iných ako umeleckých prekladoch. In: Letná škola prekladu 10. Bratislava : SSPOL, 2011b, s Európske magisterské štúdium prekladateľstva. EMT. European Master s in Translation. Dostupné na internete: EMT Expert group: Competences for professional translators, experts in multilingual and multimedia communication, Dostupné na internete: translation/programmes/emt/key_documents/emt_competences_translators_en.pdf. GAMBIER, Y.: General Response. In: Innovation in Translator and Interpreter Training (ITIT). An online symposium January Taragona. Dostupné na internete: GOUADEC, D.: Basic Questions about Translator Training. In: Innovation in Translator and Interpreter Training (ITIT). An on-line symposium January Taragona. Dostupné na internete: KATAN, D.: Translation Theory and Professional Practice: A Global Survey of the Great Divide (online). In: Hermes Special Issue Translation Studies: Focus on the Translator, 2009, 43 s. Dostupné na internete: OPTIMALE. Interactive Map. Dostupné na internete: PYM, A.: On the Market as a Factor in the Training of Translators. In: Koiné, 3, 1993, s PYM, A.: Translation skill-sets in a machine-translation age. Dostupné na internete: WREDE, O.: Odborný preklad v kontexte dištančného vzdelávania. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, 2012, 110 s.

25 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Summary TRANSLATION AND INTERPRETING IN THE LIGHT OF NEW CHALLENGES AND PROSPECTS The present paper deals with the changes in the traditional definition of translation and interpreting as a profession and their impact on the contents of translator and interpreter training in a broader European as well as Slovak context. The paper tackles European initiatives in translator and interpreter training (European Master s in Translation - EMT, OPTIMALE Erasmus network project) in accordance with the needs of labour market as well as the professionalisation of translation and interpreting. Kontakt: prof. PhDr. Edita Gromová, PhD. Katedra translatológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, Nitra egromova@ukf.sk

26 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy DEJINY UMELECKÉHO PREKLADU NA SLOVENSKU Z DNEŠNÉHO POHĽADU II. NOVÉ VÝZVY, PRÍSTUPY, PRIORITY A PERSPEKTÍVY Mária Kusá I. Väčšina súčasných úvah o preklade, o jeho dejinách vychádza z premisy prekladu ako ústredného/determinujúceho/charakteristického kultúrneho javu v európskom kultúrnom priestore. Známe sú mnohé konštatovania (prekladateľ Edmond Cary, alebo hádam najznámejší výrok spisovateľa U. Eca: Jazykom Európy je preklad, či u nás v podstate analogické vyjadrenie Ľubomíra Feldeka. Väčšina súčasných humanitnovedných úvah o preklade (nielen o preklade) hovorí o tom, že jedným z najvýznamnejších európskych epistemologických posunov, jednou z najplodnejších výziev 2. polovice 20. storočia (v lone štrukturalizmu) bolo práve myslenie o preklade (H. Meschonnic, J.- R. Ladmiral, J. Lambert, J. Delisle, P. Newmark, G. Toury, I. Even-Zohar, A. Pym, S. Basnett a pravdaže aj J. Levý, A. Popovič, F. Miko). Aj keď vo väčšine z týchto teórií, úvah sa hovorilo o dôležitosti dejinného pohľadu na preklad, začiatok 21. storočia nebol a nie je - predovšetkým v západnej Európe - na takéto akcie príliš bohatý. Tým viac a s väčšou naliehavosťou sa objavujú projekty tohto typu, pričom sa riadia v zásade tematickým alebo chronologickým princípom, spomeňme J. Delislea hádam najznámejšieho, ale aj A. Pyma, T. Hermansa, L. van Dorslaera a ďalších, ktorých aktivity v oblasti dejín prekladu a recepcie som pripomínala aj v minuloročných úvahách (1). Hovorila som vtedy o projekte Centra pre výskum strednej Európy v Paríži, teda o jeho projekte Dejiny prekladu v strednej Európe ( ), ktorý by mal vyústiť do syntetickej práce. Tá by však nemala byť iba lineárnou juxtapozíciou viacerých čiastkových dejín, ale čímsi, čo synteticky integruje dejinnú skúsenosť prekladu v jednotlivých krajinách. Tento projekt, v ktorom je zapojená za slovenskú stranu Katarína Bednárová, reflektuje vývin statusu, podôb a súvislostí prekladu v štyroch chronologických a zároveň tematicky určených oblastiach: 1. preklad ako prostriedok konštituovania európskych jazykov preklad Biblie a náboženských textov, 2. preklady a/alebo adaptácie v službách národných literatúr, 3. preklad ako otvorenie sa inému v moderne a avantgarde, 4. podoby a premeny prekladu za totality, pričom sa jednotliví riešitelia projektu v konkrétnych kultúrnych priestoroch usilujú odpovedať na otázky Kto prekladá? Čo sa prekladá? Ako sa prekladá?... Odpovede na tieto otázky sa potom logicky premietajú do formulovania kultúrnych úloh prekladu v konkrétnych kultúrnych priestoroch, premietajú sa do vzťahov preklad a jazyk, preklad a literatúra, preklad a spoločnosť...

27 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Niektorí súčasní bádatelia (Ewa Magiera), venujúci sa prekladu ako dialógu kultúr v európskom i inštitucionalizovanom priestore, dokonca priamo konštatujú, že dejiny Európy a prekladu sú veľmi blízke až do takej miery, že H. Meschonnic hovorí až o identite (zvýraznila M. K.) dejín a Európy. (2) Samozrejme, ak sa pozrieme na súčasné úvahy tohto typu, objavujú sa mnohé, veľmi lákavé teórie či prístupy postkoloniálneho (L. Venutti, M. Tymoczko a i. - 3), alebo iného analogického charakteru (napríklad cally na rôzne translatologické akcie na stránke Fabula.org 4.), cez ktoré možno implicitne čítať predstavy o súčasných európskych dejinách prekladu. Napriek faktu už zmieňovanej absencie celkom explicitného dejinného uvažovania o preklade v európskom priestore, slovenský kultúrny priestor sa touto témou zaoberá už viac ako päť desaťročí. Práve tento moment, myslím si, na základe dlhoročného bádania v oblasti dejín prekladu na Slovensku dáva právo v prípade perspektív a priorít uvažovať v kontexte poznania našej/našich skúseností slovenskej/slovenských tradícií vnímania dejín prekladu takpovediac od J. Felixa cez K. Bednárovú po A. Huťkovú (5). Ak chceme hovoriť o nových výzvach, prístupoch a perspektívach, musíme zmieniť situáciu na začiatku 90. rokov, keď sa celkom prirodzene a to nielen v slovenskej bratislavskej translatológii vyprofilovala ako jedna z orientácií vedeckého bádania práve orientácia na otázky, problémy dejín prekladu. Nespochybniteľným impulzom kultúrnohistorického bádania translatologickej orientácie od polovice 90. rokov bolo popri pretrvávajúcich impulzoch felixovského typu silné teoretické uvažovanie D. Ďurišina, rozširujúceho tradičnú literárnu komparatistiku úvahami o medziliterárnosti ako o jednej zo základných kategórií literárneho procesu a o preklade ako o jednom zo základných prejavov medziliterárnosti. Najvýznamnejším momentom jeho reflexie v tomto zmysle ostáva prízvukovanie dominantnej úlohy prijímajúceho kontextu (6). Do úsilí prvej polovice 90. rokov sa premietla aj skúsenosť bádateľov inonárodných literatúr v bývalom (v časoch normalizácie umelo vytvorenom) Literárnovednom ústave SAV, ktorí v zložitých 70. a 80. rokoch boli v podstate odsunutí do pozície služobného/pomocného výskumu k dejinám slovenskej literatúry práve cez fenomén recepcie inonárodných textov a ich významu v dejinách (alebo skôr pre dejiny) slovenskej literatúry. Tento výskum priniesol spolu s výsledkami bádania J. Felixa a A. Popoviča v priebehu 90. rokov logické formovanie sa v zmysle nazerania na preklad ako na neoddeliteľnú súčasť dejín kultúrneho priestoru. Koncepcia základného modelu bádania v ÚSvL SAV vznikala v 90. rokoch okrem už spomenutých zdrojov z téz formulovaných najskôr P. Winczerom a K. Bednárovou na báze úvah A. Popoviča a J. Felixa o mieste prekladu v kultúre národa (7). Dnes už mnohé z povedaného vnímame ako frázy: 1. preklad sa vždy realizuje v súradniciach národnopolitického, sociokultúrneho a literárneho systému, ktorých vzájomné vzťahy určujú funkciu konkrétneho prekladu v prijímajúcej kultúre, 2. dominuje pozícia prijímajúceho prostredia rozhodujúca o temer všetkých súvislostiach prekladu, 3. v zmysle povedaného je nevyhnutné brať aj pri skúmaní prekladu do úvahy mimoliterárne faktory, vyplývajúce z procesov v spoločnosti a kultúre, 4. pri skúmaní prekladu ako procesu uplatňovať i hodnotový a osobnostný aspekt. Konkrétny dejinný výskum tohto typu v 90. rokoch potvrdil, že prekladová literatúra vstupuje v kultúrnom priestore vždy v konkrétnom čase do mnohých väzieb. V rozličných

28 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy kultúrnych priestoroch funguje prekladová literatúra rozlične v už spomínanom špecifickom slovenskom stredoeurópskom kontexte funguje preklad v 20., ale aj v 21. storočí ako podstatný faktor utvárania vedomia a predstavy o svetovej literatúre, o inom, cudzom. Aspekt konkrétneho času, v ktorom sa preklad v kultúre národa realizuje, čítame potom najmä cez geopolitické súvislosti práve preto môžu európske úvahy o preklade podčiarkovať nielen blízkosť dejín prekladu a Európy (H. Meschonnic a ď.), ale aj priamo hovoriť o už zmieňovaných analogických princípoch (napr. spomínaná E. Magiera). Od druhej polovice 90. rokov, keď sa prioritou stal projekt skúmania prekladu v kultúrno-historických súvislostiach, a to nielen v edícii Stručné dejiny umeleckého prekladu na Slovensku, dalo to možnosť formulovať isté okolnosti fungovania prekladu v slovenskom kultúrnom priestore. Zväzky edície Stručné dejiny umeleckého prekladu na Slovensku (talianska, dva zväzky chorvátskej, maďarská, rumunská, ruská) a uskutočnený výskum pretavený do viacerých i monograficky orientovaných prác upozorňujú potom na fakt výrazne rozdielnych možností fungovania rozličných iných literatúr v slovenskom kultúrnom priestore, teda preklad môžeme vnímať ako: 1. kultúrotvorný jav, pozostávajúci z jednotlivých skôr diskontinuitných výkonov, ako pulzovanie medzi kontinuitou a diskontinuitou, medzi výkladom literárneho procesu ako nepretržitého javu a uvedomovaním si náhodnosti a fragmentárnosti recepčných/prekladových aktivít, alebo ako 2. dejiny a meniace sa okolnosti slovensko-inonárodných vzťahov, 3. výskum objektívnych podmienok i subjektívnej motivácie prekladu ako fenoménu, ako skúmanie motívov prekladania i charakteru a príčin jeho slovenskej recepcie práve v zmysle formulovania predovšetkým geopolitických špecifík. Pri preklade a jeho slovenských dejinách možno zdôrazňovať i moment 4. legitímneho zdôrazňovania tvorivosti, kreatívnosti prijímajúceho prostredia... (8) II. Vráťme sa však v uvažovaní k oným základným otázkam cestou popisu toho, kto, čo a ako prekladá (povedané s M. Djovčošom, aj keď ten o tom hovorí v trochu iných súvislostiach), vychádzajúc zo skúseností ostatných rokov, ktoré sú zovšeobecnením slovenskej reality. S tou sme sa zoznámili vďaka príprave Slovníka slovenských prekladateľov 20. storočia v ÚSvL SAV ako významného encyklopedického diela, ktoré môže zásadným spôsobom doplniť doposiaľ biele miesta (aj keď toto spojenie v súvislosti s literárnym a kultúrnym svetom nerada používam) v poznaní slovenského kultúrneho priestoru 20. storočia. Ak si teda na základe skúsenosti s prípravou tejto publikácie položíme otázku Kto prekladá?, odpovede môžu mať niekoľko celkom rozdielnych parametrov: - človek vysokoškolsky vzdelaný, aj keď často mimo odbor t. j. okrem filológie, prípadne translatológie, - častá je - takpovediac pozitívna rodinná anamnéza, Slovensko je aj v prekladovej sfére pozitívne poznamenané aktivitami viacerých rodinných dynastií Škultétyovci, Prídavkovci, Jesenskí, Ruppeldtovci, ale aj Slobodníkovci, Bednárovci a mnohí ďalší, kvôli rozdielnym menám o čosi ťažšie identifikovateľní...,

29 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy - prekladateľské dvojice fenomén, ktorý má v slovenskej podobe rozličné varianty od prostej a často aj personálne náhodnej jazykovej spolupráce až k dvojiciam s temer rovnocenným postavením oboch zúčastnených, pričom veľká časť z nich funguje v zásade niekoľko desaťročí prekladateľsky monogamne (pars pro toto Ján Buzássy a Zuzana Hegedüšová, Peter Zajac a Ján Štrasser), - ako relevantný sa v prípade osoby prekladateľa ukazuje aj parameter relevancie bázy vierovyznania najmä v súvislosti s tým, čo a ako sa prekladá..., - malý slovenský priestor temer vylučuje prekladateľov iba z jednej jazykovej oblasti, dokonca aj v prípade vyslovene exotických literatúr, a zároveň môžeme vymenovať len málo tých, ktorí sa celý život venovali výlučne prekladu literárnych textov. Ak si položíme druhú otázku: Čo sa prekladá?, ktorá sa prirodzene prepája s otázkou Ako sa prekladá?, v 20. storočí bezpochyby hral významnú úlohu faktor/aspekt (starým slovníkom povedané) svetonázoru. Navyše, v zmysle už zmieňovanej širšej orientácie, istá špecializácia prekladateľov nejde ani tak cez zameranie sa na jednu národnú literatúru ako často skôr na typ/charakter textov: klasika, dobrodružné čítanie, sci-fi, biografie a pod. Skúsenosť doteraz spracovaného korpusu 75% hesiel z pripravovaného Slovníka hovorí jasne aj o tom, že práve v prípade toho, čo sa prekladalo, sa na kultúrno-politické premeny bohaté 20. storočie vyznačuje neobyčajne širokou škálou prekladaných textov: od prekladu vyslovene a často aj vedome konjunktúrnych až po texty jasného ideologického/politického vzdoru. Odpoveď na ostatnú otázku ako nepredstavuje len číre formulovanie/rekonštruovanie zmien a podôb prekladateľskej normy/úzu či poetiky prekladu, ale podobne ako pri otázke čo sa prekladá je výslednicou či priesečníkom aktivít, fungovania mnohých inštitúcií, pôsobenia početných mimoliterárnych i mimokultúrnych faktorov. Práve z tohto dôvodu som sa na konferencii Preklad a kultúra IV. v novembri 2011 venovala otázkam pôsobenia inštitúcií v prekladateľskom procese a ich premenám v čase slovenského kultúrneho priestoru. Práve tento moment považujem za jeden z dôležitých aspektov v zmysle priorít a ďalšieho bádania v tejto oblasti. Jednou z odpovedí na otázku ako je popri známom jave utajených prekladateľov (pod cudzím menom v časoch normalizácie a zákaze ich publikačnej činnosti) aj častý a vo svojich podobách mnohoraký jav (nielen) jazykového upravovania/opravovania (?) starších prekladov, čo samozrejme priamo súvisí s otázkami statusu prekladateľa ako autora (tak ako sa o tom hovorí v materiáloch z 1. Stretnutia ľudí spojených profesionálne s prekladom literárnych textov PETRA v Bruseli v roku ). Konkrétny heuristický výskum tentoraz dominantne cez osobnosti prekladu otvára možnosti identifikovať a formulovať, popísať rozličné zákonitosti fungovania prekladu nielen v slovenskom kultúrnom priestore, ale, ak ho vnímame ako prirodzenú, historicky organickú súčasť Európy, aj v týchto súvislostiach. A práve zovšeobecnenia konkrétnej slovenskej dejinoprekladovej skúsenosti sú a budú pre mňa dnes a hádam aj zajtra tou najvýraznejšou výskumnou prioritou a perspektívou.

30 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Poznámky (1) Mám na mysli text môjho príspevku z predchádzajúcej konferencie, publikovaný In: Preklad a tlmočenie 9. Kontrastívne štúdium textov a prekladateľská prax. Biloveský, V. Pliešovská, Ľ. (eds.), Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied UMB, 2011, ISBN (2) MAGIERA, E.: La traduction comme dialogue et son rôle particulier au sein des institutions européennes. In: INSTITUT EUROPEEN DE L'UNIVERSITE DE GENEVE, COLLECTION EURYOPA, VOL. 62, Langues européennes en dialogue. Sous la direction de Olivier Knechciak. Préface de Ute Heidmann. Avec des textes de Nadège Coutaz, Cyrille François, Marieke Frenkel, Caroline Lehr, Ewa Magiera, Magali Monnier. Publikované na s (3) VENUTI, L.: The Translator s Invisibility. A History of Translation. London, New York : Routledge, VENUTI, L.: «Translation, Community, Utopia» in The Translation Studies Reader, Venuti (ed.),london; New York : Routledge, 2005 a ď. Pars pro toto: TYMOCZKO, Maria: Trajectories of Research in Translation Studies. In: Meta : journal des traducteurs / Meta: Translators' Journal, Volume 50, numéro 4, décembre 2005, p Pour une traductologie proactive Actes / For a Proactive Translatology Proceedings / Por una traductología proactiva Actas Sous la direction de André Clas, Direction : André Clas (directeur), Éditeur : Les Presses de l'université de Montréal, ISSN : (imprimé), (numérique). Publikované na (4) Na frankofónnej stránke a na mnohých ďalších. (5) FELIX, J.: Literárne križovatky. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1991, 567 s., ISBN KENÍŽOVÁ-BEDNÁROVÁ, K.: Miesto a funkcia prekladu v kultúre národa. Metodologické poznámky k dejinám prekladu. In: K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku II. zost. Katarína Kenížová-Bednárová. Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, 1994, ISBN , s HUŤKOVÁ, A.: Vybrané kapitoly z dejín prekladu literárno-umeleckých textov. Banská Bystrica: Filologická fakulta UMB, ISBN (6) Naposledy In. ĎURIŠIN, D.: Teória medziliterárnho procesu I. Bratislava : ÚSvL SAV ISBN , s (7) WINCZER, P.: Dejiny a teória umeleckého prekladu na Slovensku. In: Slovak review, 2, 1993, č. 2, s KENÍŽOVÁ-BEDNÁROVÁ, K.: Miesto a funkcia prekladu v kultúre národa. Metodologické poznámky k dejinám prekladu. Cit. d. (8) Máme na mysli všetky zväzky edície Stručné dejiny umeleckého prekladu na Slovensku KOPRDA, P.: Talianska literatúra v slovenskej kultúre. Bratislava : AEP s. ISBN , JANKOVIČ, J.: Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I. (do roku 1938). Bratislava : ÚSvL SAV 1997, 324 s., ISBN , Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch Bratislava : ÚSvL SAV 1998, 226 s., ISBN , TOMIŠ, K.: Maďarská literatúra v slovenskej kultúre I. ( ) Bratislava : Veda a ÚSvL SAV 2000, 73 s. ISBN , VAJDOVÁ L.: Rumunská literatúra v svetovej kultúre ( ). Bratislava : ÚSvL SAV 2000, 411 s, ISBN X,., JANKOVIČ, J.: Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II. (do roku 1938). Bratislava: Veda a ÚSvL SAV 2002, 467 s., ISBN , ale aj texty, ktoré majú charakter kapitol z dejín prekladania z inonárodných literatúr, ale nie sú takto pomenované, z nich predovšetkým: KOŠKA, J.: Recepcia ako tvorba. Slovensko-bulharské literárne vzťahy ( ). Bratislava : Veda, ÚSvL SAV, 2003, 192 s., ISBN , MALITI- FRAŇOVÁ, E. : Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Bratislava: ÚSvL SAV 2007, 208 s., ISBN , TRUHLÁŘOVÁ, J.: Na cestách k francúzskej literatúre. Kapitoly z dejín prekladu a recepcie na Slovensku. Bratislava : Veda a Ústav svetovej literatúry SAV 2008, 212 s, ISBN ako aj pripravovaná publikácia Milana Žitného o škandinávskych literatúrach v slovenskom kultúrnom priestore.

31 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy (9) Vers de nouvelles conditions en faveur de la traduction littéraire en Europe. Les recommandations PETRA. Cette publication est une parution du projet PETRA. Passa Porta Maison Internationale des Littératures à Bruxelles, 2012, 49 s. ISBN Literatúra ĎURIŠIN, D.: Teória medziliterárneho procesu I. Bratislava : ÚSvL SAV 1995, ISBN , s FELIX, J.: Literárne križovatky. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1991, 567 s., ISBN HUŤKOVÁ, A.: Vybrané kapitoly z dejín prekladu literárno-umeleckých textov. Banská Bystrica : Filologická fakulta UMB, 2003, ISBN INSTITUT EUROPEEN IDE L'UNIVERSITE DE GENEVE, COLLECTION EURYOPA, VOL. 62, Langues européennes en dialogue. Sous la direction de Olivier Knechciak. Préface de Ute Heidmann. Avec des textes de Nadège Coutaz, Cyrille François, Marieke Frenkel, Caroline Lehr, Ewa Magiera, Magali Monnier. Publikované na JANKOVIČ, J.: Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I. (do roku 1938). Bratislava : ÚSvL SAV, 1997, 324 s., ISBN JANKOVIČ, J.: Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre II. (do roku 1938). Bratislava : Veda a ÚSvL SAV 2002, 467 s., ISBN KENÍŽOVÁ-BEDNÁROVÁ, K.: Miesto a funkcia prekladu v kultúre národa. Metodologické poznámky k dejinám prekladu. In: K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku II. zost. Katarína Kenížová-Bednárová. Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, 1994, ISBN , s KOPRDA, P.: Talianska literatúra v slovenskej kultúre. Bratislava : AEP 1997, 132 s., ISBN KOŠKA, J.: Recepcia ako tvorba. Slovensko-bulharské literárne vzťahy ( ). Bratislava : Veda, ÚSvL SAV 2003, 192 s., ISBN MAGIERA, E.: La traduction comme dialogue et son rôle particulier au sein des institutions européennes. In: INSTITUT EUROPEEN DE L'UNIVERSITE DE GENEVE, COLLECTION EURYOPA, VOL. 62, Langues européennes en dialogue. Sous la direction de Olivier Knechciak. Préface de Ute Heidmann. Avec des textes de Nadège Coutaz, Cyrille François, Marieke Frenkel, Caroline Lehr, Ewa Magiera, Magali Monnier. Publikované na s MALITI-FRAŇOVÁ, E. : Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Bratislava : ÚSvL SAV, 2007, 208 s., ISBN MESCHONNIC, H.: «Les grandes traductions européennes, leur rôle, leurs limites. Problématique de la traduction.» In: Précis de littérature européenne, Didier, B. (dir.), Paris, P.U.F., 1998, pp Preklad a tlmočenie 9. Kontrastívne štúdium textov a prekladateľská prax. Biloveský, V. Pliešovská, Ľ. (eds.), Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied UMB, 2011, ISBN Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch Bratislava : ÚSvL SAV 1998, 226 s., ISBN TOMIŠ, K.: Maďarská literatúra v slovenskej kultúre I. ( ) Bratislava : Veda a ÚSvL SAV, 2000, 73 s., ISBN TRUHLÁŘOVÁ, J.: Na cestách k francúzskej literatúre. Kapitoly z dejín prekladu a recepcie na Slovensku. Bratislava : Veda a Ústav svetovej literatúry SAV, 2008, 212 s., ISBN TYMOCZKO, M.: Trajectories of Research in Translation Studies. In: Meta : journal des traducteurs / Meta: Translators' Journal, Volume 50, numéro 4, décembre 2005, p Pour une traductologie proactive Actes / For a Proactive Translatology Proceedings / Por una traductología proactiva Actas Sous la direction de André Clas, Direction : André Clas (directeur), Éditeur : Les Presses de l'université de Montréal ISSN : (imprimé), (numérique). Publikované na VAJDOVÁ L.: Rumunská literatúra v svetovej kultúre ( ). Bratislava : ÚSvL SAV, 2000, 411 s., ISBN X. VENUTI, L.: The Translator s Invisibility. A History of Translation.. London, New York : Routledge, 2002.

32 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Vers de nouvelles conditions en faveur de la traduction littéraire en Europe. Les recommandations PETRA. Cette publication est une parution du projet PETRA. Passa Porta Maison Internationale des Littératures à Bruxelles, 2012, 49 s., ISBN WINCZER, P.: Dejiny a teória umeleckého prekladu na Slovensku. In: Slovak review, 2, 1993, č. 2, s Summary THE HISTORY OF LITERARY TRANSLATION IN SLOVAKIA FROM THE CONTEMPORARY POINT OF VIEW II. NEW CHALLENGES, APPROACHES, PRIORITIES AND PERSPECTIVES The paper consists of two parts in the first one attention is paid to the contemporary impetuses towards the research of the history of translation. At the same time sources for reasoning about the history of translation in the Slovak cultural area are commented. In the second part general conclusions are drawn from the Slovak reasoning about the history of translation in the last two decades. Kontakt: prof. PhDr. Mária Kusá, PhD. Katedra ruského jazyka a literatúry, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava masa.kusa@azet.sk

33 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy PREKLAD, PRAVDA, GLOBALIZÁCIA Ján Vilikovský Na výročnej konferencii Americkej spoločnosti umeleckých prekladateľov (ALTA American Literary Translators Association) v októbri 2010 predniesol búrlivák a provokatér Lawrence Venuti v pléne príspevok, ktorý vzbudil mierne povedané značný rozruch. Niesol názov Towards a Translation Culture (zhruba Za prekladateľskú kultúru), ktorý bol možno narážkou na známu knihu Eugena A. Nidu Towards a Science of Translating, ale samotný text bol vyhrotenou kondenzáciou Venutiho názorov ako ich poznáme z jeho kníh. Nemožno sa preto diviť, že vyvolal polemiku, ktorú spolu s Venutiho príspevkom priniesla Iowa Review. V podstate ide o starý protiklad naturalizácie a exotizácie, ktorý však pod vplyvom vedeckotechnického vývoja a zmien v štruktúre modernej spoločnosti nadobudol odlišný charakter. Venuti kritizuje súčasnú paradigmu prekladateľských metód, ktorú nazýva beletrizmom a kladie jej zrod do počiatku 20. storočia, pričom ho konkrétne spája s menom Ezru Pounda. Pound rozoznával dva druhy básnického prekladu: prvý nazýval interpretatívny a pokladal ho iba za "metrickú glosu"; alternatívou bol prípad, keď prekladateľ vytvára novú báseň, a ten spadá jednoducho do oblasti pôvodnej tvorby a musí byť posudzovaný podľa obdobných kritérií. Stojí za pozornosť, že v tomto druhom prípade Pound vôbec nespomína pôvodný text. Novému dielu pripisuje estetickú nezávislosť od prameňa a posudzuje ho nie vo vzťahu k pojmu ekvivalencie, ale podľa kritérií, akými hodnotíme pôvodnú tvorbu. Pritom stojí za pozornosť, že metóda Poundových prekladov sa od prípadu k prípadu radikálne líši Venuti poukazuje na filologickú improvizáciu jeho prekladu staroanglického Moreplavca, imagistické verzie prekladov z čínštiny a na kontrast, v akom obe tieto tlmočenia stoja oproti Holdu Sextovi Propertiovi. Všetky tri však spája modernistická experimentácia nehľadiaca na to, či výsledný text reprodukuje originál a jeho vlastnosti, a voľné narábanie s jazykom, vrátane neštandardných foriem a archaizmov. Venuti potom cituje Dudleyho Fittsa, ktorý v stati Básnická nuansa vyhlasuje "Preklad básne by mal byť básňou, schopnou života ako báseň a hodnotiteľnou ako báseň" (1). Christopher Middleton, akademik a prekladateľ z nemčiny, zhodne s Fittsom tvrdí, že preklad musí byť "básňou samou osebe: takou básňou, akú by bol autor napísal v mojom jazyku" (2), čo je vlastne podvedomá parafráza Johna Drydena, ktorý vyhlásil, že sa usiloval "dať Vergíliovi hovoriť takou angličtinou, akou by bol sám rozprával, keby sa bol narodil v Anglicku a v našej dobe" (3). Lenže Dryden, ktorý bol na svoju úlohu dobre lingvisticky i teoreticky pripravený a študoval prekladateľskú prax starších i súčasných kolegov, aj cudzojazyčných, bol by možno prekvapený nasledujúcim Middletonovým výrokom: Nemám nijakú teóriu. Ide o to, že nerád [o preklade] teoretizujem, ako je človek nútený teoretizovať o literatúre, ak učí. Preklad je pre mňa intímnou, tajnou a intuitívnou činnosťou a nikdy som sa neopovážil rozmýšľať, ako alebo prečo ho robím. Radšej chcem, aby to bolo čosi spontánne, neuvedomené, neteoretické. (4)

34 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy V závere tohto prehľadu Venuti cituje litovského rodáka Jonasa Zdanyho, ktorý zastáva tézu, že cudzojazyčná poézia sa musí začleniť do dominantnej básnickej tradície cieľového jazyka a konštatuje, že tento v podstate konzervatívny postoj sa diametrálne líši od Poundovho experimentovania a od modernistického impulzu rebelovať proti literárnym tradíciám, aj keď sa, pravdaže, zhoduje s jeho chápaním prekladu ako pôvodného diela. Zdany je pre Venutiho typickým predstaviteľom organizátorov rozličných seminárov a kurzov umeleckého, najmä básnického prekladu: na úvodnej hodine vyhlási, že najlepšie preklady boli tie, ktoré sa v cieľovom jazyku vyjadrovali najplynulejšie a najidiomatickejšie, a keďže tieto vlastnosti nezávisia len od prekladateľovho vnímania, ale aj od estetických kvalít originálu, najmúdrejšie bude, ak sa študenti vyhnú prekladom diel starších ako jednu generáciu, keďže súčasných básnikov možno ľahšie pretlmočiť do súčasnej americkej angličtiny. Azda nás preto neprekvapí, keď Venuti na záver tohto náčrtu vyhlási, že "požiadavky estetickej autonómie literárneho diela nikdy neboli také antiintelektuálne ako medzi súčasnými prekladateľmi" (5). Venuti nezavrhuje "beletrizmus" celkom. Uznáva, že preložený text je relatívne nezávislý od originálu, a táto relatívna nezávislosť spočíva aspoň sčasti v nezávislosti estetickej. Ale samotná táto myšlienka nestačí, aby pohla vývoj súčasného prekladu dopredu. Potrebná je zmena nazerania na problém, a najmä treba venovať väčšiu pozornosť teórii. Venuti hovorí o "hermeneutickom modeli", ktorý obsahuje zložku interpretačnú a praktickú (vlastnú tvorbu textu). Interpretácia sa začína voľbou originálu a tvorbou prekladovej koncepcie, ktorá je ovplyvnená kultúrou a hodnotami nielen krajiny pôvodu, ale aj cieľovej krajiny. Prekladateľ by mal vždy vedieť vyjadriť faktory, ktoré ho viedli k takej či onakej formulácii. Tie sa zhusta zakladajú na ekvivalencii a Venuti ich nazýva "interpretanty". Môže sem patriť sémantická slovníková korešpondencia, definícia štýlu, jazykové prvky zviazané s určitým žánrom, alebo ideologické pohnútky (feminizmus, kolonializmus). Preklad nevyhnutne znamená zmenu textu, jeho transformáciu, pretože funguje v odlišnom kontexte. Transformácia však neznamená, že medzi originálom a prekladom neexistuje korešpondencia, či už formálna alebo obsahová. Literárne dielo je však viac ako len táto korešpondencia je to komplexný kultúrny artefakt, ktorý neprežije bez zmeny presadenie do iného jazyka a inej kultúry, kde funguje v odlišných pomeroch. Na rozdiel od Steinerovho "hermeneutického pohybu", kde prekladateľ reštitúciou kompenzuje "agresiu" svojej interpretácie a v ideálnom prípade vytvára "bezstratovú zámenu", Venuti argumentuje, že sa nemožno vyhnúť istej miere straty v origináli či zisku v preklade, "a jediný spôsob, akým preklad môže byť spravodlivý voči cudzine, voči pôvodnému textu a jeho kultúre, je páchať krivdu doma, vytvárať badateľný rozdiel oproti kultúrnym normám a inštitúciám cieľového prostredia a tým prispievať k zmene napríklad v spôsobe, akým sa nazerá na cudziu literatúru v preklade" (6). Ak niekto chce prekladať podľa tohto hermeneutického modelu, musí získať ďalšie kompetencie nielen znalosť cudzieho jazyka, ale schopnosť písať rozličnými štýlmi cieľového jazyka a vyjadrovať sa presne a jasne. Musí mať hlboké znalosti kultúrnych tradícií, historický prehľad o teoretických pojmoch a praktických stratégiách. Len tak sa podarí zbaviť sa romantického pojmu autorstva, ktorý prežíva v akademických kruhoch a viedol k tomu, že preklad sa stigmatizuje ako literárna nádenníčina alebo prinajlepšom ako odvodená forma literárnej tvorby.

35 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Spomedzi odpovedí na Venutiho kritiku je najzaujímavejšia stať Luisy von Flotowovej, ktorá poukazuje na skutočnosť, že v anglofónnych krajinách sa v dôsledku spoločenského vývoja umelecký preklad stal záležitosťou amatérov keďže sa ním nedá uživiť, pestuje sa ako voľnočasová aktivita popri zamestnaní, po sobotách a po nedeliach. (Doložme na margo, že to tak nie je len v anglofónnych krajinách.) Napriek tomu existuje teoretický výskum, ktorý otvára nové pohľady a pôsobí na zmenu doterajšej paradigmy. Na prvom mieste môžeme spomenúť teóriu systémov, ktorá nazerá na preklad jednak ako na systém sám osebe a jednak ako na subsystém, pôsobiaci spolu s mnohými inými systémami v rámci spoločnosti. Dostávame tak možnosť mapovať spoločenské pôsobenie prekladu a jeho úlohu ako hraničného javu. Preklad ako kanál spoločenského vývoja si možno citovať na príklade prvých prekladov Biblie do európskych jazykov a úlohe, ktorú zohrali pri formovaní národných jazykov a literatúr, ako aj na menej známom prípade prekladov západoeurópskych vedeckých a technických poznatkov do ruštiny na prelome 17. a 18. storočia. Koniec koncov aj tzv. beletrizmus je podľa Flotowovej výsledkom spoločenskej situácie v anglofónnom svete a bude trvať iba dočasne. Druhou oblasťou teoretického vývoja sú úvahy zaoberajúce sa intencionalitou prekladu, na čele s teóriou skoposu či francúzskym fonctionnalisme, ktoré majú síce rovnaké východiská, ale skopos sa podľa Flotowovej sústreďuje na zámer prekladu, kým Francúzi na to, čo dosiahol. Prínos týchto teórií možno ilustrovať na príklade aj u nás oceňovaného románu Christy Wolfovej Rozdelené nebo (Der geteilte Himmel), ktorého hrdinka sa rozhodne neemigrovať za milencom na západ. Román vyšiel vo východnom Berlíne v anglickom preklade, ktorý odstraňoval všetky nejednoznačnosti, váhania a ambivalencie odrážajúce sa v texte originálu, a tak iba teraz môže prvý raz vyjsť v neskreslenej podobe. V takýchto súvislostiach sa osvedčuje pojem "patronancie" (patronage), ktorý razil André Lefevere ako príklady môžeme spomenúť záplavu textov o politických teóriách, filozofii a dejinách, ktoré vychádzali po roku 1989 v bývalých komunistických krajinách financované rozličnými inštitúciami (napr. Sorosova nadácia); anglické preklady ženskej (feministickej) literatúry z rozličných kultúr v 70. a 80. rokoch; preklady financované a distribuované CIA v 50. a 60. rokoch (medziiným Pasternakov Doktor Živago). Nový pohľad na problematiku poskytujú deskriptívne štúdie, ktoré kladú dôraz na analýzu jednotlivých textov a porovnávanie originálu s viacerými tlmočeniami, a tak hľadia na preklad ako na produkt podliehajúci rozličným vplyvom doba, prekladateľ, vydavateľ, marketing. Vychádzajú z premisy, že rozbor týchto rozličných záujmov osvetľuje spoločenské a kultúrne mocenské boje a odhaľuje manipulatívne prejavy v preklade. Štúdium biblických prekladov ukázalo, ako spoločenské zmeny v poslednom storočí ovplyvnili prístup k týmto starým textom a viedli k radikálnym zmenám (vypustenie označenia "panna" pre Ježišovu matku, nahradenie slova "Boh" výrazom "Boh Matka a Otec", pre meno prvej ženy sa nepoužíva transliterácia "Eva", ale preklad "Život"). Jadro problému podľa Flotowovej nespočíva vo Venutiho "beletrizme", ale v kultúre všeobecne, v poklese záujmu o čítanie, izolacionizme, v nezáujme o druhých, a v nedostatku výskumu, ktorý by odhalil vysvetlenia príčin, a najmä pozitívne výnimky, lebo existujú aj tie. Pri letmom pohľade sa azda môže zdať, že tu ide o starý spor medzi dvoma rozdielnymi princípmi: Venuti protestuje proti voľnosti, ktorá bez teoretického základu hraničí so svojvôľou, kým von Flotowová pokojnejším tónom ubezpečuje, že teoretický

36 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy výskum prebieha a prináša aj výsledky. Podstata sporu je však kdesi inde: Venuti vyčíta prekladateľom, že svoje riešenia volia bez hlbšieho teoretického podkladu. Ak von Flotowová poukazuje na to, že teoretici prekladu sa naďalej venujú teoretickému výskumu, neodstraňuje tým jeho zásadnú námietku, ktorá sa týka praxe. Venutiho "beletrizmus" je výsledkom úsilia o presadenie originálu do prostredia cieľovej kultúry, o "prirodzené" znenie textu, o zdomácnenie, naturalizáciu prostredníctvom adaptačných a aktualizačných postupov. Na prvý pohľad sme ochotní považovať to za prejav klasickej opozície naturalizácia exotizácia, s ktorou sme zápasili aj u nás. Prevažovalo úsilie o prispôsobenie jazykového výrazu bežnému hovorovému štýlu a osobitostiam slovenského slovníka a syntaxe, aj za cenu adaptačných časových i miestnych posunov. Nakoniec prevažujúci štýl "režisérskeho divadla" s obľubou lokalizáciu modernizuje a úmyselne narába s alúziami prakticky súčasnými. Ak však prejdeme od viac-menej stručného príspevku k Venutiho knihe Škandály prekladu (Venuti 1998), zistíme, že mu ide o čosi viac. Kniha sa zaoberá nielen jazykovou ekvivalenciou a významovou reprodukciou v preklade, ale traktuje ho v širších súvislostiach spoločenských, kultúrnych, a na rozdiel od väčšiny teoretikov sa nehanbí zaoberať ani otázkami komerčnými. Zaoberá sa problémami autorstva a tvorivého podielu na preklade, autorských práv (copyrightu), vytváraním kultúrnych identít, pedagogikou literatúry, kde zdôrazňuje dôležitosť znalosti prekladu a jeho možností, filozofiou, osobitne sleduje úlohu, akú zohrávajú v kultúre bestsellery, a končí dnes už povinnou jazdou globalizácie. Keď Venuti hovorí o vytváraní kultúrnej identity, nejde mu pochopiteľne o identitu cieľovej kultúry, ale o spôsob, akým cieľové prostredie vníma kultúru krajiny pôvodu. Každý preklad podlieha tlaku na zdomácňovanie jazykového výrazu a nepriamo myslenia. V dôsledku historického a spoločenského vývoja sa ustaľujú určité vzťahy medzi kultúrami a stabilizuje sa ich obraz, pričom inštitúcie, či už akademické alebo náboženské, komerčné či politické, uprednostňujú prekladateľskú etiku rovnakosti, ktorá ratifikuje a potvrdzuje existujúce diskurzy a kánony. Neraz môžeme zistiť, že cudzie literatúry fungujú vytrhnuté z kontextu, zbavené historických súvislostí a vykazujú určité medzery v dôsledku cenzúry. Prekladateľ by však nemal podliehať tejto domestikácii (7), jeho povinnosťou je sprístupniť dielo v jeho pôvodných súvislostiach. Tak sa preklad svojím podvratným pôsobením môže stať hybnou silou spoločenského či ideového napredovania. Je ostatne zaujímavé pozorovať, ako často sa prelomové momenty v dejinách spájajú s prekladom tak šírenie kresťanstva sa spája s prvými prekladmi do gréčtiny a latinčiny, kým reformácia sa opierala o pôsobenie prekladov do národných jazykov, ktoré odmietali ustálenú latinskú verziu a obracali sa k pôvodným jazykom. Prekladateľ tak musí nájsť cestu, ako skĺbiť domáce jazykové prostriedky s odlišným spôsobom nazerania na svet a domácu tradíciu s cudzou. Len taký preklad je etický a podáva pravdivý obraz originálu. Venuti tak agituje za novú (či vlastne staronovú) prekladateľskú paradigmu. Keď čítame jeho úvahy, nemôžeme si nespomenúť na Friedricha Schleiermachera, ktorý sa zamýšľal nad týmito problémami na úsvite romantizmu a v časoch búrlivého rozvoja porovnávacej jazykovedy. Kládol si otázku, ako možno vystihnúť duch jazyka v preklade, a usúdil, že pretlmočenie má čo najdôslednejšie nasledovať východiskový jazyk a jeho kultúru, pričom si uvedomoval, že "čím presnejšie bude preklad nasledovať vyjadrovanie originálu, tým cudzejšie bude pôsobiť na čitateľa" (8). Nestačí však, aby čitateľ cítil len závan cudzosti;

37 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy vzdelaný čitateľ bude schopný rozoznať jazyk originálu, a ten najsčítanejší bude na úrovni autorovho krajana, lebo pochopí nielen duch jazyka, ale aj najvlastnejšieho ducha autora (9). Zaujímavé sú v týchto súvislostiach aj úvahy Goetheho, ktorý rozoznával tri druhy prekladu. Prvý nás zoznamuje s cudzou kultúrou z nášho pohľadu (a stačí naň jednoduchá próza). V druhom štádiu sa preklad usiluje preniesť do cudzej kultúry, ale preberá z nej len cudzí obsah a reprodukuje ho vlastnými prostriedkami. Posledný a najvyšší typ sa usiluje stotožniť s originálom, takže nový text nie je náhradou pôvodného diela, ale nastupuje na jeho miesto (formulácia, ktorá aj v origináli pôsobí isté ťažkosti). Tento typ sa spočiatku stretá s odporom, pretože prekladateľ, ktorý sa pevne pridŕža originálu, sa vzdáva národného svojrázu a vytvára čosi tretie a na to si musí vkus širokej verejnosti ešte len zvyknúť (10). Požiadavky, ktoré chce Venuti klásť na preklad, sú náročné, ale vieme pochopiť jeho nespokojnosť s beletrizmom, ktorému vyčíta predovšetkým prílišnú voľnosť, takmer ľubovôľu. Oproti tomu stojí Schleiermacherova prísnosť, uprednostňujúca zásadu, že to isté slovo v origináli by malo byť vždy reprodukované rovnakým slovom v preklade. Dôvody voľnosti môžu byť rozličné pohodlnosť, nedostatočné schopnosti, časový tlak, komerčné ohľady. V literatúre je známy (a akiste nie ojedinelý) prípad nemeckého vydavateľa, ktorý priamo prikázal prekladateľovi Dickensa používať len krátke vety a jednoduchú syntax, aby výsledný text bol prístupný čo najširšiemu okruhu čitateľstva (Snell-Hornby: 114). Inde sa presadzuje súkromná agenda prekladateľa: Hviezdoslav pri preklade Hamleta zámerne odstraňoval opakovanie či verše s paralelnou syntaktickou konštrukciou, pretože tieto prostriedky považoval za typické pre sylabickú štúrovskú prozódiu, ktorú odmietal. Feldek v úsilí o prirodzené vyjadrovanie zavrhuje slovosledné inverzie, lebo ich vníma ako poklesnutý poetizmus či známku podľahnutia tlaku rytmu či rýmu. A tak sa Twelfth Night objavuje v jeho preklade ako Trojkráľový večer a A Midsummer-Night s Dream ako Sen svätojánskej noci, hoci v starších verziách tieto názvy zneli Večer trojkráľový a Sen noci svätojánskej, pričom inverziu v nich možno chápať ako signál staršej proveniencie diela; navyše býva pravidlom vžitý názov nemeniť bez závažných dôvodov. Nemožno sa teda čudovať, že literárny vedec nie je spokojný s takýmto stavom a hľadá východisko v prozaickom preklade očistenom od podobných vplyvov. Jagannath Chakravorty predložil r Svetovému shakespearovskému kongresu návrh na vytvorenie autorizovanej verzie shakespearovských prekladov. Tá mala byť zásadne prozaická, dvojjazyčná (s paralelnými textami), mala byť kolektívnym dielom (podľa vzoru biblických prekladov aby sa predišlo individuálnym interpretáciám), obsahovať hojné poznámky a vysvetlivky a samozrejme jej súčasťou mali byť aj literárnohistorické a kritické práce. "Preklad treba prvorado považovať za remeslo, čosi ako kopírovanie alebo reprodukciu pôvodného umeleckého diela, a nie za pôvodné dielo" (11). Vidíme teda, že rozptyl prekladov všeobecne považovaných za prijateľné a plniacich svoju funkciu, možno považovať až za extrémny. Požiadavka, aby preložený text obstál ako báseň v cieľovom jazyku, je isteže rozumná; rovnako rozumná je však aj požiadavka rešpektovania dvojdomosti prekladu ako produktu dvoch kultúr a tradícií, pričom nemožno celkom spúšťať zo zreteľa ani autorskú intenciu. Len tak dospejeme k výsledku, ktorý by laik nazval pravdivým obrazom originálu a teoretici si preň vytvárajú rozličné pomenovania, ako napr. Levého realistický preklad či funkčne adekvátna reprodukcia, častejšia v slovenskej teoretickej literatúre. Aj keď

38 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy rešpektujeme voľné traktovanie pôvodného textu, nemôžeme zaznávať deliacu čiaru čo ako neurčitú medzi prekladom a adaptáciou. Napr. Feldekov preklad Poeovho Havrana nepopierateľne zodpovedá požiadavkám kladeným na poéziu v slovenskej literárnej tradícii, stojí však vo vyslovenom protiklade k autorskej intencii, takže ho právom možno nazvať travestiou (12). Zmena paradigmy, akej sa dožaduje Venuti, je však výsledkom súhry mnohých faktorov spoločenských, ekonomických a filozofických; motivácia estetická či kultúrnohistorická nemusí byť vždy kľúčová. Smerodajná úloha v súčasnosti pripadá globalizácii, bežne definovanej ako dominancia finančných korporácií, jej dôsledky a príznaky sú však oveľa širšie; popri finančných dôsledkoch sa prejavuje aj kultúrnou asymetriou, ideologickým tlakom a nežiaducimi konzekvenciami technického rozvoja. Kultúrna asymetria sa prejavuje už v samotných nákladoch knižných prekladov. V podstate každý druhý titul na svete je preložený z angličtiny. V roku 1987 podľa indexu prekladov UNESCO vyšlo celosvetovo zhruba titulov, z toho vyše preložených z angličtiny (13). Autorská dvojica Djovčoš-Pliešovská zisťovala reciprocitu výmeny medzi jednotlivými kultúrami a čísla sú až zarážajúce. Možno nás neprekvapí, keď zistíme, že za dvadsať rokov od pádu berlínskeho múra sa preložilo do slovenčiny 5487 titulov z americkej literatúry, kým v angličtine (vrátane titulov vydaných v iných anglofónnych krajinách) sa objavilo iba 29 slovenských titulov. Ale obdobná nerovnováha platí aj pre vzťah USA Rusko (z angličtiny titulov, kým z ruštiny len 2127). Treba si uvedomiť, že v Spojených štátoch roku 1994 tvorili preklady iba 2,74% vydavateľskej produkcie (14). Sú to čísla síce len ilustratívne, ale dostatočne výrečné. Zjednocovanie trhov a regularizácia predpisov a právnych vzťahov má negatívny vplyv na kultúrnu interakciu. Prístup krajín ako Čína k bernskej konvencii o autorskom práve znamenal zvýšené výdavky na autorské honoráre, čo obmedzilo čitateľský prístup ku knihám. Navyše medzinárodné dohody o autorskom práve silne uprednostňujú anglosaské krajiny, pretože právo udeľovať licencie na preklad vyhradzujú pre autorov a vydavateľov. Bernská konvencia síce uznáva právo prekladateľa na preklad, ale originál je podľa fikcie výhradným vlastníctvom autora, hoci v skutočnosti sa oň delí s vydavateľom. Veľmi výnosným vydavateľským odvetvím sú učebnice a práva na ne sa prísne strážia, čo znamená sťažený prístup ku vzdelávaniu, či aspoň ku kvalitným prameňom. Bývalé koloniálne krajiny sú vystavené silnému kultúrnemu a ideovému tlaku zo strany voľakedajších kolonizátorov. Kultúrna hegemónia pretrváva nielen ako jazykový fakt (a jazyk kolonizátorov v nejednom prípade pôsobí ako zjednocujúci faktor na mnohojazyčných územiach), ale aj v podobe prevzatých právnych a vzdelávacích systémov. A pochopiteľne nesmieme zabúdať na obchodné a priemyselné väzby s bývalými koloniálnymi krajinami. To všetko upevňuje intelektuálnu prestíž "prvého sveta". A napokon spomeňme podiel technického pokroku, najmä v oblasti elektroniky. Azda si ani neuvedomujeme, že z užitočného a poslušného pomocníka, akým bol vo svojej mladosti internet, sa stáva ťažko ovládateľný predátor. Tzv. sociálne siete ako Facebook a Twitter dokázali svoju moc nielen pri Arabskej jari, ale aj pri našich nedávnych protestoch proti Gorile. Z počítačových vírusov, ktoré kedysi boli iritujúcou, ale viac-menej neškodnou zábavou nedisciplinovaných programátorov, sa stali nástroje kybernetickej vojny, ktoré útočia na nepohodlné vlády a ich inštitúcie. A medzitým vyrástla celá generácia navyknutá brať si

39 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy zadarmo, čo sa jej zapáči hudbu, filmy, televízne programy, ba aj knihy. V Prahe po tieto dni zasadala internacionála strany Pirátov, ktorá sa otvorene hlási o svoje "práva", a máme v čerstvej pamäti dosť búrlivé protesty proti navrhovanému súboru opatrení pod názvom ACTA, ktorý označili za obmedzovanie slobody slova aj keď týmto ľuďom nejde ani tak o slovo, čiže literatúru, ako o populárnu hudbu a tzv. mediálne produkty. Na druhej strane treba konštatovať, že niekoľko veľkých hudobných vydavateľstiev sa dostalo na pokraj bankrotu (a niektoré tento okraj aj prekročili), a že akýmsi vedľajším účinkom celej situácie je silné obmedzovanie nahrávok klasických diel, ktoré sa financovali z voľakedajších ziskov vyprodukovaných populárnou hudbou. A povážlivá je aj situácia knižných vydavateľstiev. Elektronické knihy sú čoraz populárnejšie, čítacie tablety čoraz výkonnejšie a lacnejšie. Neviem, či si uvedomujeme, že vo februári 2011 hlásila tlač Spojených štátov, že za uplynulý mesiac sa predalo viac elektronických kníh ako paperbackov či klasických kníh v tvrdej väzbe. Tento trend naďalej pokračuje. Predaj klasických kníh zaznamenal ročný pokles vo výške 22%, zatiaľ čo e-knihy stúpli o 164%. To znamená reálne ohrozenie finančnej situácie celého knižného sektora, vrátane odmien pre autorov a prekladateľov. Zakladateľ dvoch kníhkupeckých sietí v Británii Timothy Waterstone nedávno vyhlásil, že agresívne metódy spoločnosti Amazon potenciálne znamenajú zánik kníhkupectiev v jeho vlasti (15). Vydavateľstvá novín a časopisov siahli pred časom po možnosti publikovať bezplatnú internetovú verziu svojho produktu ako po marketingovom triku; dnes už sú nútené prístup k svojim titulom spoplatňovať. (Dokonca aj u nás už zaviedli Piano a jeho pyšný majiteľ sa chváli, že preniká do ďalších krajín, medziiným do Slovinska.) Náklady tlačených verzií novín prudko klesajú (16). Je zrejmé, že tu nejde o prechodný účinok nejakej kampane, ale o ďalekosiahlu zmenu návykov, ba životného štýlu. Ekonomický tlak sa prejavuje poklesom kvality prekladov i redakčného spracovania. Nie je vylúčené, že sa časom dospeje k rozštiepeniu knižnej produkcie na jednej strane lacné, nie veľmi starostlivo spracované tituly pre masy a na druhej kvalitné edície so všetkými náležitosťami pre intelektuálnu elitu. Pri knižných vydavateľstvách existuje navyše v dôsledku koncentrácie do niekoľkých veľkých podnikov nebezpečenstvo manipulácie jednak samotných textov, jednak ich dostupnosti, čiže akejsi neoficiálnej cenzúry (17). Sústredenie moci do malého počtu rúk môže byť ešte nebezpečnejšie ako v prípade vydavateľstiev žurnalistických. Kultúrna situácia sa mení a mení sa aj funkcia umeleckého prekladu a postavenie prekladateľa. Ľudia v staršom veku si ešte pamätajú časy, keď prekladatelia krásnej literatúry tvorili akúsi elitu, ktorej postavenie tak trocha závideli aj na západe. Dnes je ich situácia horšia a nezdá sa, že by sa čoskoro mala zlepšiť. Ale kto sa chce oddať ešte hlbšiemu pesimizmu, tomu môžem zacitovať Philipa Rotha, ktorý nedávno vyhlásil, že o 25 rokov už vôbec nik nebude čítať romány.

40 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Poznámky (1) "The translation of a poem should be a poem, viable as a poem, and, as a poem, weighable." (Fitts) (2) "... a poem in its own right: the kind of poem the author would have written in my language." (Cit. Venuti 2011) (3) "I have endeavour d to make Virgil speak such English, as he wou d himself had spoken, if he had been born in England, and in this present Age." (Dryden) (4) "I have no theory. The thing is, I don t like theorizing about it, pressed as one is to theorize about literature when one is teaching. Translation is for me an intimate, secret, and intuitive activity, and I ve never risked thinking out how I do it or why I do it. I d rather it be a spontaneous, unconscious, nontheoretical thing." (Cit. Venuti 2011) (5) "Claims of the aesthetic autonomy of the literary work have never been as anti-intellectual as they have come to be among contemporary translators." (Venuti 2011) (6) "... and the only way that a translation can do right abroad, in relation to the source text and culture, is to do wrong at home, making an appreciable difference in the cultural norms and institutions of the receiving situation, contributing to a change, for instance, in how a foreign literature is perceived in translation." (Venuti 2011) (7) Venuti používa dnes už vžité anglické termíny domestication a foreignization. (8) "... denn je genauer sich die Uebersezung an die Wendungen der Urschrift anschließe, um desto fremder werde sie schon den Leser gemahnen." (Schleiermacher: 55) (9) "Denn der Zwekk ist ja offenbar damit nicht erreicht, daß ein über haupt fremder Geist den Leser anweht; sondern wenn er eine Ahndung bekommen soll, sei es auch nur eine entfernte, von der Ursprache und von dem was das Werk dieser verdankt, und ihm so einigermaßen ersezt werden soll daß er sie nicht versteht: so muß er nicht nur die ganz unbestimmte Empfindung bekommen, daß was er liest nicht ganz einheimisch klingt; sondern es muß ihm nach etwas bestimmtem anderm klingen; das aber ist nur möglich, wenn er Vergleichungen in Masse anstellen kann.... Aber weit mehr schon muß er gelesen haben, wenn er hellenischen von römischem Ursprung, oder italiänischen von spanischem unterscheiden soll. Und doch ist auch dieses noch kaum der höchste Zwekk; sondern der Leser der Uebersezung wird dem besseren Leser des Werks in der Ursprache erst dann gleich kommen, wann er neben dem Geist der Sprache auch den eigenthümlichen Geist des Verfassers in dem Werk zu ahnden und allmählig bestimmt aufzufassen vermag,..." (Schleiermacher: 57) (10) "... wo man die Übersetzung dem Original identisch machen möchte, so daß eins nicht anstatt des andern, sondern an der Stelle des andern gelten solle. Diese Art erlitt anfangs den größten Widerstand; denn der Übersetzer, der sich fest an sein Original anschließt, gibt mehr oder weniger die Originalität seiner Nation auf, und so entsteht ein Drittes, wozu der Geschmack der Menge sich erst heranbilden muß." (Goethe) (11) "Translation should be regarded primarily as a craft somewhat like copying or reproduction of an original piece of art and not an original piece of art." (Chakravorty: 14) (12) Bližšie p. Vilikovský. (13) Naproti tomu sa z francúzštiny sa preložilo titulov, z ruštiny 6 500, z nemčiny a z taliančiny (14) Venuti 1998: 160 (15) "Amazon is discounting us to death." Guardian, (16) Medzi rokmi 2005 a 2011 poklesol v Británii náklad Daily Telegraphu o 30%, Timesov o 34%, Guardianu o 26% a Daily Mirroru o 32%. (17) Posledný veľký román Alfonza Bednára Role nemohol za bývalého režimu vyjsť pre odpor politicky smerodajných miest; po novembri 1989 nemohol zase vyjsť z ekonomických dôvodov. (Nakoniec ho vydala vlastnými silami autorova dcéra, ktorá si na to musela založiť vydavateľstvo.)

41 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Literatúra DJOVČOŠ, M. PLIEŠOVSKÁ, Ľ.: Power and shifting paradigm in translation. In: Mutatis Mutandis: Revista Latinoamericana de Traducción: Latin American Translation Journal. Colombia : Universidad de Antioquia, 2011, s DRYDEN, J.: The Works of Virgil: containing his Pastorals, Georgics, and Aeneis. Preface to the Aeneis. London, FITTS, D.: The Poetic Nuance. In: Reuben A. Brower (ed.): On Translation. Cambridge, Mass. : Harvard University Press, 1959, s FLOTOW, L. von: Upgrading the Downgraded. In: Iowa Review Forum on Literature and Translation. Iowa City : University of Iowa, Dostupné na internete: GOETHE, J. W. von: West-östlicher Divan. Noten und Abhandlungen. In: Störig, Hans Joachim (ed.): Das Problem des Űbersetzens. Stuttgart : H. Goverts, CHAKRAVORTY, J.: Principles and Methods of Shakespeare Translation. (For an Authorised Version of Shakespeare in Translation.) In: Toshikazu Oyama (ed.): Shakespeare Translation. Tokyo : Investigative Committee on Translation, World Shakespeare Congress, 1971, 69 s. LEFEVERE, A.: Translation, Rewriting and the Manipulation of Literary Fame. London/New York : Routledge, LEVÝ, J.: Umění překladu. Praha : Československý spisovatel, SCHLEIERMACHER, F.: Ueber die verschiedenen Methoden des Uebersezens. In: Störig, Hans Joachim (ed.): Das Problem des Übersetzens. Stuttgart : H. Goverts, 1963, s SNELL-HORNBY, M.: Translation Studies. An Integrated Approach. Amsterdam/Philadelphia : Benjamins, 1988, 164 s. STEINER, G.: After Babel. Aspects of Language and Translation. Oxford : Oxford University Press, 1975, 508 s. VENUTI, L.: The Scandals of Translation. Towards an ethic of difference. London/New York : Routledge, 1998, 210 s. VENUTI, L.: Towards a Translation Culture. In: Iowa Review Forum on Literature and Translation. University of Iowa, Iowa City, Dostupné na internete: uiowa.edu/?q=forumliteraturetranslation. VILIKOVSKÝ, J.: Slovenské preklady Poeovho Havrana. In: Preklad a tlmočenie 3. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie v dňoch 20. a 21. júna 2001 v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Filologická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2001, s Summary TRANSLATION, TRUTH, GLOBALIZATION Lawrence Venuti s attack on "belletrism in translation" at the annual conference of the American Literary Translators Association in October 2010, published in the Iowa Review Forum on Literature and Translation, restates his well-known objections against translations that concentrate on the aesthetic autonomy of the TL text that should be capable of standing on its own as a literary work in the TL, rather than on stressing the duality of contexts of the final product and reproducing the cultural traditions of the original. Venuti s "hermeneutic model" views translation as an interpretive act and requires that the translator should not only be proficient in a foreign language, but also learned in its literary traditions and capable of imitating and assessing both cultures and their characteristic qualities. The paper finds that this stance is to a certain extent reminiscent of the older theories of Goethe and Schleiermacher that drew a line, however vague, between translation and adaptation and insisted on a direct linguistic rendering not only of properties of the SL, but also of the author s individual style. What Venuti strives for is no more and no less than the change of translatorial paradigm in the interest of a full, or true reproduction of the original -- what Levý termed "the realistic translation". It is, however, doubtful which direction will this change

42 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy take in view of the economic pressures of globalization and particularly of the electronic revolution, which has already modified quite radically the age-old concepts and definition of authorship and translation. Kontakt: Dr.h.c. doc. PhDr. Ján Vilikovský, CSc. Katedra anglistiky a amerikanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava jvilik@voila.fr

43 I. VŠEOBECNÁ TRANSLATOLÓGIA

44 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy 3D V PREKLADE I TRANSLATOLÓGII ALEBO OSTÁVA MIESTO PRE PREKLADATEĽSKÚ ETIKU? Jana Rakšányiová Vo svete s nekonečným množstvom prvkov sa človek zrejme odjakživa snažil uplatniť pomocné kritérium klasifikácie vecí a javov na dva póly: dobrý zlý, správny nesprávny, cudzí svoj. Takto vedome či nevedome sformulované binárne opozície sú pevne zakotvené v laickom myslení o preklade i v počiatkoch reflexie prekladu. Spomeňme len dichotómie vernosť vs. voľnosť, slovo/forma vs. význam, preložiteľnosť vs. nepreložiteľnosť, ba aj umelecký vs. odborný preklad. Vtesnať javy do kruniera binárnych opozícií je síce prehľadné, ale značne zjednodušujúce. Od čierno-bieleho videnia teóriu a azda aj prax prekladu odpútali zásadné translatologické práce rokov šesťdesiatych (Nida, Levý, Kade), sedemdesiatych (Holmes, Popovič), avšak rámcové podmienky a komunikačné prostredie, politická, sociokultúrna klíma sa zásadne zmenili, a tým sa nám vykryštalizovali iné translačné kultúry. Aj translatológia sa odvtedy etablovala, emancipovala, rozkošatela, možno niekedy až topila v presofistikovaných modeloch a terminologickom chaose, no mnohí jej predstavitelia držali palec na tepe doby. Náš záujem sa musel presunúť na nové žánre iných odborných, pragmatických translátov, skryté preklady prezentačno-reklamného charakteru. Už nič nepovažujeme za také triviálne, aby sme to nemuseli reflektovať z translatologického hľadiska. Aj bilboardy, populárne texty, webové stránky či mediálne metatexty sú studnicou podnetov pre reflexiu a kritiku prekladu. V súvislosti s binárnym delením sme dvojku označili za priúzku; na číselnej stupnici nasleduje trojka naznačená aj v titule tohto príspevku. 3D rovná sa trojdimenzionálny, čo znamená vlastne presun z dvojrozmernej plochy do trojrozmerného priestoru. Binárnych opozícií sme menovali niekoľko; dva rozmery teda nie je ťažké stanoviť; otáznym však ostáva, čo je oná tretia dimenzia v preklade? Čo robí preklad plastickým, trojrozmerným? Domnievame sa, že je to aktuálny sociokultúrny kontext, v ktorom preklad pôsobí. Fyzika učí, že tretia dimenzia dodáva predmetom objem. Dômyselnou technikou nadobudnú obrázky alebo film na plátne zdanlivú hĺbku ak má divák patričné červenomodré okuliare. A to je len krôčik do virtuálnej reality. Mnohé texty, ktoré nás obklopujú a ktoré vyšli z počítača viac alebo menej profesionálnych prekladateľov či textárov, balansujú tiež na hrane virtuálnej reality. Z mnohých prípadov si na tomto mieste zvolíme len jednu metódu lokalizáciu prekladu. Táto má živnú pôdu v trhovom priestore, keď predmety a služby pôsobia v globalizovanom svete cezhranične a naprieč jazykovými teritóriami. Grafický dizajn zostáva zväčša vo všetkých oslovených krajinách identický, len verbálna zložka sa transformuje. Stručnú definíciu prináša istá agentúra, ktorá má už tento prekladateľský produkt v ponuke: Pod pojmom lokalizácia sa rozumie preklad s kultúrnou nadstavbou. Nadstavba zahŕňa prispôsobenie obsahu textu danostiam a zvykom krajiny, v ktorej bude preklad použitý. Lokalizovaný text nesmie pôsobiť ako preklad originálu a spôsobovať tým

45 I. Všeobecná translatológia komplikácie naopak, čitateľ musí nadobudnúť dojem, že ide o pôvodnú verziu, v ktorej sa môže prirodzene a ľahko orientovať. Lokalizácia nie je len prekladanie, lokalizácia je aj prispôsobenie produktu cieľovej kultúre (1). Translát je jednoznačne podriadený diktátu trhu: cieľový text musí byť maximálne apelatívny, aby v lokálnom prostredí pozitívne naladil príjemcu, a ten aj vďaka textu nadobudol kladný záujem o predmet. Ak sme ešte donedávna hovorili o relatívne autonómnom tvorcovi a nazvali ho homo translator, teraz posunieme jeho profil k modernejšej podobe nazývanej v globálnom priestore homo oeconomicus. Tento kvázilatinský termín označuje človeka ako primárne ekonomickú bytosť zameranú na uspokojovanie svojich potrieb, ktorá racionálne maximalizuje svoj zisk. O tomto neoliberálnom egoistickom prototype jestvuje len v nemčine odkazov, čo svedčí o jeho neodškriepiteľnej prezencii v dnešnej spoločnosti. Otázkou je, nakoľko sa aj prekladateľ musí pod tlakom boja o prežitie stať homo oeconomicus. Nedávajme si ružové okuliare; v súčasnej krízovej situácii, keď je čoraz menej prekladateľských objednávok a na trhu dostatok ochotných jazykových remeselníkov, takýto trh deformuje naše naivné predstavy o víťazstve vzdelanosti a múdrosti nad hlúposťou. Ako príklad tu uvedieme lokalizované preklady z dizajnérsky pôsobivých webových stránok, ktoré sú z pohľadu grafiky úplne identické. Stránka sk.beetle.com je zrkadlovým pendantom k nemeckej (2). Pre porovnanie uvádzame v poradí nemeckú, slovenskú, anglickú, holandskú, dánsku a španielsku verziu: 1960: Das Wirtschaftswunder hatte viele Motoren. Und einen Heckantrieb. Hospodárske zázraky mali mnoho dôvodov, čo ich hnalo dopredu. Tento mal motor vzadu. Some people say it s ugly. Some say it s an icon. We say it s a bit of both. Sommigen vinden hem lelijk, anderen een icoon. Wij vinden hem een beetje van allebei. Hvordan en lille idé forandrede verden. El icono del Flower Power. 1970: Der Käfer erobert die Welt im Sturm. Und macht sich dabei nicht nur einen Namen. Chrobák dobil svet v tých najťažších časoch. A meno Chrobák / The Beetle sa stalo pojmom. The one, the only. Whith a different name wherever it goes. De enige, de echte. Overal een andere naam. Og skabte sig et navn. The Beetle. Vocho. Käfer. Fusca. Bug. Maggiolino. Coccinelle. Escarabajo. Beetle habla todos los idiomas. Slovenská verzia je nivelizáciou nemeckej predlohy. Okrem pravopisných chýb (dobil, chýbajúcich čiarok) ponúka nekoherentný text (1960), sémantické nezmysly (im Sturm znamená útokom, razantne, pričom išlo o úspešné a nie najťažšie časy).

46 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Lokalizácia stavia na hranu naše klasické predstavy o tradičnom prekladaní. Schmitt (1999) upozorňuje, ako sa mení VT na CT: text sprevádzajúci výrobok alebo služby a príslušná dokumentácia sa prispôsobuje kultúre určitého cudzieho socioekonomického prostredia s cieľom dosiahnuť na danom trhu úspech. Pri prekladaní ide hlavne o to, aby sa z nadnárodného, globálneho javu vyzdvihli tie prvky, ktoré sú v súlade s domácimi normami a konvenciami. Originál býva len nezáväzným východiskom a preklad má často znaky adaptácie. Stratégovia a kreatívci nášho trhu túto zásadu spočiatku ignorovali a prvé prezentácie, reklamy, inzeráty boli insitné. Či tvorcovia rešpektujú očakávania aj citlivé receptory virtuálneho príjemcu ostáva otvoreným problémom, najmä keď sú slovenské verzie často subštandardné (3). Lokalizácia prekladu je reakciou na globálnu situáciu. Je prirodzeným sociálnym pohybom, že akcia vyvoláva (často diametrálne odlišnú) reakciu. Zo vzájomného pôsobenia globalizácie a lokalizácie nastal hybrib či kompromisné riešenie glokalizácia. Tento pojem vznikol v ekonómii a marketingu, keď sa uvažovalo o lepšom účinku celosvetových produktov v konkrétnom lokálnom prostredí, hlavne lepšom predaji, efekte a odbyte. Medzičasom je glokalizácia termín bežne používaný v antropológii, urbanizme, ekológii, preniká do viacerých strategických oblastí a jeho výskyt sa za posledný rok späťnásobil. Domnievame sa, že je aplikovateľný aj v sociolingvistike a translatológii. Glokalizácia sa definuje ako vzájomné pôsobenie medzi celosvetovými, transnacionálnymi javmi, hodnotami a normami (t. j. globalizáciou) a lokálnou kultúrnou náplňou a prispôsobením celosvetových javov na miestne podmienky (t. j. lokalizáciou). Glokalizácia znamená vzájomné pôsobenie svetových javov a ich miestnych kultúrnych obsahov, takzvanej lokalizácie. Označuje teda interakciu v procese globalizácie a jeho lokálnych, príp. regionálnych dôsledkov či súvislostí. Tým má glokalizácia okrem (prvotne) ekonomického aj kultúrny, politický a sociálny rozmer. Glokalizácia je makrotrend, ktorý aktivizuje aj pohyby, aké môžu ekonómiu i spoločnosti a ich kultúry trvalo zmeniť. Preklad je nepochybne glokalizačný jav: na aktérov prekladateľskej tvorby však treba apelovať, aby udržali balans medzi cudzím a svojím a ani pri navonok najtriviálnejšom žánri neprevyšovali ekonomicko-technokratické prvky nad sociokultúrnymi. V takomto dynamickom a často chaotickom prostredí sa profesijné prekladateľské relácie nevyvíjajú vždy ideálne. Na možné pravidlá, podľa ktorých by sa mali správať členovia istej profesijnej skupiny, poukazoval A. Rády (4). Podľa autora profesijné skupiny boli nútené vytvárať takéto pravidlá najmä dvoma skutočnosťami: Členovia týchto profesijných skupín si viac či menej priamo konkurovali a túto konkurenciu bolo treba zmierniť natoľko, aby sa nestala kontraproduktívnou. Tieto profesijné skupiny sa chceli definovať voči svojmu okoliu, voči svojim dodávateľom a spotrebiteľom, aby tak spriezračnili vzťahy k tomuto svojmu okoliu pre potrebu tohto okolia, ale najmä pre seba. Pri hľadaní významu pojmu profesionálna etika siahnime po definícii: Vytváranie koncepcie určitého povolania vo vzťahu ku škále spoločenských hodnôt, ktorým má toto povolanie slúžiť a ktoré mu dávajú raison d être. Ďalej sa zaoberá špecializáciou jednotlivých sfér práce odborníkov, dostupnosťou či nákladnosťou ich služieb,

47 I. Všeobecná translatológia sociálnymi koncepciami sprístupnenia odbornej pomoci, organizáciou a disciplínou v rámci profesií a pod. Nie je jednoducho aplikáciou úzkej etickej teórie, ale zahrnuje množstvo aspektov politickej, sociálnej a právnej filozofie a individuálnej etiky. Profesijná etika je odvetvie etiky, ktorého predmetom je systém noriem, upravujúcich povinnosti odborníka ku klientovi, verejnosti, k súdu a k profesijným 'bratom' (5). S problémom etiky prekladania vystúpila Christiane Nordová už koncom osemdesiatych rokoch (Nord, 2011). Teória skoposu, ktorá jednoznačne preferuje účel, cieľ a funkciu translátu, totiž akoby pripúšťala tézu, že účel svätí prostriedky. Prekladateľova povinnosť naplniť funkciu textu, splniť predstavu zadávateľa prekladu, by mohla stáť aj nad jeho etickou zodpovednosťou. Vo všeobecnej teórii prekladu, za akú sa teória skoposu považuje, chýba v modeli translácie zmienka o etike vo vykonávaní zadania. Nordová správne konštatuje, že ani v prekladateľsko-tlmočníckej praxi, ani v didaktickej príprave budúcich translátorov by nemala chýbať etická zložka. Nordovej koncepcia znela Funktionsgerechtigkeit + Loyalität (funkcionálna adekvátnosť + lojalita). Nemecká translatológia ju nechápala a mierne ignorovala, až kým Anthony Pym nepublikoval príznačne nazvanú štúdiu: Introduction: The return to Ethics in Translation Studies (2001). Termín obrat evokuje prelomový (komunikačno-) pragmatický obrat v sedemdesiatych rokoch, ktorý tiež priniesol zásadnú zmenu paradigmy, v našich súvislostiach posun od systémovej k textovej lingvistike. Nielen Nordová a Pym, ale aj mnohí ďalší poukazovali na potrebu prehodnotiť hodnotovú orientáciu v podmienkach globalizovaného sveta. V súvislosti s normami a konvenciami v preklade sa do translatológie museli dostať etické aspekty jazykovej, interkultúrnej a translačnej komunikácie. Pojem lojalita, ktorý Nordová označuje za etický princíp a nie ako kritérium merania ekvivalencie, autorka špecifikuje z troch hľadísk (Nord, 2011, s ): 1 Lojalita ako etika predchádzania konfliktom Prekladanie je vlastne komunikačná akcia, pri ktorej prekladateľ prekonáva jazykové a kultúrne bariéry. Je to interakcia štyroch účastníkov: vysielateľa správy vo VT, ktorá je určená zväčša východiskovej kultúre, zadávateľa alebo iniciátora prekladu, ktorý často formuluje komunikačný cieľ v cieľovej kultúre na pozadí jej sociokultúrnych konvencií, translátora, ktorý na základe zadania vytvorí translát, recipienta, resp. recipientov translátu, ktorých ovplyvňuje vlastná kultúra, aktuálne komunikačné potreby, očakávania a skúsenosti. Nordová tu používa metaforický výraz koncert interaktantov, kde zo všetkých zúčastnených len translátor pozná podmienky a normy komunikácie v oboch kultúrach a je si vedomý, aké očakávania prevládajú v cieľovej kultúre. V každej z nich však môžu variovať očakávania čo do správania prekladateľa a vlastností prekladu. Pretože na jednej strane autor a na druhej strane zadávateľ a recipient môžu mať protichodné očakávania a záujmy, vznikajú potenciálne konflikty, ktoré prekladateľ musí odhaliť a zneškodniť. Prekonať či eliminovať konflikty sa dá uplatnením etických princípov; treba si totiž položiť otázku, aké očakávania majú v prípade nekompatibility záujmov prednosť. Lojalita translátora spočíva potom podľa autorky v nutnosti konať podľa najlepšieho vedomia a svedomia tak, aby nikto z účastníkov neutrpel ujmu, alebo nebol oklamaný.

48 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy 2 Lojalita ako etika profesionality Mnohé profesie sú chránené, na ich vykonávanie sa vyžaduje predpísaný diplom a členstvo v komore. Žiaľ, prekladateľské služby môže (okrem úradných prekladov) ponúkať ktokoľvek. Preto by do etiky prekladateľstva mala patriť aj požiadavka odbornosti, vedomie, že prekladateľ je povinný mať a rozvíjať svoje profesionálne zručnosti. Ovládanie teoretických a metodických základov translácie môže priniesť len cielené vzdelanie. Prekladateľ-profesionál si na základe racionálnej reflexie svojej činnosti musí uvedomovať, že jeho nedbanlivé konanie by mohlo priniesť škody, a má predchádzať negatívnym dôsledkom svojej činnosti. 3 Lojalita ako etika dôvery Pretože autor a recipient žijú v rôznych kultúrach, nevedia (zväčša) skontrolovať, či alebo nakoľko translát spĺňa predpísané podmienky. Treba im len dúfať, že mu môžu dôverovať. 4 Lojalita ako etika pravdivosti Pravdivosť je široký pojem a aj Ch. Nordová sa tu opiera o jeden z možných výkladov, a to Chestermanov návrh Hieronymic Oath, Hieronymovej prísahy. Podobne ako lekári prisahajú na Hippokrata, by sme my mohli prisahať na nášho patróna Hieronyma, autora Vulgaty, významného prekladu Biblie do latinčiny. Chestermanova verzia obsahuje v 4. bode vetu: I swear that my translations will not represent their source text in unfair ways. (6). Autorka je presvedčená, že anglické fairness sa zhoduje s jej predstavou lojality. Slovenský slovník férovosť definuje ako poctivosť, bezúhonnosť, čestnosť (7). Skutočne ide o to, aby prekladateľ konal poctivo, bezúhonne a čestne, prekladal s vedomím vlastnej zodpovednosti a ostatné strany interkultúrnej komunikácie nemámil, neklamal, nepodvádzal. Etika translácie nadobúda o to väčšiu aktuálnosť, o čo intenzívnejšie v tej-ktorej spoločnosti funguje preklad ako filter informácií, názorov a hodnôt. Hranice medzi realitou a fikciou sa zotierajú a v spleti multimediálnych väzieb sú nekontrolovateľné, ba až miznú. Podobne sa strácajú aj hranice medzi kultúrnymi teritóriami, a to vďaka najrôznejším druhom komunikácie, mobilite, internetu či migrácii. Hybridné kultúry sa prekrývajú, ľudia sa topia v nespracovateľnom množstve informácií, často nedokážu texty kriticky selektovať a hodnotiť ich skutočnú kvalitu. To, čo Popovič voľakedy označil ako metatextové nadväzovanie, sa dnes nazýva rewriting a prináša viacnásobné skryté preklady vytvorené rôznymi adaptačnými metódami. Kreativita a počítačová podpora sa znásobujú a kdesi na konci ostáva eticky zodpovedný človek. V globalizovanom prostredí sa menia aj tradičné translačné kultúry. Erich Prunč (2011, s ) pod nimi rozumie spoločenské konštrukty, ktoré vznikli a upevnili sa v danom kultúrnom rámci ako relatívne samostatné subkultúry. Translačná kultúra sa podľa neho vyvinula ako sebaregulujúci subsystém kultúry. Tvoria ju etablované, riadené normy a konvencie, očakávania, hodnotové predstavy a vzory správania partnerov, ktorí sa podieľajú na translačnom procese. V tomto subsystéme pôsobí okrem radu ďalších faktorov predovšetkým mocenský štvoruholník autori iniciátori translátori adresáti. Rozdiel je napríklad medzi autoritatívnymi a demokratickými štruktúrami a hoci je demokratický rámec humánnejší,

49 I. Všeobecná translatológia neznamená to, že by mocenský potenciál, rozloženie síl, ekonomické záujmy neprinášali aj do takejto translačnej kultúry málo problémov. E. Prunč volá po morálnom korektíve translátorov ako eticky konajúcich a integrálnych osobností. V uvedenom štvoruholníku si aktéri pri rozhodovaní musia zvoliť alebo metódu normatívnej ekvivalencie a byť lojálni voči autorovi, alebo voľnejšiu teóriu skoposu a byť ústretoví adresátovi. V rámci princípu trvalej udržateľnosti a v zmysle dlhodobej akceptovateľnosti prekladu a jeho dôsledkov si musia byť vedomí svojej morálnej zodpovednosti za to, ako sa rozhodnú a čo vytvoria. Za hlavné princípy prekladateľských aktivít v demokratických translačných kultúrach E. Prunč (tamže) považuje: kooperatívnosť, lojalitu, transparentnosť, ekologicitu. Priznáva, že v dnešnej politickej realite tieto požiadavky znejú síce trochu zidealizovane až utopicky, ale prekladatelia a ich združenia by mali spolupôsobiť na ich presadzovaní v praxi. Tá totiž nie je bezkonfliktným terénom; medzi štyrmi aktérmi málokedy vládne harmónia. Za prvé morálno-etické rozhodnutie prekladateľa Prunč (tamže) považuje prijatie, resp. neprijatie prekladateľskej objednávky. Ide tu o individuálny morálno-etický postoj translátora, keď ponuku odmietne z etických, morálnych, ideologických alebo profesionálnych dôvodov. Odmietnutie prekladu môže nastať z dvoch príčin: Subjektívne dôvody: - ak je text v príkrom rozpore s prekladateľovými predstavami o princípoch morálky (pornografia, extrémistické texty, materiály urážajúce cítenie, ľudskú dôstojnosť a pod.); - ak prekladateľ s dávkou profesionálnej sebareflexie uzná, že jeho translátorské zručnosti nestačia na daný žáner, druh textu, že nemá dostupné pomôcky napr. odborné alebo terminologické. Objektívne pragmatické dôvody: Prekladateľský výkon (ako druh expertíznej činnosti) by mal byť aj materiálne adekvátne ohodnotený, teda pomer nákladov a zisku by sa nemal pohybovať pod hranicou únosnosti. Otázne však ostáva, čo je ešte primeraná odmena. Najmä pri druhom dôvode ide aj o dôveryhodnosť, hrdosť a česť celého prekladateľského stavu. V tejto súvislosti sa natíska množstvo otázok, ktoré by sa mali riešiť v kolegiálnom súlade s ostatnými prekladateľmi. Kde je únosná hranica honoráru? (Kedy) prekladať pod cenu alebo dokonca zadarmo? Je sociálny súcit (k tým, ktorí si preklad nemôžu zaplatiť sociálne slabí jedinci, spoločenstvá konajúce všeobecné dobro) alebo iniciatíva sprístupniť inak neprístupné dielo (ktoré ani predajom neprinesie profit, ale duševnú potravu umelecké, spoločenskovedné) dôvodom, prečo by sme mali prekladať bez finančného ohodnotenia? Na akej úrovni a ako dodržiavať tarify? Chestermanov návrh Hieronymovej prísahy upravil Erich Prunč nasledovne (prel. J.R.): Konaj tak, aby si k svojim partnerom zachovával lojalitu; buď však aj hrdý a žiadaj lojalitu i od nich; narábaj šetrne so zdrojmi svojich partnerov a nezabúdaj na trvalú udržateľnosť svojich činov; pracuj profesionálne a rešpektuj vážnosť svojho stavu; dodržiavaj normy svojej translačnej kultúry, maj však odvahu rozhodnúť sa zodpovedne a otvorene prezentuj dôvody svojho rozhodnutia. V úvode sme konštatovali posun od prototypu homo translator k homo oeconomicus. V spoločenskej debate o hodnotových systémoch sa však objavil termín homo oecologicus (Pieper, 1995, s.70; Prunč, 2011, s.341). V rámci tejto koncepcie sa zdôrazňuje, že na vrchole hierarchie hodnôt stoja ľudská práca, dôstojnosť človeka, tolerancia, rešpektovanie inakosti

50 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy druhého človeka, rovnosť šancí, solidarita, schopnosť konsenzu a dialógu, emancipácia znevýhodnených skupín a menšín, šetrné narábanie so zdrojmi, minimalizácia konfliktov a trvalá udržateľnosť. Hoci sa niektoré pojmy v spoločenskej praxi sprofanovali, iné znejú utopicky, uplatňovanie napríklad rešpektovania inakosti, zachovanie ľudských práv a fyzickej i psychickej integrity jedinca by malo mať maximy aj v našej prekladateľskej kultúre poznačenej globálnymi vplyvmi. Poznámky (1) (2) Na webe nájdeme celú sériu národných verzií (mnohé krajiny, aj napr. Česko, Poľsko, Švédsko, Taliansko ostávajú pri anglickej). Ostatné majú označenie nl.beetle.com, dk.beetle.com, es.beetle.com. (3) Lokalizácii sa venuje diplomová práca P. Hrnčiarovej: Lokalisierung der Übersetzun, FFUK, 2012, kde autorka uvádza množstvo negatívnych príkladov zo slovenských webových stránok renomovaných značiek. (4) A. Rády: Etika súdnych tlmočníkov a súdnych prekladateľov. Cit. podľa rukopisu prednášky. (5) (6) Chesterman, cit. podľa Nord 2011, s (7) Literatúra CHESTERMAN, A.: Proposal for a Hieronymic Oath. In: The Translator 7, 2001, s HRNČIAROVÁ, P.: Lokalisierung der Übersetzung. Diplomová práca. FFUK, NORD, Ch.: Funktionsgerechtigkeit und Loyalität. Berlin : Frank & Timme GmbH Verlag, 2011, 331 s. PIEPER, A.: Einführung in die Ethik. Stuttgart : Franke, 1995, 253 s. PRUNČ, E.: Entwicklungslinien der Translationswissenschaft. Berlin : Frank & Timme GmbH Verlag, 2011, 438 s. PYM: Introduction: The return to Ethics in Translation Studies. In: The Translator 7, 2001, s RÁDY, A.: Etika súdnych tlmočníkov a súdnych prekladateľov. Cit. podľa rukopisu prednášky. Resümee DIE DRITTE DIMENSION DER ÜBERSETZUNG. WO BLEIBT DIE TRANSLATIONSETHIK? Im Hinblick auf die neuen Übersetzungsverfahren und -praktiken tauchen heutzutage dringende ethische Fragen auf. Die globalisierte Welt lässt die Grenzen der mehr oder weniger (nicht)professionell übersetzten oder -arbeiteten Mitteilungen verschwinden. In Anlehnung an zwei sehr inspirative Autoren (C. Nord und E. Prunč) werden ihre Gedaken zum Thema der Loyalität sowie der Berufsethik im breiten Bereich der Translation dargelegt und die Idee des hieronymischen Eides vorgestellt. Kontakt: prof. PhDr. Jana Rakšányiová, PhD. Katedra germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava raksanyiova@fphil.uniba.sk

51 I. Všeobecná translatológia POETIKA UMELECKÉHO PREKLADU Ladislav Franek Už na prvý pohľad sa zdá, že pojem poetika umeleckého prekladu, jej princípy, postupy alebo kritériá netvoria integrálnu súčasť odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo, ktorého nedávny zrod do istej miery vytlačil do úzadia úlohu kritického subjektu chápaného nie úzko, didakticky, ale v celej šírke vynárajúcich sa kultúrnych národných a nadnárodných aspektov. A ak sa tento pojem predsa len v teoreticky koncipovaných prácach neraz zjavuje ako nevyhnutný predpoklad hodnovernej analýzy alebo samotnej prekladateľskej práce, nemožno sa ubrániť dojmu, že ide zväčša o verbálne proklamovaný zámer, aby sa pri konfrontácii originálu s prekladom bralo do úvahy tiež mnohostranné historicko-kritické stanovisko interpretátora, jeho analytická schopnosť vyjadriť sa k predmetu skúmania komplexnejším spôsobom. Na príčine je zrejme istá jednostrannosť, ba až roztrieštenosť pohľadu na výskum prekladu, ktorou je predovšetkým v oblasti umeleckej literatúry potreba interdisciplinárnosti, uvedomelejší dôraz na dvojpólovosti alebo kontrastívnosti prekladateľského procesu. Redukovaný pohľad na tento proces totiž najmä v ostatných rokoch viedol k prevahe didaktických úvah, návodov alebo poučiek, často nepodložených konkrétnymi poznatkami, alebo na druhej strane podporil určitú ľubovôľu alebo kritickú vyhranenosť zväčša izolovaných úsudkov alebo postrehov. Na tomto vývine myslenia o preklade sa do značnej miery podieľajú činitele, ktoré sa dajú pomerne ľahko odôvodniť vonkajším tlakom, spoločensko-komerčným alebo vydavateľským. Pritom však nie celkom obstojí názor, že poslanie literatúry ako sféry osobitého poznania sveta už zďaleka neprináša závažnú sumu poznatkov, čím by sa mali oslabiť, ba až zdiskreditovať závažné kultúrne aspekty umeleckého prekladu. Demokratizačno-globalizačný proces, ktorého sme už dve desaťročia svedkami v dnešnej Európe síce zdôrazňuje úlohu technologického pokroku, univerzalizácie poznania stierajúceho rozdiely medzi jednotlivými národmi, zároveň však zdôrazňuje nepopierateľný fakt, že práve tento pokrok otvoril nové možnosti vďaka narastajúcej úlohe jednotlivca, jeho slobodnejšieho postavenia zásluhou oživenia tradície, duchovno-praktických základov ľudskej existencie. V tejto súvislosti sa vynára otázka, do akej miery je možné nadviazať na predchádzajúce výdobytky, ktoré ako je známe priniesli na Slovensku bohaté spektrum teoreticko-kritickej reflexie umeleckého prekladu. Je prirodzené, že podobné ciele nesmierne sťažuje príslovečná diskontinuita vývinu slovenského literárnovedeckého i literárnokritického myslenia o preklade v širšom kultúrnom rámci a z toho prameniaci generačný zlom, ktorý bráni integrálnejšie sa vracať k rozmanitému dedičstvu nie veľmi dávnych podôb výskumu, no i pedagogického pôsobenia na našich univerzitách. Ak vezmeme do úvahy, že súčasné vedomie určitého vákua, ktoré nastalo v danej oblasti, nie je náhodné, opätovne stojí pred nami otázka, ako prekonať dané obmedzenia, ako prinavrátiť do zorného uhla moment istej jednotiacej línie, ktorá by bola oživením, no i rehabilitáciou v mnohom zanedbaných teoretických i kritických aspektov prekladu. Tieto súvisia práve s interdisciplinárnou povahou

52 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy prekladateľského procesu. Veď ak si pripomenieme aspoň niekoľko základných východísk, ktoré ovplyvňovali a v súčasnosti predovšetkým v pedagogickom procese určite menej ovplyvňujú slovenskú metodiku umeleckého prekladu, zistíme, že práve pojem interdisciplinárnosti znova nadobúda patričnú váhu a prakticko-teoretický význam. Podľa môjho názoru spočíva v tom, že každý serióznejší pokus vidieť úlohu interdisciplinárnosti bez ohľadu na intenzívnu teoretickú prípravu, ktorá najmä od šesťdesiatych rokov minulého storočia charakterizovala dané výskumy, by znamenal citeľné ochudobnenie, ba až nemožnosť vyjadriť sa k tomuto problému celistvejšie alebo spoľahlivejšie. Na tento problém s plnou váhou upozorňujú najmä tí odborníci, ktorým leží na srdci pretrvávajúci fakt kultúrnoliterárnej rozmanitosti národov a jej odraz v samej povahe prekladateľskej aktivity. Problematika vzťahu my-oni, odlišné pôsobenie literárneho diela v cudzom a domácom prostredí, hľadanie primeraných zorných uhlov z hľadiska nastolených, prirodzene vystupujúcich protirečení alebo kontrastov, zohráva práve v oblasti umeleckého prekladu zásadnú úlohu. Je spojená s vedomím kultúrnej identifikácie a sebaidentifikácie, s citlivým rozlišovaním toho, čo vzniká za hranicami a čo zakaždým osobitým spôsobom oslovuje nášho prekladateľa a kultúrneho sprostredkovateľa, a to prostredníctvom ustavičnej výmeny kultúrnych hodnôt špecificky vyjadrených literárnym dielom. Stručne povedané, tento problém vlastne súvisí so sférou národných, krajových alebo lokálnych mentalít a nedá sa teda redukovať na výlučne jazykový alebo didaktický rozmer kultúrneho dialógu. Vzhľadom na to, že hľadanie vhodných metodických postupov je spravidla poznačené samotnou povahou skúmaného javu, nutnosťou pracovať v popovičovskom zmysle s princípom modelovania skutočnosti, otvára sa tým neohraničený priestor na skĺbenie teórie s kriticko-empirickým poznávaním, s účasťou analytického subjektu. Je zrejmé, že bez súhry teórie a empírie by sme sotva mohli dospieť k takým výsledkom, ktoré by boli schopné celistvejšie opísať, definovať a zhodnotiť umelecký preklad. Na druhej strane treba poznamenať, že úspešný výsledok je zvyčajne plodom dlhodobej prípravy umocnenej dlhoročnou skúsenosťou odborníka-prekladateľa. Predstavuje teda určitý ideál, ku ktorému sa dospieva až po štádiu dôkladnej teoretickej prípravy. Ak sa v danej súvislosti znova vynára pojem kritiky prekladu, ide neodmysliteľne tiež o individuálno-umelecký rozmer bádateľa, jeho umenovednú symbiózu teoretickoracionálnych, no i intuitívnych foriem poznania. K tomu pristupuje dnes azda najzanedbávanejší činiteľ. Pramení z nedostatočnej erudovanosti v oblasti dejín národnej a inonárodnej literatúry, čo znemožňuje presnejšie definovať charakter výrazových alebo štylistických posunov, ku ktorým v umeleckom preklade zákonito dochádza v dôsledku odlišnej kultúrnej tradície porovnávaných literatúr. Na tomto pozadí nie je možné, pravda, s dôrazom na teoretickú prípravu, opomenúť ani význam čiastkových výskumov uprednostňujúcich zúženejší uhol pohľadu, či už jazykový, formálny, tematický alebo subjektívno-kritický. Takáto možnosť v súčasnosti vyplýva zo slobodnejšieho postavenia jednotlivca, jeho osobných dispozícií a predpokladov nazerať na preklad z osobitého stanoviska. V tom vlastne spočíva hlavný rozdiel medzi vnímaním prekladu v minulosti, neraz prísne determinovaným vonkajšími ideologickofilozofickými činiteľmi, a dnešnou otvorenejšou a teda rozmanitejšou podobou jeho vnímania v zhode s individuálnymi sklonmi, vkusom alebo stupňom vzdelanosti každého čitateľa a bádateľa, ktorí prichádzajú do styku s umeleckým prekladom. Vďaka tomu sa v nových

53 I. Všeobecná translatológia spoločenských podmienkach vynára široké pole interpretačných možností na uplatnenie celého radu subjektívne podmienených prístupov k prekladu. Táto skutočnosť sa tak stáva podnetom na vyjadrenie vlastných názorov na preložené dielo, a to buď cestou kladnej recepcie, alebo i možného odporu voči jeho skutočným hodnotám. Je zaujímavé, že vedomie oživenia historickej podmienenosti umeleckého prekladu, úvahy o tom, aké miesto tento zaujíma v kontexte národnej kultúry, nás zároveň privedie k poznatkom o metodickej variabilite, o teoreticko-praktickej rôznorodosti minulého výskumu podmieneného tiež dôležitými ideologicko-filozofickými faktormi. Ak sa bližšie pozrieme, napríklad, na dielo Antona Popoviča, jedného z najvýraznejších postáv slovenského myslenia o preklade, môžeme v jeho bádateľskom postoji vypozorovať zhruba dve samostatné, i keď navzájom prepojené štádiá vývinu. Prvé štádium definuje prevažujúci záujem o históriu umeleckého prekladu. V knihe Preklad a výraz, ktorá vyšla v roku 1968, sú stredobodom systematickej pozornosti komparatívne aspekty slovenskej prekladovej tvorby z druhej polovice devätnásteho storočia. A. Popovič sa v nej sústreďuje na významnejšie prekladateľské javy troch období: preromantizmu, romantizmu a doznievania romantizmu, resp. nástupu realizmu. S dôrazom na prekladateľské tradície v minulosti sa konkrétnou analýzou podujal ukázať slovenský podiel na medzinárodnej výmene literárnych a kultúrnych hodnôt. Preklad charakterizuje ako jazykový, literárny a kultúrny komunikát príslušného obdobia literárnych dejín (1). Hľadisko kontextu domácej prijímajúcej literatúry pritom rozširuje o hľadisko literárnej komunikácie. Tým vlastne predznamenáva vedecky striktnejšie orientované štádium, ku ktorému dospieva vo svojej ďalšej výskumnej práci. Treba si pripomenúť, že výskum slovenskej prekladovej tvorby daného obdobia sa opiera o konkrétny rozbor textov, predovšetkým básnických, a vyznačuje sa predbežnou teoretickou rozhľadenosťou v oblasti metriky, poetiky alebo výstavbových zákonitostí originálu a prekladu. Analýza týchto zložiek je napojená na celý súbor tematicko-motivických prostriedkov. Sceľujúcim prvkom je pojem výrazového posunu, ktorého funkciu Popovič osvetľuje na pozadí parciálne stanovených aspektov. Tieto sa vždy vynárajú s citlivým zreteľom na sledovaný jav a upozorňujú na historickú podmienenosť umeleckého prekladu, na preskupovanie prvkov v štruktúre jednotlivých diel alebo na zmenu optiky či moment inovácie tvorivého kréda v zhode s vývinovými potrebami slovenskej literatúry. Poznanie štruktúrnych zákonitostí textu, definovanie jeho vnútornej povahy pritom sprevádza zreteľ na genetické danosti. Popovič to robí v úsilí rekonštruovať čo najpresnejšie zobrazovanú skutočnosť a autorov vnútorný svet. Integrálnou súčasťou pracovnej metódy je aj pozornosť venovaná komentárom, v ktorých už nemusí ísť výlučne o výpoveď lyrického subjektu, ale aj o hľadanie napohľad vzdialených dobových paralel a súvislostí. To všetko prispieva k zisteniu, že prekladateľ si vedome či podvedome uvedomuje zložitosť zvolených riešení smerujúcich nielen k tomu, aby dostatočne prenikal do vonkajších determinantov textu, ale aby mal aj ambíciu priblížiť sa k hĺbkovej štruktúre diela. Racionálna rovina výkladu je preto obohatená o intuitívnu zložku poznávacieho procesu, o iracionálny prienik do zdanlivo skrytých alebo utajených foriem umeleckého výrazu. Deje sa tak vďaka súhre diachrónie a synchrónie, vývinového i kriticky motivovaného pohľadu interpretátora, ktorý má možnosť tvorivo spájať vecné poznatky s vlastnou pripravenosťou subjektívne sa vžívať do povahy textu.

54 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Ak spomínam aspoň v niekoľkých bodoch Popovičove východiská alebo princípy, robím tak preto, že chcem zdôrazniť ustavičný komparatívny záber, interdisciplinárny charakter poznávacieho procesu. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že Popovič k uvedeným princípom dospieva koncom 60-tych rokov minulého storočia, keď nastala historicky prijateľná situácia, aby literárny bádateľ v slobodnejších spoločensko-politických podmienkach mohol systémovo pracovať s celým radom impulzov vhodných v konečnom dôsledku na naplnenie svojej túžby po medziliterárnej syntéze. Dialektické videnie malo v tomto prípade dvojaký cieľ. Jeho naplnenie spočívalo v premyslenom uplatnení zásad historickej poetiky (vplyv Bakošovej koncepcie vývinového a zároveň teoretického poznávania literatúry, podnety českého štrukturalizmu zosobnené najmä v diele J. Mukařovského, typologicky orientovaná teória ruskej formálnej školy, ktorá zanechala na Slovensku výraznú pečať v zmysle prehodnotenia geneticko-pozitivistického modelu poznania skutočnosti a pod.). V takom zmysle sa mohol naplno realizovať druhý cieľ, Popovičom zdôrazňovaný a priamo aplikovaný pri historickom pohľade na slovenskú a inonárodné, najmä slovanské literatúry. Všeobecný rozmer textologickej analýzy zásluhou toho synteticky rátal aj s úlohou tvorivého indivídua zaradeného do vymedzeného a definovateľného vývinového radu národnej literatúry. Stručne povedané, dejinný pohyb podmieňujúci literárno-kultúrnu výmenu priamo určoval Popovičove modelujúce prístupy, ktorých hlavným cieľom bolo zosúladiť fakt individuálnej poetiky s teoretickými základmi poznávacieho procesu. Všeobecná, nadnárodná povaha literárnej teórie vyžadovala, aby bádateľ prekračoval hranice staticky poznateľného a opísateľného a bol zároveň aj bytostne viazaný na subjektívne potrebný a právoplatný rozmer literárnej tvorivosti. Z tohto hľadiska prináša ďalšie obdobie, rozvíjajúce sa v priebehu v 70-tych rokov, pomerne výrazný posun. Treba ho vnímať aj ako dôsledok zmenenej spoločensko-politickej situácie, čo na jednej strane viedlo k prehĺbeniu alebo dopracovaniu princípov textologickej analýzy, avšak na strane druhej v nemalej miere potlačilo zástoj kriticko-historického a zároveň teoreticko-analytického modelu výskumu. Znamenalo to, že dôraz, ktorý bol až dovtedy kladený na súhru teórie a empírie, sa preniesol na scientisticky budovanú, staticky chápanú oblasť synchrónie. Do popredia sa dostala potreba vytvorenia teoretického systému, ktorý by mal schopnosť skúmať literárny text s ohľadom na výstavbové zákonitosti dané jeho štruktúrnou povahou. Podnety z literárnej histórie už v dôsledku toho prestávali mať platnosť obohacujúceho činiteľa vzhľadom na predmet výskumu. Namiesto istého podielu deduktívnosti sa pri analýze čoraz dôraznejšie začal presadzovať prísne postavený induktívny model rešpektujúci v prvom rade vnútornú súhru rozmanitých prostriedkov umeleckej reči. V tom sa Popovič opieral o Mikovu predstavu usporiadanosti umeleckého textu, v ktorom by sa zohľadňovalo integrujúce spojenie časti a celku, paradigmatika štýlu ako objektívne dokázateľnej štruktúry. Pri aplikácii daného modelu Popovič napríklad vychádzal z Mikovho tvrdenia, že slovo predstavuje jadro, čiže základný význam, a svoje polia vedľajšie významy.(2) S tým súvisí poznatok o presúvaní jadra na vedľajšie pole. Ďalej s odkazom na Mika hovorí: jadro sa používaním vypracúva, t.j. ustaľuje, a spolu s ním sa usporadúvajú aj vzájomné vzťahy akcesorických významov. To je výsledok nášho myslenia, ľudskej činnosti (3). Pravda, zdôraznené lingvistické hľadisko spojené s predstavou pohybu vnútri textovej štruktúry, nemal Popovič v úmysle vidieť výlučne na tejto platforme.

55 I. Všeobecná translatológia Opierajúc sa o poznatky K. Hausenblasa obrátil pozornosť aj na nejazykové zložky literárneho komunikátu, na zložky tematické (motívy, zväzky motívov) alebo tektonickokompozičné trópy, figúry žánrové schémy. So zreteľom na Mikovu paradigmatickú os založenú na opozícii operatívnosťikonickosť možno z tohto poznatku vyvodiť, že umelecká reč predstavuje sama o sebe uzavretý systém, materiálovo skúmateľný na základné tézy o vnútorne podmienenom pohybe prvkov, cez ktoré možno spoľahlivo analyzovať preskupovanie jadra významu na vedľajšie polia a naopak. Zo subjektívnejšieho hľadiska však môže z toho vyplynúť zásadný problém vynárajúci sa v súvislosti s osobitým charakterom modernisticky alebo postsymbolicky zameranej literárnej tvory. Všimneme si, že na tento problém narazíme dokonca aj vtedy, keď sa predmet výskumu chce vidieť z hľadiska štruktúrnej poetiky založenej na vecnom poznávaní umeleckého textu. Znakom určitého nedotiahnutia dialektickej metódy, skúmajúcej rôznorodú povahu umeleckej reči, je skutočnosť, že pri globálnej analýze jednotlivých prvkov sa sústreďuje na kauzálne vnímaný pohyb slov vnútri štruktúry. Vzťah časti a celku môže byť v tejto súvislosti plnohodnotne narušený predstavou spoločnej platformy, zjednocujúcej jednotlivé prvky do vzájomného vzťahu. Štruktúra sa pritom stáva nielen vnútorne uzavretým, i keď vzájomne podmieneným pohybom, ale predstavuje skutočne integrálny alebo jednoliaty celok. Nie je náhoda, že tento poznatok vystupuje do popredia pri analýze verša, keďže verš je svojou povahou najlepšie uspôsobený na rozbor jednotlivých jeho zložiek, či už významových, zvukových, syntaktických alebo figuratívnych. V podstate tu máme do činenia s koncepciou simultánneho pôsobenia rozličných prvkov veršovej štruktúry. Na ilustráciu uvediem jeden príklad. Keď som sa pri svojich dávnejších výskumoch slovenských prekladov z poézie Paula Claudela usiloval hlbšie zdôvodniť prísne dodržiavaný jamb v prekladoch E. Boleslava Lukáča, nakoniec som na rozdiel od M. Bakoša dospel k záveru, že jamb ako základný metrický činiteľ bezprostredne súvisí s celkovou lexikálnosyntaktickou a zároveň figuratívnou stavbou veršovej štruktúry. Odlišné stanovisko, kauzálne, ešte zastával Bakoš, ktorý napríklad funkciu inverzie u hviezdoslavovských básnikov videl v zastieraní syntaktických páuz, ktoré pri zhode s rytmickými pauzami príliš odhaľovali veršový pôdorys. (4) Analogicky sa to podľa neho vzťahuje na nepravidelnosti vetnej stavby, syntaktické anakolúty majúce vplyv na intonáciu verša. Výsledkom takýchto štylisticky príznakových postupov je úsilie vyhnúť sa rytmickému zmechanizovaniu verša. Niet pochýb o tom, že z tohto poznatku sa jednoducho vytráca zreteľ na syntetizujúcu schopnosť verša, kde v dôslednom štruktúrnom zmysle každý prvok sa rovnocenne zúčastňuje na osobitnom ladení poézie, a nie v akomsi zápase, ktorý by mal básnik podstupovať, aby sa vnútorne zbavoval hrozby rytmickej automatizácie svojho verša. Je celkom pochopiteľné, že podobné vedomie má dôležitý význam pre kontrastívne skúmanie básnického prekladu a prispieva k zásadnej zmene optiky pri konfrontácii originálu a prekladu. Komparatívne postupy sa od toho okamihu stávajú prostriedkom na spoľahlivejšie objasnenie štylistickej odchýlky, ktorá vystupuje pri analýze ako protiklad medzi bežným dorozumievacím jazykom a špecifickým básnickým vyjadrením v tkanive básnického diela. Celistvé chápanie verša v súhre všetkých jeho zložiek totiž predpokladá, že štruktúrne zákonitosti vo všeobecnosti platia na každý takto vnímaný verš národnej literatúry. Jednou z úloh je potom zistiť, ako sa

56 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy na úrovni langue prejavuje osobitosť jednotlivých jazykových systémov vyplývajúcich z morfologických, prozodických, gramatických alebo významovo-syntaktických príznakov. Je známou vecou, že štruktúrna poetika, s ktorou do istej miery pracoval aj Popovič, sa v Bakošovom chápaní upriamovala na výskum vývinovej typológie slovenského verša (kniha Vývin slovenského verša od školy Štúrovej). V snahe vylúčiť pokiaľ možno subjektívne hľadisko Bakoš vychádzal z napätia medzi metrickou osnovou a syntaktickým členením, medzi veršom a vetou. Nezahrňoval teda ešte rovnocennou mierou do výskumu figuratívnoobraznú esenciu poézie, symbolickú povahu skúmaného materiálu. Vlastne tú skutočnosť, ktorú Popovič z iného, tradičného pohľadu skúmal v spomenutom prvom štádiu svojej bádateľskej metódy. Sprievodným javom vedeckého prístupu, ktorý Popovič zaujímal pod vplyvom Mikovej výrazovej sústavy, bola zvýšená upriamenosť na vecné aspekty prekladateľského procesu, čo zaručovalo možnosť nastolenia solídneho metodického systému, no zároveň malo za následok, že tento uzatváral do imanentného priestoru daného vnútornými zákonitosťami štruktúry literárneho diela. Je len prirodzené, že pri kontrastívnom výskume štýlu prekladu sa ešte v danom štádiu nemohli v celej šírke aktualizovať také bádateľské postupy, ktoré by boli integrálnejším a zároveň problémovejším vstupom do prekladateľskej poetiky. Tento vstup by znamenal plodnejší návrat k otázkam súvisiacim s históriou literatúry, jej špecifickým poslaním v rámci toho-ktorého národa, s komparatívnym sledovaním kultúrnych činiteľov podmienených tradíciou, osobitým a zároveň rozmanitým charakterom duchovného dedičstva národov. Napriek mimoriadne cenným výsledkom Bakošovej i Popovičovej vedeckej metódy a jej výsledkom, ktoré si až doteraz zachovávajú svoju platnosť a teda sú v istom zmysle naďalej funkčné a produktívne, je zrejmé, že práve v dnešnej situácii sa črtá možnosť radikálnejšieho vystúpenia z okruhu prevažne systémovo-vecného poznávania prekladateľského procesu. Spolu s dôležitým tvrdením, že v tejto mnohostranne podnetnej práci zohráva literatúra a jej kultúrna rozmanitosť v nových spoločensko-politických pomeroch i naďalej závažnú úlohu. V postštrukturalistickom štádiu to súvisí s prehodnotením funkčných i semiotických aspektov predchádzajúcich výskumov, s potrebou, aby sa vďaka rehabilitácii literatúry a jej osobitých kultúrnych prejavov mohla plnšie uplatniť interdisciplinárnosť poznávacieho procesu. Tento cieľ vlastne pramení z rozvíjajúceho sa potenciálu modernej a postmodernej európskej a svetovej literatúry. Slobodnejšie prekračovanie hraníc, ktoré odhalíme v jej rukopise, sa odzrkadľuje vo význame individuálnej autorskej poetiky ako rovnocenného poznávacieho prameňa pri sledovaní literatúry. Zo širšieho metodologického hľadiska to predpokladá brať do úvahy napríklad okolnosť, že v jej najnovších prejavoch sa neraz odráža túžba po zemepisne i kultúrne diferencovanom zobrazovaní skutočnosti. Ako príklad stačí uviesť vzácne podnetné krédo významných javov súčasnej hispanoamerickej literatúry (magický realizmus, fantastický realizmus, koncepcia reálneho zázračna ). Jedným z jej znakov je oproti experimentátorskému snaženiu alebo formálnym výbojom minulosti tendencia smerujúca k stieraniu hraníc medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi bezprostredným a individuálne tvorivým vzťahom k skutočnosti. Vďaka tomu napríklad v argentínskej literatúre (J. L. Borges, J. Cortázar a i.) sa autorská poetika obohacuje o prvky nadnárodne chápaného jazyka, ktorý prostredníctvom individuálnych tvorivých postupov v nadväznosti na literárny romantizmus nanovo zdôrazňuje funkciu obraznosti, symbolu alebo

57 I. Všeobecná translatológia nepredvídateľných slovných asociácií. Ďurišinovský pojem svetová literatúra, pre nejedného z nás určite hmlistý a abstraktný, nachádza v takomto mnohostranne zacielenom umeleckom tvare výstižné uplatnenie. Pri dôraze na neobvyklé jazykové spracovanie, na otvorenú zvnútornenosť autorského pohľadu sa v podobnom rukopise môže navyše plodne využívať návrat k orálnosti reči, k ontologicky bezprostrednejším formám ľudovej slovesnosti viazanej na subjektívne umocnenú hudobnosť alebo melodickú rozmanitosť literatúry. Je prirodzené, že takéto poznanie prináša pre analýzu umeleckého prekladu materiál, ktorý už nelipne výhradne na tradičných formách literárneho výrazu. Vnáša doň moment mnohospektrálneho videnia skutočnosti, osobitne modelovaného v súlade s osobitými vlastnosťami jazyka. Aj z toho dôvodu sa pri analýze umeleckého prekladu môže užitočne naplniť popovičovská túžba po skĺbení jazykových a nejazykových činiteľov rozličnej proveniencie. Táto možnosť, ktorá svojimi napohľad zložitými príznakmi by mohla zaujať predovšetkým prekladateľa a zároveň kritika, však obsahuje aj v mnohom zanedbanú otázku kultúrneho dedičstva národa. Veď ak sme u Popoviča upozornili na sám predmet jeho prvotných výskumov zameraných prevažne na históriu slovenskej prekladovej tvorby obdobia romantizmu, uvedená možnosť signalizuje aj vítaný návrat k slovenskej tradícii v širšom mimetickom zmysle slova. Ako som si mohol viacnásobne overiť, dá sa plnohodnotne využívať v samom pedagogickom procese vyučovania cudzích jazykov a literatúry na univerzitnom stupni, pretože pôsobí ako pomerne živá teoreticko-analytická a kritická metóda. Treba zdôrazniť, že ústredným bodom takejto interdisciplinárnej pozornosti je práve umelecký preklad. Zásada interdisciplinárnosti umožňuje, aby tento vyučovací predmet čerpal z poznatkov z dejín a teórie literatúry, z kontrastívnej alebo komparatívnej jazykovedy a štylistiky. Všetky uvedené aspekty sú zohľadňované pri preklade vybraných literárnych textov, pričom študenti sa pri tejto tvorivej práci môžu postupne oboznamovať s celým radom prekladateľských aspektov (napríklad s otázkou doslovnosti, špecifického charakteru jazykových systémov, ich morfologickými, gramatickými alebo prozodickými zvláštnosťami). Poznanie jazykovej roviny musí rátať s intenzívnou teoretickou prípravou, pričom od nej je možné plynulo nadväzovať na mnohoraké aspekty súvisiace s históriou porovnávaných literatúr, do ktorých prekladané dielo patrí ako prejav individuálnej autorskej poetiky vnímanej na pozadí spoločensko-politickej alebo kultúrnej osobitosti národnej literatúry. Nebude prekvapujúcim zistením, že takýto prístup sa dá plodne aplikovať napríklad pri prekladoch z hispanoamerickej literatúry obdobia romantizmu. Odpoveď na otázku, prečo práve hispanoamerická literatúra ponúka pre ciele porovnávajúceho výskumu široké možnosti, je jednoduchá. Jej výraz a tematika totiž obsahuje nemálo paralel a odlišností vo vzťahu k slovenskej literatúre. Odráža sa to na ľudových zdrojoch inšpirácie, na ustavične prítomnom obrannom postoji literárnej tvorby, podobne ako to v dávnej minulosti bolo programovo i prakticky vyjadrené v generácii štúrovských spisovateľov. Sprievodným znakom je príbuzná obraznosť, zrozumiteľnosť a čitateľská adresnosť nielen umeleckej výpovede. Pravdaže, naše konštatovanie je možné prenášať aj na ďalšie zložky umeleckého vyjadrenia: bezprostredná spätosť tvorby s prírodou, metaforicko-perzonifikujúci spôsob zobrazenia, s ktorým sa slovenský študent vzhľadom na domácu tradíciu dokáže ľahšie zžiť ako s niečím bytostne blízkym alebo známym. Nehovoriac o významnej úlohe príbuzne a

58 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy zároveň odlišne poňatého slovenského a hispanoamerického protagonistu, v čom je zosobnená jeho priama angažovaná účasť na spoločensko-politickom a kultúrnom dejinnom pohybe. Všetky tieto otázky akoby aj v dnešných časoch bezprostredne pripomínali a zároveň z nových uhlov obohacovali spôsob, ako sa A. Popovič v svojich prvotných analýzach usiloval zmocniť sa živého obrazu literárnej výmeny. Je zrejmé, že neodmysliteľným faktorom pri podobných prekladateľských postupoch, a to i napriek pochopiteľným rozdielom v interpretácii, je subjektívny zástoj prekladateľa, súhra jeho jazykovo-teoretických, štylistických, no i kritických postojov. Integrálnou zložkou, i z hľadiska estetického účinku prekladov, je spoľahlivá filologická zdatnosť študentov, ktorá nevyviera z jednostranných prameňov alebo informácií prevzatých z druhej ruky alebo z tzv. podstročnikov, ale z vlastnej jazykovej schopnosti vnímať originál a preklad obojstranne a samostatne. Je potešiteľné, že otázka individuálnej interpretačnej tvorivosti už našla odraz v niekoľkých hodnotných i objavných bakalárskych, diplomových, ba i doktorandských prácach zameraných na rozličné literárne druhy a žánre, čo predpokladá podobné oživenie teoretickopraktických princípov, postupov, kritérií a podnetov aj do budúcnosti. V oblasti, ktorá bola na Slovensku i vzhľadom na vrcholky slovenskej kritiky prekladu (v oblasti románskych literatúr medzi ne nesporne patrí Jozef Felix alebo Blahoslav Hečko), nejde dozaista o okrajové zistenie. Nakoniec to všetko i dnes prináša svedectvo, že prekladová tvorba práve v podmienkach malého národa stojaceho na križovatke viacerých kultúrnych svetov nestráca svoj potrebný identifikujúci i sebaidentifikujúci, konštruujúci i rekonštruujúci kultúrny význam. Najmä s prihliadaním na skutočnosť, že výskum jej výsledkov je plodom rovnako nevyhnutného, disciplinovane disciplinárneho alebo parciálneho prieniku do tejto príťažlivej a bytostne plodnej problematiky. Poznámky (1) POPOVIČ, A.: Preklad a výraz. Bratislava : SAV, 1968, s. 7. (2) POPOVIČ, A.: Poetika umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran, 1975, s. 62. (3) Tamže. (4) BAKOŠ, M.. Vývin slovenského verša od Školy Štúrovej. Bratislava : VSAV, III. doplnené vydanie, 1966, s Literatúra BAKOŠ, M.: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Bratislava : VSAV, III. doplnené vydanie, COHEN, J.: Structure du langage poétique. Paris : Flammarion, ĎURIŠIN, D.: Teória literárnej komparatistiky. Bratislava : Slovenský spisovateľ, GUILLÉN, C.: Entre lo uno y lo diverso. La Literatura Comparada (Ayer y hoy). Barcelona: Ed. Marginales Tusquets, 2005, ISBN FRANEK, L.: Štýl prekladu. Vývinovo-teoretická a kritická analýza slovenských prekladov Paula Claudela. Bratislava : VEDA, 1997, ISBN FRANEK, L.: Modernita románskych literatúr. Bratislava : VEDA, 2005, ISBN MIKO, F.: Estetika výrazu. Bratislava : SPN, 1969.

59 I. Všeobecná translatológia NAVARRO TOMÁS, T.: Métrica española. Reseña histórica y descriptiva. La Habana : Instituto del Libro, POPOVIČ, A.: Preklad a výraz. Bratislava : SAV, POPOVIČ, A.: Poetika umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran, TEÓRIA LITERATÚRY. Zostavil a preložil Mikuláš Bakoš. Bratislava : Pravda, II. upravené vydanie, Summary POETIC OF TRANSLATION In the introduction L. Franek emphasizes the possibility of the return to the interdisciplinarity of the epistemological process in the field of artistic translation. It is related with the increasing role of the creative individual and his or her freer status in the new social and political conditions. The cultural dialog among nations makes possible to apply the new historica2l and critical perspective by reviving the cooperation between theory and practice. The author thus wants to tie up with the earlier results of Slovak thinking about translation (Anton Popovič), while pointing out some limitations of structural poetics applied in the 1970s and 1980s. He sees the rehabilitation of the subject in relation with the development of modern and postmodern literature in Europe and in the world. He tries to transfer the multidimensional approach not only into the research but also into the teaching practice at the university. It especially concerns the analysis of interesting parallels and differences between Slovak and Hispanic-American romanticism. Following the Slovak tradition of translation theory and criticism he accentuates the valuable contribution of some studentsʼ theses focused on the theoretical and critical aspect of artistic translation. Kontakt: prof. PhDr. Ladislav Franek, CSc. Katedra romanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, Nitra Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava Ladislav.Franek@savba.sk

60 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy ASOCIÁCIE, KONOTÁCIE A PREKLAD This contribution is the result of the project implementation: Establishing a Center of Excellence for Linguaculturology, Translation and Interpreting supported by the Research and Development Operational Programme funded by the ERDF. Jozef Sipko V rámci pravidelného sledovania textov so zvýšeným etnokultúrnym obsahom registrujeme jazykové jednotky, ktorých obsah je úzko prepojený s konkrétnym kultúrnohistorickým prostredím. V. Vorobjov (1997) uvedené jednotky nazýva lingvokulturémami, čím zdôrazňuje pozíciu jazyka ako najdôležitejšej súčasti kultúry. S analogickými textovými jednotkami sa stretávame najmä pri preklade historických diel ruskej literatúry do slovenčiny, ale aj zo slovenčiny do ruštiny. Osobitným lingvokulturologickým fenoménom nášho obdobia sú umelecké diela napísané v postsovietskom období, ktoré obsahujú bohaté obrazy zo sovietskej minulosti. V prevažnej miere ide o texty, ktorých obsah vo vzťahu k sovietskemu obdobiu je parodijný, čo spôsobuje, že v cieľovom jazyku sa ich obsah a pôvodný zámer autora dekóduje oveľa ťažšie. Na konkrétnych príkladoch budem analyzovať najmä jazykové sovietizmy. Tento lingvokultúrny materiál prešiel v poslednom dvadsaťročí výraznými hodnotovými transformáciami, ktoré sa zákonite prezentovali po rozpade ZSSR, kedy sa spomínané lingvokulturémy sovietskeho obdobia začali presúvať z oficiálneho až patetického štýlu do úplne opačnej axiologickej polohy. V istom zmysle je to prirodzený zákon jazykovej komunikácie, v rámci ktorého sa násilne a neprirodzene presadzované jazykové jednotky oficiálneho štýlu stali objektom paródie v neoficiálnom komunikačnom prostredí. V tomto smere je príznačný v skratke nazývaný Slovník Gulagu (Baldajev, 1952), v ktorom autori zhromaždili bohatý materiál o jazyku sovietskych koncentračných táborov. V čase, keď napríklad celá spoločnosť velebila Stalina prostredníctvom patetických prívlastkov ako: Genij vsech vremjon i narodov Génius všetkých čias a národov, tak väzni gulagu Stalinov portrét ilustrovali s rohami, na pozadí bola mapa ZSSR a jeho spojencov s ostnatým drôtom. Nad ilustráciou je nadpis: Načaľník legerja socializma Náčelník tábora socializmu. No komunikačná opozícia oficiálneho neoficiálneho jazyka pôsobila aj v sovietskej spoločnosti. V oficiálnom sovietskom jazyku, nazývanom aj drevený (Vežbickaja, 1993), k hlavným heslám patrili tvrdenia o tom, že vďaka komunistickej strane sme najlepší na svete. Z uvedených ideologických pozícií boli analyzované diela ruskej literárnej klasiky. Známa poéma Nekrasova Komu na Rusi žiť chorošo? bola dôležitým ideologickým zdrojom komunistov. Hlavný motív šťastia, podľa tejto interpretácie, spočíval v službe národu, tomu zodpovedal hlavný hrdina Nekrasovovej poémy Dobrosklonov a súčasne sa vytvárali asociácie medzi ním a naozajstnými revolucionármi a komunistami. No v neoficiálnom komunikačnom prostredí sa dôvera v komunistické doktríny začala

61 I. Všeobecná translatológia narúšať. V 70. rokoch kolovala častuška s jednoznačným svedectvom o tom, že viera v svetloje kommunističeskoje buduščeje sa začína oslabovať: Komu na Rusi žiť chorošo? Komu sa dobre žije v Rusku? Milicioneru Jurke, Komsomolke Šurke, Tovarišču Brežnevu, A ostaľnym po prežnemu. Milicionárom ako Ďurko, Komsomolkám ako Šurka, Súdruhovi Brežnevovi, A ostatným po starom. Názov poémy Nekrasova sa svojím spôsobom stal jednou z večných ruských otázok s výraznými etnokultúrnymi konotáciami. Ešte tesne pred rozpadom ZSSR sa mnohé osobnosti vyjadrovali veľmi skepticky k životnej úrovni obyvateľov Ruska. Svetoznáma balerína Maja Pliseckaja tieto pocity odcudzenosti prostého občana vyjadrila slovami: Ne znaju, komu na Rusi žiť chorošo. Po-mojemu, nikomu Neviem, komu sa dobre žije v Rusku. Podľa mňa, nikomu (MN. 1991, s. 27). Vzniká zákonitá hodnotovo-komunikačná opozícia, v rámci ktorej sa axiologický obsah oficiálnych ideologém transformuje do hodnotovo protikladnej pozície. Pre našu súčasnosť je prirodzené, že oficiálne jazykové sovietizmy sa vo svojej podstate používajú ako komunikačné prostriedky negatívneho hodnotenia konkrétnych, najmä politických reálií. Táto tendencia sa výrazne rozšírila počas obdobia Gorbačovovej perestrojky a glasnosti, keď nastúpila dovtedy nepoznaná miera slobody slova. Keďže sa hľadali vinníci zaostávania Ruska a súčasne sa ponúkali riešenia, tak sa presadzovali typické ruské literárne lingvokulturémy prostredníctvom diel Černyševského a Gercena, ktoré v sovietskom období patrili v istom zmysle ku kultovým dielam. Tieto hľadania na sklonku sovietskeho režimu boli pravidelné: V pervyje dni glavnym byl vopros kto vinovat? Potom, kogda my boľše uznali, stali dumať, što delať? Počas prvých dní hlavnou bola otázka, kto je vinný. Potom, keď sme sa dozvedeli viac, začali sme rozmýšľať, čo robiť? (O ). Uvedené názvy literárnych diel rozširujú večné ruské otázky a stali sa aktuálnymi v rôznych spoločensko-politických súvislostiach. Názvy románov Černyševského a Gercena ako aj jednotlivé epizódy z nich sa stali výraznými lingvokulturémami a bohatými etnokultúrnymi asociáciami. A hoci do istej miery názvy oboch románov boli známe aj u nás, spomínané asociácie sme u nás nezaregistrovali, pritom aj na Slovensku prebiehali analogické spoločenské, politické a ekonomické procesy. Keď začali v postsovietskom Rusku vznikať desiatky politických strán a zoskupení, jednoduchí občania sa po predchádzajúcich skúsenostiach s jedinou komunistickou stranou ťažko orientovali. V parodovanej forme sa váhajúcim občanom poskytla rada : Golosujte za blok, znajem, kto vinovat! Golosujte za blok, znajem čto delať! (LG ). Prostredníctvom ideologizovaných obrazov z románu Černyševského Čo robiť? sa parodovala nová postsovietska skutočnosť. Jedným z takých obrazov budúcej komunistickej epochy bola časť knihy, v ktorej sa v sne hlavnej hrdinky prezentujú pomerne konkrétne

62 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy obrazy svetlej budúcnosti. Tie sa v sovietskom období interpretovali v tom zmysle, že ide o niektoré reálie zo života sovietskej spoločnosti, ktoré ako keby predvídal sám Černyševskij: Novyj son Very Pavlovny Nový sen Viery Pavlovny (NG ). Opozícia oficiálneho neoficiálneho vo vzťahu k jazykovým sovietizmom sa preniesla aj do literárnych diel, ktoré vznikli ešte v sovietskom období, no vydané boli iba po rozpade ZSSR. K takým originálnym dielam patri poéma V. Jerofejeva Moskva Petuški, ktorá bola napísaná v 70 rokoch, no vyšla iba v r Do slovenčiny ju preložil J. Marušiak. Na preklade tohto literárneho diela si môžeme názorne uvedomiť silu etnokultúrnych asociácií. Keďže poéma Moskva Petuški sa zaraďuje do satirického žánru, v ktorom dominujú nepriame jazykové prostriedky hodnotenia, je v nich mnoho jazykových hier, narážok, bohatého kultúrno-historického kontextu, ktoré sa často v preklade strácajú, a tým čitateľ v cieľovom jazyku nemôže mať zážitok, ktorý mu ponúka originál. Ako je zrejmé z ukážok vyššie, Gercen bol v sovietskom období považovaný za jedného z predchodcov boľševikov. V Londýne vydával časopis Kololol, ktorým mal podľa sovietskych ideologických interpretácií zobudiť Rusko do revolučného zápasu, a preto bol časopis v cárskom Rusku zakázaný. Všetky tieto udalosti stoja v pozadí Jerofejevových úvah: Social-demokraty ješčo kak-to dobudilis Gercena. A teper vsja mysljaščaja Rossija, toskuja o mužike, pjot ne prosypajas! Bej vo vse kolokola, po vsemu Londonu Nikto v Rossiji golovy ne podnimet Po tých (sociálnych demokratoch) sa ešte Gercen ako tak prebral. Ale teraz už celé mysliteľské Rusko bedáka nad mužíkom a slope do bezvedomia! A keby v celom Londýne zvonilo na všetkých zvonoch nikto v Rusku nezdvihne hlavu. Ideologizovaná interpretácia jednotlivých umeleckých diel, a najmä ruskej klasickej literatúry bola bežným a rozšíreným spôsobom politického tlaku na verejnosť. Autor tento fakt paroduje využitím názvov literárneho diela Gorkého Pesňa o Burevestnike Pieseň o Búrlivákovi a názov známeho obrazu Ajvazovského s motívmi mora, ktorými komentuje diagramu alkoholizmu jednotlivých postáv svojho diela: U tretjevo bijenije serdca, pesňa o burevestnike i devjatyj val U tretieho tlkot hrdého srdca pieseň o búrlivákovi a deviata vlna. Jerofejev začleňuje do textu svojho diela lingvokulturémy z rôznych tematických oblastí. Typickou ukážkou jeho rozprávačskej metódy je hra s radovými číslovkami, ktoré v konkrétnych ustálených slovných spojeniach obsahujú bohaté konotácie s etnokultúrnymi nemeckými, anatomickými, francúzskymi, sovietskymi, židovskými, kresťanskými reáliami a pod. V slovenskom preklade sú pôvodné formy zachované presne, no je tu namieste otázka, nakoľko autorov zámer je bežnému čitateľovi zrozumiteľný: Ot tretjevo rejcha, četvjortovo pozvonočnika, pjatoj respubliky i semnadcatovo sjezda možeš li šagnuť vmeste so mnoj v mir voždeľonnovo vsem judejam pjatovo carstva, seďmovo neba i vtorovo prišestvija? Od tretej ríše, štvrtého stavca, piatej republiky a sedemnásteho zjazdu si schopný vykročiť spolu so mnou do sveta všetkými Židmi vytúženého piateho kráľovstva, siedmeho neba a druhého príchodu Ježiša Krista? Zvyčajne niektorá z postáv jeho poémy rozpráva svoj príbeh a do tohto monológu začlení krátke úryvky z iných zdrojov, ktoré akoby náhodou sa stávajú súčasťou konkrétneho monológu. V jednej epizóde sám autor rozpráva, ako ho po tridsiatich dňoch vymenovania (Voznesenija) odvolali (Raspjatije) z funkcie vedúceho brigády a tento fakt podáva prostredníctvom istej analógie s Ježišom, ibaže v opačnom slede udalostí. V slovenskom

63 I. Všeobecná translatológia preklade je druhý ruský biblizmus Voznesenije preložený slovenskou lexémou povznesenie a tak pôvodná autorská jazyková hra v slovenskej verzii stráca na originalite. Pritom je evidentné, že rusko-slovenské páry Raspjatije Ukrižovanie, Voznesenije Nanebovstúpenie sú v našom kultúrnom povedomí pevne zakotvené, keďže ide aj o názvy významných kresťanských náboženských sviatkov: Raspjatije soveršilos rovno čerez tridsať dnej posle Voznesenija Ukrižovanie sa konalo presne tridsať dní po povznesení. Podobná nepresnosť je v prípade ďalšej rusko-slovenskej páry carica nebesnaja kráľovná nebeská. V slovenskom preklade je použité pára carica cárovná, hoci vo vzťahu k Jezišovej matke sa v slovenčine pravidelne používa výraz kráľovná nebeská: Carica nebesnaja, kak daleko ješčo do Petuškov? Cárovná nebeská, ako ďaleko je ešte do Petuškov? Pritom na inom mieste je zachovaná práve táto stabilná dvojica rusko-slovenskej ekvivalentnosti: Moja besstyžaja carica Moja nehanebná kráľovná. Veľmi bohaté sú v poéme Jerofejeva asociácie so sovietskymi reáliami. Jedna z najfrekventovanejších lingvokulturém tých čias bol výraz, ktorý má presnú rusko-slovenskú páru svetloje buduščeje svetlá budúcnosť. Ako si ešte pamätáme, vo vzťahu k očakávanému komunizmu sa používal aj výraz svetlý zajtrajšok. Práve túto sľúbenú svetlú budúcnosť Jerofejev paroduje vo vydarených lexikálno-gramatických formách. V slovenskom preklade sa stretávame s dvojicou, v ktorej namiesto ideologizovaného slovného spojenia svetlá budúcnosť je použitý výraz jasná budúcnosť, čím sa narúša pôvodný asociačný zámer autora ruského originálu: Moje zavtra svetlo. Da. Naše zavtra svetleje, čem naše včera i naše sevodňa. No kto poručitsja, što naše poslezavtra ne budet chuže naševo pozavčera Môj zajtrajšok je jasný. Áno. Náš zajtrajšok je jasnejší ako náš včerajšok a náš dnešok. Kto sa však zaručí, že náš pozajtrajšok nebude horší ako náš predvčerajšok? V parodizovanom zobrazovaní sovietskej skutočnosti sa autor dotkol viacerých jej stránok. Takou bol aj deficit takmer všetkých druhov spotrebného tovaru v sovietskom období. Oficiálne sa to vysvetľovalo tým, že ZSSR v rámci proletárskeho internacionalizmu pomáha iným krajinám, v prvom rade však tým, ktoré sú chudobnejšie a tiež sa dali na cestu strojiteľstva kommunizma výstavby komunizmu. Konotácie, ktoré vyvolávajú satiru, sú ukotvené v absurdných tvrdeniach, keďže údaje uvedené v nasledujúcej ilustrácii platili v opačnom garde: My počti uže i ne kušajem...ves ris uvozim v Kitaj, ves sachar uvozim na Kubu My už skoro ani nejeme... všetku ryžu vyvážame do Číny, všetok cukor na Kubu. Jerofejev parodoval osud známych revolucionárov, medzi nimi aj Lenina, ktorý bol dlhé roky akousi nedotknuteľnou, tabuizovanou ikonou a ani v súčasnosti nie je objektom ostrej kritiky, a keď, tak iba zriedkavo. Autor sa zamýšľa nad ženskou nežnosťou, no má výhrady k nej, keďže niektoré ženy spáchali atentáty na známe revolučné osobnosti na jedného z vodcov Francúzskej revolúcie Marata a na vodcu boľševikov Lenina. V slovenskom preklade je nezvyklá forma k rozšírenému ruskému patronymu Iľjič L...n. Pod slovom Iľjič sa jednoznačne rozumelo Lenin a takto skrátená slovenská verzia jeho mena je neadekvátna. Aj v tomto prípade je historické pozadie bez konkrétneho zobrazenia.

64 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Napríklad, z atentátu na Lenina bola obvinená Kaplanová, čo v autorovej výhrade voči ženám nie je konkretizované: S odnoj storony mne nravilos, što u nich jesť talija, a u nas net nikakoj taliji, eto budilo vo mne negu. No, s drugoj storony, veď oni zarezali Marata peročinnym nožikom, a Marat byl Nepodkupen, i rezať jeho ne sledovalo. Eto ubivalo vsjakuju negu... Veď oni v Iľjiča iz nagana streľali. Eto snova ubivalo negu Na jednej strane sa mi páčilo, že tie ženské beštie majú štíhly driek, lebo mi nijaký štíhly driek nemáme. Lenže, na druhej strane, veď práve ony, potvory, zarezali Marata a Marat bol pán Nepodplatiteľný a hádam sa ani nepatrilo podrezávať ho. To už bola celá nežnosť v keli... Práve ony strieľali na L...na! A to opäť zabíjalo nežnosť. V živote Lenina významnú úlohu zohrala aj ďalšia žena, Inessa Armand, ktorá opustila manžela a s dvomi deťmi odišla s Leninom do Ruska, kde neskôr počas občianskej vojny zomrela. Lenin bol s ňou v úzkych citových vzťahoch, no neskôr sa od nej dištancoval. Počas sovietskeho režimu sa tento fakt zo životopisu Lenina zatajoval, oficiálne sa vyzdvihovala jeho manželka Nadežda Krupska ako jeho najbližšia spolupracovníčka a revolucionárka. Zrejme tieto fakty stoja v pozadí ďalšieho parodizovaného obrazu. Jerofejev opisuje rôzne recepty na prípravu alkoholických nápojov a v jednom z nich využil meno Leninovej milenky, no z kontextu vzťah Lenina a Inessy Armand zrejmý nie je: Smes samogona s 33-im portvejnom eto Poceluj nasiľno dannyj, ili prošče Poceluj bez ľubvi, ili, ješčo prošče, Inessa Armand Zmeska samohonky s tridsaťtristupňovým portským to je Bozk násilne vynútený, alebo stručnejšie Bozk bez lásky, alebo celkom jednoducho Inessa Armandová. Z vyššie ilustrovaných príkladov možno urobiť určité závery. Keď si uvedomíme, že zmyslom jazykovej komunikácie je porozumenie autora a jeho komunikačného zámeru čitateľom, tak je zrejmé, že pre pochopenie podobného textu, akým je dielo V. Jerofejeva, sa predpokladá adekvátny prenos do jazyka prekladu. Ako ukazujú skúsenosti s podobnými textami s bohatou etnokultúrnou konotáciou, ich pochopenie v súlade s autorovou pragmatikou vyžaduje nielen absolútne presný preklad najmä kľúčových fragmentov textu, ale za dôležité považujem aj zodpovedajúce lingvokultúrne komentáre. Skratky: LG Literaturnaja gazeta, MN Moskovskije novosti, NG Nezavisimaja gazeta, O Ogoňok, Literatúra ALIFERENKO, N. F.: Lingvokuľturologija. Cennostno-smyslovoje prostranstvo jazyka. Moskva : Idateľstvo Flinta, Izdateľstvo Nauka, 2010, s BALDAJEV, D. S. BELKO, V. S. ISUPOV, I. M.: Slovar ťuremno-lagernovo blatnovo žargona. Moskva : Kraja Moskvy, 1952, 430 s. SIPKO, J.: Teoretické a sociálno-komunikačné východiská lingvokulturológie. Prešov : FF PU, 2011, s SIPKO, J.: V poiskach istinovo smysla Hľadanie ozajstného zmyslu. Prešov : FF PU, 2008, s VEŽBICKAJA, A.: Antitotalitarnyj jazyk v Poľše. In: Voprosy jazykoznanija, 1993, č. 4, s VOROBJOV, V. V.: Lingvokuľturologija. Teorija i metody. Moskva, 1997, 271 s.

65 I. Všeobecná translatológia Pезюме АССОЦИАЦИИ, КОННОТАЦИИ И ПЕРЕВОД В статье рассматриваются языковые единицы русского языка с повышенной этнокультурной коннотацией. На иллюстрациях из повести В. Ерофеева «Москва- Петушки» автор анализирует единицы, по Ворбьеву лингвокультуремы, которые содержат богатый контекст с явной косвенной отрицательной оценкой. В первую очередь это относится к языковым советизмам, которые смыслово трансформируются в плане официального-неофициального языков. Без соответствующего комментария данные единицы в языке перевода воспринимаются с большими затруднениями. Kontakt: prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD. Inštitút rusistiky, ukrajinistiky a slavistiky, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov sipkojoz@unipo.sk

66 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy IMPERSONÁLNE PASÍVUM V PREKLADE Z ARABČINY A NEMČINY DO SLOVENČINY Eva Čulenová, Jana Miškovská, Eva Schwarzová Úvod Hoci problematika pasíva v lingvistických výskumoch nie je nová, stále je vzhľadom na svoju šírku, rôznorodé použitie v praxi, takisto aj vzhľadom na prekladateľskú prax aktuálna. Takéto konštrukcie totiž majú okrem gramatickej funkcie aj významnú sémantickú rolu; zasahujú aj do komplexnej organizácie jazykovej kultúry a ústrojnosti (Štícha, 1979), pričom nezriedka reprezentujú aj jazykovú identitu konkrétneho systému. To sa spravidla transformuje aj do prekladateľskej praxe. Ambíciou nášho príspevku nie je v celej komplexnosti podať a hĺbkovo riešiť teoretické problémy pasíva; chceme sa sústrediť na súvislosti vstupu jedného typu pasíva, a to impersonálneho pasíva, do sémantiky výpovede v typologicky mierne odlišných jazykoch a v závislosti od toho ponúknuť pohľad na paralely a diferencie prekladu tohto typu pasíva do slovenčiny, pričom sa, samozrejme, nevyhneme ani teoretickým otázkam a globálnejšiemu pohľadu na túto problematiku. V príspevku sa najskôr sústreďujeme na komplexnejší pohľad na problematiku pasíva v svetových jazykoch, aby sme potom mohli presnejšie ukázať miesto, spôsob výstavby a použitia slovenského pasíva, a to najmä ak berieme do úvahy v konfrontácii s inými jazykmi slovenčinu ako cieľový jazyk. Pri tomto komplexnom pohľade na pasívum v svetových jazykoch vychádzame z veľkého medzinárodného výskumu typológie jazykov ( a z domácich odborných zdrojov. V jadre príspevku sa snažíme poukázať nielen na špecifiká slovenského pasíva a jeho používania, ale aj na rozdiely pri procese prekladania pasívnych konštrukcií z vybraných typologicky do istej miery odlišných flektívnych, avšak geograficky vzdialených jazykov z arabčiny a z nemčiny. Tým chceme rozšíriť pohľad na preklad tohto javu do slovenčiny a ponúknuť globálnejší náhľad. Keďže však v prípade pasíva ide o veľmi širokú problematiku, sústreďujeme sa na impersonálne pasívum. Impersonálne pasívum je totiž pasívum v jeho najčistejšej podobe, to znamená, že agens je úplne potlačený, v konštrukciách sa nevyskytuje, pretože v popredí sa nachádza objekt a dej, ktorý daný objekt zasahuje. 1 Typy a výskyt pasívu vo svete Na vyjadrenie diatézy, teda vzťahu medzi sémantickými participantmi vety a syntaktickými funkciami, najmä medzi subjektom a objektom sa v jazykoch ako morfologický prostriedok používa slovesný rod. Z hľadiska ne/prítomnosti, resp. ne/vyjadriteľnosti agensa rozlišujeme tieto stupne: 1. aktívny: agens = subjekt aktívum

67 I. Všeobecná translatológia 2. stredný: paciens = subjekt pasívum 3. najnižší: agens = 0 pasívum Prípad, kedy sa paciens stáva agensom, nachádzame v bežných pasívnych vetách, napr. Chlapec bol poslaný domov. Tretí prípad vyjadruje deagentnosť, teda absenciu agensu, napr.: Dom sa stavia., pričom z hľadiska vyjadrenia osoby ide o impersonálnosť (Čermák, 2001, s. 139). Za pasívum možno teda považovať tie konštrukcie, ktoré: a) kontrastujú s inými, predovšetkým aktívnymi konštrukciami; b) subjekt činnosti korešponduje s nepovinnými a nepravými frázami pasíva alebo nie je priamo vyjadrený; c) ak je subjekt pasíva prítomný, korešponduje s priamym objektom činnosti; d) konštrukcia má účelový vzťah k činnosti; e) konštrukcia opisuje niektoré špecifické morfologické znaky verba ( prel. EČ). Pasívum sa zo sémantického hľadiska dotýka len osobných slovies (Oravec, Bajzíková, Furdík, 1988, s. 133). Podľa medzinárodného výskumu typológie svetových jazykov (bližšie: wals.info) z 373 skúmaných jazykov disponuje pasívnymi konštrukciami 162 (údaj z r. 2011), čo predstavuje 44%. Najčastejšie sa pasívum vyskytuje v Európe a severnej Ázii, kde ho nachádzame s výnimkou tibetských a kaukazských jazykov v Indii a Nepále všade. Častý výskyt zaznamenávame v Afrike, najviac v nílsko-saharských a afro-ázijských jazykoch; nigero-konžské jazyky používajú pasívum už len spolovice a v západnej Afrike zaznamenáva najmenší výskyt. V Amerike nachádzame pasívum najčastejšie na západnom pobreží Severnej Ameriky a v strednej Amerike. V južnej Amerike sa s ním stretneme len v oblastiach pozdĺž Amazonky a v severnej časti južnej Ameriky; výrazne nižší výskyt vidíme na západnom pobreží Južnej Ameriky. Pasívum sa najmenej vyskytuje v oblasti Austrálie, Oceánie a južnej Ázie: v Austrálii sa pasívum vyskytuje vlastne len v tangkických jazykoch používaných v Karpentárskom zálive a v niektorých ngayardských jazykoch žijúcich v juhozápadnej západnej Austrálii ( wals info/chapter/107, prel. EČ). V jazykoch možno rozlišovať pasívum podľa 1. jeho formy a 2. podľa (ne)vyjadrenia pôvodcu deja. 1. Podľa formy sa pasívum rozlišuje na syntetické a analytické pasívum ( pričom a) syntetické pasívum je v kontraste s analytickým pasívom; takéto prípady sa vyskytujú napríklad v svazijčine: chakula ki-li-pik-w-a (na Hamisi)= jedlo 3sg-min.č. variť Jedlo bolo varené (Hamisom); (príklad podľa: prel. EČ). Slovenčina syntetický tvar pasíva nemá, v arabčine sa používa systematicky; pri prekladoch však je potrebné brať do úvahy celkový kontext, pretože niekedy arabské syntetické pasívum prekladáme do slovenčiny ako opisné pasívum, ale v iných situáciách ho treba preložiť ako aktívum. Tento druh pasíva je v germánskych jazykoch veľmi zriedkavý, nemčina syntetickými tvarmi pasíva nedisponuje, ani nikdy nedisponovala (jediný zachovaný a

68 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy preskúmaný staro(východo)germánsky jazyk gótčina však v obmedzenej miere používal syntetické mediopasívum (por. Alexander Lasch (Kiel) Nonagentive Konstruktionen des Deutschen In: pdf) b) Tvar analytického pasíva zahŕňa príslušný tvar plnovýznamového verba, resp. tvar odvodený od plnovýznamového verba a príslušné pomocné sloveso, napr.: Úroda ostala zničená./úroda bola zničená ( prel. EČ). Takéto tvary sa v slovenčine štylisticky používajú vtedy, keď je agens obchádzaný, pretože sa nevie, kto/čo je agensom, alebo sa agens nechce/nemôže dať najavo, napr.: Muž bol zavraždený (pred jeho domom) (porov. Mistrík, 1997, s. 175). V nemčine je analytické pasívum veľmi frekventovaným javom, je napríklad jedným z charakteristických znakov odborných textov. Pasívne konštrukcie vyjadrujú nielen trpnosť, ale aj presun ťažiska záujmu z pôvodcu deja na samotný dej či predmet deja. Analytické pasívum je v nemčine tvorené pomocnými slovesami werden (stať sa) alebo sein (byť) a príčastím minulým plnovýznamového slovesa. Rozlišujeme tri subtypy analytického pasíva: priebehové pasívum (Vorgangspassiv: Peter wurde zum Direktor ernannt./petra vymenovali za riaditeľa.); stavové pasívum (Zustandspassiv: Die Geschäfte sind geschlossen./obchody sú zatvorené) a pseudopasívne konštrukcie (napr. Rezipientenpassiv: Das kriegen sie bestimmt noch zurückerstattet./to vám určite preplatia.; resp. rôzne pasívne formy tzv. Passivvarianten, ktorých je množstvo a majú vždy modálny komponent: Der Sozialstaat ist hier kaum zu verwirklichen./sociálny štát sa tu nedá zrealizovať.) Do slovenčiny sa priebehové a stavové pasívum prekladá dvoma spôsobmi: a) transformáciou do aktívu, resp. b) reflexívnym pasívom v slovenčine. Podobne sa prekladajú aj pseudopasívne konštrukcie, kde však treba dbať na modalitu výpovede, ktorá môže variovať od potreby cez nutnosť až po možnosť. c) V niektorých jazykoch (angličtina, niektoré oceánske jazyky gumawana) sa vyskytuje aj taký tvar pasíva, ktorý pozostáva z aktívnej formy slovesa, napr.: yana bogina si-kona = ryby perf. 3pl-chytiť (gumawana, príklad podľa: prel. EČ). Ide tu o antikauzatívne konštrukcie alebo o tzv. mediopasívum, pri ktorom je paciens sémanticky dôležitejší než agens, navonok vystupuje ako podmet, avšak reálne ide o objekt zasahovaný dejom, pr.: angl.: The window opened. V nemčine túto funkciu majú niektoré pseudopasívne formy tvorené spojením aktívnych tvarov plnovýznamových slovies bekommen/erhalten/kriegen s particípiom minulým, napríklad: Wie bekomme ich das bezahlt? /Ako to dostanem zaplatené? V tomto prípade má prekladateľ opäť dve možnosti: a) buď konštrukciu preloží doslovne, resp. sa zdôrazní temporálny komponent výpovede Ako to bude zaplatené? alebo b) prekladateľ použije transformáciu do aktíva a otázku preloží nasledovne: Ako mi to zaplatia? V slovenčine mediopasívu zodpovedá reflexívne pasívum: Okno sa otvorilo. Časopisy sa kupujú (v kníhkupectve). V slovanských jazykoch sa totiž už tradične rozlišuje medzi opisným pasívom (Časopisy sú kupované) a zvratným (reflexívnym) pasívom. V slovenčine sa reflexívne pasívum ako menej príznakové uprednostňuje vtedy, keď paciensom je subjekt, ktorý nie je schopný vykonávať slovesom vyjadrenú činnosť (Mistrík, 1997, s. 175; bližšie aj: Morfológia slovenského jazyka, 1966, s ). Preto slovenská

69 I. Všeobecná translatológia veta typu Učitelia sa odmeňujú (veľmi slabo) nie je správna, pretože v tomto prípade osoby zasahované dejom (učitelia) sú schopné činnosti a dochádza takto k dvojzmyslom, resp. ku skresleniu zamýšľanej informácie. V takomto prípade je vhodnejšie použiť opisnú formu pasíva: Učitelia sú odmeňovaní (veľmi slabo); práve v tejto situácii ide o prípad častých chýb pri prekladoch z jazykov, ktoré v tomto kontexte nemajú reflexné pasívum. Z uvedeného je zrejmé, že hoci v morfologicko-syntaktickej, resp. translatologickej teórii hovoríme o forme pasíva, forma významne zasahuje do sémantiky celej konštrukcie, preto o klasifikácii pasíva z hľadiska formy hovoríme len kvôli transparentnosti výkladu. 2. Z hľadiska (ne)vyjadrenia pôvodcu deja možno rozdeliť pasívne konštrukcie na: a) personálne pasívum, b) impersonálne pasívum a c) s určitou rezervou môžeme hovoriť aj o inverzii. Dôležitým aspektom deja, ktorý zasahuje objekt, je pôvodca deja a jeho (ne)vyjadrenie. Priamym pôvodcom deja je živá osoba, ale pôvodcom môže byť aj prírodný živel, prípadne pre nás neznáma sila, ktorá nás ani nemusí zaujímať (Štícha, 1979), pretože dôležitejší je jej účinok na objekt a výsledok jej pôsobenia. Pri prekladoch do slovenčiny je dôležité brať ohľad na kontext, pretože veľa jazykov používa pasívum častejšie než slovenčina, a teda to, čo je v pôvodnom texte vyjadrené pasívom, prekladateľ preloží do slovenčiny vzhľadom na štýl, žáner a nezriedka i tému ako aktívnu konštrukciu. Naopak však, ak prekladateľ vidí, že pôvodný text zámerne zdôrazňuje význam objektu, je potrebné použiť aj v slovenčine pasívnu konštrukciu, avšak so zreteľom na slovenské možnosti pasíva. Toto platí aj v zámere (ne)vyjadriť pôvodcu deja. Personálne pasívum chápeme ako konštrukciu zahŕňajúcu proces sémantickej degradácie agensa do pozície závislej od paciensa, prípadne deja, a naopak, proces podpory paciensa na osi objekt subjekt ( prel. EČ), pr.: slov.: Kopec bol zaviaty snehom. Produkty boli dovezené dodávateľom. Ak teda v slovenčine, prípadne aj v češtine chceme vyjadriť pôvodcu deja, použijeme inštrumentál, pričom je však potrebné rozlišovať, či ide o pôvodcu deja, alebo objekt (Pero bolo plnené atramentom.); spojenie s genitívnou predložkou (Učiteľ bol ocenený vyznamenaním od ministra.) a vedľajšou vetou príčinnou (Dvere boli otvorené, lebo bol prievan.) (por. Štícha, 1979). Ak je v slovenských textoch vyslovený aj pôvodca deja, pociťuje sa sloveso ako viac dynamické a jeho hodnota sa rozkladá na gramatickú zložku a zložku lexikálnu. Symetria týchto zložiek sa naruší tým, že neuvedením agensa sa zmenší význam jeho gramatických údajov a váha sa prenesie na zložku lexikálnu. Uvoľnením priestoru v prospech lexikálnej zložky sa zvýrazní vecnovýznamová stránka slovesa (Mistrík, 1997, s. 175). Naznačená situácia nás vedie k chápaniu impersonálneho pasíva ako takej konštrukcie, ktorá zahŕňa proces úplného potlačenia agensa ( prel. EČ), ktorý teda vo vete nevystupuje, pr.: Oznam bol vyvesený (na nástenke). V takýchto príkladoch ide o impersonálne pasívum. Existujú však jazyky, v ktorých impersonálne pasívum koexistuje spolu s personálnym pasívom, napr.: litov.: vaikũ b vo mi gama sodè = deti (Gpl) spať (priebeh préz.) záhrada (Lsg), dosl.: Deťmi je spané v záhrade. Podobnú situáciu nachádzame aj

70 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy v holandčine, nemčine, hindí, islandčine a turečtine. Avšak existujú aj jazyky, ktoré poznajú len impersonálne pasívum, napr. kolami (drávidský jazyk v Indii), ute (uto-aztécky jazyk v Colorade), tukang-besi (Polynézia), sulawesi (Indonézia) a zuni (izolačný, v Novom Mexiku) ( prel. EČ). Okrem týchto prípadov je možné stretnúť sa aj s jazykmi, ktoré nemajú pasívne konštrukcie, a teda nepoznajú ani degradáciu a potláčanie agensa. Požadované zameranie sa na objekt alebo dej je dosahované iným spôsobom, napr. nechajú subjekt jednoducho vypadnúť: awtuw (Papua Nová Guinea): æye rokra-kay = variť (perf.) jedlo: (Niekto) varil jedlo. (príklad podľa: prel. EČ). Do slovenčiny to možno prekladať najmä prostredníctvom reflexívneho verba (Jedlo sa varilo), prípadne prostredníctvom opisného pasíva (Jedlo bolo varené.). Takmer podobná situácia nastáva aj v nemčine, kedy sa použije reflexívum s man: Man kochte das Essen./ (Niekto) varil jedlo./ Varilo sa jedlo a v slovanských jazykoch, ktoré takisto používajú reflexívne verbá ( prel. EČ): slov.: Varilo sa jedlo.; rus.: варилось блюдо. Pri preklade sa v takýchto typoch viet buď v závislosti od kontextu musí dopĺňať agens, alebo sa prekladajú zvratnými konštrukciami. Často ide o konštrukcie s reflexívnym verbom, pri ktorých je sloveso v aktívnom tvare, avšak konštrukcia sa sústreďuje predovšetkým na objekt, a teda tieto prípady jednotlivé gramatiky chápu skôr ako pasívne (o probléme sme sa zmienili v časti o mediopasíve). c) Osobitným typom konštrukcie schopnej potlačiť agensa a zvýrazniť sémantiku objektu je inverzia známa najmä z algonkinských jazykov, ktorá je v kontraste s priamou konštrukciou. Paciens je tu ontologicky viac aktuálny alebo výraznejší než agens. Tradične je aktuálnejší/ výraznejší participant v takejto inverznej konštrukcii nazývaný ako proximatívny (primárny) člen a menej aktuálny/nevýrazný konštituent je nazývaný ako obviatívny (nesalientný) člen, napr.: plains cree (algonkin): sēkih-ēw nāpēw atim-wa= desiť (priama konštr.) muž (prox. člen) pes (obv. člen) = Muž desí psa. Ide tu o aktívnu konštrukciu, v ktorej je proximatívny (primárny) člen subjekt (muž). sēkih-ik nāpēw-a atim = desiť (inverzná konštr.) muž (obv. člen) pes (prox. člen) = Muž desí psa (príklady podľa: prel. EČ). Tu ide o inverznú konštrukciu, kde je proximatívny (primárny) člen objekt (pes). Inverzná konštrukcia je funkčne a pragmaticky podobná pasívnej konštrukcii, pretože v obidvoch prípadoch je paciens výraznejší než agens. Avšak kým v pasívnej konštrukcii je agens neaktuálny alebo potlačený, v inverznej konštrukcii je agens významne aktuálny. Rozdiel medzi pasívnou a inverznou konštrukciou spočíva v rešpektovaní možností agensa: ak je agens v pasívnej konštrukcii vyjadrený, tak sa v syntaktickej konštrukcii správa ako doplnený člen a nemá vplyv na formovaní syntaktických procesov; v inverznej konštrukcii agens vystupuje ako syntaktický argument. Tým, že v inverzii je postavenie agensa významnejšie a očividnejšie, tak agens získava možnosť determinovať verbálny argument alebo participovať na variovaní syntaktických procesov ( prel. EČ).

71 I. Všeobecná translatológia 2 Štylistické použitie impersonálneho pasíva v slovenčine a jeho preklad Vzhľadom na svoj charakter je pasívum, a to najmä impersonálne, v slovenčine najviac používané v takých štýloch, v ktorých funguje ako prostriedok menného, statického vyjadrovania (Mistrík, 1997, s. 175), pričom zatlačením agensa do úzadia sa do popredia dostáva objekt zasahovaný dejom/stavom, prípadne samotný dej/stav. V slovenčine sa tento prípad pociťuje ako príznakový neosobný, a zároveň odosobnený. Súvis možno hľadať v komplexnejšom pohľade na proces produkcie a recepcie reči v slovenskej proveniencii: tieto aktuálne komunikačné akty sú totiž individuálne, avšak majú aj sociálny rozmer: komunikačná oblasť je totiž osobitá oblasť spoločenského styku a dorozumievania, v priestore ktorej vznikajú v procese komunikačnej aktivity [...] sociálne diferencované a odstupňovane individualizované texty, ktoré sú na úrovni žánrového modelu zároveň modelovo príbuzné (Findra, 2010, s. 37). Na priesečníku neverbálnych vlastností teda možno rozlíšiť štyri základné komunikačné sféry: a) sféru bežného dorozumievacieho styku; b) sféru celospoločenského styku; c) interferenčnú sféru spätú so sférou bežného dorozumievacieho styku; d) interferenčnú sféru spätú so sférou celospoločenského styku (Findra, 2010, s. 38). Slovenská jazyková proveniencia pomerne výrazne pociťuje rozdiely medzi komunikačnými sférami, následkom čoho ich aj náležite hierarchizuje. Pôvod tejto (nevedomej/podvedomej) hierarchizácie možno môžeme hľadať v minulosti, keď Slováci dlhé stáročia žili na istom, externým okolím presne určenom stupni spoločnosti, a teda im bol pridelený aj spôsob a typ prejavu súvisiaci najmä so sférou celospoločenského styku. Týmto komunikačným sféram má slovenská spoločnosť tendenciu prispôsobovať aj jazykový prejav a jeho konkrétne javy. Zdá sa, že práve tento fakt stojí na pozadí používania aj neosobných konštrukcií, ako je pasívum. V slovenskom jazyku je používané najmä a prevažne v náučnom štýle a jeho subštýloch (najmä legislatívnom, notárskom; bližšie práce Abrahámovej a Škvareninovej, 2006; Abrahámovej, 2005, s. 11; Čulenovej, 2010; Pekarovičovej, 2005, s. 103; Schwarzovej, 2010), kde je pasívum vzhľadom na svoju deagentnosť doslova vyžadované a v niektorých žánroch administratívneho štýlu. Impersonálne pasívum teda v slovenčine nielenže spĺňa požadovanú úlohu zdôrazniť objekt, prípadne dej alebo stav a zamlčať/obísť/zatajiť agensa, ale je prejavom a dôsledkom aj hierarchizácie sociálneho styku tak, že spadá výsostne do sféry celospoločenského styku a oficiálnej komunikácie. Takýto prípad však nie je v iných jazykoch bežný, alebo nemusí byť podobný. Ako výrazný príklad uvedieme angličtinu, ktorá používa impersonálne pasívum oveľa častejšie než slovenčina, čeština, ruština a aj než arabčina a nemčina. Podobne, ako v slovenčine, aj angličtina ho vzhľadom na jeho neosobnosť používa na poli oficiálnej komunikácie, avšak pociťuje sa tu ako menej príznakový, a preto sa s ním veľmi často stretávame aj v umeleckých aj iných textoch. Preklad z takýchto jazykov, ktoré používajú impersonálne pasívum ako bezpríznakovú konštrukciu, do slovenčiny, musí brať zreteľ na: a) štýl textu, b) žáner textu,

72 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy c) stupeň príznakovosti impersonálneho pasíva vzhľadom na stupeň oficiálnosti daného textu, d) spôsob výstavby danej vety v slovenčine a jej významové zameranie, a samozrejme teda na e) celkový kontext. Keďže v slovenčine sa, naopak, impersonálne pasívum pociťuje ako pomerne výrazne príznakový jav súvisiaci s oficiálnou komunikačnou sférou, preto preklady s ním musia operovať citlivo, berúc do úvahy vyššie uvedené štylistické parametre. 3 Porovnanie funkcií impersonálneho pasíva v arabčine a v nemčine a možnosti jeho prekladu do slovenčiny Príznakovosť impersonálneho pasíva je v arabčine obmedzenejšia než v slovenčine, čo súvisí s jeho (o málo) bohatším používaním. Formy impersonálneho pasíva sa používajú aj v bežnom jazyku najmä v súvislosti s vyjadrením stavu vecí, ktorý zapríčinil človek. Vtedy nemožno použiť aktívnu formu pri vete, ktorú v slovenčine vyjadríme aktívom (Dopravná značka stojí (na ceste)); tu je potrebné použiť príčastie: ا شار ة م وضو ع ة [išáratun maudúaatun] Dopravná značka je postavená.) Pri prekladoch však vzhľadom na štýl, žáner a cieľ textu treba operatívne narábať s aktívnou alebo pasívnou formou, najčastejšie sa však takéto prípady prekladajú do aktívnej formy. Arabský jazyk, rovnako ako aj iné semitské jazyky, pôvodne používal len impersonálnu formu pasíva الم جهول) [al mažhúl]), pretože situácie sa chápali tak, že agens je buď úplne neznámy, alebo nie je braný do úvahy, hoci by mohol byť aj známy. Ak však agens je známy, vtedy sa v arabčine používa aktívna konštrukcia. Súčasná písaná a oficiálna arabčina už pod vplyvom západných jazykov používa aj agensa, ktorý napr. v angličtine vyjadríme by- alebo with- konštrukciami alebo v slovenčine a v češtine inštrumentálnymi formami. Takéto prípady sú v modernej písanej arabčine riešené prostredníctvom ergatívnej konštrukcie s predložkou م ن (min od); v hovorenom a hovorovom jazyku sa však nepoužívajú (Massalha, 2005, s. 12). Slovenčina však používa obe pasívne formy: personálnu aj impersonálnu. V personálnej pasívnej forme sa pôvodca deja vyjadruje prostredníctvom inštrumentálu (List bol poslaný asistenom.) alebo genitívnym spojením s predložkou od (Študent bol vyznamenaný diplomom od dekana.) (por. Štícha, 1979; Oravec, Bajzíková, Furdík, 1988, s ). Impersonálne pasívum je dosahované v slovenčine prostredníctvom a) reflexívnej konštrukcie a b) pomocou opisného pasíva (Okno je otvorené.) Nemčina rovnako pozná a používa obe formy, teda personálne pasívum (persönliches Passiv) a impersonálne pasívum (unpersönliches Passiv). Personálne pasívum je frekventovanejšie. Jeho textová funkcia spočíva v zabezpečení obsahovej a formálnej koherencie textu, napríklad ak sa opäť vraciame k už raz spomínanému prvku, ktorý sa uvádza, alebo sa ponecháva ako subjekt výpovede. K personálnemu pasívu sa radia predovšetkým konštrukcie s tzv. recipientským pasívom (Rezipientenpassiv: bekommen/ erhalten/kriegen a príčastie minulé), kde musí byť vždy vyjadrený agens. Textová funkcia impersonálneho pasíva spočíva predovšetkým v opisoch pozadia rôznych situácií resp. v odpovediach na otázky Was passiert?/was ist passiert? / Čo sa deje?/ Čo sa stalo? (por. Hentschel, Vogel, s. 225f.)

73 I. Všeobecná translatológia Impersonálne pasívum sa v jazykoch používa v nasledujúcich prípadoch (klasifikácia inšp.: Massalha, s. 15): الك تاب napr.: a) Keď je agens úplne neznámy, prípadne keď nie je s určitosťou známy, [suriqa al kitábu] Kniha bola ukradnutá. V arabčine sa tento prípad vyjadruje aj س ر ق príčastím م كتوب) [maktúb] napísaný). Takéto konštrukcie možno do slovenčiny preložiť prostredníctvom opisného pasíva (ako je to uvedené pri príklade), prípadne s ohľadom na kontext môžeme použiť aj aktívnu konštrukciu: Niekto ukradol knihu. V nemčine sa v tomto prípade používajú napríklad pasívne konštrukcie so sémanticky prázdnym subjektom es napríklad: Es wurde gehüstelt./bolo zakašlané. (dosl.)/niekto zakašľal. V týchto prípadoch prekladateľ musí použiť aktívnu transformáciu a doplniť (v tomto prípade neurčitý) agens niekto. No je možné použiť aj pseudopasívne konštrukcie, napr. pasívne perifrázy s reflexívnymi konštrukciami: Das lässt sich ganz einfach erledigen./to sa dá veľmi jednoducho vybaviť./to je možné veľmi jednoducho vybaviť. V tomto prípade nie je možné prekladať doslovne. Prekladateľ musí zdôrazniť modálny komponent výpovede, v tomto prípade možnosť vhodným výberom lexikálnych prostriedkov. b) Keď nechceme pomenovať agensa, napr.: م ز ق ت الم ج ل ة [muziqat al mažallatun] Časopis bol roztrhaný. Aj v tomto prípade je pasívum v arabčine vyjadrené synteticky, do slovenčiny môžeme konštrukciu preložiť opäť prostredníctvom opisného pasíva. Nemčina má v tomto prípade viacej možností: použiť analytický pasív s pomocným slovesom werden: Die Zeitschrift wurde zerrissen./časopis bol roztrhaný. Tu môže prekladateľ použiť doslovný preklad opisným pasívom. Transformáciu do aktíva môže použiť v závislosti od kontextu, zo samostatnej vety totiž nevieme zistiť, či bol agens jeden, alebo viacerí. Ďalšou možnosťou je napríklad konštrukcia bleiben a príčastie minulé (tzv. Rezipientenpassiv): Für sein Wohlbefinden blieb gut gesorgt./o jeho blaho bolo dobre postarané. V tomto prípade je agens zámerne zamlčaný, a preto pri preklade použijeme doslovné riešenie opisným pasívom. c) Keď daný stav spôsobila vonkajšia (prírodná) sila, napr.: الش مس كو وي ر ت [aš šamsu kúwírat] slnko bolo zahalené (oblakmi). Do slovenčiny prekladáme takéto konštrukcie pomocou opisného pasíva, prípadne podľa potreby textu a kontextu aj prostredníctvom aktívnej konštrukcie: Slnko sa zahalilo. V tomto prípade používa nemčina aktívne tvary: Die Sonne verhüllte sich in Wolken./Slnko sa zahalilo do mrakov. ح ر م ت napr.: d) Keď nešpecifikovaný pôvodca vydáva zákaz/príkaz platný všeobecne, [churimat aalajkum... ] Je Vám zakázané... Táto arabská syntetická pasívna عل يك م. konštrukcia sa do slovenčiny prekladá skôr prostredníctvom reflexívneho pasíva: Zakazuje sa Vám..., prípadne v slovenčine nie je potrebné použiť osobné zámeno, ak zasahovaný objekt vyplýva z kontextu. Pri zákazoch a príkazoch nemčina väčšinou používa aktívne tvary a reflexíva: Es verbietet sich.../zakazuje sa... No pasívne konštrukcie sa používajú ako náhradné formy imperatívu, napr. Jetzt wird gegessen!/teraz sa bude jesť! Náhradné imperatívne formy sa prekladajú formou zvratného pasíva. Ďalej nemčina používa ešte tzv. situatívny imperatív (situativer Imperativ), kde sa celá pasívna konštrukcia skomprimuje len na príčastie minulé napr.: Jetzt wird aufgepasst! Aufgepasst!/Teraz dávaj(te) pozor! Pozor! Pre tieto formy je príznačná veľmi silná situatívna väzba, preto sa dajú jednoznačne preložiť len v kontextuálnej väzbe. Okrem toho nemôžu byť všetky

74 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy príčastia použité ako situatívny imperatív, ich používanie v tejto forme a funkcii je lexikalizované. Nemčina pozná aj konštrukcie typu: Es wurde verboten.../bolo zakázané.../zakázali... a do slovenčiny sa prekladajú tvarom opisného pasíva alebo aktívom, podľa miery špecifikovať, resp. nešpecifikovať, pôvodcu deja. e) Keď agens stojí v pozadí; sémantika vety na neho upozorňuje, avšak explicitne nie je pomenovaný, napr.:... ق ت ل ك ريم [qutila Karím] Karím bol zabitý. Vzhľadom na kontext a zameranie textu sa daná syntetická konštrukcia do slovenčiny prekladá prostredníctvom aktíva: Karíma zabili., prípadne opisného pasíva (v príklade). Obdobne v nemčine Die neue Regierung wurde gewählt./bola zvolená nová vláda. V tomto prípade prekladáme do slovenčiny doslovne, teda opisným pasívom. f) Keď sa vypovedá o podstate javu, napr.: zdá sa; javí sa; ukazuje sa, že... a podobne. Takéto konštrukcie sú typické pre slovanské jazyky, kde je sémantika vypovedania podstaty javu vyjadrená reflexívnym pasívom. Nájdeme ich však aj v angličtine (It seems that...), v nemčine aj v arabčine (... ح ي ل ا لى ), kde je však potrebné pridať objekt (komu sa javí). Do slovenčiny je možné takéto konštrukcie preložiť len prostredníctvom reflexívneho pasíva. Použitie opisného pasíva (Je /mi/ zdané./je javené.) je považované za neprirodzené a neslovenské a nemožno po tomto riešení siahnuť. Nemčina v tomto prípade vždy používa aktívum. g) Konštrukcie vo význame ľudia hovoria, že... Takéto konštrukcie sú často frázového charakteru a nie všetky jazyky ich používajú v pasívnom tvare, pr.: ل م ل ك ن ل ه أب ي علم [lam jakun lahu ab jualamu] Nevie sa, kto je jeho otec... ي حكى أن [jachká an...] Hovorí sa, že... V slovenčine ide o tvary typu: Hovorí sa, že..., Vie sa/nevie sa, že... Uvádza sa, že..., Píše sa, že... Tieto reflexívne konštrukcie sú vzhľadom na svoj frázový charakter v slovenčine plošne používané. Obdobne sa aj v nemčine v týchto prípadoch často používajú pasívne frázy: Es wird geschrieben.../es steht geschrieben.../písalo sa../ako stojí napísané..., resp. Es wird gesagt.../hovorí sa... Preklad do slovenčiny sa realizuje zväčša zvratným pasívom. Záver Pasívne konštrukcie sú v jednotlivých jazykoch veľmi rôzne používané, samozrejme, v prípade, že daný východiskový jazyk pasívum pozná. Ako sme videli v príspevku, každý jazyk vyjadruje deagentnosť rozlične, a to ako z hľadiska formy, tak aj v z hľadiska použitia v texte. Arabčina pozná len impersonálne pasívum, hoci moderná písaná arabčina vplyvom západných jazykov začala používať aj personálne pasívum, ktoré tvorí prostredníctvom ergatívnych konštrukcií. Impersonálne pasívum tvorí synteticky, a to buď prostredníctvom zmeny v kmeni slovesa, alebo prostredníctvom príčastia. Nemčina pozná personálne aj impersonálne pasívum, obe sú tvorené len analyticky: konjugovaným tvarom pomocných slovies a príčastím minulým. Okrem toho existuje ešte mnoho pseudopasívnych konštrukcií, ktoré sú však tiež tvorené analyticky, a to spájaním vybraných plnovýznamových slovies s infinitívmi, resp. príčastiami minulými iných plnovýznamových slovies. V rámci pseudopasívnych konštrukcií nemčina pozná ešte pasívne

75 I. Všeobecná translatológia perifrázy a reflexívne konštrukcie, no sú používané väčšinou len v hovorovej komunikácii a sú teda klasifikované ako nespisovné formy. Slovenčina pozná impersonálne aj personálne pasívum. Impersonálne pasívum sa v slovenčine tvorí prostredníctvom opisnej alebo reflexívnej formy. Problém pri prekladoch impersonálneho pasíva spôsobuje rozdielne používanie: arabčina chápe impersonálne pasívum ako jav menej príznakový než slovenčina a nemčina. V nemčine sú formy impersonálneho pasíva považované za štylisticky neutrálne, no toto neplatí pre pseudopasívne konštrukcie používané najmä v bežnej hovorovej komunikácii. Slovenčina a nemčina ho používajú najmä v oficiálnych prejavoch, teda najmä v náučných a niektorých administratívnych textoch, pretože sa berie ohľad najmä na komunikačnú sféru. Prekladateľ musí teda brať ohľad na štýl, žáner, zameranie, cieľ textu, a teda aj na stupeň jeho príznakovosti v slovenčine a spôsob výstavby vety. Problematické je tiež používanie opisného a reflexívneho pasíva v slovenčine, pretože najmä reflexívne pasívum vzhľadom na formálne aktívnu konštrukciu je považované za dynamickejšie než opisné. Preto prekladateľ musí zvážiť použitie týchto dvoch druhov. Mimo oficiálnej komunikačnej sféry sa v slovenčine odporúča používať skôr aktívum. Literatúra ABRAHÁMOVÁ, E. ŠKVARENINOVÁ, O.: Kapitoly zo štylistiky a rétoriky pre právnikov. Bratislava : Právnická fakulta Univerzity Komenského, 2006, 97 s. ABRAHÁMOVÁ, E.: Špecifiká legislatívneho textu. In: Studia Academica Slovaca, 34, 2005, s BRIEŠKA, M.: Arabská dvojvariantná komunikácia v prácach Akadémie arabského jazyka prvá dekáda 21. storočia. In: Jazykovedný časopis, 60, 2009, s ČERMÁK, F.: Jazyk a jazykověda. Praha : Karolinum, 2001, 341 s. ČULENOVÁ, E.: Jazyk a štýl v slovenských zákonoch. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, 2010, 142 s. FINDRA, J.: Komunikačná sféra a funkčný jazykový štýl. In: Odkazy a výzvy modernej jazykovej komunikácie. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela. Ed: Klincková, J. 2009, s MASSALHA, A.-A.: The Agentive Passive Construction in English And Its Translation into Arabic. Haifa, 2005, 163 s. Dostupné na internete: 67.pdf [cit ]. Morfológia slovenského jazyka. kol. autorov SAV. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1966, 896 s. MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997, 598 s. ORAVEC, J. BAJZÍKOVÁ, E. FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 227 s. PEKAROVIČOVÁ, J.: K dynamike administratívnej komunikácie. In: Studia Academica Slovaca, 34, 2005, s SCHWARZOVÁ, E.: Orientačný potenciál motivácie domácich lekárskych termínov. Konfrontácia na materiáli nemčiny a slovenčiny. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2010, 162 s. ŠTÍCHA, F.: K užívání a významu dvojí formy trpného rodu v současné spisovné češtině. In: Naše řeč, č. 2, roč. 69, ŠTÍCHA, F.: K užívání opisného pasíva v současné češtině. Naše řeč, č. 2, roč. 79, HENTSCHEL, E. VOGEL, P.: Deutsche Morphologie. Berlin : De Gruyter, s. SEILER, H. PREMPER, W.: Partizipation. Das sprachliche Erfassen von Sachverhalten. Tübingen : Gunter Narr Verlag, 1991, 698 s.

76 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Summary IMPERSONAL PASSIVE IN TRANSLATION FROM ARABIC AND GERMAN INTO SLOVAK The article offers attitude to affinities and differences of the translation from these languages into Slovak. Passive forms are used in different way in special language: in Slovak it is more marked than in German and Arabic because it is used especially in official and scientific texts while in Arabic and German it is used ordinary in oral speech too. For the translator it forms the problem becauase he has to accommodate his translated text to the demands of special stylistic style. So the translator has to consider the style, genre, content, goal, grade of marking in Slovak and the way of the sentence construction. At the same time he has to decide which Slovak passive construction is necessary or if it is better to use active form. Kontakt: PaedDr. Eva Čulenová, PhD. Katedra slovenského jazyka a literatúry, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica eva.culenova@umb.sk Mgr. Jana Miškovská, PhD. Katedra germanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica jana.miskovska@umb.sk Mgr. Eva Schwarzová, PhD. Katedra germanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica eva.schwarzova@umb.sk

77 I. Všeobecná translatológia FRANTIŠEK MIKO: NÁVRAT KU KOREŇOM INICIATÍVY F. MIKA PRE SLOVENSKÚ TEÓRIU PREKLADU Slavomír Gál Meno Františka Mika sa neodmysliteľne spája s textom a štýlom. František Miko si text nevšímal len na izolovaných rovinách, ale nazeral naň ako na systém. Snažil sa v texte nájsť štruktúru a odpovede na otázky, prečo na čitateľa text pôsobí ako celok práve v konkrétnej kombinácii prvkov. Jeho metóda sa vo viacerých prácach označuje ako neoštrukturalistická. Tradičná štylistika uvažovala o štýle ako o umení štylizácie, zostavovania prejavu. Štýl sa chápal v minulosti skôr ako záležitosť individuálneho charakteru a o štýle sa uvažovalo najmä na lexikálnej úrovni slova, resp. tradičná štylistika skúmala jednotlivé roviny textu izolovane. Básnické prostriedky sa interpretovali ako ornamentálne figúry, ozvláštňujúce najmä umeleckú výpoveď. Až Pražská škola svojím štrukturálnym prístupom lokalizovala štylistický aspekt reči do roviny vety a vyšších rovín textu. Štylistická analýza spočívala v identifikácii prvkov týchto štýlových vrstiev, a to na pozadí tzv. štylisticky neutrálnych, nepríznakových prostriedkov, ktoré predstavujú spravidla gro textu (Miko, 1989, s. 65). Na základe toho sa potom texty zo štylistického hľadiska delili na: umelecký, odborný, publicistický, hovorový. F. Mika ani táto koncepcia celkom neuspokojovala. Zistil, že medzi štýlmi a ich reprezentantmi napr. umeleckými prostriedkami bola veľká priepasť. Akoby o všetkom rozhodovala norma umelecká, odborná, publicistická, hovorová a do tejto normy bolo potrebné vpraviť adekvátne umelecké prostriedky. Podrobnou textovou analýzou zistil, že rovnaký umelecký prostriedok môže byť predstaviteľom rôznych štýlov, pri jeho identifikácii je ale potrebné brať do úvahy širší textový kontext. Dôležité je, že každý jazykový prostriedok má isté štylistické vlastnosti, či už sám o sebe, alebo v kontexte iných prostriedkov. Základný priestor, s ktorým F. Miko začína narábať už nie je veta, ale celý text, lebo práve v texte sa realizuje komunikácia samotná. Postupne dospel k vytvoreniu výrazovej sústavy, ktorá toto prázdne miesto vypĺňala. Na začiatku stál pred úlohou habilitovať tú najvlastnejšiu rovinu svojho výskumného merita, tú nie celkom všeobecnú, ani tú celkom konkrétnu. (Miko, 1989, s. 67) Táto úloha spočívala v hľadaní v rámci literárneho textu, ale aj iných druhov textov, čiastkových funkčných aspektov (neskôr nazývane výrazovými kategóriami), ktoré dávajú textom ich špecifický ráz, teda príslušnú špecifickú funkciu. Miko sa vlastne snažil o rozloženie samotnej komunikačnej funkcie na parciálne komunikačné aspekty, priradiť k nim jednotlivé prvky a toto všetko poskladať do celku, ktorý by vyjadroval povahu jednotlivých textov. A tak v roku 1969 v práci Estetika výrazu predkladá systematický výklad novej teórie štýlu, ktorú nazval výrazovou koncepciou. Bezprostredne po tejto knihe pokračuje v upresňovaní výrazových kategórií a ich vzťahov v práci Text a štýl (1970). Tu už lokalizoval štýlotvorný proces priamo do aktu komunikácie. Navyše, hneď

78 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy v úvode knihy odmietol iracionalistické teórie štýlu, ktoré nebudujú na analýze konkrétneho štýlu s tým, že je analýzou nepostihnuteľný. Poukazuje na to, že štýl sa musí nejako materiálne realizovať, ináč by bol nezdeliteľný. Ak je jedným z prostriedkov jeho realizácie jazyk, ktorý vystupuje v texte ako sled diskrétnych prvkov, musí byť aj štýl diskrétny a teda analyzovateľný jav. Pôvodne jazykovedne zameraná komunikačná teória štýlu sa korporuje aj do literárnej vedy a všetky slovenské teórie prekladu majú svoje východisko v teórii komunikácie (Popovič, Vilikovský, Hochel, Hečko...). Bazálnym prínosom F. Mika je teda využitie komunikačnej teórie ako základného východiska našej teórie prekladu. Jazyková komunikácia je podložím ostatných štýlových určení. To pochopil aj Anton Popovič keď tvrdí, že: Pojem prekladu prechádza z roviny jazyka na vyššiu rovinu, na rovinu štýlu, teda na tú rovinu, kde sa konštituuje komplexná výrazová hodnota textu, v prípade literárneho textu estetická hodnota (Popovič, 1974, s. 28). Základná komunikačná os autor text recipient // prekladateľ preklad recipient prekladu figuruje odvtedy ako východisko nielen, ale aj slovenskej teórie prekladu. Je zjavné, že A. Popovič sa inšpiroval práve Mikovou výrazovou sústavou a využil ju ako platformu pri tvorbe svojej prekladovej teórie. V rámci tejto teórie zaviedol aj pojem výrazový posun, ktorý je podľa neho nevyhnutný pri preklade akéhokoľvek textu a v rámci tohto posunu možno chápať rozdiely medzi originálom a prekladom. Dokladom tohto tvrdenia boli práve rozdiely v samotných výrazových kategóriách. A. Popovič tak obohatil o ďalšiu škálu posunov v preklade kategorizáciu Catforda, Nidu a iných západných teoretikov prekladu. Mikova výrazová sústava sa skladá z desiatok až stoviek výrazových kategórií. František Miko kategórie objavoval postupne a snažil sa usporiadať ich do systému, pričom práve samotné zisťovanie príbuzností a odlišností medzi jednotlivými výrazovými kategóriami bolo tým najzložitejším problémom. Svoj systém postupne precizoval a upravoval miesto jednotlivých výrazových kategórií v systéme. Výrazové vlastnosti predstavujú podľa F. Mika univerzálny faktor štýlovej diferenciácie, je to konštitutívny faktor štylistična vôbec (Miko, 1989,). Túto myšlienku podporuje podľa Mika aj fakt, že jednotlivé funkčné aspekty textu (výrazové kategórie) v závislosti od druhu textu prevažujú, alebo naopak, ustupujú do úzadia. V duchu štrukturalistickej tradície zistil, že čím viac je v popredí jedna, tým viac je utlmená druhá, s ňou súvisiaca kategória. Z tejto súvislosti mu vyplynula možnosť postaviť takto zviazané kategórie do binárnych opozícií. Práve tu vidíme zreteľne štrukturalistické východisko Mikovej teórie. Hierarchicky najvyššou binárne, a teda opozične previazanou dvojicou je v Mikovej výrazovej sústave operatívnosť : ikonickosť. Operatívnosť a ikonickosť sú vlastne prvé dve základné alternatívy ktorých rozličné proporcie sú východiskom pre špecifikáciu rozličných funkčných typov komunikácie. (Miko Popovič, 1978, s. 79). Táto dvojica už pri tvorbe textu určuje jeho základný štylistický ráz, a preto aj F. Miko rozdeľuje texty podľa dominancie jednej alebo druhej kategórie na: operatívne (administratívne, publicistické, rečnícke), ktoré sú zamerané na recipienta textu, a ikonické (umelecké, vedecké, esejistické), ktoré zobrazujú samotnú zobrazovanú skutočnosť.

79 I. Všeobecná translatológia Nemenej dôležitou je potom dvojica výrazových kategórií zážitkovosť: pojmovosť. Na základe tejto opozície môžeme potom hovoriť o pojmových textoch (vedecké, administratívne) a o zážitkových textoch (literárne, hovorové prejavy). Všetky ostatné výrazové vlastnosti sa potom postupne včleňovali do výrazovej sústavy ako horizontálne alebo vertikálne subkategórie týchto štyroch základných výrazových kategórií, na základe ktorých sa konštituujú aj primárne jazykové štýly. Ako sme už spomenuli, prof. Miko usporiadal jednotlivé dvojice výrazových kategórií do binárnych opozícií. Medzi jednotlivými dvojicami platí tzv. inkluzívny vzťah, teda jeden jav (výrazová vlastnosť) obsahuje v sebe i jav druhý. Táto diferenciácia a špecializácia výrazu je vlastne základným a vrcholne dôležitým princípom organizácie výrazovej sústavy. Operatívnosť je zviazaná s ikonickosťou, zážitkovosť s pojmovosťou, vecnosť s detailnosťou, atď., navzájom bez seba (až na zriedkavé okrajové prípady) nemôžu existovať a v texte na seba navzájom vplývajú. Z vyššie spomenutého možno potom vyvodiť definíciu štýlu ako konfigurácie tých výrazových kategórií, ktoré sú v texte alebo na vyššej úrovni v istej skupine textov pregnantne uplatnené. Štýl je výrazové, funkčné zaostrenie textu istým špecifickým smerom (Miko Popovič, 1978, s. 85). Keďže štýl je vyjadrením celého textu a umelecké texty sú nositeľom estetických hodnôt, ukázalo sa, že by bolo vhodné využívať Mikovu výrazovú sústavu aj pri analýze prekladov a špecifických prekladateľských riešení. Keďže Mikova výrazová sústava vníma text ako celok po jazykovej, tematickej aj obsahovej stránke, ukázala sa vhodnou a v tom čase najprogresívnejšou metódou aj pre teóriu prekladu. Ponúkala síce o niečo zložitejšie, ale veľmi pomerne presne identifikovateľné možnosti nielen analýzy samotnej, ale aj výberu vhodných prekladových ekvivalentov. A to vďaka ucelenej a štruktúrne vyváženej výrazovej sústave, ktorá je spoľahlivým tertiom comparationis originálu a prekladu. Popovič tieto možnosti do istej miery využil, aj keď často binárne opozície zjednodušuje na vyjadrenie plusovej či mínusovej prítomnosti danej kategórie v texte. Text sa stáva i v jeho ponímaní základnou jednotkou aj pri porovnávaní originálu a prekladu. Pri porovnávaní originálu s prekladom sa podľa jeho slov dá odvolávať na výrazovú sústavu, vzhľadom na jej univerzálny charakter. Každý z týchto dvoch porovnávaných textov totiž predstavuje iný štylistický systém, iný kód. Prekladateľ sa pri tvorbe textu pohybuje na rozličných rovinách, pracuje s rozmanitými prvkami, interpretuje ich v origináli a zvažuje únosnosť prvkov, ktoré chce použiť v preklade. Štylisticky porovnáva rozdiely i možnosti interpretácie výrazových vlastností originálu (Popovič, 1975, s. 107). Výrazová sústava je teda akýmsi sprostredkujúcim jazykom, porovnávacím kódom, ktorý napomáha tomu, aby preklad spĺňal tú istú, alebo aspoň podobnú štylistickú funkciu ako originál a aj pri výbere jazykových prostriedkov by sa mal prekladateľ pridržiavať výrazovej sústavy, aby dosiahol a vyjadril štylistické vlastnosti originálneho textu (Popovič, 1975, s. 108). Zaiste, výrazová sústava bude len ťažko aplikovateľná pri preklade najnovších nariadení Európskej Únie, pri analýze umeleckých textov si však svoje uplatnenie našla a jej inštrumentárium prispelo k spresneniu a komplikovanejšiemu pomenovaniu vzťahov v umeleckom a konkrétne v prekladovom texte. Je pravdou, že doposiaľ sa veľmi nevyužívala pri analýze prekladu a prekladateľských riešení. Myslíme si však, že je vhodnou metódou pri analyzovaní prekladu, pretože text vníma ako jazykovo-kompozičný

80 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy a obsahovo-tematický celok.,,zároveň je súčasťou prekladania, podstatnou zložkou interpretácie estetických kvalít textu a determinantom zvolenej prekladateľskej koncepcie, ktorá sa následne,,pretavuje do novej paradigmy syntagmatického usporiadania výrazových kvalít cieľového textu. Zvolená metóda (ako interpretačný prístup) je vhodná pre prekladanie i pre posudzovanie adekvátnosti prekladu vo vzťahu k východiskovému textu (Huťková, In: Valcerová, 2005, s. 31). František Miko vo svojej štúdii Výmena konotačného kódu v preklade z roku 1980 demonštruje na preklade Majakovského modelovú analýzu poetického prekladu. V tejto štúdii sa zamýšľa nad základnou jednotkou poetického vyjadrovania, ktorou je podľa neho básnický obraz. Podstatou prekladu básnických textov by teda mal byť preklad najmä básnického obrazu. Práve básnické obrazy sú podľa neho akýmsi kódom, ktorým chce autor čitateľovi zdeliť zásadné umelecké posolstvo. Podľa Mika: V preklade poézie nie slovo, veta, prozódia, ale práve systém obrazov tvorí najcitlivejšie miesto prekladateľských operácií (Miko, 1980, s. 39). Toto uvažovanie platí pre poéziu založenú na dominancii básnického obrazu, ktorá v tom čase na Slovensku dominovala (konkretisti). Preklad básnického obrazu iným básnickým obrazom sa zdá byť zároveň riešením, ako sa pri preklade poézie vysporiadať s dilemou vernosť/presnosť. Navyše táto úloha sa v preklade poézie komplikuje o fakt, že slovné významové ekvivalenty, ukazujúce sa ako vhodné pendanty, nemajú rovnakú slabičnú dĺžku. Práve básnický obraz akoby trochu zmierňoval toto napätie, lebo je nám jasné, že neobrazné slovo alebo veta sú menej komplikované ako obraz a verš. A tu opäť dochádzame k starému známemu Popovičovmu výrazovému posunu, ktorý ale podľa Mika v poézii netreba brať tak prísne ako v próze. Stále musí jestvovať hranica tzv. optimálneho kompromisu. Pričom tento optimálny kompromis sa nemusí naozaj pociťovať ako kompromis, ale keďže obraz je...lexikálne extenzívny, pritom s možnosťou lexikálnej vôle... (Miko, 1980, s. 52), naopak, je to reálna perspektíva adekvátneho prekladu. V interpretácii v duchu Mikovej výrazovej sústavy možno podľa nášho názoru naďalej pokračovať, najmä čo sa týka interpretácie a prehlbovania komplikovaných vzťahov vo vnútri básnického textu. Prínos prof. Františka Mika v oblasti literárnovednej štylistiky je neoceniteľný. Navyše tým ovplyvnil aj dianie a smerovanie vednej disciplíny, ktorej sa venujeme, translatológie. Postupom času sa ale jeho výrazová sústava vytráca z nášho povedomia. Možno pre jej zložitosť, prílišnú štruktúrnu komplikovanosť, alebo azda pre nedostatok času v tomto zrýchlenom svete, sa využíva len zriedka. V mnohom nám môže poslúžiť ako vzor a to v schopnosti neprijímať predčasné závery a vyhýbať sa zjednodušovaniu v akejkoľvek fáze výskumu. Inšpiruje nás svojím úsilím odhaľovať aj naďalej skryté skutočnosti a vidieť komplikované javy v primerane komplikovaných vzťahoch a súvislostiach. Literatúra HUŤKOVÁ, A.: Translatologické prístupy ako didakticko-metodologická báza výučby prekladateľov. In: VALCEROVÁ, A. (ed.): Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2005, s MIKO, F.: Aspekty literárneho textu. Nitra : Pedagogická fakulta v Nitre, 1989, 206 s. MIKO, F.: Estetika výrazu: Teória výrazu a štýl. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1969, 293 s.

81 I. Všeobecná translatológia MIKO, F.: Text a štýl: K problematike literárnej komunikácie. Bratislava : Smena, 1970, 167 s. MIKO, F.: Výmena konotačného kódu v preklade. In: Literárnovedný zborník 6, Filozofická fakulta v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Bratislava : SPN, 1980, s MIKO, F. POPOVIČ, A. : Tvorba a recepcia. Bratislava : Tatran, 1978, 390 s. POPOVIČ, A.: Teória umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran, 1975, 167 s. VALCEROVÁ, A.: Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2005, 297 s. Summary FRANTIŠEK MIKO: BACK TO BASICS MIKO S INITIATIVES FOR SLOVAK TRANSLATION THEORY This paper discusses the all-life work and contribution of professor František Miko, DrSc., one of most influential personalities of Slovak literary science and linguistics, who has influenced many science disciplines, including translatology with his innovative works and thinking. His system of expressional categories has become groundwork for Anton Popovič, the founder of Slovak translatology school and it created space for new exploration and research in this field. Miko s conception became a reliable tertio comparationis, when comparing original and translated works. We are trying to emphasize the fact that expressional qualities create complex structure and system that should be researched again. This article also deals with his contribution to translation of poetry. We focus on poetic image that was defined by Miko as a basic translation unit. His timeless research offers new stimulation and challenges, not only for Slovak, but world translation theory as well. Kontakt: Mgr. Slavomír Gál Inštitút prekladateľstva a tlmočníctva, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov slavogal@gmail.com

82 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy ZAMYSLENIE SA NAD ŠPECIFIKAMI PREKLADU TITULKOV Mária Hardošová V súčasnom období sa na Slovensku prejavuje stále vzrastajúci trend sprístupňovania cudzej kultúry prostredníctvom diela v oblasti audiovizuálnych médií, s čím súvisí aj potreba zvýšeného počtu prekladu v uvedenej sfére. Verejnoprávne, súkromné, regionálne televízne kanály, diverzifikácia televíznych produkcií, digitalizácia televízií, nosiče DVD sa stále viac využívajú v domácom prostredí. Svet audiovizuálnej produkcie sa neustále rozvíja, zrýchľuje sa tempo výroby audiovizuálnych produktov, mení sa aj dopyt divákov po rozličných žánroch, v dôsledku čoho vzrastá potreba venovať sa stále viac audiovizuálnemu prekladu. Jeho celosvetový nárast je totiž príznačný v tých krajinách, kde angličtina nie je úradným jazykom. Príčinu zvýšenej potreby audiovizuálneho prekladu možno sledovať v dvoch rovinách: 1. Audiovizuálne produkty sa dostávajú k vyššiemu počtu divákov, pretože je vyššia dostupnosť sledovania televíznych prijímačov, zvýšil sa počet DVD nosičov a prehrávačov, zároveň s rozvojom IKT sa vytvára ďalšia možnosť sledovanie programov a filmov dostupných na internete. 2. Sprístupňuje sa vysoké množstvo prekladov z rôznych žánrov (dokumenty, hrané filmy, animované filmy, seriály, sit-comy). Veľká väčšina európskych krajín nakupuje viac audiovizuálnych produktov z mimoeurópskych krajín, prevažne z USA. Zo západoeurópskych krajín tie väčšie (Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Španielsko) preferujú dabing, severské krajiny dávajú prednosť titulkom, krajiny strednej a východnej Európy (Česká republika, Slovenská republika, Maďarsko, Bulharsko) nadväzujúc na tradíciu naďalej uprednostňujú dabing. Platí to predovšetkým v sprístupňovaní audiovizuálnych produktov prostredníctvom televíznych kanálov. V súčasnosti sa filmové predstavenia zahraničnej produkcie uvádzajú vo veľkých multiplexoch prevažne s titulkami. To isté možno konštatovať aj v prípade DVD nosičov. Ich výhodou sú práve titulky v origináli a v iných preložených jazykoch. Uvedená diverzifikácia titulkovania a dabingu a nové trendy v audiovizuálnych médiách vytvárajú dopyt po kvalitnom preklade a s tým sú späté viaceré nastolené otázky procesu audiovizuálneho prekladu. Prvou z nich je, či sa dramatický text môže prekladať rovnako ako text prozaického diela. Prekladateľ stojí pred zložitejšou úlohou, uvedomuje si, že text audiovizuálneho diela sa líši nielen po formálnej stránke. Dialógová listina, ktorá má byť pretlmočená do cieľového slovenského jazyka, tvorí iba jednu zložku zložitejšieho komplexného systému. Vníma sa ako niečo neúplné, nesamostatné, pretože je iba časťou, ktorá spolu s ostatnými zložkami, predovšetkým vizuálnou, dotvára celkový charakter filmu. Nie je možné ju oddeľovať od ostatných zložiek, ale treba ju chápať ako integrálnu súčasť plnohodnotného umeleckého diela. Prozaický text v celej svojej zložitosti je v písomnej forme určený na čítanie a sprostredkovanie estetického zážitku čitateľovi viac v súkromnom prostredí. Dialógová

83 I. Všeobecná translatológia listina je v prvotnom štádiu tiež určená na čítanie, ale to nie je jej cieľom, slúži hercom na osvojenie si replík, jej zámerom je sprostredkovaním monológu alebo dialógu poukázať na konanie a myslenie postáv. Cieľom teda nie je text a jeho monologická či dialogická časť, ale funkčná zložka komunikácie celého zložitého procesu filmového umenia. Monológ a dialóg sa včleňujú do mimojazykovej situácie, ktorú tvorí aj súbor predmetov a vecí vyskytujúcich sa v okolí komunikujúcich. Vzťah medzi dialógom a mimojazykovou situáciou je vzájomný, situácia si často vyžaduje verbálne vyjadrenie v podobe dialógu na príslušnú tému, zasahuje do dialógu, ovplyvňuje ho, ako sa rozvíja, mení ho, má vplyv na výmenu replík, na jeho čiastočné prerušenie či ukončenie. Naopak, dialóg priebežne objasňuje situáciu, mení ju alebo dotvára. Je logické, že dialógová listina písaná so zámerom poskytnúť dostatok informácií pre hercov a ich výkon, obsahuje odlišné črty typické pre filmové stvárnenie. To má mať prekladateľ na pamäti, jeho úlohou je brať do úvahy funkciu lingvistickej zložky vo filmovom diskurze. Text však predstavuje iba jednu zložku filmového diskurzu, je súčasťou auditívnych a vizuálnych znakov. Je potrebné akcentovať, že dôkladne interpretovať text dialógovej listiny je nemysliteľné bez poznania a pochopenia kompletného audiovizuálneho diela. Pristupovať teda k prekladu dialógovej listiny bez poznania ostatných semiotických zložiek je veľmi neprofesionálne, aj keď sa, žiaľ, stretávame so situáciami, že práve agentúry, ktoré sa pokladajú za profesionálne, ponechávajú prekladateľa bez možnosti oboznámiť sa s celým audiovizuálnym dielom. Proces prekladu je náročný, dôraz sa v každom ohľade kladie na to, aby titulky zachytávali podstatné repliky originálneho zvukového záznamu. Na dosiahnutie čo najdokonalejšieho efektu Walló (In: Makarian, 2005, s. 50) zdôrazňuje, že prekladateľ audiovizuálneho diela má plniť nasledujúce úlohy: Dôkladne poznať originál, ideologický zámer scenáristu a režiséra; analyzovať štýl, jazykové prostriedky na pochopenie štylistických zvláštností; má sa vyhýbať komplikovaným nejasným súvetiam, neprirodzeným nehovorovým výrazom a frázam, má vedieť vytvoriť plynulé a pre divákov zrozumiteľné dialógy, to všetko súvisí s perfektným ovládaním cieľového slovenského jazyka. Druhou závažnou otázkou je, ktoré skutočnosti sú pre prekladateľa dialógovej listiny nevyhnutné. Predpokladom koncepcie, ktorú si pri interpretácii prekladateľ stanoví, je adekvátna pozornosť venovaná jednotlivým semiotickým zložkám. Vizuálna má významné postavenie, jednotlivé zábery detail, celok, polocelok často implicitne naznačujú verbálne nevypovedané a pre ďalšie pochopenie scény ako aj dialógu dôležité. Neverbálne zložky komunikácie, mimika, gestá, reč tela často dotvárajú situáciu v príslušnom kontexte. Prekladateľ si robí vlastné poznámky k jednotlivým replikám, aby zachytené vyjadrenie prostredníctvom obrazu dokázal zužitkovať pri sprostredkovaní konkrétneho dialógu, aby využil vynechanie textu, ktorého použitie by mohlo pôsobiť redundantne. Na základe vnímania jednotlivých semiotických zložiek a zvažovania, do akej miery ovplyvňujú verbálnu zložku, prekladateľ pristupuje k interpretácii dialógovej listiny. Upriami sa na niekoľko skutočností, ktoré sú nevyhnutné pre správne pochopenie celého audiovizuálneho diela. 1. Časové obdobie, v ktorom sa príbeh(y) odohráva(jú). Skúma sa, či ide o historické alebo súčasné zobrazenie skutočnosti, či sa zachytáva výlučne jeden časový úsek

84 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy alebo ide o striedanie viacerých, či sa dej začína retrospektívne, či sa rozvíja slučkovito apod. 2. Geografická poloha / lokalita spojená s propriami. Prekladateľ sa oboznámi s lokalitami, ktoré sa vo filme uvádzajú. Skúma sa, či je akceptovateľné miestne názvy ponechať alebo je vhodnejšie ich vzhľadom na konkrétnu situáciu prekladať. 3. Kultúrno-špecifické prvky a reálie príznačné pre východiskovú kultúru. Uvažuje sa o spôsobe ich sprostredkovania slovenskému divákovi, do akej miery ich exotizovať či naturalizovať. Ak sú pre neho neznáme, hľadajú sa možné prekladateľské riešenia, v prípade menej známych reálií sa v primeranej miere využijú explikácie. 4. Funkcia obrazového stvárnenia. Sleduje sa, čo sa vypovedá prostredníctvom obrazu a ako to ovplyvňuje repliky v danom situačnom kontexte, a pozoruje sa, v akom sú komplementárnom vzťahu. Zvažuje sa, akú lexiku je možné využiť a čo v dialógu vynechať ako redundantné. 5. Sociálna interakcia a vzťahy jednotlivých postáv. Dôraz sa kladie na pochopenie rodinných a príbuzenských vzťahov, priateľských i pracovných vzťahov, príslušnosti k spoločenským vrstvám, postavenia vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, to všetko za účelom správneho vystihnutia pragmatického vyjadrenia rečových aktov a rozhodnutia sa pre variant tykania alebo vykania. 6. Propriá osôb nesúce charakteristické vlastnosti postáv alebo klasické mená. Sledujú sa možnosti ponechania pôvodného ako aj adekvátneho prekladového ekvivalentu v prípade príznakovosti alebo substitúcia. 7. Jazyk postáv. Analyzuje sa štýl diskurzu, či ide vyslovene o hovorový štýl, či je nasýtený slangom, alebo sú v ňom termíny alebo iné subštandardy. Hľadajú sa adekvátne vyjadrenia. Je potrebné si uvedomiť, že verbálna zložka scenára filmu sa píše za účelom konverzačného použitia v podobe dialógu alebo vnútorného monológu a mala by zodpovedať reálnemu plynulému spontánnemu jazykovému prejavu. 8. Piesne, básne, vtipy, idiomatické vyjadrenia predstavujú veľmi náročnú zložku. Uvažuje sa o adekvátnych substitúciách a o hľadaní prekladateľských riešení, resp. neprekladaní piesní. Titulky tvoria aditívnu zložku k vizuálnemu a auditívnemu diskurzu originálu, ktorý zostáva invariantný. Divák s primeranými znalosťami anglického jazyka má možnosť sledovať film v origináli doplnenom o písanú verziu v podobe slovenských titulkov. Často sa pritom stáva, že divák sa ocitá v postavení hodnotiaceho, ktorý si všíma, do akej miery preložené titulky zodpovedajú hovoreným replikám dialógu. Táto istým spôsobom kritika môže byť skrytým stimulom pre kvalitnú prácu prekladateľa. Vizuálny a auditívny diskurz je doplnený o verbálnu zložku, ktorá je pretransformovaná z hovorenej do písomnej podoby, čo je však komplikované tým, že pôvodný originál bol napísaný pre ústny prejav akoby nebol písaný (Taylor, s. 224, In: Cintas Anderman, 2009). V každom prípade však ide o umelo vytvorený hovorený diskurz, ktorý simuluje spontánnu reč s prerieknutiami, koktaním, opakovanými začiatkami, pauzami, apoziopézami atď. Prekladateľ titulkov alebo úpravca dialógov sa rozhoduje v príslušnom prípade zvlášť, zváži, či a ako uvedené prejavy spontánnosti zachytí.

85 I. Všeobecná translatológia Časové a priestorové obmedzenia značne vplývajú na redukciu pôvodných dialógov, čo má za následok, že titulky sú kratšie než spontánna reč originálu. Divák potrebuje primeraný čas, aby si prečítal titulky a zároveň sledoval film. Kovačič (1998, s. 409) uvádza tri skupiny diskurzných zložiek pri preklade titulkov: - Nevyhnutné zložky (ktoré sa musia preložiť) - Čiastočne nahraditeľné zložky (ktoré možno kondenzovať) - Nahraditeľné zložky (ktoré možno vynechať) Nevyhnutné zložky sú tie, na ktorých je založená zápletka filmu, bez nich by divák nedokázal sledovať dej. Existuje však viacero jazykových zložiek, ktoré sa väčšinou vynechávajú, pretože sa dajú vidieť a počuť na zvukovej stope. Najčastejšie sú: - Opakované slová a výrazy - Chybné začiatky a zlé gramatické konštrukcie - Oslovenia, pokiaľ nie sú funkčné - Všeobecne známe slová OK, yes, no, well, hallo - Výrazy sprevádzané gestami, ktorých význam je rovnaký v slovenskom prostredí - Citoslovcia oh, ah, wow, yeah - Diskurzné znaky you know, well, sure, of course, right - Redundantné informácie, ktoré sú zobrazené vo vizuálnej zložke - Priraďovacie a podraďovacie spojky pri zmene súvetia na jednoduché vety - Viacnásobné synonymné prívlastky, pokiaľ ich použitie nie je funkčné - Piesne, ktoré nemajú výpovednú hodnotu k zobrazovanej situácii a slúžia ako zvukové podfarbenie Je však potrebné zdôrazniť, že uvedené prípady nie sú rigidné pravidlá, ktoré by prekladateľ mal vždy dodržiavať, ide iba o možné stratégie. Je to predovšetkým konkrétny situačný kontext spolu s vizuálnou zložkou, ktoré prekladateľovi dialógovej listiny napovedá, čo a kedy vynechať. Ako vyplýva z uvedených zamyslení sa nad špecifikami pri preklade titulkov audiovizuálneho diela, hlavným činiteľom stále zostáva prekladateľ a jeho komplexný pohľad na dielo a precízny postoj k uvedenej prekladateľskej práci. Literatúra BANNON, D.: The Elements of Subtitles. Lexington, 2009, 124 s. DIÁZ-CINTAS, J. ANDERMAN, G. M.: Audiovisual Translation: Language Transfer on Screen. Basingstoke : Palgrave Macmillan, 2009, 272 s. MAKARIAN, G.: Dabing: teória, realizácia, zvukové majstrovstvo. Bratislava : Ústav hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, 2005, 123 s. KOVAČIČ, I.: Six subtitling texts. In : L. Bowekr, M. Cronin, D. Kenny and J. Pearson. (eds) Unity in Diversity? Current trends in Translation Studies (pp ). Manchester : St. Jerome, MUNDAY, J.: The Routledge Companion to Translation Studies. New York : Routledge, 2009, 287 s. Summary CONSIDERATION OF THE SPECIFIC ISSUES IN SUBTITLING The paper deals with audiovisual translation, it covers the specific features of subtitle translation and the points which must be taken into consideration in the process of

86 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy interpretation before the translation of the script itself. It also specifies the linguistic structures, discourse markers and typical word classes that can be frequently omitted depending on the audiovisual work. Kontakt: PaedDr. Mária Hardošová, PhD. Katedra anglistiky a amerikanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica maria.hardosova@umb.sk

87 I. Všeobecná translatológia TITULKY VS DABING Jana Heringhová Tvorbu titulkov ako aj scenárov určených pre dabingové štúdiá považujem za veľmi náročnú oblasť prekladateľského zamerania. Prekladateľ, ktorý sa pre danú oblasť rozhodne (a je mu aj umožnené v nej pracovať, keďže táto komunita je veľmi úzko ohraničená, t.j. k prekladu titulkov a dabingových scenárov sa nedostane každý prekladateľ ľahko), musí mať nielen vynikajúcu znalosť zdrojového a cieľového jazyka, ich registrov, dialektov a nuáns, popritom však disponovať aj značnou schopnosťou jazyk zjednodušovať, redukovať; vyjadriť okresanú myšlienku tak, aby divák prekladom neutrpel stratu v kontexte, prípadne mu bol plynulo umožnený transfer neznámych reálií do kontextu domácej kultúry. V neposlednom rade musí sa tiež vyznačovať slušnými posluchovými zručnosťami a celkovo mu nesmie chýbať cit pre jazyk ako taký (čo je však nutnosťou každého tlmočníka alebo prekladateľa). Povedala by som, že je to taká hybridná pozícia, ktorá v sebe spája požiadavky kladené na prekladateľa, ale aj tlmočníka zároveň. Vráťme sa však k pôvodnej myšlienke, t.j. titulky verzus dabing, zamyslime sa nad tým, ktorý postup je preferovanejší, vhodnejší a prečo. Preklad ako to taký má veľmi bohatú a dlhú históriu, problematika tvorby titulkov ako aj dabingových scenárov je nová, v preklade sa objavila s príchodom hovorených filmov. Producenti filmov veľmi rýchlo zistili, že celosvetový úspech a hlavne ich celkový zisk závisí nielen od kvality filmu, ale aj od dobrej reklamy a tiež od počtu divákov, ku ktorým sa film dostane. Filmy v pôvodnom znení, ktorým však divák nebude rozumieť, neprinesú želateľný úspech a nebude o ne záujem. Titulky a dabing sa tak stali nevyhnutnou potrebou pre uspokojenie diváka ako aj producentov filmov a ich bankové kontá. Nasadzovanie alebo preferovanie jedného alebo druhého prístupu k prekladu filmového scenára, t.j. nasadzovanie alebo preferovanie titulkov verzus dabingu, však nemalo a nemá vo všetkých krajinách rovnaký priebeh. Keďže väčšinu kinematografie tvorí Amerika, zahraničné filmy sú v tejto krajine zaraďované do kín len veľmi zriedkavo väčšia časť z nich končí vo filmových kluboch, dabing zahraničných filmov do angličtiny je v Amerike minoritnou záležitosťou. Zahraničné filmy nasadzované vo filmových kluboch nájdete v ponuke takmer výlučne v pôvodnom znení s titulkami. Tieto sú určené pre filmových fajnšmekrov. Čo sa týka požičovní, DVD filmy poskytujú možnosti výberu tzv. vertikálnych titulkov (prepis pôvodného hovoreného textu) pre nepočujúcich, ako aj diagonálnych (titulky v cudzom jazyku), čo vo väčšine prípadov znamená práve možnosť výberu titulkov vo francúzštine alebo španielčine. Filmy na DVD tiež poskytujú možnosť dabingu v angličtine spolu so spomenutými dvomi jazykmi, t.j. francúzštinou a španielčinou (Zatlin, 2005, s. 124). Nepopulárnosť titulkov u amerického publika viedla až k takým nezmyslom, ako sú napr. hollywoodske remaky úspešnejších zahraničných filmov v pôvodnom znení, teraz však v ponuke so známym americkým obsadením, a hlavne, v angličtine. Z nedávnych takýchto

88 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy remakov môžeme spomenúť napríklad hollywoodsku verziu režiséra Davida Finchera The Girl with the Dragon Tattoo (2011), v slovenskom preklade: Muži, ktorí nenávidia ženy, ktorá takmer verne kopírovala dánsky originál Män som hatar kvinnor z roku Potrebu remaku z dôvodu zastaranosti pôvodnej verzie môžeme v tomto prípade celkom vylúčiť. S iným prístupom sa stretnete napríklad vo Veľkej Británii. Aj keď je Veľká Británia tiež anglicky hovoriaca krajina, ponuka jazykov, v ktorých titulky k DVD filmom nájdete, je oveľa pestrejšia. Okrem angličtiny (pre nepočujúcich) a preferovanejším francúzštiny a taliančiny, nájdete tiež titulky v arabčine, bulharčine, holandčine, nemčine, portugalčine, rumunčine, španielčine, ako aj v škandinávskych jazykoch. Distribútori vo Veľkej Británii zareagovali veľmi svižne na nedávne otvorenie pracovného trhu a s prílevom zamestnancov zo strednej a východnej Európy, rozšírili výber jazyka titulkov o češtinu, poľštinu, maďarčinu, gréčtinu a hebrejčinu (Zatlin, 2005, s.124). Čo sa týka Nemecka, v oblasti titulkov a dabingu jednoznačne dominuje turečtina. Nie je to nič prekvapujúce, keďže v tejto krajine je práve turecká menšina jednou z najpočetnejších. Ako je to však s preferenciou titulkov a dabingu v jednotlivých krajinách? V škandinávskych krajinách ako aj v krajinách Beneluxu sú diváci na titulky zvyknutí už od detstva. Dabované sú len zahraničné rozprávky pre najmenšie deti. Na základe prieskumu medzi televíznymi divákmi v Holandsku uvádza Richard Kilborn až 82% preferenciu titulkov pred dabingom (Kilborn, 1989, s.429). Experimentálny prieskum Jana Emila Tveita skončil neslávne pre holandské dabingové štúdia, kde 85% respondentov uprednostnilo titulky pred dabingom amerického seriálu v ich rodnom jazyku (Tveit, 1998, s.368). Na druhej strane, Gottlieb vo svojej práci poukazuje na evidentnú preferenciu dabingu v krajinách s úradným jazykom francúzskym, nemeckým, talianskym a španielskym. Čo sa týka Slovenska, tiež vo veľkej miere dominuje dabing, s titulkami sa divák stretne skôr zriedkavo u filmov typu filmový klub alebo programoch pre nepočujúcich a menšiny. V Českej republike je situácia podobná, avšak dabing je oproti Slovensku striktnejší, dabujú sa dokonca aj filmy a programy v pôvodnom slovenskom znení. Z toho dôvodu napr. česká mladšia generácia už nerozumie slovenčine, avšak slovenské deti s češtinou nemajú až taký veľký problém. V Poľsku a Rusku využívajú dabing jedného herca, tzv. rýchlodabing, ktorý prekladá hovorený text veľmi nevýrazným, emočne nezafarbeným jazykom v popredí, popri ktorom je ale stále možné sledovať aj pôvodný hovorený text na pozadí. Historicky sa preferencia k dabingu objavovala často aj v krajinách s totalitným a diktátorským režimom, ktorý vyžadoval cenzúru. Použitím titulkov zostáva zdrojový jazyk zachovaný v pôvodnom znení, tým pádom nie je možné zabrániť tomu, že aj v prípade cielene pozmeneného textu titulkov, nájdu sa ešte takí príjemcovia, ktorí zdrojovému jazyku rozumieť budú. V prípade dabingu sa tento problém výrazne minimalizuje. Od príjemcu totiž vyžaduje vynikajúcu znalosť zdrojového jazyka, veľkú sústredenosť ako aj schopnosť odzerať z pier hovoriaceho. V Španielsku za vlády generála Franka bola prohibícia filmov s titulkami dokonca právne ošetrená a jej porušenie sa trestalo. Takto sa potom v španielskych kinách veselo premietali zahraničné filmy s dabingom, kde bol napr. pôvodne manželský pár vykreslený ako brat a sestra. Všetko s vyšším úmyslom zachovania dobrých mravov

89 I. Všeobecná translatológia španielskeho obyvateľstva. Film totiž zobrazuje aféru vydatej ženy s iným mužom. Incestný vzťah, ktorý takto medzi súrodencami vznikol, bol považovaný povedzme za menšie zlo, ako bola vo vtedajšom ponímaní hodnotená nevera (Zatlin, 2005, s.129). Môžeme povedať, že španielski obyvatelia si z filmu odniesli výrazne odlišný odkaz, ako tí diváci, ktorí film sledovali v iných krajinách. Je evidentné, že dabing umožňuje väčšiu manipuláciu príjemcu z cieľovej kultúry, ako aj minimalizuje možnosť zaregistrovať negatívne posuny v preklade. Keďže Slovensko tiež patrilo ku krajinám s režimom, ktorý cenzúru k svojej existencii potreboval, nie je sa čo čudovať, že inklinácia k dabingu v našej krajine prevláda, ako aj vo väčšine postkomunistických krajín. Tradícia dabingu je stále veľmi silná, obyvateľstvo je jednoducho na dabing zvyknuté. Na druhej strane, krajiny, ktoré preferujú titulky, Škandinávia a Benelux, vykazujú oveľa lepšie výsledky, čo sa týka ovládania angličtiny. Deti si v škole angličtinu len zdokonaľujú, bez problémov tu nájdete plynule anglicky hovoriaceho bezdomovca, ktorý Vám ochotne popíše cestu k najbližšej pamiatke. S podobným úspechom sa akiste nestretnete v krajinách južnej Európy, nehovoriac o tamojších bezdomovcoch, ale o väčšine danej populácie. Posluchové zručnosti obyvateľov pochádzajúcich z krajín s preferenciou titulkov sú pri učení cudzích jazykov a hlavne angličtiny na výrazne vyššej úrovni. Takisto je ťažšie postrehnúť prítomnosť cudzieho prízvuku pri hovorení. Deti majú jazyk napočúvaný od narodenia. Túto zručnosť už staršie deti v škole nenadobudnú. Výnimku tvoria iba tie deti, ktoré majú výborný hudobný sluch a vedia kvalitne napodobňovať zvuky. V porovnaní s Poľskom, kde je síce rýchlodabing v popredí, avšak pôvodný jazyk je stále možné počuť na pozadí, a krajinami, kde je zdrojová hlasová nahrávka kompletne nahradená nadabovanou verziou v jazyku cieľovej kultúry, ako je napr. aj Slovensko, prízvuk Poliakov, ktorí strávia určitý čas napr. v anglicky hovoriacej krajine, je o krátku dobu menej výrazný, ako je tomu u druhej skupiny, ktorým prízvuk často zostane až do konca života. Výskumy dokazujú, že prvé roky života sú pre rozvoj istých jazykových zručností jednoducho tie najpodstatnejšie a v prípade, že jedinec v danej dobe tieto jazykové stimuly nedostával, nie je možné ich v staršom veku suplovať štúdiom a dosiahnuť rovnaké výsledky ako by tomu bolo, keby sa boli rozvíjali v rannom detstve. Čo sa teda týka oblasti rozvoja jazykových zručností a schopnosti osvojovania si cudzieho jazyka, v súboji titulky verzus dabing, jednoznačne vyhráva prístup pôvodné znenie s titulkami. Preferencie k titulkovaniu alebo dabingu sa nelíšia iba od krajiny ku krajine, ale aj od prekladateľa k prekladateľovi. Francúzsky prekladateľ P.-F. Caillé napr. jednoznačne inklinuje k dabingu. Podľa jeho názoru, titulky nie sú často dobre čitateľné, na obrazovke sa objavujú v príliš krátkych sekvenciách, znižujú divákovi možnosť naplno si vychutnávať vizuálny filmový zážitok a okrem toho, dodáva Caillé, kto už by chcel počúvať cudzí jazyk viac ako dve hodiny (Caillé, 1960, s.104). David Wills poukazuje negatívne na umiestnenie titulkov. Umiestnením titulkov do dolnej časti obrazu, ochudobňujeme film o celú jeho spodnú vizuálnu časť, ktorú diváci nevnímajú rovnakou mierou ako by tomu bolo pri dabovanej verzii (Wills, 1998, s.149). Na druhej strane P.-F. Caillé pripúšťa, že dabing vytvára u divákov falošné ilúzie, čo sa týka hlasu protagonistov (Caillé, 1960, s.108). Vo Francúzsku ako aj v iných krajinách je častým pravidlom, že istého známejšieho herca dabuje vo všetkých jeho filmoch stále ten

90 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy istý herec v cieľovej kultúre. Diváci si hlas dabingového herca často spájajú s osobou, ktorú vidia na obrazovke alebo plátne, a sú šokovaní, keď sa im podarí vypočuť si herca v pôvodnom znení. To, čo je skutočné, zdá sa im čudné, reálny hlas herca je im jednoducho cudzí a považujú ho často za nevhodný. Titulky, uzatvára Gottlieb, umožňujú zachovať pôvodnú hlasovú nahrávku a teda nevytvárať hlasovú ilúziu, čiže z hľadiska posudzovania výkonu toho ktorého herca, sú určite relevantnejším prekladateľským postupom (Gottlieb, 1994, s.102). Titulky istým spôsobom ochudobňujú diváka o vizuálnu stránku filmu, dabing s kompletnou substitúciou pôvodného znenia zase vytvára hlasovú ilúziu, kde zlý dabing môže výkon herca degradovať, ako aj naopak. Z finančného hľadiska, je tvorba titulkov finančne menej náročná ako dabingový variant. Tvorba titulkov má tiež nábeh čo sa týka časového hľadiska. Čo do pohodlia príjemcu, na tomto poli však jednoznačne kraľuje dabing. Čítanie titulkov si vyžaduje sústredeného diváka s priemerne osvojenými čítacími zručnosťami (deti na prvom stupni základnej školy často ešte titulky čítať nestíhajú). Od filmu v pôvodnom znení v jazyku, ktorému príjemca v cieľovej kultúre nerozumie, si divák jednoducho nemôže dovoliť odskočiť, pričom by bol schopný sledovať dej iba na základe zvukovej reprodukcie, čo dabing väčšinou bez problémov umožňuje. Taktiež sledovať film s titulkami po celodennej práci strávenej napr. v úrade pri počítači je určite náročnejšie, ako si ho pozrieť v dabovanej forme. Je evidentné, že ukončiť príspevok jednoznačným víťazstvom jedného alebo druhého prekladového variantu je nemožné. Tiež by sa dalo o danej téme napísať ešte veľa a podporiť jednu alebo druhú stranu prieskumami a experimentálnymi štúdiami. Toto však nebol celkom môj zámer. Podstatnejšie pre mňa skôr bolo zhrnúť fakty a poukázať na to, že každý z daných postupov je relevantný v závislosti od situácie a hlavne zámeru ako tvorcu tak aj príjemcu. Ja osobne, ako lingvisticky orientovaný človek, inklinujem k titulkom (čo je aj z príspevku citeľné), pretože v nich vidím väčší prínos pre príjemcu z hľadiska osvojovania si cudzích jazykov. Každopádne, nemôžem odprisahať, že po príchode z práce by som občas neuprednostnila práve slovenský dabing a tiež, ako človek žijúci od detstva na Slovensku, neviem si celkom predstaviť, že by sa jednoducho väčšina televízneho vysielania realizovala v pôvodnom znení s titulkami. Všetko je otázka priorít v danom čase a mať možnosť výberu je asi tá najlepšia cesta, hoci určite nie tá najlacnejšia. Technológie dnešnej doby však túto možnosť do istej miery ponúkajú, preto ju treba využiť, hlavne v súvislosti s detským divákom, ktorému môžeme budúce štúdium cudzieho jazyka vhodným výberom výrazne uľahčiť. Literatúra CAILLÉ, P.-F.: Cinéma et traduction. Le traducteur devant l écran. Bobel 6, 1960, s GOTTLIEB, H.: Subtitling: diagonal translation. Perspectives: Studies in Translatology 2(1), 1994, s KILBORN, R. : They don't speak proper English: a new look at the dubbing and subtitling debate. Journal of Multilingual and Multicultural Development 10(5),1989, s

91 I. Všeobecná translatológia TVEIT, J.-E.: The Role of Translation in the Film and Television Industries. In: A.G. Macfarlane, ed., Proceedings of the 39th Annual Conference of the American Translators Association. Alexandria, VA : ATA, 1998, s WILLS, D.: The French Remake Breathless and Cinematic Citationality. In: A. Horton and S. Y. Mc Douglas, eds, Play It Again, Sam. Retakes on Remakes. University of California Press, 1998, s ZATLIN, P.: Theatrical Translation and Film Adaptation. Clevedon : Multilingual Matters Ltd, 2005, s Summary TITLING VERSUS DUBBING Initially, my intention was to write a paper with the topic of completely different matter, yet I have changed my mind while having dinner with friends where a zealous discussion on titling versus dubbing broke out. I suppose this issue may catch attention of people from linguistic circles; interpreters and translators. To my surprise, I have found relatively little material on the issue in Slovak, so the paper may serve well as a brief intro summarizing facts from foreign sources. The objective of the paper is to present the issue from different points of view, summarize advantages and disadvantages of each approach as well as point out interesting facts. As this battle has no winner and appropriateness in use of any of these two approaches is tightly related to external and internal needs, to give it some thought after reading would be much appreciated. Kontakt: Mgr. Jana Heringhová Katedra translatológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, Nitra heringhova@eset.sk

92 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy COGNITIVE LINGUISTICS IN ENGLISH-POLISH MACHINE TRANSLATION: AN INTRODUCTION TO SELECTED THEORETICAL ASPECTS Dorota Chłopek Introduction Cognitive Linguistics can account for problems that are impossible to overcome by a machine rendering utterances, which are usage-based extracts of discourse. The problems result in inconsistencies in the translated version. The problems for machine translation and resulting from it inconsistencies focused upon in the present article relate to utterances. They result from the fact that machine translation from one natural language to another, performed by computer, lacks [ ], various kinds of primate-wide pattern-finding and categorization skills in combination with such things as pragmatic inferencing and automatization worked over historical time in the processes of grammaticalization and syntactization to create in different linguistic communities a variety of different types of grammatical constructions (Tomasello, 2005 [2003]: 40). Generally, machine translation is deprived of the creative potential of the human mind, so the result of a mechanically processed target utterance, will never meet the quality of the result achieved through processing performed by the cognitive potential of the human mind. Cognitive Linguistics has suitable means to account for a series of insufficiencies preventing machine translation from performing equivalent translation of utterances understood as pragmatic rather than grammatical units (see Biber et al [1999]: 1072). Cognitive linguists perceive language as a usage-based system through philosophical assumptions of Experiential Realism. Although there have been other works published on machine translation, they mainly focus on the technological aspects of machine translation. The thesis proposed through this work is that machine translation will never satisfy the demand for conceptual, stylistic and formal equivalence, i.e. construction equivalence, since it is not embodied (see Chłopek, 2011). Machine translation can, however, find adequate patterns (see Tomasello, 2003), and fulfill them with the translation outcome, sometimes without much sense. Reference to possible conceptual problems for machine translation of utterances The present article focuses upon four problems of conceptual nature that cripple mechanically translated utterances with inconsistencies: 1. the semantic structure of units of language, of lexical items and constructions with unpredictable meanings, 2. categorisation based on the prototype and an Idealised Cognitive Model (ICM), 3. the radial and the network models of categorising, 4. constructions understood as instances of conceptual metonymy and Conceptual Metaphor.

93 I. Všeobecná translatológia The examples of utterances undergoing the process of machine translation are taken from the British National Corpus, accessible at URL: with introducing numbers, and from other sources, without such numbers. The translation machine is the Google translator, freely available at URL: #en pl. The conceptual problems for machine translation, listed above in 1 through 4, rest upon selected assumptions present in Cognitive Linguistics, a methodological trend in linguistics that was formed within American linguistics in the 1980s of the previous century (see Polański, Ed. 2003: 340). Lexical items as constructions with unpredictable meanings Grammar overlaps with semantics in Cognitive Linguistics, both are represented by a symbolic unit. A symbolic unit or a symbolic assembly, is also referred to as a construction (see Langacker, 1987) or a lexical item, which has unpredictable meaning/s. Meaning, approached from the perspective of cognitive semanticists, refers to concepts and entails the symbolic function of language encoded in the symbolic unit or symbolic assembly, which is related to the semiotic feature of form-meaning pairing (see eg Langacker, 1987). In every language, the associations between most words and their meanings are purely conventional (idem). They are form-meaning pairings, according to Cognitive Linguistics. Meaning is associated with constructions, which are the subject of investigation of constructionists. Grammars of constructions represent an approach to grammar within Cognitive Linguistics. Interrelated constructions (see Goldberg, 1995: 4) compose larger units of language. A unit perceived as construction differs in the approaches to grammar through constructions. Langacker (see 1987: 82), unlike Goldberg, classifies a meaningful whole, even a single morpheme, as a grammatical construction (see also Saussure, 1916). In Adele E. Goldberg s terms, a distinct construction is defined to exist if one or more of its properties are not strictly predictable from knowledge of other constructions existing in the grammar (Goldberg, 1995: 4). A lexical item can be compared to a distinct construction. Lexical items are: noninflected words, idiomatic expressions, compound words, whole sentences, such as proverbs. Lexical items have meanings that are not predictable, therefore, they must be listed in dictionaries (Carstairs-McCarthy, 2007 [2002]: 5). An example of machine translation: (a) The original version: KRL 4165 And the issue of privatization is a complete red herring. (b) The translation version: *I kwestia prywatyzacji jest kompletna czerwony śledź. The lexical item red herring, meaning irrelevant argument, has czerwony śledź in the Polish version, conveying the literal meaning. Categorisation based on the prototype and the Idealised Cognitive Model Classical categories in formal approaches to language have been present in categorisation for centuries, ever since Aristotle. Natural categories began to appear in linguistic analyses contained in psychological research carried out by Eleanor Rosch and the scholar s colleagues in the 1970s (eg Rosch, 1977; Mervis and Rosch, 1981). While classical categories are determined by conditions that are necessary and sufficient, and have clear-cut boundaries, natural categories have fuzzy boundaries and face referential vagueness.

94 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Eleanor Rosch, an American psychologist, developed what has grown to be recognised as the theory of prototypes and basic-level categories, or Prototype Theory. Lakoff explains that Rosch s experimental results fall into two categories: prototype effects, [ ], and basic-level effects, [ ] (1987: 39, 40). As far as prototype effects are concerned, certain members of the categories appear to be more representative of the given category than other members. The research done by Rosch is divided into phases. It has undergone several redefinitions, dating from the late 60s through the 1970s. (see Lakoff, 1987: 42, 43). The Prototype Theory originated in the mid 1970s (see eg Rosch and Mervis, 1975). A prototype has grown to be perceived as a relatively abstract mental representation assembling the main attributes of different instances of a particular category (see Evans, 2007: 175). Cognitive linguists have rejected the Aristotelian principle of categorising on the basis of fulfilling conditions that are individually necessary and sufficient for groups present in the checklist theories of meaning obliging in formal linguistics (see eg Katz and Fodor, 1963). For example, the category BACHELOR is associated with the following conditions: male, not married, adult (see Katz and Fodor, 1963: ). Charles Fillmore, however, proposed a culturally based account of what it means to be a bachelor, arguing that the traditional definitional approach failed in preciseness. For example the definition did not explain why the Pope is not considered a bachelor (see Fillmore, 1975; 1982). While Fillmore proposed his explanation through interpretational frame, George Lakoff (1987) developed a model named Idealised Cognitive Model (ICM) capable of accounting for the typicality effects that the Prototype Theory could not relate to effectively. An ICM is a relatively stable mental representation that represents a theory about some aspect of the world [ ] (Evans, 2007: 104). An example of machine translation: (a) The original version: A6C 940 Tea was served at 4.30 no matter what was happening. (b) The translation version: Herbata była serwowana o 4.30 bez względu na to, co się dzieje. The word tea is supported with the whole culturally based Idealised Cognitive Model featuring a kind of afternoon meal, consisting, for example, of tea or coffee and a sandwich or biscuits. Therefore, the word herbata, meaning literally a kind of drink that is called tea, does not reflect the culturally based ICM. Radial and Network models in categorisation Categorisation based on a prototype has led to two theoretical conceptions concerning links between the conceptual structure and language: the radial model (Lakoff, 1987) and the semantic network model (Langacker, eg 1987). Both models reflect the notion of POLYSEMY. The radial model proposed by Lakoff (1987) has categories organised around a complex prototype, which is predictable. The network model, in Cognitive Grammar (Langacker eg 1987), has categories organised vertically, with the basic level category being most recognisable, and horizontal extensions from the prototypical category. The network model (see Langacker, 1987) of categorisation elaborates on the notion of a radial category. Its overall structure is more intricate than the structure of a radial

95 I. Všeobecná translatológia category. The process of categorisation proceeds in two different ways. It relates to the vertical dimension since below and above the basic level there are categories with various levels of elaboration. Additionally, together with these vertical connections, there are horizontal relationships of extension from a category prototype (c.f. Langacker, 2008: 238, 239). Examples of machine translation: - As far as a radial category is concerned: (a) The original version has the lexical item foster mother and a novel expression blood mother, a novel variant of the category MOTHER: My foster mother, Ms. Bradley, taught me more than my own blood mother (1). (b) The translation version: *Moja przybrana matka, pani Bradley, nauczył mnie więcej niż mojej własnej matki krwi. The Polish lexical item przybrana matka correlates with the English lexical item foster mother. Nevertheless, the novel lexical item, blood mother, which is a morphologically correct compound noun, is expressed literally as *matka krwi in the Polish version. *Matka krwi, however, is not a correct compound noun in the Polish language. - As far as a network category is concerned: (a) The original version has the lexical item key meaning A button that is depressed to cause a corresponding character or function to be typed or executed by a typewriter or to be accepted as input by a computer. (2) : HWF To proceed to the next page, press the TAB key. (b) The translation version: Aby przejść do następnej strony, naciśnij klawisz TAB. The word klawisz, occurring in the expression klawisz TAB, is an equivalent of the English key in the phrase TAB key. Moreover, the Polish version (b) is formally and stylistically correct. Nevertheless, the compound expression house key in (c) is not translated properly into Polish in (d). Apart from stylistic and formal inconsistencies in *klucz domu, there are also conceptual, stylistic, and formal inconsistencies observed in the whole utterance (d). (c) The original version: A0D 2226 I used my house key, the same as I did yesterday. (d) The translation version: *Kiedyś mój klucz domu, tak samo jak ja wczoraj. Constructions as instances of conceptual metonymy and conceptual metaphor Metaphor and metonymy, as linguistic cognitive tools, participate in categorising according to a prototype. Langacker urges us to Bear in mind that the network model of complex categories is a metaphor (Langacker, 2008: 227). Hence, metaphorisation and metonymisation comprise not only lexis, but also grammar (see eg idem), constituting continuum within language and between language and the human conceptual system (see Lakoff and Johnson, 1980). Evans and Green point out that a metonymic model can be a subcategory or a separate member of a category standing for the given category as a whole, resulting in a cognitive reference point serving as a norm setter for other members of the category (c.f. Evans and Green, 2007 [2006]: 272, 273). For example, Lakoff and Johnson illustrate metonymy with this sentence: The ham sandwich is waiting for his check (2003 [1980]: 35).

96 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Lakoff and Johnson divide metaphor into orientational, ontological, and container metaphors. The researchers present orientational metaphors, for example, HAPPY IS UP; SAD IS DOWN (2003 [1980]: 15), as giving a concept a spatial orientation (idem, p. 14). Ontological metaphors are ways of viewing events, activities, emotions, ideas, etc., as entities and substances (idem, p. 25), for example viewing inflation as an entity in the sentence Inflation is lowering our standard of living, where inflation is personified. Container metaphors, for example, race occurring as CONTAINER OBJECT in the question Are you in the race on Sunday?, are based on the idea that Each of us is a container, [ ] (idem, p. 29). What is common to the three types of conceptual metaphors is aiming in one direction because metaphors map structure from a source domain to a target domain (Evans and Green, 2007 [2006]: 296), not vice versa. Language is complex of characteristics and figures of speech (Stradiotová, 2011). Examples of machine translation: - As far as Conceptual Metonymy is concerned: (a) The original version has the metonymic slang lexical item the suits, meaning One who wears a business suit, especially an executive (3).: EEY 76 The Masters were to hear the suits and decide which could go forward. (b) The translation version: *Mistrzowie mieli usłyszeć garnitury i zdecydować, które mogłyby iść naprzód. The Polish version has the word garnitury, a literal equivalent of the suits used in the central sense A set of matching outer garments, especially one consisting of a coat with trousers or a skirt (4). - As far as Conceptual Metaphor is concerned: (a) The original version has the expression rollercoaster ride used metaphorically: CEL 1140 SHARES were on the skids again yesterday and dealers reckon the rollercoaster ride could last right up to Christmas. (b) The translation version: *AKCJE były na równi pochyłej ponownie wczoraj i dealerzy liczyć rollercoaster ride może trwać aż do Bożego Narodzenia. The Polish version has the original expression rollercoaster ride, not translated into the Polish language. Conclusion The four conceptual problems presented in this article, related to machine translation, lead to inconsistencies occurring in the destination version. The inconsistencies concern semantic equivalence, resulting from the conceptual problems, stylistic and formal equivalence that accompany semantic equivalence. The word grammar applies to constructions, according to Cognitive Linguistics. Constructions are form-meaning pairings. Majority of the translated examples into Polish demonstrated in Part II are marked with this symbol (*), stating that the given utterance is conceptually, stylistically or formally incorrect. A computer program must be extremely sophisticated to meet stylistic and formal equivalence (5). Nevertheless, machine translation will not meet construction equivalence, i.e. equivalence of form-meaning pairings, connected with mental issues such as unpredictable meanings of lexical items, fuzzy boundaries of categories, novel expressions belonging to established networks of expressions, conceptually based tropes (conceptual

97 I. Všeobecná translatológia metonymy, conceptual metaphor). A machine can produce a rough translation version, which 2eventually must be processed by a human translator basing his or her decisions not only on pattern finding abilities, relying also on cognitive skills, such as reading intentions. Notes (1) [URL: SampleStory.htm] (2) [URL: (3) [URL: (4) [URL: (5) See, for example, reference to Stephen King s WANG and My Literary History of Word Processing: Your Assistance Needed at [URL: wordpress.com/?pageslist] References BIBER, D. JOHANSSON, S. LEECH, G. CONRAD, S. FINEGAN, E.: Longman Grammar of Spoken and Written English. Harlow : Pearson Education Limited, 2007 [1999]. CARSTAIRS-McCARTHY, A.: An Introduction to English Morphology. Edinburgh : Edinburgh University Press, 2007 [2002]. CHŁOPEK, D.: Conceptual Problems and Inconsistencies in Polish-English-Polish Mechanical Translation. Part 1: Conceptual Problems in Light of Selected Functional and Formal Views on Language. Praha : Verbum, EVANS, V.: A Glossary of Cognitive Linguistics. Salt Lake City : The University of Utah Press, EVANS, V. GREEN, M.: Cognitive Linguistics. An Introduction. Edinburgh : Edinburgh University Press, 2007 [2006]. FILLMORE, C.: An alternative to checklist theories of meaning. In: Eds. Cogen, C. Thompson, H. Thurgood, G. Whistler, K. Wright, J.: Proceedings of the First Annual Meeting of the Berkeley Linguistic Society. Berkeley : University of California, 1975, pp GOLDBERG, A. E.: Constructions: A Construction Grammar Approach to Argument Structure. Chicago : Chicago University Press, KATZ, J. J. FODOR, J. A.: The structure of a semantic theory. In: Language, no 39, 1963, pp LAKOFF, G.: Women, Fire, and Dangerous Things. What Categories Reveal about the Mind. Chicago and London : The University of Chicago Press, LAKOFF, G. JOHNSON, M.: Metaphors We Live By. Chicago and London : The University of Chicago Press, 2003 [1980]. LANGACKER, R. W.: Cognitive Grammar. A Basic Introduction. Oxford and New York : Oxford University Press, LANGACKER, R. W.: Foundations of Cognitive Grammar. Volume I: Theoretical Prerequisites. Stanford, California : Stanford University Press, POLAŃSKI, K. Ed.: Encyklopedia Językoznawstwa Ogólnego. Wrocław : Ossolineum, ROSCH, E. MERVIS, C. B.: Family Resemblances: Studies in the Internal Structure of Categories. In: Cognitive Psychology, no. 7, 1975, pp STRADIOTOVÁ, E.: Jazyk internetu. In: Fórum cudzích jazykov: časopis pre jazykovú komunikáciu a výučbu jazykov 2 Ed. Repka, R. Sládkovičovo : Ústav jazykov a odbornej komunikácie, Vysoká škola Visegrádu v Sládkovičove, 2011, pp TOMASELLO, M.: Constructing a Language. A Usage-Based Theory of Language Acquisition. Cambridge, MA, and London, England : Harvard University Press, 2005 [2003].

98 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Resumé KOGNITÍVNA LINGVISTIKA V RÁMCI ANGLICKO POĽSKÉHO STROJOVÉHO PREKLADU: ÚVOD K VYBRANÝM TEORETICKÝM ASPEKTOM Nedostatkom strojového prekladu je neprítomnosť tvorivého potenciálu ľudskej mysle. Produkt tejto formy prekladu mechanicky spracovaný výstup, nikdy nedosiahne kvalitu, ktorú má verzia spracovaná kognitívnym potenciálom ľudskej mysle. Strojový preklad nikdy nesplní požiadavky na pojmovú, štylistickú a formálnu ekvivalenciu, t.j. konštrukčnú ekvivalenciu. Kľúčovým pojmom v rámci kognitívnej lingvistiky a jej prístupu ku gramatike je KONŠTRUKCIA. Kognitívna lingvistika disponuje vhodnými prostriedkami na objasnenie problémov, ktoré bránia počítačovému softvéru dosiahnuť ekvivalentný a konzistentný preklad výpovedí. Tvorba takéhoto prekladu vyžaduje ľudskú schopnosť vnímania intencií, nielen mechanickú schopnosť nachádzať vzory. Tieto nedostatky sa označujú ako konceptuálne problémy strojového prekladu. Príspevok pozostáva z dvoch hlavných častí: úvodu a predstavenia vybraných konceptuálnych problémov spojených so strojovým prekladom. Autorka poukazuje na štyri konceptuálne problémy odvodené z kognitívnej sémantiky a kognitívnych prístupov ku gramatike. Kontakt: Dr Dorota Chłopek Katedra Anglistyki, Wydział Humanistyczno-Społeczny, Akademia Techniczno- Humanistyczna, Bielsko-Biała, Pol'sko dorotach@ath.bielsko.pl

99 I. Všeobecná translatológia SLOVENSKO DABINGOVO-TITULKOVACIA KRAJINA? Katarína Klimová 1 Prostredníctvom ponuky kín, televíznych kanálov či internetu sme v každodennom kontakte s audiovizuálnymi dielami najrôznejšieho typu (filmy, reklama, dokumenty, kreslené programy atď.), ktoré vznikajú v cudzojazyčnom prostredí s rozličnou mierou kultúrnej blízkosti/vzdialenosti. Ich prítomnosť a pohyb na globálnom audiovizuálnom trhu sú podmienené najmä ekonomickými faktormi (konkurencieschopnosť, efektívna marketingová politika), pričom nezanedbateľnú úlohu zohráva ich prevod (jazyková adaptácia) pre konečného spotrebiteľa. Aj z tohto dôvodu sa filmový priemysel od zrodu zvukového filmu v tridsiatych rokoch minulého storočia zaoberá problémom, ako čo najefektívnejšie sprístupniť audiovizuálne diela čo najväčšiemu počtu divákov. Problém prekonania jazykových bariér bol riešený rôzne, od prvotných pokusov s titulkami, či predchodcom dnešného dabingu až po nakrúcanie viacerých zvukových verzií v tých istých dekoráciách s hercami z viacerých jazykových oblastí (1). Výhody a nevýhody jednotlivých foriem prevodu, aktuálne či budúce prognózy ich využitia patria aj v súčasnosti k najdiskutovanejším témam týkajúcim sa prekladu audiovizuálnych textov (AVT) (2). Pozornosť sa v tejto súvislosti sústreďuje v prvom rade na veľké krajiny a jazyky s veľkým počtom hovoriacich (angličtina, francúzština, španielčina, nemčina, či taliančina), ale téma je nemenej zaujímavá a čoraz aktuálnejšia aj v prípade krajín s tzv. menej rozšírenými jazykmi, či s viacerými oficiálnymi jazykmi. Ako je známe, voľba medzi jednotlivými druhmi prekladu v oblasti prekladu audiovizuálnych textov je podmienená celým radom faktorov. Pri uvažovaní nad nimi si pomôžeme schémou, ktorú pri reflexii nad prekladom literárnych textov uvádza M. Kusá. Autorka medzi faktory modelujúce preklad a prekladovú literatúru uvádza: 1. národnopolitický systém (dejiny, hospodárska situácia, politická orientácia, politické tendencie, ideológie a pod.), 2. sociokultúrny systém (ideológia, kultúra, kultúrna politika, charakter kultúry oktrojovaný/demokratický, národný/kozmopolitný, otvorený/uzavretý, ideologický filter/propaganda a preklad, cenzúra, konfesia a preklad, literárne a kultúrne tradície vo vzťahu k iným literatúram a kultúram, angažovanosť, edičná politika, vydavateľstvá a edícia, cenzúra, jej podoby a inštitúcie atď.) a 3. literárny systém (autor, text, čitateľ, anticipácia čitateľa, vkus a jeho tradície, čitateľské/kultúrne stereotypy, čitateľský snobizmus, čitateľská skúsenosť (porov. Kusá, 2005, s ). V tomto príspevku, by som chcela upriamiť pozornosť na niektoré z uvedených faktorov (ekonomické, historické, ideologické a sociokultúrne), ktoré determinovali a determinujú formu prekladu v oblasti prevzatej audiovizuálnej tvorby, najmä prekladu filmových textov. Na pozadí širšieho európskeho kontextu sa zameriam na situáciu Slovenska a slovenčiny, ktorá býva zaraďovaná medzi tzv. malé jazyky. Napriek tomu, že väčšina prác sa, pokiaľ ide o výhody a nevýhody jednotlivých foriem prekladu, venuje prevažne lingvistickým, prekladovým, či čisto

100 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy technickým aspektom (3), zaujímavé súvislosti sa odkrývajú aj z pohľadu širších (extralingvistických) súvislostí v meniacich sa spoločensko-kultúrnych kontextoch. 2 Ak by sme mali aspoň v krátkosti sumarizovať situáciu na európskom kontinente, ktorého sme súčasťou, v odbornej literatúre týkajúcej sa problematiky AVT sa stretávame najmä s rozdelením krajín na dabingové a titulkovacie. Uvedené skupiny sú vyčleňované na základe geografického alebo ekonomického kritéria. Z geografického hľadiska ide o staršie a trochu zjednodušené rozlišovanie medzi krajinami južnej a západnej Európy (pričom sa na makroúrovni brával do úvahy najmä región západnej Európy) s prevahou dabingu (napr. Taliansko, Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko) a krajiny severnej a východnej Európy (napr. Škandinávia, krajiny Beneluxu, Dánsko, Švajčiarsko, Írsko, Slovinsko), v ktorých prevláda titulkovanie (4). V novších štúdiách sa akcentuje skôr ekonomické kritérium, ktoré by malo lepšie odzrkadľovať motiváciu stojacu v pozadí výberu formy prekladu (porov. Perego, 2005, s. 16). Ide o delenie medzi tzv. veľké a malé krajiny (ekonomiky), čo súvisí so schopnosťou pokryť náklady na dabing ako oveľa nákladnejšiu formu prevodu cudzojazyčnej tvorby alebo uprednostnenie titulkovania ako finančne menej náročnej formy. Z hľadiska tohto prístupu veľké krajiny (pričom sa berú do úvahy nielen jednotlivé štáty, ale aj celé jazykové oblasti) s prevahou jednojazyčného obyvateľstva a veľkým počtom divákov sú prevažne dabingové. Menšie krajiny s menej rozšírenými jazykmi a menším audiovizuálnym trhom sú prevažne titulkovacie (5). Ako sme naznačili, delenie na dabingové a titulkovacie krajiny je však potrebné vnímať aj z pohľadu širších súvislostí, predovšetkým špecifického historického kontextu, národnopolitického a ideologického systému, ktoré zakladajú isté štandardy národnostnej a jazykovej politiky. Vzťahy s médiami delimitujú možnosti slobody prejavu a šírenia informácií. Z tohto uhla pohľadu je dabing často označovaný za nástroj na vyjadrenie postoja jazykového nacionalizmu zo strany totalitných režimov, napr. fašizmus v Taliansku, nacizmus v Nemecku, či frankizmus v Španielsku. Dabing v týchto krajinách zapustil hlboké korene práve v období takýchto režimov, ktoré na jednej strane podporovali domácu kinematografiu, na druhej strane však svojou nacionalistickou politikou bránili multikultúrnym kontaktom a snažili sa zabrániť vstupu škodlivých západných vplyvov (6). Dabing sa tak stal ideálnym nástrojom kontroly obsahu cudzojazyčných audiovizuálnych diel oproti titulkovaniu, ktoré v najväčšej miere rešpektuje jazykovú a kultúrnu autenticitu audiovizuálneho diela. K uchovaniu či premene status quo zavedeného v istej historickej etape následne prispieva samotný divák a jeho preferencie či návyky. Ako uvádza Danan (1991, s. 607) people seem to prefer whatever method they were originally exposed to and have resultantly grown accustomed to. Preferencie publika je teda možné vnímať ako istú stabilnú veličinu a interpretovať ich so zreteľom na hodnoty, názory, postoje, normy ako relatívne nemenné zložky, ktoré vytvárajú základný rámec charakteru tej-ktorej kultúry a sú ukotvené v spoločensko-politickej atmosfére doby. Na druhej strane je potrebné vnímať preferencie divákov aj ako dynamickú veličinu, ktorá reaguje na také faktory, akými sú napr. vek, dosiahnutý stupeň vzdelania, znalosť cudzích jazykov či status východiskového a cieľového jazyka. Pokiaľ ide o spoločensko-politickú atmosféru, ktorá modeluje vzťah k iným cudzím kultúram, sa opäť vrátime k úvahám Danana (1991, s. 613), ktorý hovorí: Suppressing or accepting the foreign nature of imported films is a key to understanding how a country

101 I. Všeobecná translatológia perceives itself in relation to others, and how it views the importance of its own culture and language. Voľba dabingu, ako sme už naznačili, prezrádza istú rezervovanosť, uzavretosť pred vonkajšími vplyvmi, ktoré prichádzajú z cudzích kultúr; uprednostňovanie titulkovania naopak prezrádza skôr kozmopolitný (aj keď vzhľadom na postavenie angličtiny ako dominantného jazyka viac anglofilný) postoj, otvorenosť a záujem o iné kultúry. Nezanedbateľné je tiež prepojenie jazyka, kultúry a národnej identity; viaceré politické entity napriek tomu, že sú to menšie jazykové spoločenstvá (Katalánsko, Baskicko, Wales), uprednostňujú dabing ako prostriedok presadzovania vlastnej jazykovej politiky v prospech šírenia svojho minoritného jazyka (porov. Chiaro, 2009, s. 144). 3 Slovenská situácia je z pohľadu audiovizuálneho prekladu nemenej zaujímavá. Podľa počtu obyvateľov býva Slovensko zaraďované k tzv. malým kultúram s málo rozšíreným jazykom (porov. napr. Kusá, 2004, s ; Vilikovský, 2006, s ), napriek tomu sme (spolu s niektorými ďalšími stredo- a východoeurópskymi krajinami) zaraďovaní medzi dabingové krajiny. Dabing je prevládajúcou formou prekladu pre televíziu, zatiaľ čo titulkovanie prevláda v kinosálach a na filmových festivaloch (7). Ak teda berieme do úvahy televíziu a kino, treba povedať, že Slovensko je niekde v strede medzi dabingovými a titulkujúcimi krajinami. A ešte jedna charakteristika. Pri pohľade na audiovizuálnu mapu Európy (porov. vidieť, že sme spolu s Belgickom zaraďovaní medzi krajiny, ktoré používajú vlastný dabing menej často, lebo využívame dabing z krajín, ktorých jazyk je pre nás zrozumiteľný. Pristavme sa teda pri niektorých z uvedených bodov. Jazyková úprava cudzojazyčných diel na Slovensku je špecifikovaná v Zákone o audiovízii č. 343/2007, ktorý v 17 ods. 1 hovorí: Distributér audiovizuálneho diela, ktorý verejne rozširuje kinematografické dielo v pôvodnej jazykovej úprave inej ako v slovenskej jazykovej úprave, ak toto kinematografické dielo nie je v jazykovej úprave spĺňajúcej požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka, zabezpečuje pre toto kinematografické dielo aj slovenskú jazykovú úpravu, a to a) dabingom v slovenskom jazyku alebo b) titulkovaním v slovenskom jazyku. Povinnosť dabingu je určená len pri distribúcii audiovizuálneho diela určeného maloletým do 12 rokov ( 17 ods. 2). Táto úprava vychádza z požiadaviek jazykového zákona (Zákon NR SR č. 270/1995 o štátnom jazyku), ktorý postuluje, aby sa vysielanie v rozhlase a televízii uskutočňovalo v štátnom jazyku. Výnimkou sú v tomto smere inojazyčné relácie s titulkami v štátnom jazyku a relácie, ktoré spĺňajú požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka, čím je vlastne daná možnosť zaraďovať do programovej štruktúry slovenského (rozhlasového a) televízneho vysielania aj programy v českom jazyku (porov. Nábělková, 2008, s ). Ak chceme hovoriť o začiatkoch audiovizuálneho prekladu v slovenskom kultúrnom priestore, je potrebné vrátiť sa do obdobia Československej republiky. Po prvých pokusoch s viacerými zvukovými verziami, prichádzajú koncom tridsiatych rokov aj prvé pokusy s dabingom v českom jazyku (8). V r bol do češtiny nadabovaný prvý americký film a po ňom v r prichádza nadabovaná verzia Disneyho Sněhurka a sedm trpaslíků. V roku 1949 bolo v Prahe založené Studio pro úpravu zahraničních filmů ako centrálna koordinačná štruktúra pre celé územie Československa. Dabingový priemysel sa potom v rámci neho udomácnil v podmienkach totalitného režimu, ktorý od roku 1948 trval dlhých štyridsať rokov (9). Ak hovoríme o Československej republike je potrebné zdôrazniť, že oficiálnou

102 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy politickou koncepciou 1. ČSR (1918) bola idea jedného československého národa, čo sa v jazykovej oblasti odrazilo vznikom konštruktu o tzv. jednom československom jazyku. Uznávala sa síce existencia jeho dvoch variant, českej a slovenskej, napriek tomu sa však presadzovali silné homogenizačné tendencie (porov. ESČ, 2002, s ). Táto situácia sa od konca tridsiatych rokov odrážala aj v oblasti prekladu cudzojazyčných filmov, ktoré boli zväčša prekladané do češtiny. Prvý dabovaný film v slovenčine prichádza v roku 1957, teda oproti roku 1938 s takmer dvadsaťročným oneskorením. Zo začiatku boli do slovenčiny dabované hlavne programy pre deti. Situácia sa zlepšila zmenou politického usporiadania štátu na federáciu (1969), kedy sa postavenie oboch jazykov vyrovnalo (ako federálny princíp pre preklad cudzojazyčných relácii bol uplatňovaný pomer 1/3 : 2/3). Nová fáza vo vývoji dabingu začína po páde totalitného režimu v roku 1989, kedy sa skončil štátny monopol, štát sa otvoril zahraničným trhom a celému spektru zahraničnej ponuky; a potom v roku 1993 v súvislosti so vznikom samostatnej Slovenskej republiky, ktorá nastolila nielen z jazykového pohľadu kvalitatívne novú situáciu. Okrem dvoch verejných kanálov (STV 1 a STV 2) vznikli nové súkromné televízie (Markíza, TV JOJ). Zahraničná produkcia z krajín tzv. socialistického bloku bola odsunutá do úzadia a na jej miesto sa dostala tzv. západná produkcia, a tak, ako aj v mnohých iných európskych krajinách, v programovej skladbe začali prevažovať programy americkej proveniencie. Na ilustráciu tejto situácie uvádzame štatistické údaje z STV za obdobie august 2004 január 2011, z ktorých vyplýva, že na dramatike (filmy a seriály) odvysielanej na STV 1 a STV 2 so začiatkom medzi a hod. sa jednotlivé krajiny podieľali nasledovne: - 50,65% USA, - 13,58% Nemecko, - 6,91% Veľká Británia, - 5,93% Francúzsko, - 4,53% Taliansko. Ďalšie národné produkcie mali ešte nižší podiel a s výnimkou Českej republiky (2,77%), Španielska (1,95%) a Ruska (1,87%) nedosiahli ani jedno percento. Nemáme k dispozícii údaje týkajúce sa dvoch najväčších súkromných televízií (Markíza a TV JOJ); predpokladáme však, že podiel americkej produkcie by bol ešte vyšší. Dabing ako najrozšírenejšia forma prevodu cudzojazyčnej tvorby sa teda ujal ešte počas existencie Československa. Okrem samotnej formy zapustil korene aj zvyk sledovať programy cudzojazyčnej proveniencie nadabované v českom jazyku. Dôvodom bol fakt, že roky spolužitia v spoločnom štáte vytvorili z kultúrneho hľadiska situáciu, ktorá išla nad rámec jednoduchého pasívneho jazykového bilingvizmu (máme na mysli najmä kultúrnu blízkosť obidvoch národov). Druhým dôvodom bol však aj nedostatok skúseností na slovenskej strane. V prvých rokoch po vzniku samostatnej SR bol český dabing pre slovenského diváka prijateľnejší najmä pre svoju väčšiu civilnosť a hovorovosť. Na Slovensku sa úzkostlivo dbalo na používanie spisovného jazyka, čím dialógy pôsobili umelo až teatrálne (porov. napr. Vojtényová, 2004, ižurnál, ) (10). Postupné získavanie skúseností všetkých zúčastnených profesií, vyšší počet nadabovaných filmov, ako aj konkurenčné prostredie prispeli k postupnému zvýšeniu kvality. Dabing na Slovensku si získal dôveru publika a stal sa pevnou súčasťou slovenského audiovizuálneho trhu. Dôležitým faktorom pre udržiavanie takejto situácie bol aj fakt, že v 90. rokoch národná

103 I. Všeobecná translatológia produkcia radikálne klesla a dabing sa stal pre mnohé, najmä herecké, profesie jedinou možnosťou ako ostať v kontakte so svetom filmu. Uvedený obraz je ešte potrebné doplniť o niektoré sociokultúrne aspekty, akými sú vzťah k národnému jazyku a jazyková výbava obyvateľstva. Pokiaľ ide o vzťah k národnému jazyku, tento je výsledkom historického vývoja a súvisí s konštruovaním národa v minulosti. Ako je známe, v strednej Európe sa moderný národ vytváral relatívne neskoro a vo vnútri multietnického celku, akým bola habsburská monarchia. Koncepcia národa tu bola ovplyvnená nacionalistickým romantizmom a myšlienkami Herdera, čo prispelo k posilneniu etnocentrických postojov a ešte aj dnes ho badať v ťažkostiach akceptovať inakosť a dôsledne budovať multikultúrne spoločnosti (Vašečka, 2010, s ). Jazyk bol teda v stredoeurópskom priestore dlhé desaťročia hlavným identifikačným činiteľom a dodnes sa chápe ako symbol národa a istých duchovných hodnôt. Na tomto mieste sa musíme znovu vrátiť k Zákonu o štátnom jazyku, ktorý je tiež možné vnímať ako reakciu na pocit ohrozenia, ktorý pretrváva v dôsledku naznačených historických skúseností. Súčasnú situáciu je však zaujímavé analyzovať aj na pozadí integračných a globalizačných procesov a presadzovania dabingu ako snahy o zachovanie malých, či mladých jazykov bez väčšej kultúrnej prestíže oproti veľkým jazykom s dlhou kultúrnou tradíciou (vzťah periférie a centra). Pokiaľ ide o druhý bod: jazyková výbava obyvateľstva a jej vplyv na uprednostňovanie dabingu alebo titulkovania, je zrejmé, že viacjazyčnosť otvára priestor pre medzikultúrnu toleranciu a akceptovanie inakosti. Z tohto pohľadu mnohé krajiny s prevahou jednojazyčného obyvateľstva, v ktorých vysoké percento obyvateľov neovláda žiadny jazyk okrem svojho materinského, ako je to napr. v Taliansku (59 %) či v Španielsku (56 %), preferujú skôr dabing (11). Naopak menšie štáty s viacerými úradnými jazykmi či s menej používanými štátnymi jazykmi, v ktorých boli zaznamenané relatívne dobré jazykové znalosti (napr. Luxembursko, Holandsko, Dánsko, Belgicko, Slovinsko) sú pravdepodobne viac otvorené titulkovaniu. A to o to viac, že jedným z troch najrozšírenejších cudzích jazykov v týchto krajinách je práve angličtina. Medzi skôr viacjazyčné krajiny môžeme zaradiť aj Slovensko (takmer 69% ovláda aspoň jeden cudzí jazyk), avšak v našom prípade ide o vysoký podiel viacjazyčnosti v dôsledku tzv. jazykovej výmeny so susednou krajinou, teda s ČR (podobne ako je to aj v prípade Litvy, kde je najrozšírenejším jazykom ruština). Tento fakt teda nemá veľký vplyv na preferencie smerom k titulkovaniu, lebo prevládajúcim jazykom väčšiny cudzojazyčnej audiovizuálnej tvorby je práve angličtina. 4 Záverom môžeme konštatovať, že delenie krajín na dabingové a titulkujúce je v súčasnosti už len ťažko akceptovateľné a je vhodnejšie hovoriť o prevažne dabingových a titulkujúcich krajinách. V mnohých krajinách sa popri dominantnej forme stále viac presadzujú aj ďalšie formy prevodu cudzojazyčnej audiovizuálnej tvorby. Ako sme naznačili, voľbu týchto metód ovplyvňujú mnohé extralingvistické faktory. Pokiaľ ide o Slovensko, dabing môžeme charakterizovať ako neoddeliteľnú súčasť slovenského audiovizuálneho trhu najmä čo sa týka televízneho vysielania (nezanedbateľné percento prekladov audiovizuálnych programov, najmä dokumentárnych sa však realizuje aj formou voiceover). Vo veľkej miere je zastúpené aj titulkovanie, ktoré sa presadilo najmä v kinách, na filmových festivaloch a na trhu s DVD nosičmi. Druhý bod, ktorý by si zaslúžil pozornosť, je pozoruhodná história vzťahu medzi slovenčinou a češtinou. Ako sme naznačili, veľké množstvo cudzojazyčnej audiovizuálnej tvorby sa dostáva na slovenský trh v českom jazyku, čo má nezanedbateľný

104 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy kultúrny aj ekonomický rozmer. Je pravdepodobné, že zmenou formulácie jazykového zákona, resp. prijatím distribučného zákona, by sa podiel slovenčiny nepomerne zvýšil. V tejto chvíli je ťažké formulovať hypotézy budúceho vývoja. Nové technológie, rast trhu s DVD, ponuka satelitných kanálov, zlepšenie jazykových znalostí obyvateľstva, ako aj ekonomické faktory budú v budúcnosti v nemalej miere vplývať na postupnú zmenu súčasnej situácie smerom k titulkovaniu. Poznámky (1) Dabing a titulkovanie sú dva najrozšírenejšie, ale nie jediné druhy prevodu cudzojazyčnej audiovizuálnej tvorby. Okrem nich treba spomenúť aj voiceover (rýchlo dabing), či simultánne tlmočenie filmov atď. (cfr. Díaz Cintas, 2009, s. 4); pokiaľ ide napr. o USA, kde divácke preferencie nie sú veľmi naklonené neanglofónnej produkcii, nie sú zriedkavé ani remaky originálnych cudzojazyčných filmov do anglického jazyka (porov. Gottlieb, 2009, s. 23). (2) Výskum v oblasti AVT (audiovisual translation) je relatívne mladá oblasť výskumu. Systematická pozornosť sa jej začala venovať od 90. rokov minulého storočia. V súčasnosti sú však už k dispozícii mnohé čiastkové štúdie a aj monografie, porov. napr. Orero (2004), Paolinelli/DiFortunato (2005), Perego (2005), Díaz Cintas/Anderman (2009), Díaz Cintas (2009). K histórii audiovizuálneho prekladu pozri napr. Díaz Cintas (2009, s. 1 12). (3) Pokiaľ ide o Slovensko, máme už k dispozícii viaceré čiastkové práce týkajúce sa AVT, porov. napr. Kusá (2005) k prekladu filmových textov, Montero Domínguez/Reichwalderová (2011) k dabingu, Hardošová (2011) k titulkovaniu, Smetanová (2011) k rôznym metódam prevodu cudzojazyčnej tvorby. Z hľadiska širšieho kontextu porov. napr. Vajdová (1999), Gromová (2007). K dispozícii sú aj nevedecké práce žurnalistického charakteru z pera odborníkov z praxe (prekladateľov, úpravcov, dramaturgov, dabingových hercov atď.) napr. Vojtényová (2004), Kočiš (2004) a mnohé zaujímavé podnety sa dajú nájsť aj na internetových diskusných fórach. Z hľadiska získavania nových pohľadov a informácií bol veľmi prínosný Ateliér prekladu pre audiovizuálne médiá: výzvy a perspektívy, ktorý v apríli 2012 zorganizovala SSPOL v spolupráci so SSPUL a Katedrou translatológie FF UKF v Nitre. V rámci neho sa vytvoril priestor pre dialóg vedeckých pracovníkov, odborníkov z praxe ako aj študentov. (4) Voiceover ako spôsob prevodu je zaužívaný napr. v Rusku, Poľsku, či pobaltských krajinách. (porov. Orero, 2009, s ). (5) Netreba zabúdať, že ekonomické kritérium bolo jedným z najrozhodujúcejších kritérií aj v minulosti, lebo v mnohých európskych krajinách sa po I. svetovej vojne presadil dabing práve ako forma ochrany domáceho filmového priemyslu proti americkému domíniu. Napriek tomu, že pred I. sv. vojnou bola centrom svetovej kinematografickej tvorby a obchodu s filmom Európa (napr. Taliansko, či škandinávske krajiny), I. svetová vojna túto situáciu zásadne zmenila. V dôsledku rastúcich výrobných nákladov filmová produkcia v uvedených krajinách drasticky poklesla, čo využili americkí producenti a nasledovala etapa najväčšieho ekonomického a umeleckého rozvoja amerického filmu. Technický a ekonomický potenciál USA rozvíjať vlastnú filmovú produkciu a ambícia šíriť ju následne na globálnom trhu prinášali stále naliehavejšie potrebu hľadania optimálnej formy prekladu pre masového diváka. To viedlo k experimentovaniu a vyvíjaniu rôznych metód, predchodcov dnešného dabingu, či titulkovania. Aj keď niektoré európske krajiny (napr. Nemecko, vtedajší Sovietsky zväz, či Francúzsko) ešte dokázali vniesť do filmu nové umelecké dimenzie a obnoviť tak dynamické obdobie svojej histórie, hlavným mestom svetového filmu sa stal Hollywood (porov. Brečka). (6) V prípade Talianska je však potrebné uviesť aj ďalší faktor týkajúci sa divákov, ktorý viedol k ľahšiemu udomácneniu sa práve dabingu. Bol ním najmä vysoký podiel analfabetov v talianskej populácii v prvej polovici 20. storočia, ktorý by vopred odsúdil titulkovanie na neúspech.

105 I. Všeobecná translatológia (7) Aj v televízii sa využíva titulkovanie; jeho podiel je však oproti dabingu neporovnateľný. Väčšinou ide o tzv. filmový klub, v rámci ktorého sú uvádzané diela s vysokou umeleckou úrovňou. Tieto programy sú však zaraďované mimo hlavného vysielacieho času a sú určené menej početnému publiku. Titulkovanie sa v týchto prípadoch využíva z ekonomických dôvodov (zníženie nákladov), ale tiež z dôvodu zachovania autenticity umeleckého diela. (8) Len pre porovnanie, napr. prvé dabované filmy v Taliansku sa datujú do rokov 1931 a (9) Tu treba spomenúť napr. príspevok Zeleného (2008), podľa ktorého dabing, ktorý je v súčasnosti v ČR dominantnou formou prevodu cudzojazyčných filmov je priamym dedičstvom predchádzajúceho totalitného režimu. (10) Čeština bola pri dabovaní oveľa príťažlivejšia aj kvôli tomu, že je v nej možné využívať tzv. obecnú češtinu, spontánny hovorový jazyk, ktorý je považovaný za druhý štandard, t.j. ako druhá celonárodne funkčne takmer neobmedzená jazyková norma, fungujúca popri prvom štandarde, spisovnej češtine (porov. ESČ, 2002, s. 81). Slovenský národný jazyk takýto všeobecne akceptovaný útvar, ktorý by zodpovedal hovorovej češtine vo svojej stratifikácii nemá, preto niekedy pôsobí príliš formálne a hyperkorektne. (11) Vychádzame z výsledkov prieskumu Európskej komisie týkajúcich sa jazykových schopností Európanov a ich postojov k jazykom Eurobarometer. Prieskum sa uskutočnil v rokoch 2001 a 2006 (porov. Eurobarometer). Literatúra BREČKA, S.: Teória a dejiny masovej komunikácie. Odborné skriptum. VIII. kapitola Film. CHIARO, D.: Issues in audiovisual translation. In: Munday, J. (ed.): The Routledge Companion to Translation Studies. London-New York : Routledge, 2009, s DANAN, M.: Dubbing as an expression of nationalism. In: Meta : Translators Journal, 36, 1991, č. 4, s Dostupné na internete: Nationalism.pdf [cit ]. DÍAZ CINTAS, J. (ed.): New Trends in Audiovisual Translation. Bristol Buffalo Toronto : Multilingual Matters, 2009, s. 4. DÍAZ CINTAS, J. ANDERMAN, G. (eds.): Audiovisual Translation. Language Transfer on Screen. Palgrave Macmillan, 2009, 272 s. ESČ = Encyklopedický slovník češtiny. Karlík, P. Nekula, M. Pleskalová, J. (eds.). Praha : Nakladatelství Lidové noviny, EUROBAROMETER = špeciálny prieskum Eurobarometra 64.3 Európania a ich jazyky. Dostupné na internete: [cit ]. GOTTLIEB, H.: Subtitling Against the Current: Danish Concepts, English minds. In: Díaz Cintas, J. (ed.): New Trends in Audiovisual Translation. Bristol Buffalo Toronto : Multilingual Matters, 2009, s GROMOVÁ E.: Aktuálne teoretické reflexie o preklade a prekladaní na Slovensku. In: Gromová, E. Hrdlička, M. Vilímek, V. (eds.), Antologie teorie odborného překladu. Ostrava : Ostravská univerzita v Ostravě, Filozofická fakulta, 2007, s HARDOŠOVÁ, M.: K prekladu titulkov audiovizuálneho diela. In: Preklada tlmočenie 9: Kontrastívne štúdium textov a prekladateľská prax. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie. Banská Bystrica : FHV UMB, 2011, s KOČIŠ, M.: Slovenský dabing: nutnosť či luxus? Dostupné na internete: [cit ] KUSÁ, M.: Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru. Bratislava : Ústav svetovej literatúry, 2005, 173 s. MONTERO DOMÍNGUEZ, X. REICHWALDEROVÁ, E.: K špecifikám prekladu pre filmový dabing. In: Preklad a tlmočenie 9: Kontrastívne štúdium textov a prekladateľská prax. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie. Banská Bystrica : FHV UMB, 2011, s

106 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy NÁBĚLKOVÁ, M.: Slovenčina a čeština v kontakte. Pokračovanie príbehu. Bratislava : Veda, 2008, 363 s. ORERO, P. (ed.): Topics in Audiovisual Translation. Amsterdam Philadelphia : John Benjamins Publishing Company, 2004, 227 s. ORERO, P.: Voice-over in Audiovisual Translation. In: Díaz Cintas Anderman, G. (eds.): Audiovisual Translation. Language Transfer on Screen. Palgrave Macmillan, 2009, s PEREGO, E.: La traduzione audiovisiva. Roma : Carocci, 2005, 128 s. PAOLINELLI, M. DI FORTUNATO, E.: Tradurre per il doppiaggio. La trasposizione linguistica dell audiovisivo: Teoria e pratica di un arte imperfetta. Milano : Hoepli, 2005, 161 s. SMETANOVÁ, M.: Prevod cudzojazyčnej audiovizuálnej tvorby: stále aktuálna téma (simultánne tlmočenie filmov, titulky, dabingový preklad). In: Jazyk a kultúra, 2011, 7. VAJDOVÁ, L.: Recepčná tradícia a preklad. In: Sabolová, D. (ed.): Chiméra prekladania. Bratislava : Veda, 1999, s VAŠEČKA, M.: O vzťahoch k iným a k sebe. In: Bútora, M. Kollár, M. Mesežnikov, G. Bútorová, Z. (eds.): Kde sme? Mentálne mapy Slovenska. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky, Kaligram, 2010, s VOJTÉNYIOVÁ, D.: Dabing na Slovensku: tváre miznú, hlasy ostávajú. In: Hospodárske noviny Dostupné na internete: [cit ]. VILIKOVSKÝ, J.: Vstup do Európskej únie a takzvané malé jazyky. In: Preklad a tlmočenie 7, Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie, 3. mája 2006 v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Filologická fakulta UMB, 2006, s ZELENÝ, M.: Pochybné dĕdictví totality: filmový dabing Dostupné na internete: [cit ]. Summary SLOVAKIA - DUBBING AND SUBTITLING COUNTRY? The paper discusses some of the most important factors that determine the choice of the method of language transfer in the field of audiovisual translation (AVT). The author deals with economic, historical and cultural factors as well as with habits and customs of the audience and its profile. These are the determining factors that affect the choice between dubbing and subtitling which are the two most widespread methods of AVT. In the first part of the paper the author introduces the theme from the perspective of European context. In the second part the author presents the situation in Slovakia which is an example of a minority European culture. Its situation in the field of AVT is discussed from historical and present day perspective. Kontakt: Mgr. Katarína Klimová, PhD. Katedra romanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica katarina.klimova@umb.sk

107 I. Všeobecná translatológia POLSKIE I SŁOWACKIE CZASOWNIKI RUCHU DYLEMATY TLUMACA Bożena Kotuła W językach słowiańskich wyodrębnia się klasę czasowników zwanych czasownikami ruchu. Podstawą ich wydzielenia jest kryterium semantyczne, a także różnica gramatyczna polegająca na tym, że aspekt niedokonany interesujących nas czasowników występuje pod dwiema postaciami, które są konsekwencją opozycji jednokierunkowość / wielokierunkowość (por. iść, chodzić pójść / ísť, chodiť pôjsť). Wymieniona opozycja, podobnie jak aspekt (będący oryginalną kategorią języków słowiańskich), sprawia dość poważne trudności cudzoziemom, którzy posługuja się językiem polskim. Przyswojenie, a w konsekwencji poprawne używanie polskich czasowników ruchu sprawia problemy także Słowianom. Badacze twierdzą, że interferencja, w tym wypadku powodowana pokrewieństwem języków słowiańskich, może być jedną z przyczyn kłopotów sprawnościowych i poprawnościowych, a tym samym jednym ze źródeł popełnianych błędów. Akwizycja języka należącego do tej samej rodziny (w przypadku języka polskiego i słowackiego tę bliskość potęguje jeszcze przynależność do tej samej zachodniosłowiańskiej grupy), a potem posługiwanie się nim często jest trudne właśnie ze względu na liczne podobieństwa leksyki, jak też pewnych konstrukcji gramatycznych. Takie spostrzeżenia potwierdzają doświadczenia nauczycieli języka polskiego. Praktyka dydaktyczna pokazuje, że słowackim studentom często zdarza się mylić znaczenia podobnie brzmiących słów i stosować słowackie konstrukcje gramatyczne zarówno w pracach pisemnych, jak i w wypowiedziach ustnych. Badania kontrastywne pozwalają obserwować i opisywać mechanizmy różnorodnych pomyłek i zastanawiać się nad sposobami przeciwdziałania im. Analizy porównawcze sprawiają, że studentom slawistyki łatwiej zauważyć podobieństwa i różnice między językiem ojczystym a innym słowiańskim, co w konsekwencji zwiększa ich świadomość językową i powoduje większą refleksję dotyczącą możliwości popełnienia błędów. Błędy językowe są istotnym problemem w nauczaniu języka, toteż jednym z celów badań zarówno językoznawców, jak i dydaktyków może być ustalenie przyczyn ich występowania, a także znalezienie sposobu eliminowania ich. Podobne trudności napotykać mogą również osoby, które zajmują się tłumaczeniem tekstów zarówno uzytkowych, jak i artystycznych. Rzetelne wykonywanie takiej pracy wymaga różnorodnych kompetencji językowych. Nie wystarczy dobra znajomość gramatyki i bogactwo leksyki, należy także mieć świadomość stylów współczesnej polszczyzny oraz szeroką wiedzę kulturową. Często tłumacz, szczególnie ten początkujący, staje wobec rozstrzygających wyborów leksykalnych, gramatycznych, kulturowych, których to dokonywanie, a tym samym decydowanie o poprawności zastosowanych rozwiązań jest niezwykle trudne. W przypadku relacji język polski język słowacki dodatkowym utrudnieniem jest brak tak pomocnych w pracy słowników. Tak naprawdę można powiedzieć, że tłumacz ma do dyspozycji jeden

108 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy dwutomowy Słownik słowacko polski, który, jak piszą we wstępie autorki przeznaczony jest przede wszystkim dla polskiego użytkownika, zainteresowanego językiem słowackim. Ma służyć w pierwszej kolejności tłumaczom, studentom słowacystyki i slawistyki, pracownikom naukowym i badaczom języka słowackiego. Koncepcja słownika opracowana została nie tylko pod kątem jego przydatności dla użytkowników polskich, ale również dla słowackich, zainteresowanych językiem polskim. Celem i zamierzeniem słownika jest, w miarę możliwości, konfrontatywne przedstawienie dwóch systemów językowych, słowackiego i polskiego, zwrócenie uwagi na podobieństwa i różnice w funkcjonowaniu leksemów, podkreślenie identyczności i odmienności ich struktur semantycznych i formalnych oraz ich walencji, zarówno syntaktycznej, jak i semantycznej. (Jurczak Trojan 2005, s. VII) Do dyspozycji tłumacza pozostają jeszcze słowniki języka polskiego i słowackiego, które definiują znaczenia zamieszczonych w nich leksemów, podają przykłady użycia i zakres łączliwości. Na przykładzie wybranych do analizy czasowników ruchu postaram się pokazać z jakimi problemami może zetknąć się tłumacz oraz to w jaki stopniu słowniki mogą pomóc w rozwiązywaniu dylematów tłumacza. Zakładam, że dokonane analizy wskażą trudności, które mogą napotykać tłumacze języka polskiego i słowackiego. W analizowanych przykładach będą mnie interesować podobieństwa i różnice znaczeniowe, a także sposoby używania wybranych czasowników ruchu. Na podstawie prowadzonych już badań przewiduję wystąpienie wielu faktów, które ze względu na swoją wręcz tożsamość mogą prowadzić do mylnych uogólnień. Wielość podobieństw może zrodzić przekonanie, że jest to normą i spowodować, że użytkownik języka polskiego będzie przenosić słowackie konstrukcje i smantykę na grunt języka polskiego. W niniejszym wystąpieniu analiza obejmie znaczenia związane z czasownikami ruchu, ale ze względu na bogactwo materiału zostanie zawężona do utworzonych od iść/ ísť derywatów prefiksalnych: dojść / dôjsť oraz przyjść / prísť. Podstawą rozważań będą słownikowe definicje form dokonanych, rezygnuję natomiast z przywoływania ich niedokonanych odpowiedników, gdyż przy parach aspektowych, mamy równorzędność członów. (...) jednakże semantycznie bogatszy jest człon dokonany; w jego znaczeniu zawiera się odniesienie do członu niedokonanego (Grzegorczykowa, 1981 s. 74). Materiał leksykalny pochodzi przede wszystkim ze Słownika języka polskiego PWN 2002, red. M. Szymczak Warszawa i Slovníka slovenského jazyka, 1959, red. Peciar S., Bratislava. Przejdźmy do analizy interesujących nas polskich i słowackich par czasowników ruchu. Dojść / dôjsť to posuwając się osiągnąć określone miejsce, cel, a w odniesieniu do ludzi i zwierząt: idąc dotrzeć dokądś : dojść do lasu, do rzeki, doszli do granicy / prísť chôdzou, dopravným prostriedkom, pohybom sa niekam dostať, dosiahnuť nejaké miesto : dôjsť domov, z práce, dôjsť niekam na čas. Znaczenie podawane na pierwszym miejscu w obu słownikach eksponuje ten sam aspekt czynności, motywowany przez prefiks do-, gdyż przedrostek do- oznacza osiągnięcie kresu przestrzennego lub czasowego : dobiec, dopłynąć / preniknutie, prenikanie deja k určitej hranici v priestore : dobehnúť, dobiehať (do cieľa); dochodiť, dochádzať (do práce); (loď) doplávala (do prístavu), czyli wskazuje na ruch ukierunkowany, na zbliżanie się do jakiegoś punktu, jakiejś granicy i wreszcie osiągnięcie go. Zauważamy jednak, że ilość przykładów użycia podawana w słowniku jest zdecydowanie

109 I. Všeobecná translatológia większa w polszczyźnie. Popatrzmy na inne podobne użycia analizowanych czasowników w obu językach. I po polsku, i po słowacku możemy mówić o listach, przesyłkach itp. w znaczeniu trafić do adresata, trafić na miejsce oznaczone : listy nie dochodziły, telegram doszedł w porę // došiel mi list, zásielka došla, oznámenie došlo. Ale tylko w SJP odnotowane zostało: kolej dochodzi, nie dochodzi, statek doszedł do portu; ogień dochodził do strychu, powietrze nie dochodziło do pomieszczenia (o wodzie, ogniu, powietrzu: dopłynąć, dosięgnąć ). Polskie i słowackie znaczenia pokrywają się też w następujących przykładach: dowiedzieć się, pojąć, zbadać, wywnioskować / dospieť k niečomu, dosiahnuť, docieliť niečo : dojść prawdy, trudno dojść, jak jest naprawdę / dôjsť k správnym uzáverom, k cenným výsledkom, dôjsť k chybným náhľadom. Podobnie mówimy o owocach, jarzynach, zbożu: dojrzewać / dozrieť, prísť do vyhovujúceho, optimálneho stavu : pomidory, porzeczki dochodzą, pszenica w upalnym słońcu szybko dochodzi / hrušky došli, dôjdu. Popatrzmy na znaczenia notowane tylko w SJP. Czasownik ten (jako niedokonany) informuje nas o wrażeniach słuchowych, wzrokowych, węchowych, używany jest więc w znaczeniu: dawać się słyszeć, widzieć, czuć : z daleka dochodzą głosy, dochodzi do nas miły zapach, przyjemna woń kwiatów. W polszczyźnie wiadomości, pogłoski: stają się wiadome, gdy mówimy, że złe wieści dochodzą do kogoś. Nie znajdujemy w SSJ odpowiedników następujących polskich użyć czasownika dojść: osiągać jakąś granicę, jakiś kres (w przestrzeni lub w czasie): park dochodzi do rzeki, dojść do pełnoletniości. Mówimy też (używając form aspektu niedokonanego): dochodzi druga, trzecia (godzina), dochodzi północ, gdy chcemy poinformować, że zbliża się godzina druga, trzecia, zbliża się północ. Polacy mogą dojść do dobrobytu, do sławy, do wysokich godności, a w wykonywaniu określonych czynności dojść do perfekcji, czyli osiągnąć to, czego się pragnęło, do czego się dążyło, co jest potrzebne. Znaczenie domagać się czegoś na drodze prawnej; starać się o uzyskanie albo odzyskanie czegoś, upominać się o coś, żądać zadośćuczynienia : wyrażane jest w języku polskim przez związki wyrazowe: dochodzić należności, sprawiedliwości, dochodzić swych praw, dochodzić zwrotu długów, dochodzić krzywdy. Przywołajmy teraz te znaczenia, które występują w języku słowackim, obce są zaś polszczyźnie. SSJ notuje, że czasownik dôjsť używany jest w znaczeniu dostihnúť, zastihnúť, stihnúť : dôjsť (nedôjsť) na vlak;, a także uskutočniť sa, stať sa, nastať : došlo k zlepšeniu, k zmene situácie, došlo k vzrušujúcim udalostiam;. Również słowackie wyrażenia oznaczające byť dosť, stačiť, vystačiť : Z toho, čo ti ja posielam, na dohán veru nedôjde. (Kuk.) oraz (zried.) minúť sa, spotrebovať sa : múka nám došla došiel mu dych vyčerpal sa, nevládze nie są spotykane w języku polskim. Słowackie wyrażenia z niedokonaną formą czasownika dôjsť takie jak: dochádzať vlakom do školy, do práce w znaczeniu častejšie, pravidelne prichádzať, prichodiť niekam mają swój polski odpowiednik, mówimy bowiem dojeżdżać pociągiem do szkoły, do pracy. Podobnie jest ze słowackimi związkami dochádza, dochodí (dochádzalo, dochodilo) k zmenám, k násilnostiam, k bitkám, k omylom w znaczeniu nastávať, stávať sa, vyskytovať sa, gdyż w polszczyźnie (chociaż nie notuje tego słownik Szobera) mówimy, że doszło do zmian, doszło do bijatyki, doszło do pomyłki. Popatrzmy jakie, pomocne w pracy tłumacza informacje, możemy znaleźć w słowniku słowacko polskim. Dochádzať 1 kam, ku komu, k čomu zbliżać się; dochodzić; dojeżdżać dokąd, do kogo, do czego; ~ k domu zbliżać się do domu; keď sme li k bráne kiedy

110 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy zbliżaliśmy się do bramy ; ~ vlakom do školy dojeżdżać do szkoły pociągiem; -jú k nám správy dochodzą (docierają) do nas wiadomości; listy nám -jú pravidelne listy dochodzą do nas regularnie; ~ k záveru dochodzić do wniosku; často -ᴓ k omylom nieos.często dochodzi do pomyłek 2 komu kończyć się; wyczerpywać się; peniaze mi jú kończą mi się pieniądze; strelivo im -ᴓ kończy im się amunicja 3 nieos. komu, na čo (wy)-starczać; mieć na co; nedochádza mi ani na stravu nie (wy)starcza mi nawet na jedzenie; odkiaľ vám -ᴓ na takú parádu? Jak wam (wy) starcza na taki przepych? -ᴓ mu dych brakuje mu tchu (siły). Przykłady podane w słowniku prezentują najważniejsze, najbardziej typowe użycia czasownika dojść / dôjsť. Przejdźmy do kolejnej pary czasowników ruchu. Przyjść to o ludziach i zwierzętach: idąc przybyć dokądś, do kogoś : przyjść do biura, do domu, przyjść do kolegi, przyjść na dworzec, natomiast o środkach komunikacji: posuwając się dotrzeć do określonego celu; dojechać, nadjechać, nadpłynąć : autobus, tramwaj przyszedł. Pociąg przyszedł w określonym czasie, z opóźnieniem. Słowacki odpowiednik prísť (o ľuďoch a zvieratách) informuje, że można chôdzou, peši, pochodom, na vlastných nohách al. nejakým dopravným prostriedkom dospieť na nejaké miesto, dostať sa, dôjsť niekam: prísť niekam peši, na voze, na bicykli; prísť niekam autom, vlakom; prísť domov z práce, z mesta. Oznacza także dôjsť, dostaviť sa niekam s nejakým cieľom al. úmyslom : prísť k niekomu po mlieko, na čerešne, po čerešne; prísť na pomoc niekomu; prísť k priateľovi na večeru. Podobnie jak polski czasownik odnosi się także do środków lokomocji dostať sa na určené miesto : autobus ešte neprišiel; vlak prišiel presne. Przywołane znaczenie obu czasowników, znajdujące się w słownikowych definicjach na pierwszym miejscu, wskazuje podstawowe znaczenie obu czasowników, o którym decydują odpowiadające sobie prefiksy przy- / pri-. Sygnalizują one osiągnięcie celu przestrzennego, bliskości, sąsiedztwa czegoś / priblíženie, preniknutie k určitej hranici v priestore. Znaczenie obu przedostków wskazuje na osiągnięcie jakiegoś miejsca, punktu w przestrzeni; akcentowane jest przybliżanie się, bliskość, ale bez przekroczenia granicy określonego miejsca. Analizując to podstawowe znaczenie czasowników przyjść / prísť zauważamy przykłady słowackiego użycia, które wynikają z braku w tym języku leksemu będącego odpowiednikiem polskiego czasownika przyjechać, stąd słowackie wyrażenia prísť niekam autom, vlakom, lietadlom są tłumaczone na polskie związki wyrazowe przyjechać gdzieś autem, pociągiem oraz przylecieć samolotem. W obydwu językach czasowniki przyjść / prísť używane są kiedy mówimy o listach, przesyłkach wiadomościach itp. zostać doręczonym, dostarczonym, przekazanym; dojść do adresata lub na oznaczone miejsce; nadejść : przyszedł od kogoś list, przyszła poczta, przychodziły z różnych stron wiadomości, wieści, nowiny oraz o veciach dostať sa niekam poštou, dopravnými prostriedkami : prišiel mi list; už prišiel tovar; Otcovi prišli novinky. (Ráz.) Na piaty deň prišiel telegram z Viedne. Takie same przykłady użycia podaje SJP i SSJ: huragan przyszedł z północy, przyszła fala i zmyła ślady stóp / prišiel vietor, dážď, prišla snehová fujawica, trochę inaczej jednak jest to opisywane: o wietrze, falach, zapachach itp.: dotrzeć, nadciągnąć, nadpłynąć / o veciach a javoch dostať sa niekam nejakým pohybom. Słownik języka polskiego w jednym punkcie ujmuje znaczenia: nastać, nastąpić, przybliżyć się, nadejść, które informują z jednej strony o czasie, porach roku, towarzyszących im zjawiskach, z drugiej zaś o faktach, stanach, przeżyciach: przyszła

111 I. Všeobecná translatológia wiosna, zima, przyszła noc, przyszedł chłód, mróz, przyszły upały, przyszła bieda, wojna, przyszła starość, sen przyszedł nad ranem, przyszedł termin zapłacenia weksla, przychodzi moda na coś, po burzy przychodzi słońce. Z kolei Slovník slovenského jazyka podobne związki wyrazowe umieszcza w dwóch odrębnych punktach: 1) priblížiť sa (v čase), nastať, začať sa : príde sobota, nedeľa; príde jar, leto, zima; prídu prázdniny; príde staroba; 2) o veciach a javoch dostať sa niekam nejakým pohybom : prišiel vietor, dážď, prišla snehová fujavica; na stôl prišlo obľúbené jedlo; Prišiel likér na stôl. (Jes.) Na jar prišiel príval. (Min.) Prišiel tichý súmrak. (Vám.) Prišla tma do izby (Tim.) zotmelo sa. W obydwu słownikach odnajdujemy takie związki wyrazowe, które mówią o tym, co zachodzi (zaszło) w ludzkim umyśle, co jest efektem procesów myślowych. SJP podaje następujące znaczenie: powstać w umyśle; nasunąć się, zjawić się i nastepujące przykłady: przyszła komuś fantazja, chętka, ochota, przyszedł pomysł, refleksja. SSJ bardziej zwraca uwagę właśnie na myślenie, poszukiwanie, badanie, na to, co jest wytworem ludzkiego umysłu dospieť k niečomu myslením, hľadaním al. praktickou činnosťou, zistiť, objaviť niečo : prísť k názoru, k poznaniu, k presvedčeniu, k výsledku, k záveru; prísť na myšlienku. W języku słowackim czasownik ten występuje również w wyrażeniach o znaczeniu spomenúť si, rozpamätať sa, rozpomenúť sa na niečo prísť niekomu na um, na rozum, na pamäť, na myseľ, do umu, do rozumu Ani mu na um neprišlo poslúchnuť (Urb.) ani ho nenapadlo, vôbec nechcel poslúchnuť. Čo vám to prišlo do hlavy? (Tat.) čo vás to napadlo, čo vám zišlo na um? Porównując definicje słownikowe zauważamy, że tylko w języku polskim notowane jest użycie (zwykle w 3 os. lp) o znaczeniu dawać się osiągnąć : coś komuś przyszło łatwo, darmo, coś komuś przychodzi z trudem, z wysiłkiem. Pewne podobieństwo możemy dostrzec w słowackim znaczeniu mať z niečoho nejaký úžitok, osoh, prospech, które ilustrują przykłady: Čo vám príde z toho, že ho trápite a reťazami jeho slabé údy mučíte? (Kal.) Čože nám i z toho príde, čo tu sedíme? (Tim.) Warto w tym miejscu zaznaczyć, że w języku polskim, w odmianie potocznej używane są związki wyrazowe jak np. co mi z tego przyjdzie. O wiele więcej znaczeń związanych z użyciem interesującego nas czasownika jest w języku słowackim. Te właśnie związki wyrazowe mogą sprawiać kłopoty, kiedy próbujemy znaleźć ich polskie ekwiwalenty. Jako przykład może posłużyć słowackie użycie czasownika prísť w znaczeniu dostať sa do nejakých okolností, ocitnúť sa v istej situácii, v istom stave, na nejakom mieste; v niektorých spojeniach vyjadruje začiatok deja al. stavu (o živých tvoroch, veciach i javoch), np. prísť do hrozného položenia, do biedy, do nešťastia; prísť do styku s niekým. Polskie odpowiedniki przytoczonych użyć wymagają zastosowania innych czasowników: znaleźć się w złym położeniu, popaść w biedę, spotkało kogoś nieszczęście, mieć z kimś kontakt. Kolejna grupa wyrażeń ze SSJ, których nie możemy przetłumaczyć używając polskiego czasownika przyjść. Sportowe wyrażenie prísť do formy, czyli začať podávať dobrý výkon może być przetłumaczone jako osiągnąć dobrą formę. Prísť s niekým do rodiny stať sa príbuzným to po polsku wejść do rodziny; a prísť do druhého stavu otehotnieť to zajść w ciążę. Warto przy okazji zwrócić uwagę, że również w polszczyźnie używany jest leksem stan jako określenie ciąży, ale ma inną łączliwość - kobieta może być w odmiennym błogosławionym stanie. Interesujące jest słowackie wyrażenie prísť do reči - stať sa predmetom rečí, które łatwo pomylic z polski przejść do rzeczy. Podobieństwo

112 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy brzmieniowe może osłabić uwagę i nie tylko pomylimy czasowniki (przejść/ przyjść prejsť/ prísť), ale też rzeczowniki; polski rzeczownik rzecz w tym związku znaczy: temat, istota rozmowy, słowacki zaś odpowiada polskiemu mowa. Problem może sprawiać znalezienie leksykalnego ekwiwalentu dla słowackiego zwrotu prísť pod čepiec vydať sa. Może być on zrozumiały ze względu na podobieństwo zwyczajów kulturowych, ale chociaż spotykany jest nawet współcześnie weselny obrzęd oczepin, to w polszczyźnie nie notujemy związków wyrazowych, które byłyby dobrym przekładem słowackiego wyrażenia. W SJP nie znajdujemy odpowiedników słowackich związków mających znaczenie získať, nadobudnúť niečo, czyli prísť k peniazom, ku grošu; prísť k chlebu, k zárobku; prísť k národnému povedomiu. Jak już zaobserwowaliśmy podczas analizy czasownika dojść / dôjsť, polskie czasowniki ruchu utworzone od iść nie niosą ze sobą znaczenia braku czegoś ani utraty czegoś lub kogoś jak to ilustrują słowackie związki prísť o prácu, o zárobok, o majetok, o všetko; prišiel vo vojne o dvoch synov; prísť o oko, o oči, o nohu, o nervy, o zdravie. W języku słowackim wyrażenia z czasownikiem prísť mówią też o telesných al. duševných pocitoch w znaczeniu postihnúť, zasiahnuť, zachvátiť niekoho, zmocniť sa niekoho : prišli na mňa driemoty, mdloby; prišiel naňho sen, strach; Prišiel na ňu nepokoj. (Kuk.) W języku polskim takich stanów nie wyrażamy poprzez połączenia z czasownikiem przyjść. Podobnie jak słowackiego znaczenia mať nejaký pocit (príjemný al. nepríjemný); padnúť, byť dobre, zle ap. : neos. prišlo mu (jej) zle, nevoľno (od hladu, od žalúdka); prišlo mu (jej) na vracanie; prišlo mu (jej) smutno, clivo, do plaču; prišlo mi ho (jej) ľúto. Popatrzmy podobnie jak poprzednio na informacje zawarte w słowniku słowacko polskim. Prichádzať 1kam; ku komu; ako; na koho przychodzić dokąd; do kogo; jak; na kogo; ~ do práce včas przychodzić do pracy na czas; po zimie -ᴓ jar po zimie przychodzi (nastaje) wiosna; tovar -ᴓ zajara towar przychodzi jutro; -ᴓ na ňu slabosť przychodzi na nią słabość 2 kam; ku komu; ako przyjeżdżać dokąd; do kogo; jak; ~ často na návštevu przyjeżdża często z wizytą; ~ vlakom przyjeżdża pociągiem 3 odkiaľ wracać; -ᴓ z kina wracać z kina; 4 do čoho popadać w co; ~ do pomykova popadać w zakłopotanie; 5 kam iść; ~ do nemocnice iść do szpitala; 6 k čomu dochodzić do czego, zyskiwać co; ~ k majetku dochodzić do majątku, zyskiwać majątek; dorabiać się; -ᴓ k zlepšeniu idzie ku lepszemu 7 o koho, o čo tracić kogo, co; ~ o oči tracić wzrok 8 pot. nieos. wychodzić, wypadać; koľko -ᴓ za robotu? ilu wychodzi, (wypada) za robotę? 9 komu wydawać się, zdawać się; všetko mi lo ako sen wydawało mi się (zdawało mi się) snem. Niniejsze wystąpienie miało na celu pokazanie niebezpieczeństw, które towarzyszą pracy tłumacza, a w znacznym stopniu wynikaja z pokrewieństwa języka polskiego i słowackiego. Przeprowadzona analiza (ograniczona do dwóch par czasowników ruchu dojść/dôjsť a przyjść/prísť) wykazała, że w wielu wypadkach zaobserwować można w języku polskim i słowackim istnienie ściśle odpowiadających sobie faktów językowych. Zjawisko to, tak jak wspomniałam we wstepie, może prowadzić do pochopnych uogólnień i powodować błędy w tłumaczonych tekstach. Można postulować więc, aby kształcenie przyszłych tłumaczy obejmowało rozwijanie kompetencji językowej, komunikacyjnej oraz kulturowej.

113 I. Všeobecná translatológia Przypisy (1) Z. Jurczak Trojan, H. Mieczkowska, E. Orwińska, M. Papierz, Słownik słowacko polski, Kraków (2) Polski słownik nie podaje znaczeń czasowników niedokonanych, odsyła do ich dokonanych odpowiedników, w słowackim podawane są znaczenia obydwu czasowników. (3) Cechą charakterystyczną polskich czasowników ruchu jest różnica leksykalna między czasownikami iść, chodzić, których używa się na określenie ruchu pieszego, a czasownikami jechać, jeździć, na oznaczenie ruchu przy użyciu jakiegoś środka lokomocji - pociągu, autobusu, samochodu, konia itp. Polski szereg iść, chodzić - pójść ma słowacki odpowiednik ísť, chodiť - pôjsť, natomiast nie znajdujemy odpowiednika dla szeregu jechać, jeździć - pojechać. Bibliografia BOJAR, B.: Polskie czasowniki ruchu. In: Polonica 3, GROCHOWSKI, M.: Klasyfikacja semantyczna jednomiejscowych czasowników ruchu współczesnego języka polskiego. In: Pfil 24, GRZEGORCZYKOWA, R.: Zarys słowotwórstwa polskiego. Warszawa, IBRAGIMOWA, W.: Struktura semantyczna czasowników oznaczających ruch postępowy w języku polskim. In: Por. Jęz. 2, Inny słownik języka polskiego, pod red. M. Bańko, Warszawa, JURCZAN-TROJAN, Z. MIECZKOWSKA, H. ORWIŃSKA, E. PAPIERZ, M.: Słownik słowacko polski. Kraków, Krátky slovník slovenského jazyka, red. Kačala J., Pisárčikowá M., Bratislava, LASKOWSKI, R.: Polnische Grammatik. Leipzig Warszawa, PYZIK, J.: Iść czy jechać? Ćwiczenia gramatyczno semantyczne. Kraków, Slovník slovenského jazyka, red. Peciar S., Bratislava, Słownik języka polskiego, pod red. M. Szymczaka, Warszawa, 2002 (I wyd 1975). STRIEKAŁOWA, Z.: Budowa słowotwórcza czasowników ruchu we współczesnej polszczyźnie. In: PorJ, 1962, s WŁODARCZYK, H.: Czasowniki ruchu a kategoria aspektu w języku polskim. In: Polonica 6, Resumé POĽSKÉ A SLOVENSKÉ SLOVESÁ POHYBU DILEMY PREKLADATEĽA V slovanských jazykoch sa ako osobitná skupina vyčleňujú slovesá pohybu. Osvojenie si a správne používanie poľských slovies pohybu spôsobuje problém cudzincom, vrátane Slovanov, u ktorých zohráva významnú úlohu jazyková interferencia. Príbuznosť slovanských jazykov predstavuje jednu z hlavných príčin jazykových ťažkostí a zároveň aj uskutočňovaných jazykových chýb. Osvojovanie si jazyka patriaceho do tej istej jazykovej rodiny (v prípade slovenčiny a poľštiny ešte aj do spoločnej západoslovanskej skupiny slovanských jazykov) a jeho používanie je často ťažké vzhľadom na početné podobnosti v lexike či v gramatike. Povolanie prekladateľa si vyžaduje získanie rozmanitých jazykových kompetencií. Nestačí dobrá znalosť gramatiky a bohatá slovná zásoba, ale potrebné sú aj vedomosti zo štylistiky a v neposlednom rade z kultúry. Prekladateľ, najmä začínajúci, často stojí pred rozhodnutiami, ktoré sa týkajú výberu správnych jazykových či kultúrnych ekvivalentov. V príspevku sa usilujeme poukázať na to, aké problémy sprevádzajú v súvislosti so slovesami pohybu prácu prekladateľa a aké dilemy pred ním stoja. Domnievame sa, že uskutočnená analýza poukáže na problémy, s ktorými sa môžu stretnúť prekladatelia slovenského a poľského jazyka. Hlbšej analýze sme podrobili dve slovesá

114 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy pohybu dojść/dôjsť a przyjść/prísť, pri ktorých sme si všímali najmä sémantické zhody a rozdiely. Výskum poukazuje na mnoho spoločných javov, ktoré môžu viesť k mylným záverom, alebo vzbudzovať presvedčenie, že sú správne aj v druhom jazyku. Kontakt: Dr Bożena Kotuła Wydział Filologiczno Pedagogiczny Politechnika Radomska, Radom, Poľsko kotulabozena@gmail.com

115 I. Všeobecná translatológia K PREKLADU SYNTAKTICKÝCH ŠTYLÉM V ANGLICKY PÍSANEJ LITERATÚRE PRE DETI A MLÁDEŽ Alena Štulajterová Úvod Uplatnenie emocionálno-expresívnych a štylistických výrazových prostriedkov v literatúre pre deti a mládež je vzhľadom na jej osobitosti atraktívnou oblasťou literárnej štylistiky. Doteraz bolo vo svete aj u nás uspokojivo prebádané uplatnenie lexikálnych a foneticko-fonologických štylém v umeleckej literatúre, ktoré prispievajú k emocionálnosti, expresívnosť a originalite umeleckého textu. Avšak už menej bolo prebádané fungovanie štylém syntaktických, ktoré majú predovšetkým v detskej literatúre svoje nezastupiteľné miesto. Cieľom príspevku je sprostredkovať výsledky výskumu štylisticky príznakového uplatnenia syntaktických štylém v dielach anglicky písanej literatúry pre deti a mládež a analyzovať štylistickú adekvátnosť ich prekladu do slovenčiny s prihliadnutím na to, či vo vybraných literárnych dielach bola ich štylistická príznakovosť vo východiskovom texte zachovaná aj v preklade do slovenčiny, alebo či došlo k zoslabeniu, prípadne k zintenzívneniu expresívnosti na syntaktickej rovine. 1 Výrazové osobitosti literárnej tvorby pre deti Problematika detskej literatúry prechádza v súčasnosti mnohými zmenami. Je to spôsobené najmä dynamickým rozvojom spoločnosti. Preto je aj táto oblasť predmetom neustáleho výskumu, ktorý prináša so sebou stále nové poznatky. Pojem detská literatúra tvorí podsystém národnej literatúry, ktorej osobitosť spočíva v spôsobe umeleckého stvárňovania reality, pričom tento je zameraný na komunikáciu s detským príjemcom (Kopál et al., 1987). V literatúre pre deti môžeme nájsť rovnaké literárne druhy a žánre ako v literatúre pre dospelých, ale tvorba detskej literatúry sa sústreďuje na príjem detského čitateľa, jeho spôsob myslenia, skúsenosti, vedomosti, schopnosti a potreby. Pre deti sú knihy nositeľmi informácií o fungovaní tohto sveta a sú vytvárané na základe predstavy autora o detskom videní a hodnotení sveta, pričom detské videnie je determinované aj vekom detského príjemcu. Dochádza tu k stretu dvoch zložiek, a to myslenia dospelého a myslenia dieťaťa, ktoré sa v literárnych dielach navzájom ovplyvňujú. Vo všeobecnosti platí, že by sa medzi týmito zložkami mala vytvoriť istá rovnováha, aby sa literárne dielo stalo plnohodnotným partnerským dialógom detského a dospelého (Kopál et al., 1987). Medzi základné vlastnosti detského príjemcu patria zmyslovosť, konkrétnosť, názornosť, obraznosť, reálnosť, hravosť a fantastickosť pri vnímaní a poznávaní skutočnosti (Šimonová, 1996). Tieto aj iné vlastnosti vplývajú na spôsob, akým vznikajú literárne diela pre deti, akú tému si autor zvolí a aké výrazové prostriedky využije. Mnoho literárnych diel pre deti je založených nielen na fantastike témy, ale aj jazyka, na prekvapivom radení jednotlivých udalostí, na modelovaní postáv, konflikte atď. (Šimonová, 1996, s. 39).

116 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy V kompozícii literárnych diel pre deti prevažuje samostatné, jednoduché rozprávanie príbehov bez väčších odbočiek, často sa vyskytuje princíp opakovania, stupňovania a harmonického riešenia. V slovnej zásobe detskej literatúry je výrazná výrazová synonymia, používajú sa neologizmy, slovná hračka, presadzuje sa hovorovosť a detský slang. Z lexikálnych štylém sa vo veľkej miere pri sprostredkovaní významov využíva metafora, prirovnanie, princíp kontrastu, personifikácia a hyperbola. Autori detskej literatúry predovšetkým poézie, chcú deťom ponúknuť text, ktorý je akusticky vtieravý, ľahko zapamätateľný a má schopnosť stať sa mnemotechnickou pomôckou (Feldek, 1997). Preto má poézia pre deti riekankový charakter, preto v nej dominuje rytmus, rým, slovná hračka a zvukomaľba. Z ostatných fonetických štylém sa v nej často vyskytuje aj aliterácia a asonancia. V jazykovom štýle detskej literatúry sa viac ako syntaktické štylémy uplatňujú štylémy lexikálne a fonetické, avšak aj v oblasti syntaxe má detská literatúra svoje špecifiká. V syntaxi detskej literatúry sa uplatňujú jednoduchšie vetné konštrukcie a opatrne sa používa napríklad inverzia. Za účelom dosiahnutia dynamiky textu v ňom prevládajú procesuálna lexika nad substantívnou. Medzi typické vlastnosti detskej literatúry patria aj presnosť a stručnosť jazykového prejavu (Kopál et al., 1987). 2 Uplatnenie syntaktických štylém v detskej literatúre V umeleckých textoch, predovšetkým však v hovorových, spontánnych alebo vzrušených prejavoch, sa často vyskytujú syntaktické konštrukcie, ktoré čitateľa zaujmú svojou neobvyklou vetnou stavbou (Mistrík, 1989). V anglofónnej štylistike sú označované ako syntaktické štylistické prostriedky (syntactical stylistic devices), ktoré sú v opozícii k štylisticky neutrálnym syntaktickým konštrukciám a signalizujú určitý stupeň logického alebo emocionálneho dôrazu. Syntactical stylistic devices are perceived as elaborate designs aimed at having a definite impact on the reader (Galperin, 1977, s. 203). Mistrík (1989) ich nazýva expresívne syntaktické konštrukcie a radí k nim apoziopézu, proziopézu, prerušovanú výpoveď, elipsu, paralipsu, sylepsu, vytýčený vetný člen, osamostatnený vetný člen, pričlenený výraz, paralelnú konštrukciu a osobnú parentézu. V angličtine, ktorá má pevný slovosled, sa za expresívnu syntaktickú konštrukciu považuje aj štylistická inverzia (stylistic inversion), ďalej paralelné konštrukcie, chiazmus, litotes a enumerácia (Galperin, 1977; Leech, 1991; Miššíková, 2003). Findra (2004) ich nazýva syntaktické štylémy a uvádza, že popri lexikálnych štylémach sú druhým najvýraznejším indikátorom štýlu. Vo vzťahu k písanému prejavu ich považuje za systémové prostriedky, ktoré vystupujú ako štylisticky príznakové varianty neutrálnych konštrukcií (Findra, 2004, s. 73). Detská literatúra sa odlišuje od literatúry určenej pre dospelých predovšetkým prítomnosťou detského aspektu. Dielo musí byť napísané tak, aby bolo pre dieťa zaujímavé a stimulujúce. Z hľadiska kompozície sa v detskej literatúre spravidla uplatňujú jednoduchšie dejové línie bez zdĺhavých opisov a úvah. Dieťa je prirodzene zvedavé, preto uprednostňuje dynamický dej, k čomu prispievajú aj syntaktické štylémy. Frekventovanými prostriedkami výstavby deja sú klimax a antiklimax, elipsa, opakovacie figúry (epizeuxa, anafora, epifora a pod.), ktorých funkciou je zintenzívniť rytmiku textu. V literatúre pre deti má preto syntax

117 I. Všeobecná translatológia bohatú paletu expresívnych konštrukcií, ktoré pomáhajú docieliť u detského adresáta želaný štylistický efekt. 3 Prekladateľské východiská Umelecký štýl sa od ostatných funkčných štýlov odlišuje svojou esteticko-kognitívnou funkciou. Umelecké dielo má dve komplementárne stránky: jazykovú a ideovo-estetickú (Vilikovský, 1984). Preto sa pri prenose informácie prekladateľ nemôže sústrediť len na prenos jej vzťahu k realite, ale aj na jej estetický charakter a jej štylistické vlastnosti. Často je potrebné brať do úvahy aj významové konotácie a eufonickú stránku jazykových prostriedkov. Preto musí prekladateľ umeleckého textu pristupovať ku komunikátu nie ako k jazykovému prejavu, ale ako k umeleckému dielu (ibid). Cieľom príspevku je analyzovať preklady syntaktických štylém v umeleckej literatúre pre deti, všímame si ekvivalenciu prekladu voči originálu, konkrétne funkčnú ekvivalenciu syntaktických štylém v origináli a preklade daného diela, čiže preferenčnou ekvivalenciou bude štylistická (translačná) ekvivalencia vychádzajúca z funkčnej rovnocennosti prvkov originálu a prekladu, ktoré by pri invariantnej zhode významov smerovali k výrazovej identite (Popovič, 1983, s. 183). Vzhľadom na nemožnosť dosiahnutia úplnej ekvivalencie originálu a prekladu umeleckého diela je zrejmé, že pri preklade syntaktických štylém bude sporadicky dochádzať k prekladateľským posunom. Všímame si, či ide o štylisticky rovnocenný preklad, t.j. veta vo východiskovom texte s použitou syntaktickou štylémou bola do cieľového jazyka preložená tak, že obsahovala identickú syntaktickú štylému v slovenčine. Alebo naopak, či prekladom došlo k strate, resp. zintenzívneniu pôvodnej expresivity na rovine syntaktickej. 4 Štylistická adekvátnosť prekladu syntaktických štylém do slovenčiny Opakovacie figúry sa v anglicky písanej literatúre pre deti (predovšetkým v poézii) uplatňujú najčastejšie a v najrozmanitejších podobách. Odráža sa v nich detská hravosť, energia a tvorivosť. Opakovať sa môžu nielen slová, ale aj celé konštrukcie alebo motívy. Opakovanie je spravidla sprevádzané rytmom, ktorý majú deti veľmi rady. Opakovanie častí textu uľahčuje zapamätateľnosť, ktorá je mnohokrát cieľom. Detskí čitatelia si rýmovačkami trénujú pamäť a zároveň si rozvíjajú rečové schopnosti pri recitácii. Opakovanie v texte slúži aj na intenzifikáciu niektorých jej častí, využíva sa aj na klimax alebo gradáciu. Pri ich preklade sme popri rovnocenných prekladoch identifikovali aj prípady anafory, v ktorých došlo k strate pôvodnej štylistickej príznakovosti, napríklad: So you want to get rid of her, do you? So you can t handle her? So now you want to unload her on to the wretched Miss Plismoll (Dahl) Tak vy sa jej chcete zbaviť, pravda? Neviete ju zvládnuť. Chcete celé bremeno zvaliť na úbohú triednu učiteľku piateho ročníka. Na druhej strane sa však vyskytli aj prípady, v ktorých bola opakovacia figúra (anafora) uplatnená v preklade do slovenčiny aj na miestach, kde sa v origináli nevyskytla, napríklad: Children are not so serious as grown-ups and they love to laugh (Oliver) Deti nie sú také vážne ako dospelí ľudia. Deti sa rady smejú.

118 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Paralelné konštrukcie sú založené na opakujúcej sa zhodnej alebo podobnej syntaktickej schéme v niekoľkých, po sebe idúcich vetách alebo polovetných konštrukciách. Paralelné konštrukcie sú tak úzko späté s opakovaním alebo enumeráciou a ich výskyt v texte je sprevádzaný rytmom, zhodou zvukosledu (eufóniou) alebo zhodným zvukovým vyznením (rýmom) štylistickými prostriedkami na foneticko-fonologickej rovine. Aj pri ich preklade niekedy dochádza k strate pôvodnej štylistickej príznakovosti, napríklad: You wanted a cake! You stole a cake! And now you ve got a cake! What s more, you re going to eat it! (Dahl) Chcel si tortu. Tu ju máš. Čo ešte chceš? Jedz!! Parentéza (alebo vetná vsuvka) slúži v literatúre pre deti ako prostriedok na oživenie textu. Vkladá sa do vety, nie je s ňou však spätá len významovým vzťahom, lebo podávateľ v nej niečo osobitne vysvetľuje alebo dopĺňa, zaujíma k výpovedi istý postoj, obracia sa k prijímateľovi. Toto subjektívne stanovisko podávateľa je súčasne nositeľom expresivity (Mistrík, 1984). V próze pre deti bývajú prostredníctvom parentézy vyjadrené aj kontaktové výpovede, ktoré sú adresované priamo čitateľom, a tak detského adresáta vtiahnu do diania, požadujú od neho súhlas s tým, čo bolo práve povedané. V prípade parentézy sme sa najčastejšie stretli s rovnocenným prekladom do slovenčiny, t.j. parentéza v cieľovom texte bola zachovaná, avšak vyskytli sa aj prípady anteponovanej parentézy v preklade: She looked, in short, more like a rather eccentric and bloodthirsty follower of the stag-hounds than (Dahl) Stručne povedané vyzerala skôr ako nejaká čudácka krvilačná cvičiteľka loveckých psov než. V analyzovaných dielach sme však identifikovali aj parentézu, ktorá sa vyskytla len v preklade a vo východiskovom texte nebola uplatnená. Takáto parentéza je spravidla pragmaticko-komentujúceho charakteru. Rozprávač prostredníctvom nej komentuje výpoveď alebo vyjadruje svoj postoj k prezentovanej skutočnosti, napríklad: She kept right on reading, and for some reason this infuriated the father (L. Oliver) Pokračovala v čítaní a to, ktovie prečo, rozzúrilo otca... Podobný, avšak o niečo menej dynamický je pričlenený výraz, ktorý vzniká vtedy, keď sa k vete po jej ukončení doplní ďalší výraz, ktorý s ňou formálne splynie, pričom by veta aj bez pričlenenia bola gramaticky i významovo úplná. Do literatúry pre deti prináša moment prekvapenia alebo dôrazu, čím púta pozornosť detského čitateľa, ktorého pozornosť je krátkodobejšia a rozptýlenejšia ako pozornosť dospelých čitateľov. V mnohých analyzovaných prípadoch bola štylistická príznakovosť tejto syntaktickej štylémy zachovaná rovnocenne aj v preklade do slovenčiny: Some things are better left buried and forgotten, as my mom would say. (Oliver) Niektoré veci je lepšie nechať pochované a zabudnuté, ako by povedala moja mama. Avšak pri pričlenenom výraze sme identifikovali aj zaujímavý prípad zintenzívnenia expresívnosti na syntaktickej rovine, keď vo východiskovom texte dominovala enumerácia a

119 I. Všeobecná translatológia apoziopéza, ale v slovenčine prekladateľka popri enumerácii volila namiesto apoziopézy pričlenený výraz zvýraznený interpunkčne pomlčkou: Add in all of the boring family vacations, pointless algebra classes, period cramps, and bad kisses I barely lived through the first time around... (Oliver) Pridajte si tam všetky tie nudné rodinné dovolenky, hodiny matematiky, ktoré nedávali zmysel, bolesti pri menštruácii a zlé bozky veď som to takmer neprežila ani po prvýkrát. Je všeobecne známe, že udržať pozornosť dieťaťa je pomerne náročné a časté používanie pričleneného výrazu v textoch detskej literatúry môže súvisieť aj so snahou docieliť sústredenosť detí pri čítaní alebo počúvaní, nakoľko moment prekvapenia zvyšuje ich záujem o dej. Podobnú funkciu v anglicky písaných textoch literatúry pre deti plní aj štylistická inverzia. Spravidla je motivovaná potrebou zdôrazniť niektorú časť výpovede, či rytmicky organizovať alebo emocionálne podfarbiť vetný úsek. Inverzia navyše v rôznej miere oslabuje syntaktické vzťahy, čím prispieva k intonačnému zvýrazneniu a sémantickému osamostatneniu jednotlivých slov (Vlašín, 1984). Akákoľvek zmena v slovoslede detskej literatúry spôsobí, že slová, ktoré tvoria významové jadro vety, sa zdôraznia a výpoveď na detského adresáta zapôsobí celkom inak, než výpoveď, ktorá má štandardný slovosled. Avšak postavenie štylistickej inverzie v angličtine (jazyku s pevným slovosledom) a v slovenčine (jazyku s voľnejším slovosledom) je odlišné. Zatiaľ čo v anglicky písanej literatúre sa každá zámerná odchýlka od syntaktickej normy považuje za štylisticky príznakovú, v slovenskom preklade spravidla preklad takýchto viet vyznel štylisticky bezpríznakovo: A formidable figure she was too, in her belted smock and green breeches. (Dahl) Vo svojom opásanom plášti a zelených nohaviciach vyzerala prečudesne. Elipsa vzniká vynechaním menej dôležitých častí výpovede, ktoré sú zrejmé z kontextu alebo situácie. V anglicky písanej literatúre pre deti je elipsa obľúbeným výrazovým prostriedkom, ktorý pomáha upriamiť pozornosť detského čitateľa na tie slová, ktoré sú v texte kľúčové, významovo dôležité, text je takto dynamickejší a pútavejší. Niekedy však snahou prekladateľa explicitne vyjadriť autorov zámer dochádza pri preklade elipsy aj k strate pôvodnej expresivity, napríklad: Tell me. (Oliver) Porozprávajte mi o tom. V anglicky písanej literatúre pre deti sa často vyskytuje náhle prerušená alebo nedokončená výpoveď apoziopéza spôsobená vnútornými alebo vonkajšími faktormi (prerušenie inou osobou). Využíva sa pri zamlčaní istých okolností, ale aj pri vyjadrení emocionality, či citovej hĺbky. Výrazná štylistická príznakovosť vzniká pri silnom citovom vzrušení hovoriaceho, keď už nie je ďalej schopný dokončiť vetu, ktorú začal. Vtedy hovoríme o emocionálno-expresívnej apoziopéze. Pri jej preklade sa najčastejšie vyskytujú rovnocenné preklady: I feel feverish. Rob, the rain, the sound of bottles shattering in the woods (Oliver) Cítim sa, ako by som mala horúčku. Rob, dážď, zvuk fliaš rozbíjajúcich sa v lese

120 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Avšak niekedy dochádza aj k strate pôvodnej expresivity, keď prekladatelia zvolia bezpríznakovú konštrukciu namiesto expresívnej apoziopézy: Add in all of the boring family vacations, pointless algebra classes, period cramps, and bad kisses I barely lived through the first time around... (Oliver) Pridajte si tam všetky tie nudné rodinné dovolenky, hodiny matematiky, ktoré nedávali zmysel, bolesti pri menštruácii a zlé bozky veď som to takmer neprežila ani po prvýkrát. Prerušovaná výpoveď obsahovo i formálne úplná, dokončená veta, ktorá je vnútri trhaná a intonačne prerušovaná, vzniká pri citovom vzrušení a je sprievodným znakom neistoty, nerozhodnosti či rozhorčenia, pričom sa na mieste prerušenia použijú tri bodky alebo pomlčka, ktoré sú výrazom hľadania vhodného slova alebo odrazom momentálnej neschopnosti plynulého vyjadrenia podávateľa (Mistrík, 1984). Detský príjemca pomocou prerývanej výpovede zachytí aj informácie, ktoré nie sú sprostredkované priamo slovami, ale interpunkčným znamienkom (tri bodky, pomlčka), ktoré je uplatnené ako psychologický signál v texte, čo rozvíja empatické myslenie dieťaťa. Príklady: But I m not a serpent! said Alice. I m a --- I m a --- (Carroll) Ale ja nie som had! Povedala Alica. Ja som ja som I I don t quite know. (Dahl) Ja, ja vlastne ani neviem. Cieľom príspevku bolo sprostredkovať výsledky výskumu štylisticky príznakového uplatnenia expresívnych syntaktických konštrukcií v dielach anglicky písanej literatúry pre deti a posúdiť štylistickú adekvátnosť ich prekladov do slovenského jazyka. Na základe štylistickej analýzy syntaktických štylém sa preukázalo, že expresívne syntaktické konštrukcie prispievajú k intenzívnejšiemu prežívaniu sprostredkovaných informácií, nakoľko rôznymi spôsobmi zvyšujú pútavosť a atraktívnosť literárneho textu. Väčšia príťažlivosť textu pred detského čitateľa sa dá popri lexikálnych a foneticko-fonologických štylémach dosiahnuť aj pomocou takých syntaktických štylém, akými sú opakovanie, parentéza, elipsa, apoziopéza, prerývaná výpoveď a pod. Tieto štylémy pomáhajú v texte zvýrazniť podstatné informácie a upriamia pozornosť na významové jadro výpovede. Prekladatelia sú si vedomí opodstatnenosti uplatnenia syntaktických štylém v umeleckom texte a pri preklade sa spravidla snažia o zachovanie ich expresivity. Vzhľadom na to, že detský čitateľ ešte niekedy nechápe zložitosť života a tak nevie rozlíšiť, čo je viac a čo menej dôležité, využitie expresívnych syntaktických konštrukcií v texte ho môže naviesť k tomu, čo je v texte podstatné. Literatúra CARROL, L.: Alice in Wonderland. Ware : Wordsworth Editions Ltd., CRYSTAL, D. DAVY, D.: Investigating English Style. London : Longman, 264 s. DAHL, R.: Matilda. London : Puffin Books, 1989, 232 s. DAHL, R.: Matilda. Bratislava : Enigma, 1996, 223 s. FELDEK, Ľ.: Z reči do reči. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1997, 83 s. FINDRA, J.: Štylistika slovenčiny. Martin : Osveta, 2004, 232 s. GALPERIN, I. R.: Stylistics. Moskva : Vyššaja škola, 1977, 336 s.

121 I. Všeobecná translatológia KOPÁL, J. et al.: Literatúra pre deti a mládež. Bratislava : SPN, 1987, 207 s. MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava : SPN, 1989, 584 s. POPOVIČ, A.: Originál / preklad. Bratislava : Tatran, 1983, 368 s. OLIVER, L.: Before I Fall. New York : Harper Collins Publishers, 2010, 410 s. OLIVER, L.: Kým dopadnem. Nitra : Enigma, 2011, 474 s. ŠIMONOVÁ, B.: Literatúra pre deti a mládež 1. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, VILIKOVSKÝ, J.: Preklad ako tvorba. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1984, 240 s. VLAŠÍN, Š.: Slovník literární teorie. Praha : Československý spisovatel, 1984, 456 s. Summary TRANSLATION OF SYNTACTIC STYLEMES IN BRITISH AND AMERICAN LITERATURE FOR CHILDREN Literature for children with its peculiarities represents a remarkable field of literary stylistics. Stylistic significance is in most cases achieved by the use of lexical and phonetic expressive means and stylistic devices. However, majority of these stylistic means could not exist without the syntactical linkage which unites them. The article focuses on the use of syntactic stylemes in British and American literature for children and evaluates stylistic adequacy of their translation into Slovak. Kontakt: PaedDr. Alena Štulajterová, PhD. Katedra anglistiky a amerikanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica alena.stulajterova@umb.sk

122 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy PREKLAD ROMÁNU TADEUSZA NOWAKA A JAK KRÓLEM, A JAK KATEM BĘDZIESZ DO SLOVENČINY Z HĽADISKA ADJEKTÍVNEJ VALENCIE Marta Vojteková Téma nášho príspevku vychádza z postulátu, že kvalifikovaný prekladateľ by mal disponovať predovšetkým jazykovými kompetenciami na úrovni identifikácie zhodných a rozdielnych javov medzi východiskovým a cieľovým jazykom, čím nechceme znižovať význam iných typov kompetencií potrebných pri preklade. Synchrónna príbuznosť jazykových systémov slovenčiny a poľštiny je daná geneticky a pochádza z čias spoločného vývinu týchto jazykov, kým odlišnosti sú spôsobené ich následným divergentným vývinom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že z hľadiska získavania jazykových kompetencií je problémovejšia práve skupina rozdielnych jazykových javov, ale opak je pravdou. Najväčším zdrojom úskalí sú práve jazykové javy spoločné pre oba jazyky, ktoré v nich majú rozličnú distribúciu alebo frekvenciu, pričom kvalifikovaný prekladateľ ich musí vedieť odhaliť a následne sa s nimi vyrovnať. Jedným z mnohých takýchto javov je aj valencia, ktorú chápeme ako schopnosť slov viazať na seba istý počet ďalších jazykových jednotiek a určovať ich tvarové a významové vlastnosti (Nižníková Sokolová a kol., 1998, s. 7). Tak v slovenskej ako aj v poľskej jazykovednej literatúre sa termín valencia spája predovšetkým so slovesami, ale v poslednom období sa začína častejšie používať aj v súvislosti s inými slovnými druhmi, najmä substantívami, adjektívami a príslovkami. Argumenty v prospech používania pojmu valencia aj pri iných slovných druhoch než pri slovesách podávajú zástancovia sémantickej koncepcie valencie, ktorí rozlišujú lexémy so zatvoreným významom a lexémy s otvoreným významom. V ich chápaní valencia závisí od stupňa sémantickej úplnosti výrazu, a preto je príznačná nielen pre slovesá, ale aj pre iné slovné druhy (Buttler, 1976, s. 17). V našom príspevku sa zameriame na adjektíva, ktoré nie sú z hľadiska adjektívnej valencie zatiaľ podrobnejšie preskúmané a spracované najmä v slovenčine. Uvedená téma sa javí ako omnoho zaujímavejšia v konfrontačnom pohľade, a preto sa prostredníctvom poľského románu A jak królem, a jak katem będziesz od Tadeusza Nowaka (1968) a jeho prekladu do slovenčiny pod názvom A keď kráľom a keď katom budeš (preložil Jozef Gerbóc, 1975) pokúsime poukázať na opodstatnenosť konfrontačného výskumu tejto problematiky nielen pre prekladateľskú prax. Na základe analýzy adjektívnej valencie vo východiskovom a cieľovom texte poukážeme na mieru odlišnosti v tomto jazykovom jave v dvoch geneticky príbuzných jazykoch, zhodnotíme prekladové ekvivalenty východiskových valenčných vzorcov a uvedieme ďalšie možné prekladové riešenia, ktoré posúdime z hľadiska frekvencie zistenej v Slovenskom národnom korpuse a v Národnom korpuse poľského jazyka. V centre našej pozornosti budú stáť najmä lexémy, ktoré podliehajú jazykovej interferencii v najvyššej miere, t. j. formálne totožné alebo podobné lexémy vyjadrujúce rovnaký význam odlišným valenčným vzorcom.

123 I. Všeobecná translatológia Schopnosť viazať na seba ďalšie jazykové jednotky a určovať ich tvarové a významové vlastnosti má len časť adjektív a táto schopnosť je podmienená viacerými faktormi. Prvým faktorom je syntaktická funkcia adjektív. O adjektívnej valencii možno uvažovať len v predikatívnej a doplnkovej funkcii, porov. Môj priateľ nebol spokojný s odpoveďou. Pískal si spokojný s prácou. Mimo wszystko był zadowolony z zakupu. Pogwizdywał zadowolony z dzieła. So syntaktickou funkciou je úzko spojená sémantika adjektív, čo znamená, že v atributívnej pozícii sa prioritne využívajú vzťahové adjektíva a v predikatívnej funkcii zas hlavne kvalifikačné adjektíva. Valencia je teda relevantná pre kvalifikačné adjektíva, ktoré okrem dominantnej predikatívnej funkcie môžu vystupovať aj v doplnkovej funkcii. Valencia súvisí aj so slovotvornou stránkou adjektív. Najvyššou mierou valenčného potenciálu disponujú slovotvorne motivované deverbatívne adjektíva, porov. dlhovať susedovi dlžný susedovi. O valenčných obmedzeniach možno uvažovať aj pri tvaroch komparatívu a superlatívu, pričom lexikálno-gramatická kategória stupňovania je príznačná pre kvalifikačné adjektíva. Porovnávací komparatív a superlatív sa v porovnaní s pozitívom formálne vyjadrujú obmedzeným počtom prostriedkov: komparatív spojkami ako, než jak, niż (v poľštine sú považované za komparatívne predložky) a predložkou od; superlatív predložkovými pádmi s predložkami z (zo), spomedzi, medzi z (ze), spośród, między. Formálne typy adjektívnej valencie tvoria: a) bezpredložkové pády substantív alebo ich ekvivalentov (hodný lásky godny monarchy), b) predložkové pády substantív alebo ich ekvivalentov (mierny v jedení korzystny dla dziecka), c) infinitív (ochotný pomôcť zdolny robić), d) vedľajšia veta (Som zvedavý, ako sa to skončí/čo z toho bude/či príde. Są rozczarowani, że trwa to tylko chwilę.). Doplnenia (v tom aj adjektívne) sa z hľadiska sémantiky delia na vnútorné (reprezentované členmi objektového typu a adverbiálnym určením pôvodu a výsledku) a voľné (reprezentované adverbiálnymi určeniami). Z hľadiska nutnosti doplnenia ich možno rozdeliť na obligátne a fakultatívne. Valenčný rámec výrazov tvoria obligátne vnútorné doplnenia (bez ohľadu na ich povrchovú vypustiteľnosť), fakultatívne vnútorné doplnenia a obligátne voľné doplnenia. Mimo valenčného rámca stoja fakultatívne voľné doplnenia (bližšie porov. Radzímová, 2004, s. 10, 15). Podľa nášho názoru je však z hľadiska získavania jazykových kompetencií dôležité poznať zhody a rozdiely aj vo fakultatívnych voľných doplneniach, a preto sme ich v relevantných prípadoch zahrnuli do analýzy vybraných lexií. Na rozlíšenie sémantickej obligátnosti a fakultatívnosti slúži Panevovej dialógový test. Jeho podstata spočíva v tom, že na otázku týkajúcu sa obligátneho doplnenia nie je možné odpovedať Neviem, pričom hranicu medzi obligátnymi a fakultatívnymi doplneniami je niekedy ťažké určiť (bližšie porov. Panevová, 1978). Hlavným dôvodom, prečo sa valencia skúma predovšetkým pri slovesách, je to, že zo slovných druhov, pri ktorých možno uvažovať o valencii, sa pri slovesách uplatňuje v najväčšom rozsahu, čo je viditeľné aj v analyzovanom poľskom románe. Okrem toho v poľskom románe má na nižšej frekvencii skúmaného javu pri adjektívach výrazný podiel aj individuálny štýl autora, ktorý je viditeľný v preferovaní jednotlivých adjektív alebo sémantických typov adjektív vykazujúcich rovnaké valenčné vlastnosti, ale aj v preferovaní konkrétnych valenčných vzorcov. Pri preklade do slovenčiny sa valenčné adjektíva do

124 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy značnej miery eliminovali uprednostnením iných slovnodruhových ekvivalentov. Jednotlivé prípady analyzujeme v ďalšej časti príspevku. Pri opise sémantických príznakov budeme vychádzať z publikácie Sémantika kvalifikačných adjektív (Sokolová, 2003). V poľskom románe malo spomedzi adjektív vystupujúcich s valenčnými doplneniami najvyššiu frekvenciu adjektívum podobny, čo si vysvetľujeme tým, že kým v slovenčine môžeme príslušný význam vyjadriť syntetickým aj analytickým predikátom podobať sa byť podobný, v poľštine ho môžeme vyjadriť len pomocou analytického predikátu być podobnym. Poľské adjektívum podobny je rozvíjané dvoma druhmi doplnení odlišujúcich sa významom: a) podobny do S (G) vzťahový predmet, b) podobny z S (G)/w S (L) príslovkové určenie zreteľa, ktoré ho môžu rozvíjať samostatne alebo naraz. Základný typ valencie reprezentuje prvá schéma, ktorá má z hľadiska frekvencie dominantné postavenie, čo dokazuje výskyt v románe aj v NKJP. Druhá valenčná schéma sa v románe nevyskytovala a jej zastúpenie v NKJP malo veľmi nízku frekvenciu (podobny w: 50, podobny z: 13). V slovenskom vydaní románu dominoval preklad prostredníctvom slovesa podobať sa, napr. podobna była do jabłonkowego szczepu (22) podobala sa jabloňovému štepu (30). Preklad pomocou adjektíva podobný bol zriedkavý a obmedzoval sa na datívny participant, ktorý je plne ekvivalentný s poľskou konštrukciou podobny do czego/kogo: podobny do skrzydlatego sadu (57) podobný tomu okrídlenému sadu (80). Ďalším formálnym prostriedkom na vyjadrenie vzťahového predmetu pri adjektíve podobný je predložkový pád na S (A), ktorý má omnoho nižšiu frekvenciu než bezpredložkový typ doplnenia, porov. výskyt v SNK podobný S (D): 1453, podobný na S (A): 41. Druhý typ doplnenia predstavuje v slovenčine valenčná schéma podobný S (I): 128. Slovesný aj adjektívny ekvivalent použitý v slovenskom preklade spája rovnaká valencia, ktorú deverbatívne adjektíva prevzali od príslušných slovies: podobať sa komu/čomu//na koho/na čo//čím podobný komu/čomu//na koho/na čo//čím. podobny podobný «majúci niečo (podobu, výzor, vlastnosti) približne zhodné s niekým alebo niečím» apreciatívnosť kvalitatívnosť, podobnosť, analogickosť A do S (G) A S (D)/na S (A) OBJ: vzťah (do czego/do kogo) Nad nimi przelatywał (čomu/komu) A nad nimi letel mladučký dostający nagle skrzydeł młodziutki sad sad, ktorý mal zrazu krídla, a archanjel i podobny do skrzydlatego sadu archanioł s trúbkou, podobný tomu okrídlenému sadu. grający na trąbie. (57) Był bardzo podobny (80) Postavou je podobný otcovi. (KSSJ) do brata. (NSPP) (na čo/na koho) H1N1 je veľmi podobný na vírus známej španielskej chrípky. (SNK) Postavou je podobný na otca. (KSSJ) A z S (G)/w S (L) [do S (G)] A S (I) [S (D)/na S (A)] (z czego/w czym do czego/do kogo) Z oczu podobna do babki. (NSPP) Te dwa obrazy są w czymś podobne do siebie. (NSPP) ADV: zreteľ (čím čomu/komu//na čo/na koho) Tvarom i veľkosťou sú veľmi podobné figovníku kaučukovému. (SNK)

125 I. Všeobecná translatológia Pomerne frekventovanú skupinu adjektív tvorili v románe pomenovania farieb zastúpené lexémami czerwony, biały, czarny, zielony, purpurowy, złoty, ktoré sa vyskytovali s doplnením od S (G) vyjadrujúcim adverbiálne určenie príčiny. Niektoré z uvedených lexém však môžu vystupovať aj s ďalším typom doplnenia: z S (G), ktoré vyjadruje identický význam, porov. zielony (zielony ze strachu), czerwony (czerwony z wściekłości), purpurowy (purpurowy z płaczu). Tento typ spájateľnosti je prípustný pri adjektívach v predikatívnej alebo doplnkovej funkcii, keď sa vzťahujú na životný subjekt, u ktorého došlo k zmene jeho prirodzenej farby pod vplyvom vnútorných pohnútok. Distribúcia uvedených predložkových pádov je teda v poľštine závislá od vonkajšej alebo vnútornej príčiny: pri vonkajšej príčine sa uplatňuje od S (G) a pri vnútornej príčine z S (G), pričom v poľskom románe sa vyskytoval len participant s predložkou od, ktorý má dominantné zastúpenie aj v NKJP. V slovenskom preklade bol použitý ekvivalentný valenčný vzorec od S (G), napr. Jak widziałam tę wodę, czerwoną i złotą od jabłek, i nas w niej... (138) Keď som videla tú vodu, červenú a zlatú od jabĺk, keď som v nej videla nás... (193). V slovenčine sa bez ohľadu na zdroj príčiny využíva len jeden typ doplnenia, a preto sa obe poľské konštrukcie prekladajú do slovenčiny rovnakým ekvivalentom, porov. zelený od plesní/od závisti, červený od mrazu/od zlosti, purpurový od ohňa/od hanby. czerwony «majúci farbu ako krv a pod.» kvalitatívnosť, vizuálnosť, farba A od S (G)/z S (G) (od czego pri vonkajšej príčine) Był czerwony od mrozu. (z czego pri vnútornej príčine) Malinowski był czerwony z wściekłości. ADV: príčina červený A od S (G) (od čoho pri vonkajšej aj vnútornej príčine) Otec bol červený od mrazu/od zlosti. S rovnakým valenčným doplnením sa vyskytovalo v poľskom texte aj niekoľko ďalších typov či podtypov kvalifikačných adjektív, napr. mokrý (mokre od rosy mokré od rosy) alebo tvrdý (twardą od żelaza tvrdú od železa). Z hľadiska konfrontácie je zaujímavé aj adjektívum gotowy hotový, ktoré utvára totožné valenčné schémy nielen v rámci lexií «pripravený, prichystaný» a «odhodlaný, ochotný», ale aj v rámci slovenčiny a poľštiny: a) do S (G), b) na S (A), c) infinitív. Pri preklade je však potrebné vziať do úvahy frekvenciu jednotlivých doplnení, ktorá je v slovenčine a poľštine odlišná. Z predložkových pádov dominuje v poľštine do S (G), kým v slovenčine na S (A). Pomerne frekventované je v slovenčine aj infinitívne doplnenie, ktoré sa v poľštine vyskytuje len pri druhej lexii. V texte poľského románu sa vyskytovala iba lexia č. 1 «pripravený, prichystaný», ktorá bola do slovenčiny preložená rezultatívnou konštrukciou s trpným príčastím prichystaný zachovávajúcim valenciu východiskového slovesa prichystať (sa) a synonymného adjektíva hotový, ktorú sme definovali ako frekventovanejšiu: byliśmy gotowi do drogi (96) boli sme prichystaní na cestu (134). Okrem rozdielov vo frekvencii jednotlivých doplnení treba pri preklade zohľadniť skutočnosť, že uvedené adjektívum sa

126 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy môže v poľštine vyskytovať v dlhom aj krátkom (mennom) tvare (gotowy gotów), kým v slovenčine len v dlhom tvare (hotový). Menná podoba adjektív je častejšia v poľštine a rovnako ako v slovenčine má knižný charakter a je obmedzená na postavenie v prísudku, porov. wesół, zdrów, gotów, godzien, pełen, łaskaw, winien, świadom, żyw, syt, pewien, ciekaw. Viaceré z nich sa vyskytovali aj v texte poľského románu, napr. pełen zmierzchu (21) plný súmraku (28), nie byłem pewien, czy... (50) nebol som si istý, či... (69). Z hľadiska valencie nie sú medzi krátkymi a dlhými tvarmi žiadne rozdiely. gotowy hotový 1.«pripravený, prichystaný» apreciatívnosť kvalitatívnosť, racionálnosť, utilitárnosť A do S (G)/na S (A) A na S (A)/do (G)/inf. OBJ: cieľ (do czego)...po kwadransie byliśmy gotowi (na čo) je hotový na cestu (KSSJ) do drogi. (96) (do čoho) je hotový do divadla (SSJ) (na co) Jesteś gotowa na przyjęcie gości? (inf.) Bez zbytočného vysvetľovania jej (NSPP) oznámil, že je hotový odísť domov hocikedy. (SNK) 2. «odhodlaný, ochotný» kvalitatívnosť apreciatívnosť, aktivitnosť, vôľovosť A do S (G)/na S (A)/inf. A na S (A)/do S (G)/inf. (do czego) Gotowi byliśmy do największych poświęceń. (NSPP) (na co) Gotowy był na wysłuchanie najgorszych słów. (NSPP) (inf.) Gotowa była płakać cały dzień. (NSPP) OBJ: cieľ (na čo) Nepozná prekážky a je hotový na všetko. (SNK) (do čoho) Je hotový do bitky. (KSSJ) (inf.) Ja som hotový obetovať všetko, čo mám, len aby si cieľ svoj dosiahol. (SNK) Rozdielnu valenciu v poľštine a slovenčine má aj adjektívum potrzebny potrebný, ktoré je v oboch jazykoch rozvíjané adverbiálnym určením účelu (cieľa). V poľštine je formálne vyjadrované predložkovými pádmi do S (G)/na (A) a bezpredložkovým pádom S (D), v slovenčine predložkovými pádmi na (A)/pre S (A)/k S (D), pričom uvedené poradie zodpovedá frekvencii zistenej v NKJP a SNK. Pre distribúciu jednotlivých doplnení je relevantná životnosť alebo neživotnosť podradeného substantíva. V spojení s neživotnými substantívami sa využívajú valenčné schémy: poľ. do S (G)/na (A) slov. na S (A)/k S (D), so životnými substantívami poľ. S (D) slov. pre S (A). Slovenská predložka pre je správna pri životných substantívach, pri neživotných substantívach sa nemá uprednostňovať na úkor ostatných účelových predložiek (Oravec Bajzíková, 1986, s. 126). V SNK mala po predložke na druhý najčastejší výskyt (potrebný na: 3145, potrebný pre: 1042) a v mnohých prípadoch sa spájala s neživotnými substantívami. Tento jazykový úzus zohľadňujeme aj v tabuľke, kde ju v rámci spájateľnosti s neživotnými substantívami uvádzame na poslednom mieste. Valencia uvedeného adjektíva sa napokon zhoduje s valenciou východiskového slovesa potrzebować potrebovať, ale na druhej strane podlieha redukcii, porov. valenciu potrzebować kogo/czego (G) potrebovať koho/čo (A), ktorá sa nevyskytuje pri adjektívach.

127 I. Všeobecná translatológia V slovenskom preklade bol využitý uvedený slovesný ekvivalent s najfrekventovanejším valenčným vzorcom: Ale na co ja ci potrebny? (89) Na čo ma potrebuješ? (125). potrzebny potrebný «bez ktorého sa nemožno zaobísť, nevyhnutný, nutný» apreciatívnosť kvalitatívnosť, racionálnosť, utilitárnosť A do S (G)/na (A)/S (D) A na S (A)/k S (D)/pre S (A) ADV: účel pri neživotných substantívach (na čo) reformy sú potrebné na modernizáciu krajiny (SNK) (k čomu) peniaze sú potrebné k životu (SNK) (pre čo) Pohyb na čerstvom vzduchu je potrebný pre zdravý duševný a telesný rozvoj. (SNK) pri životných substantívach (pre koho na čo) Čitateľ zistí, aké dokumenty boli potrebné pre drotárov na vykonávanie drotárstva. (SNK) pri neživotných substantívach (do czego) Dzięki tej chytrości zyskaliśmy czas potrzebny do wyjazdu. (NKJP) (na co) Analizy wzorów skróciły czas potrzebny na wdrożenie nowych technologii. (NKJP) pri životných substantívach (komu do czego) Materiał potrzebny reporterowi do rzetelnego opisu środowiska. (NSPP) Na záver by sme sa chceli dotknúť komparatívnych adjektívnych tvarov. Porovnávací komparatív označuje pri relatívnom stupňovaní väčšiu mieru vlastnosti v porovnaní s inou alebo priemernou mierou (Oravec a kol., 1984, s. 89). Tieto tvary mali v texte poľského románu pomerne vysoké zastúpenie, ale z hľadiska valencie sú v porovnaní s tvarmi pozitívu značne obmedzené. Komparatív je súčasťou nasledujúcich porovnávacích konštrukcií: a) v slovenčine A + KOMP + ako/než/od B a v poľštine A + KOMP + od/niż/jak B. Uvedené poradie jednotlivých lexikálnych prostriedkov zodpovedá ich frekvencii zistenej v SNK a NKJP. Na ilustráciu uvedieme slovenské adjektívum vyšší, ktoré sa spája s jednotlivými prostriedkami v nasledujúcom rozsahu: vyšší ako: , vyšší než: 2319, vyšší od: 188, pričom rovnaké výsledky sme zaznamenali aj pri ďalších adjektívach. Na základe výskumu v NKJP možno konštatovať, že distribúcia poľských lexém od a niż je rozložená približne rovnako, porov. napr. wyższy niż: 969, wyższy od: 615; słabszy od: 85, słabszy niż: 71. V poľskom románe však mali takmer výlučné zastúpenie konštrukcie KOMP + od a len v niekoľkých prípadoch sa vyskytla konštrukcia KOMP + niż. Ani raz nebola využitá komparatívna konštrukcia s prostriedkom jak, čo vyplýva zo skutočnosti, že táto lexéma sa využíva len v konštrukciách s negáciou, ako zriedkavejší prostriedok popri niż, čo značne obmedzuje rozsah jej použitia, inde je nesprávna: Stan chorego nie jest gorszy niż/zried. jak wczoraj. Isté pravidlá existujú vo využívaní lexém od a niż. Pri predmete sa odporúča používať niż (Margaryna tańsza niż masło.), pretože od spôsobuje nejednoznačnosť výpovedí, porov. Kocham ją bardziej od ciebie. môže znamenať: a) Kocham ją bardziej niż ty., b) Kocham ją bardziej niż ciebie. (NSPP, 1999, s. 557). V slovenskom preklade sa prejavovala väčšia variabilita, ale v súlade s frekvenciou zistenou v SNK bola najčastejším ekvivalentom spojka ako, nižší výskyt mali spojka než a predložka od, porov. drobniejsza od

128 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy córki drobnejšia ako dcéra, cięższa od żeliwa ťažšia od železa, bielsza od gaszonego wapna belšia než hasené vápno, większy niż król väčší než kráľ. Okrem toho chceme upozorniť na rozličné chápanie lexikálnych jednotiek ako/než jak/niż v postavení v uvedených porovnávacích konštrukciách, ktoré sú v slovenčine považované za podraďovacie spojky a v poľštine za komparatívne predložky (przyimki porównawcze). Z hľadiska valencie považujeme toto poľské chápanie za správnejšie, pretože zapadá do rámca formálnych typov adjektívnej valencie, kým slovenský prístup je s ním v rozpore. Na základe analýzy prekladových ekvivalentov východiskových valenčných schém možno konštatovať vysokú jazykovú erudovanosť prekladateľa prejavujúcu sa najmä vo využívaní správnych a frekventovaných valenčných schém. Na analyzovanej vzorke adjektív sme poukázali na existujúce rozdiely vo valencii slovenských a poľských adjektív, ktoré sú formálnej alebo frekvenčnej povahy a ktoré majú omnoho väčší rozsah, než sme naznačili. Načrtnutý model konfrontačného spracovania valencie adjektívnych lexém, pri ktorom sme sa inšpirovali stavbou hesla vo Valenčnom slovníku slovenských slovies, by mohol byť východiskom pre širšie lexikografické spracovanie tohto problému, ktoré by nepochybne našlo uplatnenie tak v pedagogickej, ako aj v prekladateľskej praxi. Literatúra BUTTLER, D.: Innowacje składniowe współczesnej polszczyzny. Warszawa : Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1976, 279 s. Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková. Bratislava : Veda, 2003, 985 s. (KSSJ) Narodowy Korpus Języka Polskiego. Dostupný z WWW: (NKJP) NIŽNÍKOVÁ, J. SOKOLOVÁ, M. a kol.: Valenčný slovník slovenských slovies. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 1998, 270 s. NOWAK, T.: A jak królem, a jak katem będziesz. Warszawa : Ludowa Spółdzielnia Wydawnicza, 1968, 175 s. NOWAK, T.: A keď kráľom a keď katom budeš. Preložil J. Gerbóc. Bratislava : Tatran, 1975, 248 s. Nowy słownik poprawnej polszczyzny. Red. A. Markowski. Warszawa : Wydawnictwo Naukowe PWN, 1999, 1786 s. (NSPP) ORAVEC, J. BAJZÍKOVÁ, E.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986, 272 s. ORAVEC, J. BAJZÍKOVÁ, E. FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984, 232 s. PANEVOVÁ, J.: K významové stavbě větného centra. In: Slovo a slovesnost, 39, 1978, č. 1, s RADZÍMOVÁ, M.: Funkce adverbálního dativu v hloubkové a povrchové stavbě české věty. Diplomová práca. Praha : Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, 2004, 123 s. Slovenský národný korpus prim-5.0-public-all. Bratislava : Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Dostupný na internete: (SNK) Slovník slovenského jazyka. I VI. Hl. red. Š. Peciar. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, (SSJ) SOKOLOVÁ, J.: Sémantika kvalifikačných adjektív. Nitra : Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2003, 102 s.

129 I. Všeobecná translatológia Summary TRANSLATION OF TADEUSZ NOWAK S A JAK KRÓLEM, A JAK KATEM BĘDZIESZ TO SLOVAK FROM THE VIEWPOINT OF ADJECTIVAL VALENCY The paper deals with the issue of the valency of Slovak and Polish adjectives. Using the Slovak translation of Tadeusz Nowak s novel A jak królem, a jak katem będziesz (A keď kráľom a keď katom budeš, translated by J. Gerbóc) it points out the justifiability of a comparative research into this matter and its importance for the translation practice while also proposing a model of comparative processing of adjectival valency. On the basis of the analysis of adjectival valency in the two texts it underlines the degree of its difference in the two genetically related languages, evaluates translation equivalents of the valency patterns and proposes further possibilities of translation, which are evaluated on the basis of frequencies retrievable from the national corpora. Táto publikácia bola vytvorená realizáciou projektu Dovybavenie a rozšírenie lingvokulturologického a prekladateľsko-tlmočníckeho centra, na základe podpory operačného programu Výskum a vývoj financovaného z Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Kontakt: Mgr. Marta Vojteková, PhD. Inštitút rusistiky, ukrajinistiky a slavistiky, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov marta.vojtekova@unipo.sk

130 II. UMELECKÝ PREKLAD

131 II. Umelecký preklad PERSPEKTÍVY PREKLADANIA SLOVENSKEJ LITERATÚRY DO CUDZÍCH JAZYKOV Ľudmila Adamová Úvod Prekladanie je činnosťou starou ako ľudstvo samo. Jeho dôležitosť si uvedomovali už v období staroveku. Kým Gréci presadzovali tézu o nepreložiteľnosti, Rimania si boli vedomí jeho prínosu pre vlastné kultúrne obohatenie, a preto sa mu venovali viaceré popredné osobnosti rímskych dejín ako Livius, Horatius i Cicero. Hoci z dnešného pohľadu sa prekladateľské postupy uplatňované v antike považujú za neprijateľné (išlo skôr o parafrázy či adaptácie pôvodných diel), ich prínos pre rozvoj prekladateľského umenia je nepopierateľný. Reflexia prekladovej produkcie na Slovensku Podobne i dejiny prekladu na Slovensku majú hlboké korene. Siahajú do obdobia Veľkej Moravy a pôsobenia byzantských vierozvestcov Konštantína a Metoda na našom území. Práve ich zásluhou vzniklo prvé slovanské písmo, hlaholika, ako aj prvý slovanský spisovný jazyk, staroslovienčina, do ktorého preložili mnohé liturgické texty. S postupným rozvojom jazyka sa rozvíjalo i prekladateľské umenie. V závislosti od kultúrnospoločenských podmienok sa menil prístup dobových vzdelancov k problematike prekladu. Kým v stredoveku sa prekladateľ sakrálnych textov musel prísne pridržiavať cudzojazyčnej predlohy, v umeleckej literatúre slúžil originál len ako inšpirácia pri tvorbe voľného prekladu ľubovoľne obmieňajúceho formu pôvodiny. Postupne sa však status originálneho textu upevňoval. V humanizme i renesancii sa povinne začal uvádzať autor i jazyk predlohy. Už v tomto období platila zásada, že pri preklade nejde o výmenu slova vo východiskovom jazyku za slovo v jazyku cieľovom, ale o zachovanie jeho významu. S pribúdajúcimi prekladmi sa formovali postupne i ďalšie princípy translačného procesu. Aj napriek niekoľko stáročí trvajúcej histórii prekladania sa teoretická základňa slovenskej vedy o preklade vyformovala až v minulom storočí. Jej základy položili v 70. rokoch 20. storočia významní predstavitelia Nitrianskej školy Anton Popovič i František Miko. V priebehu uplynulých štyridsiatich rokov k nim postupne pribudli mnohí ďalší ako Ján Vilikovský, Braňo Hochel, Viliam Turčány, Blahoslav Hečko, Ján Ferenčík, Ľubomír Feldek, Libuša Vajdová, Alojz Keníž, Mária Kusá, Daniela Müglová či Edita Gromová, z pera ktorých pochádzajú významné diela zaoberajúce sa teóriou i praxou prekladateľstva. Aj napriek dlhému vývoju a bohatej histórii prekladania u nás len málo pozornosti bolo zatiaľ venovanej problematike prekladu slovenskej literatúry do cudzích jazykov. Bezprostredne to súvisí s pomerom medzi počtom diel preložených zo slovenčiny do cudzích jazykov a počtom diel preložených do slovenčiny. Prevažnú časť prekladovej produkcie na Slovensku tvoria preklady z rôznych jazykov do slovenčiny, pričom najčastejšie ide o preklady z anglického jazyka, čo potvrdzujú

132 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy i úvahy Edity Gromovej (2004), ktorá konštatuje, že z angličtiny sa prekladá do iných jazykov omnoho viac ako opačne. Je všeobecne známe, že počas uplynulých desaťročí recepcia inonárodných literatúr v krajinách používajúcich tzv. málo rozšírené jazyky značne prevyšovala ich vlastnú produkciu, ale aj export diel domácich spisovateľov do cudzích jazykov, čo je často dôvodom (nie však ospravedlnením), prečo tejto problematike nebola doposiaľ venovaná pozornosť. V súčasnosti však možno hovoriť o rastúcej potrebe ich prezentácie vo svete. Tieto slová potvrdzuje aj štatistika Európskej rady asociácií prekladateľov umeleckej literatúry (CEATL), ktorá poukazuje na akútny nedostatok prekladov cudzojazyčných diel do angličtiny a, naopak, na ich obrovský nepomer k vysokému množstvu prekladov z angličtiny, čo predstavuje hrozbu v rozvoji a podpore kultúrnej diverzity, ktorá je jedným z prioritných cieľov európskej kultúrnej politiky. Táto neutešená situácia platí aj v prípade slovenskej literatúry. Je známym faktom, že v súčasnosti sa väčšina našej prekladovej produkcie sústreďuje na preklad inojazyčných diel do slovenčiny. Alfonz Keníž (2008) v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že do tzv. málo rozšírených jazykov, medzi ktoré zaraďuje aj slovenčinu, sa prekladá až priveľa, čo vedie k vypudzovaniu vlastnej kultúry. Následkom toho sa vlastná literárna tradícia stáva vo vlastnom kultúrnom prostredí cudzou a cudzia vlastnou. Aj José Lambert upozorňoval, že čím viac spoločnosť importuje prekladové texty bez vyváženého exportu, tým je nestálejšia a postupne sa čoraz viac upevňuje jej závislosť od jediného zdroja. Bolo by, samozrejme, utópiou očakávať, že sa pomer medzi spomenutou prekladovou produkciou na Slovensku vyrovná, no na druhej strane je nesporné, že pre zdravý vývoj a napredovanie našej kultúry v globalizujúcom sa prostredí európskeho spoločenstva sa stáva nevyhnutnosťou podpora upevňovania a šírenia našich kultúrnych hodnôt za hranice nášho štátu a ich kultivovaná prezentácia v zahraničí. Slovenská literatúra v preklade Ako sme už spomenuli skôr, problematike prekladu slovenských diel do cudzích jazykov sa dosiaľ v slovenskej vede o preklade venovalo málo pozornosti, akoby tento typ prekladu vôbec neexistoval. Opak je však pravdou. Dôkazom toho sú informácie z internetových publikačných databáz (napr. zo zahraničných periodík či z Literárneho informačného centra, ktorého úlohou je propagácia slovenskej literatúry v zahraničí ( ako aj z časopisu Slovak Literary Review, ktorý podľa vlastných slov už pätnásť rokov približuje slovenskú literatúru a jej tvorcov vydavateľom, lektorom, prekladateľom, vysokoškolským pedagógom na katedrách slavistiky v zahraničí, organizátorom literárnych podujatí a čitateľom na celom svete. Z minulosti je doposiaľ u nás známy len jediný pokus o knižné zmapovanie cudzojazyčných prekladov domácich autorov s názvom Slovenská literatúra v prekladoch (1970), ktorého tvorcom je Libor Knězek. Ako napovedá samotný titul, cieľom zostavovateľa bolo zosumarizovať preklady slovenskej a českej literatúry v rozmedzí dvadsaťjeden rokov. Aj keď bibliografia nie je úplná v dôsledku nedostatočnej evidencie zahraničných vydaní u nás, na ktorú v záverečnej časti Knězek upozorňuje, predstavuje cenný zdroj informácií pre náš výskum. Z kvantitatívneho hľadiska v skúmanom období jednoznačne dominovali preklady do češtiny, pričom druhým najfrekventovanejším cieľovým jazykom bola maďarčina, následne

133 II. Umelecký preklad ruština a nemčina. Aj napriek nie veľmi priaznivým politickým a spoločenským okolnostiam sa objavilo aj niekoľko prekladov do angličtiny. V roku 1950 vznikol preklad Krvavých sonetov od Pavla Országha Hviezdoslava s názvom Bloody Sonnets. Z prozaickej tvorby boli preložené diela popredných slovenských spisovateľov, napr. Janko Jesenský a jeho román Demokrati v preklade Jean Rosemary Edwardsovej The Democrats (1961); Rudolf Jašík a jeho diela: Mŕtvi nespievajú Dead Soldiers don t Sing (preklad: Karel Kornell, 1963) a Námestie svätej Alžbety St. Elizabeth s Square (preklad: Margot Schierl, 1964); či Mňačkov román Smrť sa volá Engelchen, ktorý v roku 1961 do angličtiny preložil George Theiner a vyšiel pod názvom Death is Called Englechen. V súvislosti s prekladom uvedených titulov je zaujímavosťou, že niektoré z nich boli do angličtiny preložené z iných jazykov ako slovenčina, a to predovšetkým z češtiny. Týka sa to nielen spomenutého románu Janka Jesenského, ale aj románu Mŕtvi nespievajú (1961) Rudolfa Jašíka či prozaického diela Smrť sa volá Engelchen od Ladislava Mňačka. Ďalší Mňačkov román Ako chutí moc bol do anglického jazyka preložený z nemčiny. Okrem toho sa svojich anglických prekladov dočkalo aj niekoľko diel slovenských autorov píšucich pre deti a mládež. Spomedzi nich vyniká Klára Jarunková, ktorej knižná produkcia bola dovedna preložená do tridsiatich šiestich jazykov, pričom v roku 1968 a 1971 vyšla anglická podoba knihy Brat mlčanlivého vlka s názvom The Silent Wolf`s Brother a svetlo sveta uzrel aj preklad diela Jediná nazvaný Don`t Cry for Me. O štrnásť rokov neskôr, v roku 1984, bol vo Washingtone vydaný bibliografický súpis českej a slovenskej literatúry preloženej do anglického jazyka s rovnomenným názvom Czech and Slovak Literature in English, ktorého zostavovateľom bol George J. Kovtun. Táto bibliografia ponúka komplexnejšiu predstavu o stave prekladania slovenskej literatúry do angličtiny, no, ako uvádza zostavovateľ, ani ju nemožno považovať za úplnú. Obsahuje zoznam českých a slovenských diel umeleckej literatúry preložených do angličtiny od roku 1832, kedy sa datuje prvý preklad, až do roku Druhé, doplnené a upravené vydanie, ktoré vyšlo v roku 1988, bolo venované pamiatke Jaroslava Seiferta, ktorý v roku 1984 získal Nobelovu cenu za literatúru. Prehľadne štruktúrovaná publikácia je rozdelená na päť častí, pričom obsahuje nielen súpis preložených diel individuálnych autorov, ale aj zoznam antológií českej a slovenskej poézie, prózy či ľudovej slovesnosti, ako aj literárno-kritických a literárno-historických prác venovaných problematike českej a slovenskej literatúry spolu s menami prekladateľov. Zo zozbieraných informácií vyplýva, že vôbec prvým zaznamenaným prekladom bola antológia českej umeleckej literatúry s názvom Cheskian anthology; being a history of the poetical literature of Bohemia with translated specimens, ktorá vyšla v roku 1832 v Londýne. Obsahuje zmienky o Jánovi Kollárovi či Pavlovi Jozefovi Šafárikovi a jej prekladateľom bol John Bowring. Z celkového počtu 40 zaznamenaných antológií poézie a prózy sú dve venované výlučne slovenskej literatúre. Zo záznamov ďalej vyplýva, že mnohé diela slovenských autorov neboli prekladané celé, ale ukážky z nich vychádzali práve v spomenutých antológiách. Výnimku predstavovalo len niekoľko autorov: Martin Kukučín, Jozef Paučo, Pavol Országh Hviezdoslav, Janko Jesenský, Rudolf Jašík či Ladislav Mňačko. Patrí medzi nich aj Jozef Cíger Hronský, ktorého novela Predavač talizmanov bola v angličtine publikovaná v roku 1978 a o niečo neskôr bol preložený aj román Jozef Mak, ktorý vyšiel v roku Potešiteľné je, že pomerne veľká pozornosť v podobe rozličných štúdií i biografií preložených do angličtiny bola venovaná životu a tvorbe

134 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy popredných osobností slovenského literárneho, ale i kultúrneho a spoločenského života vrátane Pavla Jozefa Šafárika, Antona Bernoláka, Jána Kollára a Ľudovíta Štúra. Po roku 1989 zaznamenávame mierny nárast v počte prekladov do angličtiny, medzi ktorými možno nájsť preklady diel staršej generácie spisovateľov, ale aj autorov, ktorých diela z rôznych (zväčša politických) príčin vyšli na Slovensku až po revolúcii. Z tohto okruhu spisovateľov patrí osobitné miesto Martinovi M. Šimečkovi, ktorý síce knižne publikoval aj skôr, no iba v samizdate. Zbierka troch noviel Džin vznikla ešte pred rokom 1989, no oficiálne bola vydaná až v roku Jej preklad do angličtiny s názvom The Year of the Frog vytvoril prekladateľ Peter Petro, pričom toto dielo získalo v roku 1993 cenu Pegasus Prize for Literature, ktorá sa od roku 1977 udeľuje literárnym dielam z krajín, ktoré sú zriedka prekladané do angličtiny s cieľom pomôcť zahraničným autorom presadiť sa v anglofónnych krajinách. Počet anglických prekladov súčasných slovenských autorov tiež nie je vysoký, aj keď je potrebné podotknúť, že situácia sa pomaly zlepšuje. Nemalú zásluhu má na tom pôvodom Slovák žijúci už niekoľko desiatok rokov v Kanade, Peter Petro. Postupne, v priebehu rokov , preložil tri časti románovej trilógie Rivers of Babylon známeho slovenského spisovateľa Petra Pišťanka: Rivers of Babylon (2007), The Wooden Village (Rivers of Babylon 2) (2008) a The End of Freddy (Rivers of Babylon 3) (2008). Aj napriek skutočnosti, že diela vyšli v Londýne v menšom univerzitnom vydavateľstve, ohlasy zo strany kritiky boli viac ako pozitívne. Osobitý a neraz drsný štýl rozprávania, svojský humor a množstvo bizarných postáv románovej trilógie si obľúbili čitatelia už vo viacerých krajinách v prekladoch do svojich jazykov. Okrem češtiny, angličtiny a francúzštiny bol debutový román Petra Pišťanka najnovšie preložený aj do turečtiny. Peter Petro prostredníctvom prekladu sprostredkoval anglicky hovoriacim čitateľom aj zatiaľ najúspešnejší slovenský internetový bestseller, ktorý si získal na internete približne stotisíc čitateľov a hneď v prvom roku svojho knižného vydania mal na Slovensku päť dotlačí a v ankete časopisu Knižná revue sa stal Debutom roka Ide o dielo Maxima E. Matkina Polnočný denník (2002), ktorého anglický preklad vyšiel pod názvom Midnight Diary (2010). Najnovším prírastkom v rámci prekladania súčasnej slovenskej literatúry je román populárnej slovenskej spisovateľky Daniely Kapitáňovej, ktorá pod pseudonymom Samko Tále publikovala novelu Kniha o cintoríne (2000). V druhej polovici roka 2010 vznikol jej vynikajúci anglický preklad z pera Julie Sherwoodovej s názvom Cemetery Book a, podobne ako predtým Pišťankova trilógia, zaznamenal veľmi priaznivý ohlas v zahraničí, čoho dôkazom sú aj slová spisovateľa Wiliama Boyda: And Samko Tále's Cemetery Book (Garnett Press) by the Slovak writer Daniela Kapitánová offers us, in a superb translation by Julia Sherwood, one of the strangest and most compelling voices I have come across in years. Muriel Spark meets Russell Hoban. An astonishing, dark and scabrous novel (Boyd, 2010). Z básnikov možno spomenúť Milana Rúfusa, ktorého tvorba bola preložená do viac ako dvanástich európskych jazykov (Marčok, 2006, s. 140). V angličtine však vyšli jeho básne len nedávno v roku 2006 dvojjazyčná, anglicko-slovenská, kniha And That s the Truth (A to je pravda) a o dva roky neskôr aj ďalšia To Bear the Burden and Sing (2008). Anglické preklady slovenskej tvorby vyšli aj v niekoľkých antológiách, obsahujúcich úryvky z diel mnohých významných slovenských spisovateľov, napr. Not Waiting for Miracles (1993), Smejúci sa anjel/the Laughing Angel (2000), In search of homo sapiens: twenty-five contemporary Slovak short stories (2002), In

135 II. Umelecký preklad search of beauty: an anthology of contemporary Slovak poetry in English (2004), Literárna antológia krajín V4 (2007). Zoznam dopĺňa najnovšia dvojjazyčná antológia s názvom Six Slovak Poets, ktorá vyšla vo Veľkej Británii v roku 2010 a obsahuje výber z tvorby Jána Buzássyho, Mily Haugovej, Ivana Štrpku, Petra Repku, Kamila Peteraja a Daniela Heviera. Uvedené fakty slúžia ako jasný dôkaz, že slovenské diela sa prekladali a aj v súčasnosti prekladajú, pričom paleta cieľových jazykov je až neuveriteľne pestrá. Okrem jazykovo i geograficky blízkej češtiny sú to aj ďalšie slovanské jazyky ako poľština, ruština, bulharčina, macedónčina, bieloruština, ukrajinčina, slovinčina a srbčina. Objavujú sa aj preklady do rumunčiny či estónčiny. Kvantitatívne málo výrazne sú však zastúpené preklady do španielčiny, taliančiny, portugalčiny i francúzštiny. Francúzske preklady slovenských diel sú pomerne málo známe a počtom dosť obmedzené na rozdiel od iných stredoeurópskych literatúr. Do veľkej miery to súvisí s absenciu tzv. pilierových autorov, ktorí by boli pevne zakotvení na francúzskom knižnom trhu, ako je tomu v prípade českej literatúry, ktorú reprezentujú predovšetkým takí spisovatelia ako Kundera, Škvorecký, Hrabal, Klíma či Havel (Boisserie, 2004). O nič lepšia situácia nie je ani v Španielsku, kde sa preklady diel našich autorov objavovali len veľmi zriedkavo a zväčša iba v podobe izolovaných exemplárov (Hermida, 2004). V tejto súvislosti sa môže na prvý pohľad zdať paradoxné, no vzhľadom na politicko-spoločenský kontext pochopiteľné, že v niektorých krajinách Latinskej Ameriky, predovšetkým na Kube, vychádzali preklady slovenských autorov častejšie. Týka sa to, napríklad, tvorby Miroslava Válka, Rudolfa Jašíka a Kláry Jarunkovej. Potešiteľné však je, že miestami sa objavujú preklady našich spisovateľov aj do nórčiny, fínčiny, švédčiny, čínštiny, hebrejčiny, turečtiny či arabčiny. Ako sme už naznačili, významnú úlohu z hľadiska prekladu slovenskej literatúry do cudzích jazykov zohráva Literárne informačné centrum (LIC), ktoré sa venuje dokumentačnej, informačnej, edičnej a prezentačnej činnosti slovenskej literatúry a propaguje jej výsledky v zahraničí. V rámci svojich aktivít spolupracuje aj so zahraničnými vydavateľmi pri vydávaní diel slovenských autorov a finančne tieto vydania podporuje prostredníctvom Komisie SLOLIA. Od svojho vzniku v roku 1996 vyšli v prekladoch výbery z tvorby Milana Rúfusa, Petra Karvaša, Ladislava Mňačka, Jána Johanidesa, Ladislava Balleka, Pavla Vilikovského, Vincenta Šikulu, Dušana Mitanu, Petra Jaroša, Jozefa Puškáša, Rudolfa Slobodu, Jaroslavy Blažkovej, Mily Haugovej, Daniely Kapitáňovej, Petra Pišťanka, Pavla Rankova. Dovedna bolo doposiaľ s jej podporou zrealizovaných 341 prekladateľských projektov, z ktorých 46 tvoria preklady do češtiny, 30 do nemčiny, 27 do maďarčiny, 27 do poľštiny a 15 do angličtiny. Zaujímavosťou je, že v posledných rokoch zaznamenávajú rastúci záujem arabských krajín o slovenskú tvorbu, pričom bolo s podporou Komisie SLOLIA do arabčiny preložených 16 slovenských diel. Celkovo sa najväčšej obľube v zahraničí tešia preklady tvorby Pavla Vilikovského, Pavla Rankova, Mily Haugovej, ale aj Rudolfa Slobodu. V súvislosti so šírením a propagáciou slovenskej literatúry v zahraničí nepochybne stojí za povšimnutie aj tvorba slovenských spisovateliek píšucich v cudzích jazykoch, ako sú Irena Brežná, Alexandra Salmela a Jarmila Očkayová, ktoré sa úspešne presadili za hranicami Slovenska. Jarmilu Očkayovú, pôvodom Slovenku žijúcu v Taliansku, zaraďujú dnes k etablovaným talianskym spisovateľkám. Kniha Ireny Brežnej s názvom Na slepačích krídlach sa v roku 2008 ocitla v rebríčku desiatich najlepších kníh v nemecky hovoriacich krajinách. Alexandra Salmela je autorkou najpredávanejšej knihy vo Fínsku za rok 2010 s

136 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy názvom 27 alebo smrť robí umelca (27 eli kuolema tekee taitelijan Teos, 2010). Získala za ňu jednu z najprestížnejších literárnych cien vo Fínsku cenu najväčšieho fínskeho denníka Helsingin Sanomat a stala sa tak prvou laureátkou tohto ocenenia, ktorá sa nenarodila vo Fínsku. Okrem toho bola nominovaná do finále literárnej súťaže Finlandia, čo sa dovtedy nepodarilo žiadnemu spisovateľovi bez fínskeho štátneho občianstva. Záver V našom príspevku sme sa usilovali zmapovať situáciu v oblasti prekladu slovenskej literatúry do cudzích jazykov s primárnym zameraním na anglofónne krajiny. Predmetom nášho záujmu boli nielen diela vychádzajúce po roku 1989, ale dotkli sme sa aj prekladov staršej generácie autorov. Výsledky nášho výskumu dokazujú, že naša literatúra sa do cudzích jazykov prekladala i prekladá, no len vo veľmi obmedzenom množstve. Okrem problémov súvisiacich s dopytom, ktoré nepochybne vo veľkej miere ovplyvňujú vydavateľov, existujú aj nesporné problémy s ponukou. Ponuka je obmedzená. Existuje len málo prekladov obzvlášť diel a autorov debutujúcich po roku Recepcia slovenskej literatúry v zahraničí pravdepodobne bude vždy menšinová, čo však nie je dôvodom, aby sme sa jej prekladania vzdávali: Medzi pravidelnými čitateľmi prózy a poézie si kvalitní autori, aj keď pochádzajú z malej krajiny, vždy nájdu svojich priaznivcov. Len potrebujú šancu, aby sa ich diela vydávali a nachádzali primeraný kritický ohlas, slovom aby sa verejnosť dozvedela o ich existencii (Hermida, 2004). Publikovaný príspevok je súčasťou projektu KEGA č. 039UKF- 4/2012 s názvom Vyučovanie súčasných anglofónnych literatúr ako prostriedok posilňovania kreatívneho a kritického myslenia. Literatúra -báb-: Slovenskí autori v prekladoch. In: Knižná Revue, XX, 2010, č. 6, s. 9. BÁBIKOVÁ, M.: Hlavný hrdina slovo. Rozhovor so spisovateľkou Jarmilou Očkayovou. In: Knižná Revue, XV, 2005, č. 11, s. 6. BALÁŽ, A.: Reprezentatívna antológia slovenskej prózy. [online] [cit ]. Dostupné na internete: BOISSERIE, E.: Stav a perspektívy prekladania slovenských literárnych diel. In: Slovo a svet. (Perspektívy prekladania slovenskej literatúry). [online]. Bratislava : Literárne informačné centrum 2004, 139 s. [cit ]. Dostupné na internete: / BOYD, W.: Books of the year. In: The Guardian. [online] [cit ]. Dostupné na internete: GROMOVÁ, E.: Preklad a kultúra. Nové interdisciplinárne trendy v translatologickom výskume. In: Preklad a kultúra. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2004, s GROMOVÁ, E. MŰGLOVÁ, D.: Kultúra Interkulturalita Translácia. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, 2005, 102 s. HERMIDA, A.: Osudy slovenskej (a českej) literatúry v španielskom prostredí. In: Slovo a svet. (Perspektívy prekladania slovenskej literatúry). [online]. Bratislava : Literárne informačné centrum 2004, 139 s. [cit ]. Dostupné na internete: litcentrum.sk/ KENÍŽ, A.: Preklad ako hra na invariant a ekvivalenciu. Bratislava : AnaPress 2008, 96 s. KNĚZEK, L.: Slovenská literatúra v prekladoch Martin : Matica slovenská, 1970, 388 s. KOLEKTÍV AUTOROV: Slovo a svet (Perspektívy prekladania slovenskej literatúry). [online]. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2004, 139 s. Dostupné na internete:

137 II. Umelecký preklad KOPCSAYOVÁ, I.: Spisovateľka Irena Brežná. Do vlastného hniezda sa vraj nekydá. In: SME. [online] [cit ]. Dostupné na internete: /spisovatelka-irena-brezna-do-vlastneho-hniezda-sa-vraj-kyda.html#ixzz1vFmBLvrP. KOVTUN, G. J.: Czech and Slovak Literature in English. Washington : Library of Congress, 1988, 152 s. KYPPÖ, A.: Alexandra Salmela: Humor je nevyhnutný. In: týždeň. [online] [cit ]. Dostupné na internete: MARČOK, V. a kol Dejiny slovenskej literatúry III: cesty slovenskej literatúry druhou polovicou XX. storočia. Bratislava : Literárne informačné centrum, 496 s. MŰGLOVÁ, D.: Komunikácia, tlmočenie, preklad alebo Prečo spadla Babylonská veža? Bratislava : ENIGMA PUBLISHING, 2009, 323 s. Internetové zdroje: Barnesandnoble.com /The-Year-of-the-Frog/Martin-M-Simecka/e/ # TABS Summary PERSPECTIVES OF TRANSLATION OF SLOVAK LITERATURE INTO FOREIGN LANGUAGES The author of the article is focused not only on the historic, but predominantly on the current situation and perspectives of translation of Slovak literature into foreign languages. Because of the fact that Slovak translation theory concentrates mainly on Slovak translations of literature from foreign languages, this topic is usually disregarded. The results of the research have showed that there is an increase in translations of contemporary Slovak literature and, moreover, some of the books have received critical acclaim, e.g. Martin M. Šimečka s book The Year of the Frog. The results of the research presented in the article are not only interesting, but they are also a challenge to pay attention to this topic and support activities contributing to the presentation of Slovak literature abroad. Kontakt: Mgr. Ľudmila Adamová, PhD. Katedra translatológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, Nitra ludmila.adamova@gmail.com

138 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy TEÓRIA CHAOSU A UMELECKÝ PREKLAD POZNÁMKY K HISTORIOGRAFII UMELECKÉHO PREKLADU Katarína Bednárová Úvod Keď Anton Popovič koncipoval svoju teóriu prekladu, v čiastkových štúdiách či prípravných prácach používal štatistickú metódu morfosyntaktickej, sémanticko-lexikálnej a poetologickej analýzy originálneho a prekladového textu. Porovnávanie výsledkov slúžilo na komparatívnu interpretáciu štýlu a výrazu oboch textov, a teda na objektívne určenie ekvivalencie a adekvátnosti. Tento prísne vedecký opis literárneho diela poburoval praktikov a neskôr sa stretol aj s nie veľmi vrúcnym prijatím literárnovednej obce. Ak by Popovič bol pokračoval v rozvíjaní teórie literárnej komunikácie a metakomunikácie, pravdepodobne by sa bol pozrel na preklad aj cez optiku teórie chaosu, ktorá si nachádza na prelome 20. a 21. storočia cestu aj do literárnej vedy, a najnovšie aj do teórie umeleckého prekladu. Neviem, či je môj predpoklad ďalšieho smerovania Popovičovej teórie správny, ale k tejto úvahe ma priviedla jeho otvorenosť k interdisciplinarite. Napriek tomu, že interdisciplinarita je dobre fungujúcou oblasťou či metodológiou, vo vedeckom prostredí stále pociťujeme nezdravé napätie medzi prírodnými a humanitnými vedami. Tie prvé sa potrebujú svojím skúmaním dopracovať ku konkrétnej a definitívnej odpovedi daného problému, a tie druhé zasa k odpovediam, ktoré budú klásť ďalšie otázky a nikdy nebudú definitívne. Teória umeleckého prekladu je už svojou podstatou interdisciplinárna, pretože jej predmetom výskumu je preklad ako multidimenzionálny fenomén, z čoho koniec koncov vychádzal aj Popovič v teórii metakomunikácie a do istej miery predbehol aj Genettove úvahy o statuse odvodených textov. Dokazuje to aj rovnaký charakter epistemológie disciplíny a k tomu primerané rozkošatenie teórií, prístupov, metód skúmania a pod. Nasledujúci text je krátkym príspevkom k interdisciplinárnemu chápaniu teórie prekladu. Vznikol na podnet štúdie kanadskej translatologičky Pier-Pascale Boulanger Chaos prekladu a preklad chaosu, v ktorej autorka aplikuje teorémy teórie chaosu na teóriu prekladu, z čoho najprínosnejšie sa zdá zacielenie na interpretáciu textu. Táto perspektíva podnietila aj niekoľko mojich úvah o historiografii umeleckého prekladu. Teória chaosu a umelecký preklad Teória chaosu sa objavila v 50. rokoch minulého storočia s rozvojom termodynamiky, novej fyziky a aplikovanej matematiky (1). Koncom storočia sa postupne vytvárala aj literárnovedná podoba teórie chaosu. Ako dokladá Karin S. Wozonigová, po transfere z oblasti sociológie, dejín, filozofie, psychoanalýzy a pod. preberá literárna veda inštrumenty najnovšie z matematiky a fyziky (2). Na Slovensku sa týmto výskumom venoval predovšetkým Roman Mikuláš. Wozonigová konštatuje na viacerých miestach relevantnosť konceptu interpretácie, ktorá sa neobmedzuje na jeden výklad, jeden zmysel. Zdôrazňuje, že čítanie sa riadi aj vôľou porozumieť a spoločenská relevantnosť disciplíny tkvie vo

139 II. Umelecký preklad vysvetľovaní. Máme tu dočinenia s prácou s textom, na margo čoho Roman Mikuláš poznamenáva (3): V interpretačnej praxi sa produkujú len komunikáty. Čo interpretácie explikujú, ešte nič nevypovedá o kvalite literárnych textov, iste sa to však dá vedecky zúročiť, pretože explikujú práve tie skúsenosti s textami, ktoré sa podieľajú na fungovaní literárneho systému. Hodnotná je predovšetkým porovnateľnosť modelov skutočnosti, ktorá rezultuje práve z interpretácie ako výsledku porovnania. Aj teória chaosu stojí na predpoklade neukončenosti odpovede, či na nepredvídateľnosti výsledku. Ako teda viac-menej môžeme definovať chaos? Ako veľký zmätok, neusporiadanosť; ako neusporiadanú zmes živlov pred vznikom kozmu v zmysle usporiadaného sveta; z hľadiska filozofie, náboženstva a mytológie ako pôvodne prázdny priestor. Chaos však implikuje binóm (zámerne nechcem použiť označenie opozícia) usporiadanosť neusporiadanosť. Jedno bez druhého nemôže existovať a jedno podmieňuje druhé. Francúzsky filozof Bernard Piettre v štúdii Usporiadanosť a neusporiadanosť (4) hovorí, že oba pojmy súvisia s praktickým, etickým, politickým, mytologickým a náboženským diskurzom. Približujú sa viac k normatívnosti ako k opisnosti. Nesú v sebe viac hodnotovosti ako skutočnosti. Všimnime si teraz bližšie pojem interpretácie, resp. ako tento pojem funguje s prihliadnutím na teóriu chaosu. Pier-Pascale Boulanger v štúdii Chaos prekladu a preklad chaosu (5) hovorí : Keď rozmýšľame o preklade cez teóriu chaosu, vedie nás to k tomu, že zrušíme nefunkčné dichotómie tradičnej konceptualizácie zacielením, ktoré prispieva k diskurzu «tretej cesty». Nelinearita, kritická senzibilita počiatočnej podmienenosti a fraktálna geometria sú témy, ktoré otvárajú nové možnosti teoretizácie prekladu v rámci epistemológie spoliehajúcej sa na premenlivosť a subjektivitu interpretácie, nestabilitu pretrvávajúcu medzi usporiadanosťou a neusporiadanosťou, na pozitívnej heuristickej hodnote neusporiadanosti a na necelostnosti. Pier-Pascale Boulanger ďalej zdôvodňuje svoju argumentáciu tým, že teória chaosu bola pre fyziku to, čo teória prekladu pre lingvistiku. Obe tieto disciplíny nabúravajú ustálený poriadok základných princípov mechaniky a lingvistiky, kedže nesú v sebe subverzívny a dynamický potenciál nelineárneho systému. Sám pojem chaosu vyvstáva z vylúčenia jedinej dobrej konečnej odpovede, a teda, aplikované na preklad, jedinej dobrej a konečnej interpretácie textu vyúsťujúcej do prekladu. Z toho podľa Pier-Pascale Boulanger vyplýva fakt, že jediný text ako otvorený systém môže v preklade generovať množstvo adekvátnych verzií/odpovedí. Michel Foucault v roku 1971 v inauguračnej prednáške v Collège de France, nazvanej Rád diskurzu (6) dôvodí : sú diskurzy, ktoré sú počiatkom istého počtu nových rečových aktov, čo ich preberajú, transformujú alebo o nich hovoria, skrátka diskurzy, ktoré sa po svojom vyrieknutí donekonečna prednášajú, ostávajú prednášané, treba ich ďalej hovoriť. Z hľadiska statusu textu hovorí Foucault medzi iným o literárnych a do istej miery aj o vedeckých textoch (7): jedno a to isté literárne dielo môže súčasne podnietiť veľmi odlišné typy diskurzov prečnievanie primárneho textu, jeho pretrvávanie, jeho status kedykoľvek znovu aktualizovaného textu, mnohonásobný alebo skrytý zmysel, čo údajne obsahuje, podstatná

140 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy zdržanlivosť a bohatstvo, ktoré sa mu pripisujú to všetko funduje otvorenú možnosť hovoriť. nové nie je v tom, čo sa hovorí, ale v udalosti jeho návratu. Otvorenosť, aktualizácia, viacvýznamovosť sú všetko kategórie, známe z rôznych prístupov k interpretácii literárneho diela, stačí spomenúť len Umberta Eca. Ako a v akom významovom priesečníku sa teda vyššie povedané stretá? V čom inšpirácia teóriou chaosu prispieva k inému videniu prekladu a jeho teórie? Ak zrekapitulujeme pojmy súvisiace s témou, dostaneme sled doteraz spomínaných pojmov: normatívnosť, hodnotovosť, nelineárnosť, kritická senzibilita počiatočnej podmienenosti a fraktál, aktualizácia textu, udalosť návratu. V perspektíve usporiadanosti a neusporiadanosti ich môžeme zoskupiť takto : usporiadanosť sa vyznačuje normatívnosťou, hodnotovosťou; neusporiadanosť charakterizuje nelineárnosť, kritická senzibilita počiatočnej podmienenosti, nepredvídanosť ako stret počiatočnej podmienenosti s realitou času interpretácie; interpretácia sa dá chápať z istého uhla pohľadu ako meniaca sa časť celku (fraktál), ako aktualizácia textu a udalosť návratu. Vráťme sa však ešte k nelineárnosti. Pier-Pascale Boulanger ju chápe z hľadiska matematiky ako nelineárny systém, ktorý je otvorený, a teda nedáva možnosť spätnej identickej reštitúcii. Lineárny systém naopak umožňuje návratnosť (1+2=3-2=1). Nelineárny je aj charakter umeleckého prekladu. Dôkazom je aj fakt, že spätný preklad literárneho diela nie je možný (A B B A). Samozrejme, treba dodať, že nie je možný v prípade literárneho textu, ktorý dosiahne istý stupeň polysémie, sémantickej a štylistickej nasýtenosti, práve pre nelineárnosť interpretácie textu, pre neusporiadanosť a vysokú entropiu prvkov textu, ktoré môžu generovať rôzne interpretácie. O ireverzibilnosti interpretretácií hovorí Ján Koška, ktorý chápe každú interpretáciu (primárnu aj sekundárnu) ako typ prekladu. Nelineárnosť by sme si mohli predstaviť aj vo forme špirály, ktorej podobu a silu tvorí historicita, kolektívna a individuálna životná, literárna, teoretická a čitateľská skúsenosť a mnoho ďalších komponentov. To sú všetko aj podmienky vzniku originálu, podmienky jeho interpretácie, ktoré sa nedajú predvídať, sú menlivé. Práve podmienky vzniku originálu nikdy nemôžeme presne poznať, zostávajú pre nás iba približné, nepresné a tiež vytvárajú potenciál mnohonásobnej interpretácie. To je to, čo P.-P. Boulanger inými slovami nazýva kritická senzibilita počiatočnej podmienenosti. Menlivosť podmienok interpretácie zase nahráva foucaultovskej aktualizácii textu a udalosti jeho návratu. V súvislosti s interpretáciou textu však treba upozorniť na nebezpečenstvo jej bezbrehosti. Interpretácia má limity, povedané ecovským jazykom. Limity dané okrem iného charakterom jazyka, mierou možného porozumenia, nekompatibilitou prostredia a podmienok vzniku originálu a prekladu. Eco sa pri skúmaní limitov interpretácie pridŕža konceptu hermeneutického kruhu interpretácie interpretácie, ktorá však vychádza z textu. Na druhej strane stojí Stanley Fish (8), ktorý tvrdí, že zmysel nie je inherentný textu, že je to vzťah ustanovený, že vzniká medzi textom a jeho čítaním, že ho generuje lektúra a jej atribúty. Tu by som ešte rada spomenula Jána Košku a jeho koncept generálneho interpretansu (9), ktorý generuje intrepretačné paralely, podmieňuje a inšpiruje interpretáciu. Jeho koncept alternatívnej interpretatívnej koncepcie prekladu tiež akoby dával zapravdu podobnostiam a aplikovateľnosti premís teórie chaosu. Koška sa, definujúc svoj koncept, nazdáva, že oproti mysleniu o preklade, ktoré je zaťažené a akosi zablokované konečným riešením problémov, stojí otvorenosť a proklamovaná

141 II. Umelecký preklad anti-definitívnosť. Odmieta teda smerovanie k definitívnosti, vyriešiteľnosti, konečnej evaluácii v znamení jedinej platnej pravdy a hodnoty. Ďalej oproti odhaľovaniu / vyťahovaniu / rozkrývaniu zmyslov a obsahov už obsiahnutých v diele, ktoré sa v preklade znovu artikulujú, stojí Koškovo vkladanie / dosadzovanie / vymieňanie obsahov, zmyslov a významov, resp. nové okolnosti a podmienky života, skutočnosť po sebe idúcich horizontov bytia, ktorá sa prejavuje prostredníctvom prekladateľa a cez neho. Na jednej strane máme v teóriách dočinenia s preceňovaním diela-textu a jeho zložiek a s koncentráciou na ne, so zanedbávaním vonkajších okolností, a na strane druhej dielo v akte tvorivej recepcie a interpretácie, kde vonkajšie, mimotextové okolnosti modelujú nové, kvantitatívne neohraničené interpretácie diela a umožňujú zakaždým iné konfigurácie porozumenia, prijatia a výkladu. Stojí tu textovosť proti mimotextovosti, neakceptovateľná je odťažitosť prekladu ako textu aj ako procesu od reality v metatextových reťazcoch. Ale dočinenia máme aj s opozíciou jazykového a literárneho diskurzu. Zostáva ešte vysvetliť, ako by mohla súvisieť s prekladom fraktálna geometria. Fraktálna geometria vidí svoj predmet v rozloženom priestore. Teda ten istý predmet, ktorý vidíme z rôznej perspektívy, môže mať rôzne rozmery. Ako príklad možno uviesť často citovanú pasáž z Jamesa Gleicka (10), o ktorého vysvetlenie sa Pier-Pascale Boulanger opiera: Odhad dĺžky anglického pobrežia, ktorý urobí pozorovateľ z paluby orbitálnej stanice, je nižší ako odhad pozorovateľa, ktorý kráča po zátokách a plážach, a jeho výsledok bude zasa nižší ako výsledok slimáka, ktorý prelezie každý kameň. P.-P. Boulanger potom aplikuje tento pohľad na preklad, keď hovorí, že aj prekladový text môžeme konceptualizovať ako fraktálnu formu, ktorá je charakteristická pluralitou a zložitosťou sémantických stupníc a rôznych konfigurácií, ktoré z nich môžu vzísť. Obmedzená forma má teda neobmedzený počet interpretácií. Na inom mieste ešte čítame (11): Napriek konečnosti základného grafického materiálu, ktorým sú slová a vety textu originálu, interpretácia a jej pohyb sa nikdy nedá poznať dopredu a nedá sa ničím regulovať. A tu sa už naznačuje chaos prekladu. Naozaj sa zdá, že prekladu zodpovedá definícia chaosu ako stavu pretrvávajúcej nestability medzi usporiadanosťou a neusporiadanosťou. Celkovo vzaté, preklad sa už nedá konceptualizovať ako lineárny vzťah medzi slovami jazyka A a slovami jazyka B. Je teda preukazné otvoriť nové smery uvažovania prenosom niektorých návrhov vychádzajúcich z teórie chaosu. Práve hľadisko fraktálnej formy, ale samozrejme aj hľadisko interpretácie a historickej podmienenosti sa zdá vhodné ako východisko pre úvahy o historiografii prekladu. Teória prekladu chápaná cez prizmu teórie chaosu dáva za pravdu všetkým interpretatívnym teóriám a v úvahách Pier-Pascale Boulanger potvrdzuje omyl deterministickej štrukturálnej lingvistiky, ktorá sa snaží na základe hlbokých znalostí, ktoré nadobudla v rámci morfosyntaxe a lexikológie, predvídať nepredvídateľné: teda správanie lingvistického systému, ktoré je práve z hľadiska teórie chaosu, interpretácie textu, jazykovej a prekladovej praxe nepredvídateľné. Ďalším argumentom je fakt, že tradičné teórie prekladu sa opierajú o vedeckú epistému, podľa ktorej pochopiť znamená vedieť výsledok. Pier-Pascale Boulanger zjednodušuje ešte viac, keď hovorí, že by to znamenalo, že znalosť jednotlivých prvkov originálu a pravidiel prekladu by mala umožniť istý obmedzený počet prekladov jedného

142 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy textu. Keďže preklad je otvorený, dynamický a nelineárny systém, bráni tejto vedeckej ilúzii. Proces prekladu sa nedá zredukovať na univerzálne princípy, ktoré smerujú k jedinému možnému riešeniu. Ak sa chaos chápe ako nevyčerpateľný prameň informácií, ktorý odďaluje epistemologické hranice vedy, preklad je potom činnosť, ktorá potencuje rôzne stupne významu, čo potvrdzuje každý nový preklad toho istého diela. (Opäť sa aj tu potvrdzuje, že zastarávanie prekladu nie je otázkou zastarávania jazyka, ako sa to u nás väčšinou chápe, ale súvisí so zmenou perspektívy, podmienok, horizontu bytia, skúsenosti atď.) Predostreli sme niekoľko úvah a záverov smerujúcich k chápaniu prekladu z hľadiska teórie chaosu. Dostávame sa k poslednému bodu, v ktorom budeme uvažovať o tom, ako sa cez niektoré pojmy teórie chaosu dá vnímať historiografia prekladu. Dejiny umeleckého prekladu Čo znamená písať dejiny prekladu? Ako ich vnímať? Ak sa na dejiny prekladu budeme dívať z rôznych časopriestorových východiskových situácií a rôznej počiatočnej podmienenosti (tu mám na mysli aj domácu/prijímajúcu situáciu), tiež môžu mať fraktálnu formu: lokálne dejiny tvoria globálne dejiny prekladu plastickým navrstvovaním. Zo skúsenosti vieme, že dejiny prekladu veľkých geopolitických priestorov (západná Európa, stredná Európa, slovanské spoločenstvá a pod.) sa riadia rovnakými všeobecnými zákonitosťami, rovnakými impulzmi ako dejiny prekladu menších celkov (lokálnych, národných a pod.). Ak sa však na ne pozrieme zblízka, zistíme, že sú nelineárne, že interpretácia normy, kánonu je rôzna, ba nečakane prekvapujúca, že aktualizácia a udalosť návratu sú určované vždy inými zákonitosťami vzhľadom na počiatočnú podmienenosť. Veď v konečnom dôsledku prvotné sú práve malé dejiny. A tie majú iný význam z hľadiska vlastnej perspektívy a iný z hľadiska globálnej perspektívy. V slovenskom translatologickom kontexte disponujeme iba čiastkovými dejinami umeleckého prekladu z jednotlivých jazykov a literatúr. Ak by sme sa chceli podujať na ich syntézu, bolo by treba predovšetkým vymedziť lokálne dimenzie jazykovej, spoločenskej a kultúrnej situácie prijímajúceho prostredia, ako som to spravila už v štúdii Miesto a funkcia prekladu v kultúre národa. Metodologické poznámky k dejinám prekladu (12). Pokúsila som sa o náčrt situácie ako systému systémov, aj o návrh periodizácie dejín prekladu na Slovensku. Načrtnutý systém však zostáva iba konštrukciou a diskutabilná je aj otázka periodizácie a jej kritérií. Bolo by potrebné skúmať, ako sa má lokálne ku globálnemu, aký je stav doxy, ďalej či všeobecnej normatívnosti alebo predstave dejín prekladu zodpovedajú aj čiastkové dejiny prekladu na Slovensku, akú úlohu v preklade, resp. ne-preklade, teda v produkcii či absencii prekladového diskurzu, povedané foucaultovskou terminológiou, zohráva kontrola a selekcia diskurzu, vylučovanie, vydelenie, zákaz, tabu a vôľa k pravde, ako status prekladu závisí od statusu autora / autorstva / originality a pod. Pokúsme sa odpovedať na otázku, aká je (ideálna) normatívna predstava dejín prekladu? Z hľadiska jazykovej identity a perspektívy lokálneho ide o predstavu monoligválneho systému na rôznych za sebou idúcich vývinových stupňoch, ktoré viac či menej zodpovedajú dobovému stavu doxy. Ide aj o viac-menej homogénny literárny priestor. Medzi základné piliere doxy patrí presvedčenie, že dejiny umeleckého prekladu sa začínajú prekladom Biblie a sakrálnych textov (západný okruh a východný-slovanský okruh, ktorý sa často opomína). Ďalšou všeobecnou predstavou je, že umelecký preklad sa vyvíja simultánne

143 II. Umelecký preklad so vznikom pôvodnej literatúry, alebo významne napomáha jej vývinu, obohacuje jazyk a vnáša do literatúry chýbajúce prvky, teda dopĺňa mozaiku chýbajúcich častí v literárnom systéme. Aj tu sa dá hovoriť o preklade ako o fraktálnej forme. Z hľadiska globálneho sú dejiny prekladu nepravidelnou produkciou literárneho diskurzu v mnohojazyčnom prostredí, udalosťou návratu diela, selektívnou výmenou diskurzu, generovaním rôznych významov, alebo ak chceme vytváraním plástov literárnej mapy Európy a sveta, ktoré sa na seba prikladajú v čase a v priestore. Ideu vytvárania mapy vyjadril u nás už v roku 1972 Jozef Felix (13). Prekladová literatúra sa často prirovnáva k mape, na ktorej sú zakreslené namiesto kontinentov veľké kontinentálne zjavy svetovej literatúry a namiesto ľudských sídlisk veľké i menšie zjavy či diela literárne. Ak si našu prekladovú literatúru tohto obdobia [medzivojnového pozn. autorky] predstavíme ako takúto mapu, nezbavíme sa dojmu, že sa dívame tak trochu na mapu arktických krajov. Sú na nej síce vyznačené celé územia, ale ich plochy sú celé biele a len kde-tu, často vo veľkých vzdialenostiach, nájdeme osamelé body, označujúce prekladaných autorov či preložené diela. Dnes sa literárna kartografia stala významným a často využívaným zobrazovaním dejín, metaforou ich miestopisu. Takýto obraz dejín prekladu korešponduje so zmenou chápania dimenzie v teórii chaosu tu sa dajú dejiny prekladu vnímať ako pribúdanie diel vo forme rozvetvovania v lokálnych pomeroch, alebo z hľadiska globálneho ako rizomatický pohyb. Všeobecne sa dejiny umeleckého prekladu dajú chápať aj ako akumulácia literárneho korpusu tých istých diel v jednotlivých jazykoch smerujúca v čase k vytvoreniu európskeho/svetového literárneho dedičstva (ideálnej knižnice). Ale ani táto poloha však nie je bezproblémová literárne dedičstvo z hľadiska lokálneho je niečo iné ako z hľadiska globálneho, kde treba dospieť k určitej abstrakcii aj tam, kde sa isté polohy prekrývajú. Na jednej strane tu funguje udalosť návratu, prekladu tých istých diel v rôznych časových pásmach, a na strane druhej sa vytvára heteroklitická množina textov, ktoré zvláštnym spôsobom charakterizujú prijímajúce prostredie a vytvárajú špecifický obraz východiskovej literatúry. Uhol pohľadu mení dimenziu javu. Ako sa ukazuje priestor slovenských dejín prekladu? V prvom rade ide z hľadiska európskeho o veľmi špecifický prípad. Máme tu dočinenia s niekoľkými zvláštnosťami: Dejiny prekladu sa na Slovensku odvíjajú v nehomogénnom jazykovom a kultúrnom priestore prakticky až do konca 19. storočia. Do tohto obdobia sa na geograficky chápanom území Slovenska vystriedalo 5 jazykových konfigurácií, pričom relevantné preklady sa (niekedy aj paralelne) objavujú vo všetkých piatich jazykoch latinčina, biblická čeština, slovakizovaná čeština, bernolákovská slovenčina, štúrovská slovenčina, a navyše čiastočne aj nemčina. Z hľadiska kultúrneho priestoru všetky konfigurácie sú súčasťou našich dejín prekladu, pretože prostredníctvom nich sa formoval vzťah k iným literatúram, vytvárala sa ich recepcia, postupne sa formuloval empirický, predteoretický a teoretický diskurz o preklade, obohacoval sa genetický fond literatúry. Pavol Koprda v Dejinách prekladu z talianskej literatúry ( ) hovorí o slovenskom literárnom priestore ako o medzikultúrnom priestore, ktorý je súčasťou väčších literárno-kultúrnych tradícií do 19. storočia (stredo- a východoeurópska, maďarská, poľská, chorvátska a viedenská ), čo sa mení v období romantizmu, keď sa slovanská literárna kontextualita obrátila k Nemecku a Západu všeobecne (14). Tu však treba pripomenúť, že tento obrat sa začal už skôr cez osobnosť Bohuslava

144 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Tablica. Literárno-kultúrne tradície, o ktorých P. Koprda hovorí, korešpondujú aj s geopolitickým zaradením Slovenska v jednotlivých obdobiach, tiež až po obdobie romantizmu. Ďalším špecifickým prvkom fungujúcim v dejinách prekladu na Slovensku takmer odpočiatku je politické gesto v zmysle intervencie politiky do dejín prekladu počnúc politikou národno-obrodeneckou a končiac politikou kultúrnou v druhej polovici 20. storočia a po nej politikou ekonomickej intervencie v 21. storočí. Politické gesto je v slovenskom geopolitickom priestore omnoho viac prítomné ako v iných európskych priestoroch. Je to gesto, ktoré vedie v mnohých prípadoch k ne-prekladaniu, k prekladu-adaptácii, k prekladusubsititúcii zakázaného a k iným formám prekladu. Je to v podstate gesto obmedzujúce a spomaľujúce vývin prekladu, brániace rastu kvantity preložených diel (19. storočie), obmedzujúce výber a kvalitu diela na preklad či nanucujúce isté literárne smerovanie ( ). V súčasnosti ho možno chápať aj ako gesto regresu, ktoré pripravuje z hľadiska budúcnosti vybielenú mapu európskeho a svetového literárneho dedičstva takmer jednostranným zameriavaním sa na efemérne antihodnoty konzumnej literatúry a spôsobovaním situácie ne-prekladania z hľadiska literárneho dedičstva a vytvárania korpusu hodnotnej prekladovej literatúry pre budúcnosť. Tretím špecifikom dejín prekladu na Slovensku je konfesionálny fenomén: náboženská cenzúra (a spolu s ňou aj štátna cenzúra), pomalá emancipácia svetskej literatúry, dlho hľadaný konsenzus v otázkach spisovného jazyka. Z tohto hľadiska ani predstava o vplyve prekladu Biblie na jazyk, vývin prekladu a domácej literatúry nie je relevantná na rozdiel od niektorých iných európskych krajín. Napokon aj existencia a kvalita vzťahu k českému kontextu a s českým prekladom je v európskych dimenziách neopakovateľná. Z časového hľadiska tvorí umelecký preklad pole, ktoré sa skladá z času prekladu a času prekladaného diela, a to je smerodajné. Toto časové pole je usporiadané heterochrónne, pričom synchronizácia času vzniku originálu a času vzniku prekladu prichádza do úvahy v našich podmienkach až v 20. storočí. Omnoho častejší je prípad diachronizmu, či dokonca anachronizmu v zmysle účinku diela (napr. Tablicov preklad Boileaua). Ak vnímame časové pole z hľadiska súčasnosti, pociťujeme v ňom vysoký stupeň neurčitosti, nepredvídateľnosti a uvedomujeme si otvorenosť možností výberu diela na preklad. Až retrospektívny pohľad historiografie vnesie do systému istý poriadok / usporiadanie a nepredvídateľnosť zmení na zákonitosť, ktorej podstatou je historická podmienenosť vzniku (opäť pripomínam politická, spoločenská, kultúrna a jazyková situácia, stav domácej literatúry, chápanie svojho a cudzieho, chápanie pojmu originalita a autorstvo) a charakter toho, čo S. Fish nazýva interpretujúca komunita. Dnes nemôžeme predvídať, ako sa nám bude javiť situácia z hľadiska zajtrajšej skúsenosti. Sám predmet dejín prekladu text sa dostáva do obehu výberom, ktorý sa riadi mnohými kritériami a dobovými preferenciami. Teda ani texty, ani literárne žánre sa neobjavujú v prekladoch lineárne a kontinuitne. Zvláštnym a dôležitým javom je v tomto smere prítomnosť antológií (15), ktoré akoby mali ambíciu vniesť do zdanlivého chaosu istú usporiadanosť z hľadiska retrospektívneho (výber toho najlepšieho, resp. chýbajúceho) aj anticipačného (poukázať na to najlepšie, čo by sa malo/mohlo ešte preložiť).

145 II. Umelecký preklad Záver Pokúsila som sa naznačiť, ako by sa dalo uvažovať o dejinách prekladu z hľadiska pojmov odvodených z teórie chaosu, k čomu ma inšpirovala Pier-Pascale Boulanger citovanou štúdiou. Dejiny umeleckého prekladu môžeme teda vidieť v perspektíve chaosu a binómu usporiadanosť neusporiadanosť ako nelineárny systém vzťahov medzi normou a odchýlkou od normy. Dejiny prekladu poukazujú na rôznosť počiatočnej podmienenosti, na nelineárnosť vzťahov a systémov, na ich permanentné preskupovanie, čo potom vytvára vždy inú dimenziu a obraz o literárnej a prekladovej situácii. Poznámky (1) Necítim sa kompetentná, aby som podrobne predstavovala definície a charakteristiky.nechcem ani mechanicky preberať pojmy a termíny. Budem sa venovať iba niektorým inšpiratívnym aspektom relevantným pre teóriu prekladu. Bližšie sa k vzťahom teórie chaosu a literárnej vedy vyjadruje aj P. Valček v Slovníku literárnej teórie (s.327). Napriek snahám o zbližovanie prírodných a humanitných vied ich spoločná platforma aj najďalej zostáva krehká. Svedčia o tom aj mnohé kritické ohlasy z radov vedcov, napr. vo francúzskom kontexte známa aféra Sokal. Alan Sokal a Jean Bricmont publikovali knihu Impostures intellectuelles (Paris: Odile Jacob, octobre 1997/1999), v ktorej odsúdili nadužívanie konceptov a slovníka matematicko-fyzikálnych vied v okruhu vedcov, ktorí patria k tzv. filozofickej postmoderne (Jacques Lacan, Julia Kristeva, Bruno Latour, Gilles Deleuze, Luce Irigaray). (2) Wozonigová, K. S.: Teória chaosu a literárna veda. In: Slovak Review of World Literature Research 2, 16, 2007, s (3) Citované podľa Wozonigová, K. S. - Mikuláš, R.: Implikationen des Radikalen Konstruktivismus in der Literaturwissenschaft. In: Europäische Sprachenvielfalt Chance oder Herausforderung für die deutsche Sprache? Zborník príspevkov zo VII. konferencie Spoločnosti učiteľov nemeckého jazyka a germanistov Slovenska v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Spoločnosť učiteľov nemeckého jazyka a germanistov, 2004, s Pozri aj koncepty interpretácie literárneho diela u F. Miku, J. Košku, P. Winczera, P. Zajaca a i. (4) Piettre, B.: Ordre et désordre : le point de vue philosophique. fr/labo/curapp/revues/root/40/bernard_piettre.pdf_4a0931d81d9c1/bernard_piettre.pdf. (5) Boulanger P.-P.: Penser la traduction en passant par la théorie du chaos, c est surtout annuler les dichotomies inopérantes échues des conceptualisations traditionnelles, visée participant des discours de la «troisième voie». Non-linéarité, sensibilité critique aux conditions initiales et géométrie fractale sont autant de thèmes qui potentialisent la théorisation de la traduction dans une épistémologie tablant sur la mouvance et la subjectivité des paramètres d interprétation, sur l instabilité persistante entre l ordre et le désordre, sur la valeur heuristique donc positive du désordre et sur l incomplétude [1]. In: Meta : journal des traducteurs / Meta: Translators' Journal, vol. 51, n 1, mars 2006, p Direction : André Clas, Éditeur : Les Presses de l'université de Montréal ISSN: et (6) Foucault, M.: Rád diskurzu (z fran. prel. M. Marcelli). Bratislava : Agora, 2006, (orig.: L Ordre du discours. Paris : Gallimard, 1971), s. 16. Tu by sa tiež dalo uvažovať o možnosti prekladu slova ordre ako poriadok, usporiadanie, lebo Foucault tematizuje v tejto súvislosti zákaz, prevrátenie, pluralitu sérií a pod., čo odkazuje na usporiadanosť a neusporiadanosť a práve zákazy chcú predísť neusporiadanosti. (7) Idem, s. 18. (8) Fish, S.: Quand lire c est faire (z ang. do fran. prel. E. Dobenesque). Paris : Les prairies ordinaires, (9) Pozri Koškove štúdie z rokov ; Bednárová, K.: Ján Koška a jeho alternatívna interpretatívna koncepcia literárneho prekladu (v tlači).

146 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy (10) Gleick, J.: La Théorie du Chaos, (z ang. do fran. prel. Christian Jeanmougin). Paris : Flammarion, coll. «Champs» 1991, s.129: L estimation de la longueur de la côte anglaise par un observateur à bord d un satellite sera inférieure à celle d un observateur parcourant ses criques et ses plages, qui, à son tour, trouvera un résultat inférieur à celui d un escargot escaladant tous les galets. (11) Boulanger, P.-P.: Et malgré la finitude du matériau graphique de base que sont les mots et les phrases du texte original, le mouvement interprétatif de la traduction n est jamais connu d avance ni régulé. On entrevoit ici le chaos de la traduction. Il semble, effectivement, que la traduction réponde à la définition du chaos, c est-à-dire cet état d instabilité persistante entre l ordre et le désordre. En somme, la traduction ne peut plus être conceptualisée en termes de rapport linéaire entre les mots d une langue A et ceux d une langue B. Aussi est-il valable d ouvrir de nouvelles pistes réflexives en transposant à la traductologie quelques propositions émanant de la théorie du chaos. In: Le chaos de la traduction et la traduction du chaos. In: Meta : journal des traducteurs / Meta: Translators' Journal, vol. 51, n 1, mars 2006, p Direction : André Clas, Éditeur : Les Presses de l'université de Montréal ISSN: et (12) Miesto a funkcia prekladu v kultúre národa. Metodologické poznámky k dejinám prekladu. In: K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku II. Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, 1994, s (13) Felix, J.: Jubileum Tatrana a naša prekladová literatúra. In: Človek a kniha, Bratislava : Tatran, 1972, s (14) Koprda, P.: Dejiny prekladu z talianskej literatúry ( ). Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, 1994, s. 6. (15) Vyplýva to už aj z etymológie slova antológia (gr. anthos kvet, legein zbierať). Literatúra BEDNÁROVÁ, K.: Miesto a funkcia prekladu v kultúre národa. Metodologické poznámky k dejinám prekladu. In: K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku II. Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, 1994, s BOULANGER P.-P. : Le chaos de la traduction et la traduction du chaos. In: Meta : journal des traducteurs / Meta: Translators' Journal, vol. 51, n 1, mars 2006, p Direction : André Clas, Éditeur : Les Presses de l'université de Montréal. FELIX, J.: Jubileum Tatrana a naša prekladová literatúra. In: Človek a kniha. Bratislava : Tatran, FISH, S.: Quand lire ç est faire (z ang. do fran. prel. E.Dobenesque). Paris : Les prairies ordinaires, FOUCAULT, M.: Rád diskurzu (slov. prekl. M. Marcelli). Bratislava : Agora, GLEICK, J.: La Théorie du Chaos (z ang. do fran. prel.. Christian Jeanmougin). Paris : Flammarion, coll. «Champs» GLEICK, J.: Isaac Newton: un destin fabuleux (z ang. do fran. prel. Christian Jeanmougin). Paris : Dunod, coll. «Quai des sciences» KOPRDA, P.: Dejiny prekladu z talianskej literatúry ( ). Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, MIKULÁŠ, R.: Implikationen des Radikalen Konstruktivismus in der Literaturwissenschaft. In: Europäische Sprachenvielfalt Chance oder Herausforderung für die deutsche Sprache? Zborník príspevkov zo VII. konferencie Spoločnosti učiteľov nemeckého jazyka a germanistov Slovenska v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Spoločnosť učiteľov nemeckého jazyka a germanistov, 2004, s PIETTRE, B.: Ordre et désordre : le point de vue philosophique. fr/labo/curapp/revues/root/40/bernard_piettre.pdf_4a0931d81d9c1/bernard_piettre.pdf. SOKAL, A. BRICMONT, J.: Impostures intellectuelles. Paris : Odile Jacob, VALČEK, P.: Slovník literárnej teórie. Bratislava : LIC, 2006.

147 II. Umelecký preklad WOZONIGOVÁ, K. S.: Teória chaosu a literárna veda. s. 35. In : Slovak Review of World Literature Research 16, 2007, č. 2, s Résumé THÉORIE DU CHAOS ET LA TRADUCTION LITTÉRAIRE. OBSERVATIONS HISTORIOGRAPHIQUES La contribution de Katarína Bednárová représente un commentaire critique de l étude de Pier-Pascale Boulanger intitulée Le chaos de la traduction et la traduction du chaos qui essaie de chercher de nouvelles perspectives dans le domaine de traductologie, à savoir les inspirations et reformulations de certaines notions de la théorie du chaos applicables à la théorie de la traduction. Parmi les mots-clés nous trouvons la non-linéarité du système de traduction qui s avère ouvert et dynamique, le binôme de l ordre et du désordre, l imprévisibilité, l interprétation de texte, le respect envers les conditions initiales, les formes fractales du texte et de son espace. K. Bednárová, l auteur de la présente étude, développe les notions évoquées dans le cadre de l historiographie de la traduction littéraire, notamment en prenant en considération la spécificité de l histoire de la traduction littéraire en Slovaquie. Kontakt: doc. PhDr. Katarína Bednárová, CSc. Katedra romanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava kbednarova@voila.fr

148 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy SLOVENSKÉ PREKLADY GOETHEHO FAUSTA V OBDOBÍ ROMANTIZMU A REALIZMU Ján Čakanek Od kolísky po hrob tak by sa dala označiť cesta, na ktorej Goetheho sprevádzal Faust. Oboznamovať sa s ním začal už ako dieťa v rodnom Frankfurte vďaka bábkovému divadlu a posledné korektúry robil ešte na smrteľnej posteli. Dojmy z predstavení a takisto zo starej ľudovej knihy o legendárnom renesančnom vedcovi a mágovi Doktorovi Johannovi Faustovi (1) vírili v mysli mladého Wolfganga čoraz turbulentnejšie a postupne naberali podobu reálnych plodov, ktoré s prestávkami dozrievali plných šesťdesiat rokov. Najprv to bol tzv. Prafaust (Urfaust, resp. die frühe Fassung ) Goetheho pôvodný rukopis, skoncipovaný okolo roku Jeho rozšírená verzia vyšla r ako fragment z Fausta (Faust. Ein Fragment). Bola to prvá tlačená podoba diela a ešte v nej chýbala kľúčová scéna uzatvárania paktu Fausta s Mefistom azda i preto nad ňou starý Klopstock iba pohŕdavo mávol rukou (2). No keď roku 1808 vyšla prvá časť Fausta ako ucelené dielo a roku 1832, pár týždňov po Goetheho smrti, aj Faust II, začali z neho ako zo žriedla poznania čerpať už nielen literárni vedci, ale aj teológovia, lexikografi, hudobní skladatelia, ba dokonca právnici a ekonómovia. Dnes sa Faust vo svojej totalite kladie na jednu úroveň s Danteho Božskou komédiou alebo Shakespearovým Hamletom. Hugo Lahnor ho nazval svetskou bibliou (3), Walter Dietze kaviárom nemeckého národa (1982, s. 144), Albrecht Schöne zasa summou poeticou (2003, s. 12), a to aj pre cudzie poklady, ktoré si Goethe, ako sám priznal, privlastnil z iných literatúr (tamže), zatiaľ čo podľa Belinského obsahuje všetky mravné problémy, ktoré môžu vzniknúť v človeku našich čias (4). O prienik tohto gigantického ideového bohatstva z Nemecka do iných kultúrnych priestorov sa, pravda, v prvom rade zaslúžil preklad, ktorý sa už v Goetheho ponímaní stáva jedným z najdôležitejších a najušľachtilejších poslaní v rámci celosvetovej komunikácie (Schöne, 2003, s. 36) (5). Dnes jestvuje viac než dvesto úplných a štyristo parciálnych prekladov Fausta do približne päťdesiatich jazykov, samozrejme, vrátane slovenčiny. Tá však ako jazykové médium v službách prekladu nefungovala vždy ideálne. Na prahu 19. storočia sa väčšina literárne zaangažovaných vzdelancov na Slovensku bez problémov dorozumela po česky, maďarsky aj nemecky, jazyková kompetencia teda nechýbala. Problémy sa začali objavovať až pri pokusoch o pretavenie percipovaného do esteticky účinnejšej materčiny. Najslabším ohnivkom komunikácie medzi cudzím a naším preto neboli interpretačné či kreačné schopnosti prekladateľa, ale samotné jazykové médium, t. j. kultivovaná spisovná slovenčina, ktorá dlho fungovala len v podobe akýchsi ad hoc kodifikovaných jazykových útvarov, často deformovaných češtinou alebo, tak ako v prípade bernolákovčiny, slovenskými nárečiami.

149 II. Umelecký preklad Slovenčina prešla od romantizmu podnes mnohými vývinovými peripetiami a neraz dokonca bojovala o holú existenciu. Nie vždy tak mohla z Fausta ochutnať viac, ako dokázala stráviť. Zlom nastal uzákonením štúrovčiny roku Tá bola ešte len v plienkach, a romantici už hľadali model, na ktorom by otestovali jej výrazové dispozície. Nie náhodou ho našli v postave Goetheho. Ten bol u nás i napriek výhradám voči uvoľnenej morálke, prezentovanej v Utrpení mladého Werthera a Výberových príbuznostiach, odjakživa glorifikovaný ako vzor básnického umenia. Na druhej strane Goethe netajil pozitívny vzťah k slovanským ľudovým piesňam a k Slovanstvu všeobecne, čo u nás pôsobilo povzbudivo hlavne v ére Bachovho absolutizmu a v časoch vyhrocujúcej sa maďarizácie po Rakúskouhorskom vyrovnaní. Publikovať sa dalo iba sporadicky a prevažne lyriku, ktorá sa vmestila do obmedzeného priestoru dobových periodík. V nich sa objavujú aj preklady Fausta, vždy však len úryvky: Venovanie [Zueignung] od Andreja Sládkoviča (Spisy básnické, 1861); Grétka pri kolovrate [Gretchen am Spinnrade] od Jána Kalinčiaka (Orol I, 1869) a neskôr pieseň Kráľ v Thule [Der König in Thule] od Františka Otta Matzenauera (Antológia z poetickej literatúry nemeckej, 1890). Ide napospol o lyrické výňatky z Fausta I, ktoré sa u slovenských básnikov od počiatku tešili nesmiernej obľube, čo však, pravda, ešte nezaručovalo úspech aj pri pokuse o preklad. A. Sládkovič sa napr. blysol rýmami, ale v zápase s obsahovo-rytmickými zložkami originálu evidentne ťahal za kratší koniec, takže sáhl k volné parafrasi a prosodicky k libovůli. Některé výrazy poslovenšťoval novotvárnými složeninami (Zauberreich čarovzduch, Geisterreich duchokraj), jimiž rozevřel cestu k podobnému skládání slov a pojmů slovenským básníkům vůbec, zejména Hviezdoslavovi (Pražák, 1932, s ). Na kompletný preklad celej prvej časti Fausta sa pred rokom 1918 podujali iba traja autori. Prvým bol Vladimír Hurban ( ), syn prominentného predstaviteľa prvej vlny slovenského literárneho realizmu S. H. Vajanského. O posúdenie prekladu, ktorý dokončil roku 1905, údajne písomne požiadal Hviezdoslava, ten to však odmietol. Napokon sa analýzy ujal Martin Braxatoris Sládkovičov, ktorý odhalil nedostatky v interpretácii básnických obrazov, nedodržiavanie verzologických zákonitostí a hojný výskyt germanizmov a bohemizmov (porov. Terray, 1960, s. 1220). Za takýmito závermi sa dá tušiť nedostatok skúseností Hurban sa do Fausta pustil ako sedemnásťročný (!), navyše sám nevynikal nijako zvláštnym umeleckým nadaním, ako sa dá usúdiť z jeho vlastnej tvorby. Sládkovičov však nezvládnutý zámer pripisoval aj prekladateľovmu chvatu. Hurban sa bránil tým, že na preklade pracoval celých päť rokov, kritik na to reagoval mierne sarkasticky: Je to síce dosť, ale na»fausta«málo. Sám autor na ňom pracoval mnoho a mnoho liet, dokonca už ako zrelý muž.»faust«je literárny kolos, na ktorom má mladý človek čo päť rokov študovať, päť rokov prekladať a ešte niekoľko rokov brúsiť a pilovať (tamže s. 1220). V. Hurban preklad údajne prepracoval ešte deväťkrát na počudovanie toto číslo v podobných súvislostiach uvádzal i jeho otec Svetozár: Deväťkrát vraj prečítal Vojnu a mier a šesťkrát Annu Kareninu, ale bodaj by sa bol nikdy nepriznal. Je to totiž fatálne s umelcom, ktorý toľkokrát prečíta Tolstého a tak málo sa v ňom uchytí! (Matuška, 1984, s. 19). Zdá sa, že preceňovanie vlastných umeleckých schopností bolo pre oboch príznačné,

150 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy napriek tomu sa prikláňame k názoru, že to, ako spisovateľa pojme budúcnosť, nezávisí od toho, ako sa chápal sám (tamže s. 15) o preklade to platí dvojnásobne. Rukopis Hurbanovho prekladu postihol nepriaznivý osud: zmizol vo Varšave počas prvej svetovej vojny. Napriek výhradám zo strany Sládkovičova to pre dejiny slovenského prekladu znamená nemalú stratu. Zachovalo sa len niekoľko útržkov v Slovenských pohľadoch z roku Na ich základe E. Terray zhodnotil translatologický výkon na kolokviu vo Weimare takto: Hurbanovým zámerom bolo verne zreprodukovať myšlienkovú náplň tragédie, pričom zohľadnil rozsah originálu. Prekladateľ sa zriekol poetických ozdôb a strojenej exkluzivity a používa väčšinou jednoduché výrazové prostriedky. Ale pre nepostačujúce skúsenosti v»ars poetica«a pre obmedzené jazykové schopnosti Hurban nedokázal umelecky adekvátne sprítomniť myšlienkovú hĺbku a štylistické nuansy originálu (tamže s. 1221). Snahu mladému Hurbanovi uprieť nemožno, no Faust bol preňho, zdá sa, predsa len priveľkým sústom. Druhým prekladateľom Fausta, biologicky už omnoho zrelším, bol Pavol Országh Hviezdoslav ( ), ktorého triedny učiteľ Koller pre poetické sklony už na kežmarskom gymnáziu nazval mladým Goethem. Hviezdoslav, narodený presne o storočie neskôr ako jeho básnický idol, začal prvú časť Fausta prekladať roku 1913 a hotovú ju mal už mesiac pred vypuknutím 1. svetovej vojny. V súvislosti s Braxatorisovým hodnotením Hurbanovej päťročnej práce sa táto rýchlosť dá prirovnať k fotónom svetla. Hybnou silou tejto expresnosti bola opäť neblahá národnopolitická situácia Slovákov, ktorých vzdelávanie sa ešte stále uskutočňovalo pod taktovkou maďarských trsteníc. Slovenský Goethe siahol po jednom z vrcholkov svetovej klasiky hlavne v snahe vycizelovať slovenčinu na reč vysokej hudobnej, expresívnej a solídnej kultúry, na jazyk schopný abstraktných nuáns (Brtáň, 1932, s. 141), hoci Terray pohotovo dodáva, že ak by Faust nebol zároveň Hviezdoslavovou srdcovou záležitosťou, k prekladu by sa len sotva odhodlal (1960, s. 1221). Skôr ako vynesieme kritické súdy nad výkonom nášho barda, nedá nám nepripomenúť známe konštatovanie z teórie prekladu, že špecifickosť prekladateľského talentu (...) potvrdzuje sa nielen tým, že vynikajúci prekladatelia môžu byť slabými originálnymi spisovateľmi, ale aj tým, že veľkí spisovatelia často boli slabými prekladateľmi (Popovič, 1975, s ). Zdá sa, že Hviezdoslav bezo zvyšku spadá do druhej kategórie a že práve Faust ho usvedčil z toho, ako veľmi sa pri prekladaní nechával unášať vlastnou poetikou. Nielenže pridával do textu nové obrazy, parafrázoval a komentoval, čím často brzdil tempo dialógov a oslaboval jadrnosť Goetheho jazyka, ale menil aj vonkajšiu štruktúru, t. j. metrický pôdorys a usporiadanie rýmov. Najkurióznejším prehreškom je však nehatené rozširovanie rozsahu: pôvodných veršov Fausta I narástlo na 5.445, teda o 883 veršov (viac než pätina originálu) také penzum textu by stačilo na celý poznámkový aparát. Hviezdoslav expanduje jednak formou prípiskov v rámci jedného verša, stupňujúc pritom expresivitu, čo posúva preklad do úplne inej štylistickej roviny: Und das frisst mir ins Herz hinein a to ma v srdce žre ni jašterčí kýs hyd alebo [Ich] Hoff es soll Ihnen wohl bekommen úfam sa, na zdravie vám padne, hegne pulzom; jednak predeľovaním verša na dve časti spojené umelo vytvoreným rýmom: Was schlurfst aus dumpfen Moos und triefendem Gestein Čo z machu plesnivého, ľaľa, / a z kapavého-kapravého skália. Napokon pridáva verše, o ktorých v origináli niet ani chýru: Rozumieš? Ale horkýž ty! (s.

151 II. Umelecký preklad 231), často rozväzuje strofickú štruktúru veršovými presahmi a rozvádza myšlienku do rozvláčnejších súvetí. Za extrém pokladáme pridávanie vymyslených metafor, ktoré kalia pôvodne jasnú myšlienku: Kannst du ihn lesen? / Den nie entspross nen? či vieš ho, toť, čítať, / nikdy čo nevznikol v porodných potrebách? Mimoriadne časté je zosilňovanie výrazu, a to buď tautologické, napr. v dvojverší: Viete-li sa spriahnuť-zapäť, / nedajte ma kľapať-kapať! (ale aj iné komické dublety: plieskal-šustil, tlosk-mľask, mrvy-strapy atď.), alebo pleonastické: Už zdúva sa, ježiac srsť na chrbte, hrdle; pri boku dlhý kord a ostrý klať i sekať. Takéto tvary sa takmer výlučne nachádzajú na konci veršov a vynútil si ich rým. Preklad sa ďalej hemží krkolomnými novotvarmi: jástvo, mrkotno, unylô, šutrujú, proticit, ale nájdu sa aj archaizmy: capart, dialektizmy: rígeľ a typické hviezdoslavovské inverzie: jemu to sudba dala ducha skvostom vena (s. 156). Mnohé jazykové anomálie vychádzajú z úpornej snahy zachovať jambický pôdorys verša, na ktorý však slovenčina ako jazyk s akcentom na prvej slabike a malým počtom jednoslabičných plnovýznamových slov nie je uspôsobená. Hviezdoslav si pomáha výrazmi typu juž, včuľ, ni, pĺž, jop a pod., vytvorenými ad hoc a trochu vykonštruovane dosadzovanými na začiatky veršov. Bohemizmy sa vyskytujú tak na rovine lexikálnej (stín, miláčku, nezbýva, jestliže), ako morfologickej (nemýlim-li sa). Ohľadom formálnej stránky Rudolf Brtáň dospel k záveru, že rytmické vlny u Hviezdoslava sú trhané a prechody drsné (1932, s. 142) a že často dochádza k prepiatemu účinku kvôli rýmu (tamže). Toto však, podobne ako u štúrovcov, nevyplýva z nedostatku imaginácie, ale najmä z úzkostlivého lipnutia na litere a metre a potom znie to paradoxne na príčine je i Hviezdoslavovo obdivuhodné slovné bohatstvo, ktoré nevie»ekonomicky«použiť, a jeho komplikovaná vetná konštrukcia. Verše pôvodín znejú ozaj prirodzene a majú plynulý tok. O Hviezdoslavových veršoch toto povedať nemožno (Lazar, 1955, s. 472). Všetky tieto exotické prvky usvedčujú realistu Hviezdoslava ešte vari zo stredovekých prekladateľských postupov. Práve tam, kde je Goetheho jazyk najúdernejší a najjasnejší, má Hviezdoslav nutkanie niečo doplniť, vysvetliť, okrášliť, skaliť, čo pôsobí dojmom rozplývavosti, resp. neschopnosti povedať veľa na malom priestore. V tomto prípade neposlúžila slovenčina prekladu, ale preklad slovenčine. Napriek tisícorakým defektom sa však Hviezdoslavovi predsa len historicky prvý raz podarilo prezentovať u nás celý prvý diel Fausta a s ním kus nemeckej kultúry v tom je jeho prínos nesporný. Mladším kolegom Pavla Országha bol Martin Braxatoris Sládkovičov ( ). Syn Andreja Sládkoviča a niekdajší kritik Vladimíra Hurbana sa podujal preložiť už oba diely Fausta. Úryvky vychádzali v Slovenských pohľadoch, no už v roku 1915 bol na svete preklad celej prvej, onedlho aj prvý akt druhej časti. Nasledovala dlhšia publikačná odmlka, hoci Sládkovičov pracoval na preklade stále. Až pri príležitosti stého výročia Goetheho úmrtia uverejnila Matica slovenská v Slovenských pohľadoch (1932, č. 2-3, s. 73) úryvok štvrtého dejstva druhej časti Fausta, aj keď Sládkovičov mal dielo preložené kompletne v rukopise. Ten sa však stratil podobne ako predtým rukopis jeho antipóda V. Hurbana tentoraz počas národného povstania. Pre dejiny slovenského prekladu to značí nemalú stratu, lebo podľa viacerých indícií to bol preklad vskutku vydarený. Najpozitívnejším prvkom v porovnaní s Hviezdoslavom je u Sládkovičova striktné dodržiavanie rozsahových a formálnych daností originálu, ale aj väčšia obsahová vernosť,

152 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy niekedy dosahovaná kalkovaním. Verzologicky je tiež presvedčivejší (vyhýba sa napr. neveľmi invenčným gramatickým rýmom), no občas ešte zosilňuje lexémy podľa vzoru svojho predchodcu: takže čo chvíľa zeme kôra-kukla, /jakkoľvek hrubá, práskajúc sa pukla (s. 81) alebo: Cisár, hľa, nechce, nevie voľme asi / nového, nový ríšu vzkriesi, spasí (s. 75). Veľký dôraz kládol na rým, a to aj na úkor neželaných veršových presahov alebo inverzií a tam, kde kvalitný rým nenachádzal, radšej ani nerýmoval. Typickým znakom Sládkovičovho prekladu je teda snaha o dokonalú akustickú súzvučnosť s originálom. Na tomto ozvenovom princípe je založený aj Faustov vstupný monológ k štvrtému dejstvu druhej časti. Okrem foném m a n, typických pre nemčinu, v ňom prevládajú aj sonóry r a l akoby aliteračné kmitanie malo navodiť duševné chvenie Fausta spomínajúceho na zašlé časy s Helenou. Sládkovičov sa tento zvukomalebný efekt snaží do detailov zachovávať: Poklady hlbín srdca včasné pramenia; / Aurory ľúbosť zvieram v ľahkom polete (s. 74). Zvukovú vernosť nemožno Sládkovičovovi zazlievať ani tam, kde ju na rozdiel od Goetheho dosahuje inými hláskami. V týchto prípadoch nejde ani tak o posun, ako o presun konkrétne o presun zvukovej funkcie textu na iné nosiče. Sládkovičov sa tak, pokiaľ ide o Fausta, stáva posledným mohykánom romantického prekladania, založeného viac na auditívnom ako vizuálnom cítení textu. Veľkým prínosom sú poznámky na miestach, kde ich nenájdeme ani neskôr u M. M. Dedinského (napr. vysvetlivka ku Goetheho sarkastickej skomolenine Shakespearovej postavy Petra Quincea). Braxatoris bol na prácu vynikajúco pripravený, nespoliehal sa iba na talent či chuť prekladať, bol agilnejší a ústretovejší ako ktorýkoľvek z jeho predchodcov. Vzorom mu boli viacerí prekladatelia: po technickej stránke Jaroslav Vrchlický, obsahovo sa zas inšpiroval komentármi maďarského prekladateľa Antala Varádiho (6). Negatívom sú bohemizmy (zmizelo, zdráv) a občasná štylistická nivelizácia, napr. keď nezachováva chiazmus Nicht Dank und Gruß! / Nicht Gruß und Dank! a prekladá: Ni Vďak! Ni Zdráv! / to predca Strach! Inak v jeho koncepcii dominuje anticipačný princíp: preferuje zrozumiteľný jazyk, vyhýba sa pátosu, vylupuje jadro myšlienky, menej parafrázuje, nedopĺňa, nevymýšľa si a nevyužíva originál iba ako inšpiračný zdroj k vlastným poetickým výbojom. Po Sládkovičovom preklade nastala dlhšia publikačná odmlka, vynútená zmenou politickej klímy. Vo vojnových časoch mohol ešte slovenský záujemca čítať Goetheho v origináli, ale po zmene režimu sa novej generácii v päťdesiatych rokoch už vštepuje vzťah k ruštine, pochopiteľne, aj na úkor nemčiny. Toto sa čoskoro odrazilo na výkonoch mladších prekladateľov. V Česku im slávna staršia generácia (O. Fischer, E. A. Saudek, L. Fürnberg) trochu otcovsky vyčítala, že sa pravdepodobne z nezvyčajného pocitu zodpovednosti veď napokon ide o Goetheho slovo prikláňajú k úzkostlivo filologickému prekladu a túto tendenciu musia prekonať ako prvú, ak chcú, v rámci svojej úlohy, spĺňať kritériá kladené na moderný, živý a pritom verný preklad, ktorý je zároveň prebásnením (Goldstűcker, 1960, s. 1205). Na Slovensku preklady Fausta zachytávajú hlavne prudký vývin slovenčiny v rozpätí približne polstoročia. Z motivačných faktorov pri výbere diela na preklad hrali v romantizme prím tie vnútroliterárne Faust so svojím myšlienkovým potenciálom figuroval ako dielo, na ktorom si celá štúrovská generácia upevňovala svoje filozofické, heglovsky orientované myslenie (Rosenbaum, 1948, s. 65). Ide tu teda o funkciu komplementárnu, kde preklad

153 II. Umelecký preklad podporuje vývin domácej literatúry, dodáva jej chýbajúci impulz, slúži ako paralela, príklad (Kenížová Bednárová, 1994, s. 2). Hviezdoslav sa ním pokúšal katapultovať medzi hviezdy vtedajšieho prekladateľského neba a v literárnych kuloároch potvrdiť vlastnú jazykovú bravúru. Do hry teda vstupuje aspekt subjektívny a funkcia kreatívna, tá je však v básnikovom podaní až príliš exponovaná, preráža cez všetky vrstvy textu a hraničí s adaptáciou. Pravda, prekladateľ takto postupoval v úzkostnej snahe nevynechať z originálu nič, čo v ňom objavil, no ani to ho neoprávňuje k takej obsahovo-formálnej manipulácii s textom ako v preklade Fausta (ale aj v iných prekladoch). Nešlo teda o dobovo podmienenú, ospravedlniteľnú prekladovú koncepciu, ale skôr o nadinterpretáciu, živenú osobným temperamentom a silne excentrickým charakterom vlastnej tvorby. Lapidárnym dôkazom môže byť práve Sládkovičovov preklad: vznikol iba rok po Hviezdoslavovom, no koncepčne sa od neho diametrálne odlišuje. Braxatoris do prekladu svojvoľne nezasahuje a vníma ho konečne ako druh komunikácie so zreteľom na obyčajného čitateľa človeka z ulice. V tejto línii pokračuje aj M. M. Dedinský, ktorý chcel prekladom Fausta (prvá časť vyšla r. 1966, druhá 1968) substituovať to, čo v našej národnej literatúre v komplexnej podobe stále chýbalo, keďže Sládkovičovov preklad sa stratil a Hviezdoslavov sa nedal čítať. Predovšetkým však M. Richter, prekladateľ Prafausta (Faust a Margaréta, PT 2000), si na prahu nového milénia uvedomil neživotnosť Goetheho veľdiela v slovenskom kultúrnom priestore a potrebu jeho rehabilitácie, ale zároveň, že to bude vyžadovať výkon, k akému sa v Česku vypäl Otokar Fischer (jeho preklad kritici hneď po prvom vydaní r ovenčili vavrínmi kongeniálnosti, porov. (Goldstűcker, 1960, s. 1201), lebo len tak možno Goethemu vzdať hold a vrátiť ho do hry o celosvetové kultúrne bohatstvo, ktoré je vo Faustovi skoncentrované. Poznámky (1) Ľudovú knihu o Dr. Faustovi vydal Johann Spiess roku 1587 vo Frankfurte nad Mohanom pod názvom História o doktorovi Johannovi Faustovi. K problematike pozri: ŽITNÝ, Milan: Faust literárny a historický. (2) Porov. predslov Jána Boora k prekladu Fausta M. M. Dedinského: Goetheho Faust človek moderný i aktuálny, s. 11. (3) Takto H. Lahnor tituluje Fausta vo svojej stati Goethes Faust als weltliche Bibel betrachtet z r (porov. SCHÖNE, s. 37). (4) Pozri predslov Jána Boora, s. 13. (5) Uvedený citát, ako aj ďalšie nasledujúce citáty z cudzojazyčnej literatúry, sú uvádzané v preklade autora tohto príspevku. (6) Vrchlického preklad vyšiel r. 1890, Varádiho r (porov. PRAŽÁK, s. 177). Literatúra BRTÁŇ, R.: Hviezdoslav, prekladateľ Goetheho. In: Slovenské pohľady, 48, 1932, č. 2-3, s DIETZE, W.: Kleine Welt, große Welt. Aufsätze über Goethe. Berlin : Aufbau-Verlag, 1982, 206 s. GOLDSTÜCKER, E.: Über einige Probleme der Übersetzung und Edition von Goethes Werken in der Tschechoslowakei. In: Kolloquium über Probleme der Goetheforschung. Weimar : Arion, 1960, s

154 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy KENÍŽOVÁ-BEDNÁROVÁ, K.: Miesto a funkcia prekladu v kultúre národa. Metodologické poznámky k dejinám prekladu. In: K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku II. Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, 1994, s LAZAR, E.: Hviezdoslav ako prekladateľ z nemeckej poézie. In: Slovenská literatúra, 2, 1955, č. 4, s MATUŠKA, A.: Vajanský prozaik. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1984, 168 s. POPOVIČ, A.: Teória umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran, 1975, 293 s. PRAŽÁK, A.: J. W. Goethe a Slováci. Příspěvky k problému. In: Goethův sborník, Praha : Státní nakladatelství, 1932, s ROSENBAUM, K.: Vzťahy slovenského literárneho romantizmu k nemeckému literárnemu klasicizmu. In: Literárno-historický sborník MS, 5, 1948, č. 1, s SCHÖNE, A.: Johann Wolfgang Goethe: Faust. Kommentare. Frankfurt am Main : Insel, 2003, 1143 s. TERRAY, E.: Goethes Werke in slowakischer Übersetzung. In: Kolloquium über Probleme der Goetheforschung. Weimar : Arion, 1960, s ŽITNÝ, M.: Faust literárny a historický. In: Revue svetovej literatúry, 19, 1983, č. 7, s Pramene GOETHE, J. W.: Faust. (Štvrté dejstvo.) In: Slovenské pohľady, 48, 1932, č. 2-3, s GOETHE, J. W.: Faust I. Bratislava : Tatran, 1966, 322 s. GOETHE, J. W.: Faust II. Bratislava : Tatran, 1968, 408 s. GOETHE, J. W.: Faust a Margaréta. (Prafaust.) Bratislava : PT, 2000, 94 s. GOETHE, J. W.: Faust. Texte. (Ed. A. Schöne.) Frankfurt am Main : Insel, 2003, 849 s. GOETHE, J. W.: Faust. Praha : Academia, 2008, 568 s. HVIEZDOSLAV, P. O.: Preklady z nemeckých básnikov. Sobrané spisy básnické, XIV. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1950, 387 s. Resümee SLOWAKISHE ÜBERSETZUNGEN VON GOETHES FAUST VON DER ROMANTIK ZUM REALISMUS Der Beitrag behandelt slowakische Übersetzungen beider Teile von Goethes Faust kontinuierlich von der Romantik (A. Sládkovič) bis zum Realismus (P. O. Hviezdoslav). Der diachrone Aspekt erlaubt es, jeweilige Übersetzungen nicht nur separat zu untersuchen, sondern berücksichtigt auch den Einfluss anderer Faust-Übersetzungen aufeinander und vice versa, die Auswirkung meist ungünstiger sozio-politischer Bedingungen auf die Übersetzungen schlechthin. Nicht außer Acht bleiben individuelle Dispositionen des Übersetzers, so seine Einbildungskraft, sowie der Anlass, weshalb er sich gerade um die Nachdichtung des Faust bemüht. Ein besonderer Akzent wird auf das Slowakische gelegt, das rückblickend nicht in jeder Phase seiner Entwicklung das Sprachgut des Goetheschen Dramas auf entsprechendem Niveau auszudrücken vermochte. Kontakt: Mgr. Ján Čakanek Inštitút germanistiky, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov jan.cakanek@smail.unipo.sk

155 II. Umelecký preklad LE TRADUZIONI DELLE OPERE IMPORTANTI DEGLI AUTORI INGLESI ED ITALIANI DEL SETTECENTO ED OTTOCENTO DELLA LETTERATURA DI VIAGGIO IN LINGUA CECA E SLOVACCA Miroslava Ďurkovičová 1 Letteratura di viaggio e i suoi rappresentanti La letteratura di viaggio del passato rappresenta una fonte preziosa di informazioni e conoscenze per la ricerca scientifica ed arricchimento del genere letterario prosaico. Per secoli non è stata soltanto l unica fonte documentaria e cognitiva, ma fornisce anche la variabilità e l arricchimento della vita dei suoi lettori e sostenitori. Degli autori italiani è proprio Francesco Carletti ( ) che in un determinato periodo storico, è stato uno dei primi rappresentanti della letteratura di viaggio. Come membro di una della famiglie mercantili effettuò un viaggio intorno al mondo tra la fine del Cinquecento ed i primi anni del Seicento. Sebbene il traguardo del suo viaggio fosse soprattutto commerciale, la ricchezza delle descrizioni dell opera di viaggio Ragionamenti di un mio viaggio intorno al mondo, grazie a Carletti si è formata così, affinché si scoprisse qualcosa nuovo e sconosciuto. L opera e stata tradotta dall italiano al ceco. Degli autori inglesi della letteratura di viaggio punto l attenzione all opera Robinson Crusoe (La vita e le strane sorprendenti avventure di Robinson Crusoe of York, Mariner Le traduzione slovacche degli anni 1991e 2003 e la traduzione ceca del 1953 di Daniel Defoe ( ). 1.1 Il giro del mondo di Francesco Carletti Uno degli autori più importanti della letteratura italiana di viaggio del Seicento è Francesco Carletti ( ) viaggiatore d origine fiorentina, scrittore e uomo d'affari che già nel 1591 intraprende un viaggio intorno al mondo. Insieme a suo padre Antonio, che all epoca era un commerciante molto conosciuto, iniziarono il loro viaggio a Firenze nel 1591 e Carletti lo concluse nel 1606 nella stessa città ma già senza suo padre. Lo scopo del loro viaggio furono le Isole di Capo Verde, dove acquistarono gli schiavi africani. In seguito il loro viaggio proseguì intorno ai Caraibi. Da lì il loro percorso continuò fino a Panama, Messico, Colombia, Perù. Tornarono ad Acapulco in Messico, da dove navigarono verso le Filippine. Sull'isola di Luzon a nord di Filippine rimasero tutto l anno. Successivamente la loro destinazione fu il Giappone e la Cina. Dopo la morte di suo padre Carletti andò da solo in India, a Goa, sulla costa ovest, dove si trattenne per qualche tempo. Sentì nostalgia per la sua patria e quindi su una nave portoghese, portando con se tutti i beni accumulati tornò in Italia. Diario di viaggio Raggionamenti del mio viaggio intorno al mondo di Carletti è stato tradotto al ceco da Zdenek Frýbort è pubblicato nel 1973 con il titolo Cesta kolem světa (Viaggio attorno al mondo).

156 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy 1.2 Zdenek Frýbort e la traduzione di Carletti Zdenek Frýbort (1931) filosofo, saggista, traduttore dall italiano, francese, spagnolo, latino ed inglese, traduttore letterario delle opere di Umberto Eco (Il Nome della Rosa, Il pendolo di Foucault, L'isola del Giorno prima, Apocalittici e integrati). Ha lavorato come redattore per diverse case editrici di Praga. Il focus principale del suo lavoro sono le traduzioni di opere prosaiche impegnative dall italiano alla sua madrelingua. Principalmente si è dedicato alle traduzioni specializzate in temi artistici e storici. Il libro è sia in originale che nella sua traduzione ceca, diviso in dodici ragionamenti. Il lavoro è prezioso, grazie alla realtà finora sconosciuta e nuova, alle conoscenza e alle osservazioni dell autore viaggiatore che fece pellegrinaggio attorno alla terra e vide quasi tutti i continenti. Durante i suoi viaggi Carletti scriveva delle note per essere in grado di condividere direttamente delle esperienze acquisite, delle testimonianze reali e dei racconti raccolti. Il lavoro è diviso in due parti, ciascuna delle quali contiene sei ragionamenti. La prima parte descrive il viaggio ai Caraibi, la seconda parte il ritorno alla patria attraverso il Giappone, la Cina, l India fino agli avvenimenti finali, che danno testimonianza di un incontro con olandesi e francesi. Questa divisione non viene applicata solo a causa delle influenze esterne (le memorie più fresche, gli avvenimenti recentemente vissuti, la preparazione per la realizazzione ma principalmente riflette le connessioni storiche e politiche. La divisione è plausibile, in quanto la prima parte è dedicata alla influenza politico-territoriale della Spagna nella seconda parte è dominante l autorevolezza dei portoghesi. Lo stile letterario di Carletti con la sua semplicità, ma nello stesso tempo l'eleganza è presente anche nella traduzione in ceco. La visione del mondo di Carletti ha degli allineamenti barocchi grazie alla sua voglia di rivelare e scoprire il nuovo ed il passato sconosciuto. Era un ammiratore delle bellezze della natura, ma aveva una visione pessimistica a causa del carattere corrotto dell umanità e della necessità del cambiamento dello stato di fatto. Le descrizioni della natura hanno uno stile piuttosto barocco, poiché significano qualcosa di più di una semplice ammirazione per una flora e una fauna ricca e variegata che potrebbe essere legata a motivi commerciali. Il lavoro è importante per le testimonianza diretta, le prove con le quali viene interpretata in una sempre mutevole situazione storica e politica. In base delle conoscenze acquisite sulle presupposizioni, cause e andamenti degli eventi storici Carletti ha creato un apposito fondo che sono poi diventate preziose fonti per gli storici. In particolare per quanto riguarda il commercio transatlantico degli schiavi, dei rapporti tra i conquistatori spagnoli e le popolazioni indigene. Nella sua opera Carletti si occupa delle deboli tracce dell antica civiltà precolombiana, la forza dell influenza politica e culturale del Giappone, Cina ed Europa. La sua attenzione verte alle relazioni diplomatiche e commerciali. Carletti si interessa del commercio interno in vaste zone di Africa, America e Asia che cercano di penetrare nei mercati europei. Il lavoro è diventato popolare nel giro di poco tempo per la sua immediatezza, piacevolezza, leggibilità ed era in grado di attirare l attenzione dei lettori, creando un immagine positiva.

157 II. Umelecký preklad 2 Daniel Defoe e il suo ben noto Robinson L'autore di Robinson Crusoe è un grande romanziere inglese, giornalista, scrittore di numerosi pamphlet, Daniel Defoe ( ). Nato in una famiglia di dissentisti, ossia protestanti che non appartengono alla Chiesa Anglicana, passò l infanzia nell'ambiente famigliare, profondamente religioso ed intriso di puritanesimo. Egli visse in un periodo di conflitti religiosi e sociali, della formazione del mercato mondiale. Come protestante si ribellò a Re Giacomo, che cercava di imporre il cattolicesimo in Inghilterra. Fu incarcerato e nonostante il suo destino complicato non si allontanò dalla dimensione dell umanità, la sua narrazione è avvincente, la struttura del testo letterario è impostata su un asse cronologico. Divenne molto popolare grazie al romanzo Marinaio Robinson Crusoe di York, la sua vita e le sue avventure (1719) The Life and Strange Surprizing Adventures of Robinson Crusoe of York, Mariner. Il libro è stato scritto durante l Illuminismo inglese ed una vera testimonianza che si è trasformata nella pratica della vita umana, sono i pensieri razionali di Robinson. Ha ottenuto successo anche grazie alla narrazione persuasiva dell autore, la lotta coraggiosa dell'uomo solo contro la natura. Defoe (1) è capace di rendere verosimili ambienti e animali fantastici grazie allo stile giornalistico, ricco di particolari descrittivi spiccioli (anche se falsi) che danno una resa molto concreta al tessuto del racconto. Il romanzo è scritto in forma di diario personale e si legge come una cronaca. Nonostante la struttura amorfa e la mancanza di forze emotive, l opera ha avuto un forte impatto allo sviluppo del suo genere letterario. Defoe ha inaugurato in pratica le tecniche narrative del romanzo moderno. Romanzo d avventura si basa sugli episodi di Alexander Selkirk, marinaio scozzese, che è sbarcato a sua richiesta, sull isola di Juan Fernandez (1704), dove ha trascorso cinque anni di vita. Robinson, un figlio proveniente da una buona famiglia borghese, suo padre era l uomo d affari (Kreutznauer) d origine tedesca, vuole andare contro la volontà dei suoi genitori per mare. Lì vivrà delle avventure diverse. Dopo il naufragio si ritrova su un isola deserta, e finché non lo salva una barca a vela, con il suo ingegno e la tenacia per 28 anni si fornisce i mezzi di sussistenza. Si edifica una casa, costruisce una barca ed addomestica gli animali. Descrizione paesaggistiche, la caratterizzazione dettagliata della vita quotidiana svolge il processo intensivo di impostazione di una miniatura della civiltà materiale complessa. 2.1 Alcune traduzioni di Robinson in lingua ceca e slovacca Nel ceco questa opera è liberamente raccontata da Josef Věromír Pleva( ), scrittore proveniente dalla Moravia ed autore di libri dell infanzia. Robinson era il suo libro preferito e già da piccolo se lo copiava gradualmente. Dopo 40 anni rivolse la sua attenzione proprio a questa stessa opera, in base ad un iniziativa della casa editrice Státní nakladatelství detské knihy (Casa editrice statale dei libri dell infanzia) e nel 1953 tentò di presentarla alla generazione dei giovani lettori cercando di interpretare il testo del romanzo in forma di racconto libero (2). Per poter realizzare la sua intenzione interpretativa Nella Biblioteca Universitaria ha studiato studiato dodici diverse edizioni ed adattamenti di Robinson e ha provato a leggere tutte le storie di naufraghi sopravvissuti. Quindi, se Robinson naufragò sulle rive dell isola di Tobago, è necessario connettere la sua esperienza con il percorso effettivo su una mappa del mondo, con un vero e autentico ambiente naturale. Forse a causa del periodo storico degli anni cinquanta nel Novecento, nella sua interpretazione narrativa del romanzo ha

158 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy omesso alcune riflessioni religiose di Robinson. Ha tralasciato alcuni passaggi (ha eliminato completamente la parte riguardante il commercio con gli schiavi) e ha fatto alcune modifiche, ad esempio, la permanenza sull'isola che ha ridotto da ventisette a undici anni. La soggettività del raccontato si nota anche alla fine del lavoro, dove Robinson dopo il suo ritorno dall America, si incontra con lo zio e con la madre. Nell opera originale di Daniel Defoe Robinson dopo un lungo viaggio arriva nella sua città ma scopre che i suoi genitori sono morti, così decide di tornare in Brasile alla sua piantagione e scopre che grazie a questa era diventato molto ricco; così non volendo rimanere lì decide di vendere la sua parte di terreno e di tornare in Inghilterra dove trova la salute, il matrimonio e una famiglia. Nonostante questo alla fine decide di rimettersi in viaggio sulla nave del nipote. Nella reinterpretazione del testo da Josef Věromír Pleva, Robinson rimase a vivere nella sua patria, si sposò, allevò i figli e visse nella sua casa insieme al suo amico d oltremare Venerdi che grazie a lui aveva imparato l inglese e aveva acquisito le abilità più disparate. Robinson ha voluto Venerdì come suo socio e probabilmente in tutta l Inghilterra è ora ben conosciuto il supermercato di Robinson Crusoe & Venerdì. Il racconto modernizzato e reinterpretato è suddiviso in ventidue capitoli. Nei confronti dell opera originale di Defoe nella versione di Robinson di Pleva ci sono alcune differenze con gli eventi originali ma in gran parte rimangono identici a quelli autoctoni. Il racconto, dedicato soprattutto al lettore giovane, e privo delle riflessioni filosofiche e religiose ma prima di tutto punta alla superiorità della ragione, del ragionamento, superare l abbatimento, la tristezza rimane presente, la solidarietà umana e il legame sentimentale con la propria casa e la terra d origine. Una classica storia del famoso avventuriero e marittimo Robinson è strutturato in modo interessante è destinato soprattutto ai piccoli lettori. Dal testo inglese (3), ovviamente adattato al mondo dell infanzia, lo ha tradotto in ceco Ivana Nuhlíčková. Questa versione del libro, elaborata dalla traduttrice ceca, viene pubblicato dalla casa editrice Perfect di Bratislava nel Abbreviato e semplificato il testo di questa edizione sia in inglese che in ceco rispetta la cronologia degli avvenimenti ma la linea narrativa è priva di espressioni complicate, usa il linguaggio facile e corrente privo degli arcaismi e la struttura delle frasi è meno complicata con il significato ben chiaro. La composizione epica lascia lo spazio alla linea diretta della narrazione ma anche con l enfasi del momento cruciale ed importante che rende il testo ancora piu autentico. Il linguaggio semplice, il racconto cronologico, l accentuazione dell attimo, cristallizzano e solidificano lo spazio affinchè il lettore possa godere l atmosfera dell opera originale. Per la comprensione complessiva del periodo turbolento in cui visse Robinson, il testo letterario è accompagnato da illustrazioni, ed arricchito con la spiegazione di importanti fatti culturali e di immagini storiche (4) con la breve descrizione e spiegazione delle circostanze (5). Un breve accenno alla bibliografia dell autore con la spiegazione di come ha trovato l ispirazione per il personaggio principale della sua opera famosa ed illustrazioni con le mappe geografiche, complessivamente rendono autenticità al messaggio dell autore che ha provato a darci con la sua opera. Come un ribelle senza esperienza di vita fuggì dal mondo monotono della famiglia per trovare finalmente la fede, la pazienza, il coraggio e la perseveranza che prima non conobbe. L elaborazione letteraria e grafica del romanzo d'avventura crea per il lettore un clima favorevole con l'accento sul ruolo autentico ed attivo del lettore che prende il ruolo della

159 II. Umelecký preklad guida durante il viaggio ispirato ed indimenticabile di Robinson con la voglia di conoscere il mondo come una galleria dei caratteri umani e la cultura esotica ed autoctona. Nel 2003 è stata tradotta dall inglese la stessa edizione del libro (6) in lingua slovacca. L autrice della traduzione è Silvia Kotuličová (1975) ricercatrice dell Istituto Scientifico Linguistico di Ľudovít Štúr dell Accademia Slovacca delle Scienze. La traduzione ceca e slovacca contengono gli stessi capitoli, strutturati in forma identica. A livello lessicale nella traduzione ceca sono frequenti delle espressioni di uso corrente, meno letterarie oppure arcaizzanti ma nella traduzione slovacca c è una leggera tendenza verso l espressività della parola che lo rende leggermente più al livello della traduzione artistica mantenendo almeno in parte le connotazioni enfatiche, la struttura della frase con l indizio dell estetismo poetizzante. Entrambe le traduzioni hanno rintracciato la stillistica adatta e la struttura adeguata già presente nella versione del testo originale scritto in inglese perché hanno rispettato l uso del linguaggio comune, corrente ed adatto al lettore giovane, hanno lasciato lo spazio all estetismo raffinato ed autenticità della narrazione dalla lingua di origine alla lingua di destinazione. Nel 1991 è stata pubblicata nella casa editrice Mladé letá la traduzione dell opera intitolata La vita e le avventure di Robinson Crusoe. L autore della traduzione e Viktor Krupa (1936 linguista slovacco ed orientalista, uno dei traduttori piu noti della letteratura anglosassone: Kipling, Swift, Twain, Eliot, Defoe). L opera è divisa in due parti: La vita e le avventure di Robinson Crusoe (19 capitoli) e Le altre avventure di Robinson Crusoe (6 capitoli). Il traduttore ha rispettato l'intenzione dell'autore, cerca di esprimersi in maniera più precisa ed identica, un insieme crea un vero originale di questa opera di Defoe. Se si considera Robinson come un romanzo, nel contesto di oggi si può percepire diversamente perché si tratta di una sequenza di storie sistemate cronologicamente che descrivono in dettaglio la vita di un eroe, a volte interrotta dai pensieri filosofici e riflessioni morali su vari argomenti. Ai lettori il lavoro è presentato in un adattamento modernizzato ma con una descrizione realistica, la politematicita, nella traduzione dall originale è globalmente conservato l approccio rispettoso verso gli obiettivi e le intenzioni dell autore. Il traduttore ha rispettato i fatti incorporati nel testo originale in inglese. Si conserva il contesto culturale, si riconosce il livello funzionale e linguistico-comunicativo e paralello con le idee e gli emozioni inserite nel testo sorgente. Rimane come un certo tipo di allegoria artistica dell epopea del destino di Daniel Defoe. Poznámky (1) Quando all età di cinquantotto anni iniziò la stesura del suo romanzo più noto, aveva già diverse esperienze alle spalle. Fu mercante, fabbricante, assicuratore di navi e vascelli, un condannato e carcerato a più riprese, un soldato, una spia, un fuggitivo ed un fervente politico. (2) Fu Pubblicato dalla casa editrice Albatros, Praga nel 1963 (3) Defoe, D.: DK Classics - Robinson Crusoe, Dorling Kindersley Limited, (4) Soprattutto la scoperta di un nuovo mondo. (5) La vita pericolosa ed avventurosa della gente di mare del XVII secolo (6) Defoe, D.: DK Classics - Robinson Crusoe, Dorling Kindersley Limited, 1998.

160 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Literatúra CARLETTI, F.: Cesta kolem světa. Praha : Orbis, 1973, 236 s. CARLETTI, F.: Mercante e viaggiatore fiorentino. Rocca S.Casciano, 1905, 454 s. DEFOE, D.: Robinson Crusoe.Praha: Albatros, 1963, 245 s. DEFOE, D.: Robinson Crusoe Klasické príbehy. Bratislava : Perfekt, 2003, 64 s. DEFOE, D.: Robinson Crusoe Klasické příběhy. Bratislava : Perfekt, 2003, 64 s. DEFOE, D.: Robinson Crusoe. USA : Townsend press, 2007, 253 s. DEFOE, D.: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoea. Bratislava : Mladé letá, 1991, 180 s. DEFOE, D.: Život a zvláštní podivná dobrodružství Robinsona Crusoea, námořníka z Yorku. Praha : Odeon, 1975, 507 s. POPOVIČ,A.: Preklad a výraz. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968, 249 s. Internetové zdroje Carletti, F. Ragionamenti di Francesco Carletti Fiorentino. Firenze: Nella stamperia di Giuseppe Mani, ary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false DEFOE, D.: Robinson Crusoe DEFOE, D.: Robinson Crusoe Resumé PREKLADY VÝZNAMNÝCH DIEL AUTOROV ANGLICKEJ A TALIANSKEJ CESTOPISNEJ LITERATÚRY 17. A 18. STOROČIA DO SLOVENSKÉHO A ČESKÉHO JAZYKA Cestopisná literatúra minulosti predstavuje cenný zdroj informácií a poznatkov pre vedecké bádanie, je obohatením literárneho prozaického žánru. Po stáročia je nielen zdrojom informácií a poznatkov, ale zároveň prináša spestrenie a obohatenie života jej čitateľov a priaznivcov. Z obdobia 17. a 18. storočia som si zvolila dvoch autorov cestopisného žánru, Francesca Carlettiho a Daniela Defoea, a zamerala som sa na preklady ich najvýznamnejšieho cestopisného diela do slovenského a českého jazyka. Z talianskych autorov je práve Francesco Carletti ( ) prvým veľkým tvorcom cestopisnej literatúry v danom historickom období. Ako člen obchodníckej rodiny podnikol cestu okolo sveta na prelome 16. a 17. storočia. I keď účel jeho cesty bol predovšetkým obchodný, bohatosť opisov v prozaickom cestopisnom diele Ragionamenti di un mio viaggio intorno al mondo (Úvahy z mojej cesty okolo sveta, resp. Úvahy) je vďaka Carlettimu zostavená tak, aby odkrývala nové a nepoznané aj formou cestopisných úvah. Dielo bolo preložené do češtiny vďaka esejistovi, filozofovi a významnému prekladateľovi Zdenkovi Frýbortovi. Z anglických autorov som sa bližšie zamerala na preklady dobrodružného cestopisného románu Robinsona Crusoea (v origináli The Life and Strange Suprising Adventures of Robinson Crusoe of York, Mariner slov. preklady z roku 1991, 2003 a český preklad z roku 1973) od Daniela Defoea ( ). Kontakt: PaedDr. Miroslava Ďurkovičová Gymnázium Mikuláša Kováča, Banská Bystrica mira.tatranska@gmail.com

161 II. Umelecký preklad K PROBLEMATIKE PREKLADU KULTÚRNE MOTIVOVANÝCH VÝRAZOV V ROMÁNE STO ROKOV SAMOTY OD G. G. MÁRQUEZA Dana Ďurovková Ako už naznačuje samotný názov, v tomto príspevku sa zaoberáme problematikou prekladu ťažko preložiteľných výrazov, respektíve ich identifikáciou, kategorizáciou a spôsobmi ich transfer do cieľového jazyka. Predmetom nášho záujmu je tak teoretická ako aj praktická stránka prenosu kultúrne motivovaných výrazov z hispánskej kultúry do slovenskej. Súčasťou príspevku je aj deskriptívno-kritická analýza prekladateľských riešení vybraných kultúrnych prvkov, pochádzajúcich z románu Cien años de soledad z pera kolumbijského autora G. G. Márqueza. 1 Spôsoby prekladu kultúrne motivovaných výrazov V súvislosti s prenosom kultúrnych prvkov z originálneho textu do cieľového, často nemôžeme hovoriť o preklade (v pravom zmysle slova), keďže zvyčajne ide o výrazy, ktoré pomenúvajú javy, predmety a inštitúcie typické pre východiskový jazyk a kultúru. Tieto sú zakotvené v lingvistickej skúsenosti svojich nositeľov, no v prostredí cieľovej kultúry nemusia byť známe, a teda cieľový jazyk nemusí disponovať ani lexikálnymi jednotkami, ktoré by sme k nim mohli priradiť. Keďže preklad ako taký je v takýchto prípadoch problematický, prekladateľ musí nájsť spôsob, ako sa s ich prenosom vyrovnať. V teórii prekladu (napr. Vinay a Darbelnet, 1958; Nida, 1964; Taber, 1969; Vlachov a Florin, 1960/1980; Vázquez Ayora, 1977; Margot, 1979; Newmark, 1988; Hewson a Martin, 1991; Delisle, 1993; Katan, 1999) nachádzame niekoľko možností, ktoré sa navzájom odlišujú spôsobom a stupňom prispôsobenia cudzieho pojmu možnostiam cieľového jazyka. Torre v tejto súvislosti poukazuje na rozdiel medzi prekladom v pravom zmysle slova (traducción), keď existuje možnosť substitúcie pojmu vo východiskovom jazyku za pojem v cieľovom jazyku a prenosom (transferencia), pričom sa prenášajú buď lexikálne jednotky (préstamos/výpožičky) alebo významy lexikálnych jednotiek z východiskového textu syntaktickými prostriedkami cieľového jazyka (calcos/kalky) (Torre, 1994). V našom výskume sme zistili, že terminológia súvisiaca s kategorizáciou kultúrne motivovaných výrazov nie je jednotná a že jednotlivé termíny sú chápané rôzne, podobne je to aj s problematikou prekladu, respektíve transferu týchto kulturém do cieľového jazyka, a teda aj do cieľovej kultúry. Jedným z problémov je mätúca terminológia a prekrývanie sa termínov. V rôznych teoretických prácach sa stretávame s viacerými názvami pomenúvajúcimi rovnaký pojem, napríklad Delisle (1993) používa rôzne názvoslovie na pomenovanie tej istej činnosti

162 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy (prekladateľský postup, prekladateľská stratégia, atď.) a mätúce je aj vnímanie pojmov ako prekladateľská metóda, stratégia, technika alebo postup (Vinay a Darbelnet, 1958). Čo sa týka prekladateľských techník, ktoré je možné využiť pri prenose kulturém z východiskového textu do cieľového, spomenieme niekoľko príkladov. Vinay a Darbelnet vyzdvihujú vo svojej Komparatívnej štylistike (1958/1995) ideu dvoch postupov, alebo metód, ktoré sa používajú pri preklade: 1) postupy priameho prekladu doslovný preklad, kalkovanie (prekladateľský postup presného prekladu vnútornej štruktúry prejavu vo východiskovom jazyku do cieľového jazyka), výpožička (prenesenie prejavu z východiskového jazyka do cieľového jazyka bez zmeny jeho významovej a výrazovej stránky). 2) postupy nepriameho prekladu ekvivalencia, transpozícia (čo najväčšie zachovanie významovej stránky prejavu za cenu zmien jeho výrazovej stránky), adaptácia a modulácia (prevod sémantickej stránky prejavu vo východiskovom jazyku do zodpovedajúcej sémantickej významovej stránky v cieľovom jazyku za použitia primeraných výrazových prostriedkov). Ďalšie uvádzajú formou dvojíc (napr. explicitnosť vs implicitnosť, zovšeobecnenie vs vyšpecifikovanie významu, významové rozšírenie vs zúženie, gramatikalizácia vs lexikalizácia, atď.) (porovnaj: Vinay Darbelnet, 1995, s ). Prínos prekladateľov Biblie k problematike kultúrneho transferu spočíva vo formulácii prekladateľských techník a ďalších postupov, ktorých využitie je možné v situácii, kedy v cieľovom jazyku neexistuje ekvivalentný termín. Spomedzi nich spomeňme napríklad Nidu a Tabera (1969), ktorí prispeli k riešeniu tejto problematiky sformulovaním nasledujúcich prekladateľských techník: opisný ekvivalent, poznámka pod čiarou, naturalizácia, explikatívna parafráza, kultúrna substitúcia a iné (1). Vázquez-Ayora sa vo svojej knihe Introducción a la Traductología (1977) venuje okrem iného aj problematike transferu kulturém a v nej zavádza napríklad aj prekladateľskú metódu vynechania redundantných slov a zámeny postavenia výrazu vo vete, čo je ale totožné s už spomínanou inverziou v slovoslede. Detailne a systémovo skúmajú spôsoby prekladu slov pomenúvajúcich reálie Vlachov a Florin (2). Jednotlivé spôsoby, ako aj podrobné vysvetlenie každého z nich, nachádzame v ich spoločnej publikácii z roku 1980: I. Transkripcia ide o mechanické prenesenie reálie z východiskového do cieľového jazyka grafickými spôsobmi cieľového jazyka. II. Preklad (alebo substitúcia) využíva sa v prípadoch, kedy je transkripcia nemožná alebo nevhodná. Tu rozlišujú dva základné typy prekladu (a jednotlivé podtypy): 1) Zavedenie neologizmu (kalky, polokalky, adaptácia, sémantický neologizmus). 2) Približný preklad (princíp rodovo-druhovej náhrady, funkčná analógia, opis, vysvetlenie). III. Kontextuálny preklad obsah slova sa prekladá za pomoci kontextu, ktorý sa zodpovedajúcim spôsobom transformuje (transkripcia, kalk, kultúrna asimilácia, vytvorenie nového termínu, opisný preklad, približný preklad) (Vlachov a Florin, 1980, s , cit. podľa Tellinger, 2005, s ).

163 II. Umelecký preklad Newmark nadviazal na predchádzajúci výskum Vinaya a Darbelneta, ako aj na výsledky Nidu a Tabera. A vo svojej publikácii A textbook of translation (1988) navrhuje tieto postupy prenosu kultúrnych elementov z východiskového textu do cieľového (výpožička, kultúrny ekvivalent, neutralizácia, doslovný preklad, naturalizácia, explikatívna parafráza, glosa, poznámka pod čiarou, všeobecne platný preklad, funkčný ekvivalent a provizórny preklad) (3), pričom poukazuje aj na možnosť využitia kombinácie viacerých techník na vyriešenie konkrétneho prekladateľského problému. Katan vo svojej publikácii Translating cultures (1999) uvádza nasledujúce formy prekladu bezekvivalentnej lexiky: 1) zovšeobecnenie významu, 2) nahradenie, resp. odstránenie významu, ku ktorému dochádza ak je výraz z VT preložený do CT explicitne, resp. ak je tento výraz v preklade odstránený manipulácia významu (Katan, 1999, s ). 2 Kategorizácia kultúrne motivovaných výrazov Na to, aby sme mohli vypracovať deskriptívnu analýzu kultúrne motivovaných výrazov vo vybranom texte, je potrebné postupovať na základe určitej metodológie. Pri rozhodovaní o tom, akú metodológiu pri analýze použiť, sme sa inšpirovali výskumnou prácou Análisis descriptivo de la traducción de los culturemas árabe-español (Molinová, 2001). Autorka v nej navrhuje uprednostniť analýzu kultúrnych prvkov z pohľadu kultúrnych prostredí, do ktorých je možné dané prvky zaradiť pred analyzovaním jednotlivých izolovaných kultúrnych prvkov. S týmto návrhom sa stotožňujeme, a preto sme sa rozhodli všetky nájdené kultúrne motivované výrazy zaradiť do kategórií. Tu sa nám naskytujú dve možnosti: využiť jedno z už existujúcich delení autorov, ktorí sa vo svojich dielach tejto problematike venujú (napr. E. Nida, P. Newmark, S.Vlachov, S. Florin, Ch. Nordová), alebo vytvoriť si vlastnú kategorizáciu kulturém. Po predbežnom preštudovaní si románu Sto rokov samoty sme sa rozhodli vytvoriť si vlastnú kategorizáciu kultúrne motivovaných alebo ťažko preložiteľných výrazov a pri nej sa opierať o práce všetkých hore uvedených autorov. Z dôvodov väčšej flexibility sme uprednostnili radšej menší počet kategórií, ktoré ale budú mať širší záber a bolo možné do nich vtesnať širokú paletu kultúrnych prvkov. Naša kategorizácia vychádza z klasifikácie kultúrnych pojmov (konceptov) E. Nidu, pričom vychádzame z názoru, že kultúrne prvky nemusia byť len slová, ale predovšetkým pojmy (koncepty); táto bola vypracovaná ako prvá, je všeobecne známa a pre potreby našej práce vyhovujúca. Čo sa týka terminológie, využívame hlavne terminológiu zavedenú E. Nidom. V našej výskumnej práci sme si vytvorili tieto hlavné kategórie (prírodné prostredie, materiálna kultúra, sociálna kultúra a lingvistická kultúra), avšak vzhľadom na stanovený rozsah tohto príspevku bližšie sa budeme venovať len jednej z uvedených kategórií lingvistickej kultúre. 2.1 Lingvistická kultúra E. Nida delí túto kategóriu na štyri podskupiny: fonologickú, morfologickú, syntaktickú a lexikálnu, pričom v našej práci sa budeme venovať tej najproblematickejšej, a to lexikálnej podskupine.

164 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Juraj Šebesta a Valentína Šebestová upozorňujú vo svojom príspevku Preklad logoepistém a iných chuťoviek, publikovanom v zborníku Letná škola prekladu 3, na tzv. logoepistémy, ktoré chápu ako:...ustálené slovné spojenia, obsahujúce nejaký poznávací prvok, prípadne informáciu, a úzko súvisiace s kultúrou, ktorú reprezentuje východiskový jazyk. Pre tento typ ustálených spojení sa v odbornej literatúre zaužívalo spoločné označenie logoepistémy, zložené z gréckych slov logos = slovo a epistéma = poznatok. Povedané inými slovami, sú to poznatky, ktoré sa zachovali v jazykových jednotkách. Všetky nesú určitý kognitívny zmysel a istú historickú alebo kultúrnu informáciu. Preto sa tiež charakterizujú ako jednotky semiotického systému daného jazyka (2005, s. 99). Medzi logoepistémy radia: príslovia, porekadlá, pranostiky, citáty (z Biblie, klasickej literatúry, atď.), výroky známych osobností, mená, pomenovania, geografické názvy, aforizmy, okrídlené výrazy či frazeologizmy. 3 Identifikácia kultúrne motivovaných výrazov v románe Cien años de soledad a ich transfer do cieľového jazyka Ďalej v texte budeme uvádzať pri ukážkach, pochádzajúcich z diela Cien años de soledad, skratku VT (východiskový text). Jeho slovenský preklad Sto rokov samoty budeme v tejto práci ďalej označovať skratkou CT (cieľový text). V rámci kategórie lingvistická kultúra sa nám z prekladateľského pohľadu javia ako najdôležitejšie vlastné mená jednotlivých postáv románu. Kultúrne prvky v podobe vlastných mien románových postáv sa objavujú v celom diele. Je tu možná súvislosť medzi fiktívnym menom románovej postavy Melquíadesa, ktorý predpovedá, aký osud čaká rod Buendíovcov, a skutočným menom proroka Malaquíasa (Malachiáša) (4); ďalším menom, ktoré vnímame ako kultúrny prvok, je Nigromanta (čarodejnica), ktorá pracuje výlučne v noci, má tmavú pleť a rozpráva jazykom papiamento (5); ďalším zaujímavým menom je Roque Carnicero (carnicero = mäsožravý, krvilačný, mäsiar), kapitán, ktorý sa špecializoval na rýchle procesy ; Santa Sofía de la Piedad (piedad = milosrdenstvo), ktorej hlavnou úlohou bolo pomáhať ostatným; alebo meno kňaza Augusta Ángela (ángel = anjel) a iné. V románe Cien años de soledad takmer vždy meno postavy určuje aj jej charakter. Jednou z dôležitých čŕt románu sú aj neustále sa opakujúce mužské mená Arcadio a Aureliano, pričom nositelia každého z nich mali predurčené konkrétne povahové črty: No Úrsula nevedela zakryť nejasné znepokojenie. Ustavičné opakovanie mien v dlhej histórii rodiny jej poskytlo možnosť dôjsť k záverom, ktoré sa jej zdali byť rozhodujúce. Kým Aurelianovia boli samotári, ale bystrého ducha, José Arcadiovia boli prudkí a podnikaví, no boli poznačení tragickým znamením (CT, s. 140). Uvedieme ešte jeden príklad mena, ktorý je dôkazom toho, že členovia rodu Buendíovcov verili v osud a jeho neodvratnosť: Nedáme jej meno Úrsula, lebo ľudia s takým menom si v živote veľa vytrpia (CT, s. 102). Do tejto kategórie sme zaradili aj ustálené slovné spojenia, ako napríklad: pobres diablos, el corazón por la boca, llover panes del cielo, rifar a alguien, marcar a hiero, servir en bandeja, cuerpo a cuerpo, de carne y hueso, en carne viva. V tomto príspevku budeme analyzovať tieto vlastné mená (Roque Carnicero, Santa Sofía de la Piedad) a frazeologické jednotky (llover panes del cielo, destroncar los riñones, pobres diablos).

165 II. Umelecký preklad 3.1 Vybrané kultúrne motivované prvky z kategórie lingvistická kultúra Santa Sofía de la Piedad Era virgen y tenía el nombre inverosímil de Santa Sofía de la Piedad (VT, s. 140). Bola ešte panna a mala neuveriteľné meno: Santa Sofía de la Piedad (CT, s. 88). V slovenskom preklade je toto meno ponechané v pôvodnom znení, to znamená, že prekladateľ preniesol túto kulturému do cieľového jazyka prostredníctvom výpožičky. Toto meno, ako aj mnohé ďalšie mená románových postáv, dokonale vystihuje svojho nositeľa, resp. nositeľku. Je ňou mladá žena, ktorej hlavným poslaním v živote bolo pomáhať ostatným. Je nepravdepodobné, že by sme v španielskej kultúre našli žijúcu nositeľku takéhoto mena, a v slovenskom prostredí pôsobí toto meno skutočne neuveriteľne. Roque Carnicero El jefe del pelotón, el especialista en ejecuciones sumarias, tenía un nombre que era mucho, más que una casualidad: el capitán Roque Carnicero (VT, s. 148). Veliteľ čaty, odborník na rýchle popravy, mal meno, ktoré nijako nebolo náhodné: kapitán Roque Carnicero* (CT, s. 94). Toto je jediný prípad v celom románe, kedy prekladateľ považoval za potrebné využiť poznámku pod čiarou. Chcel ňou bližšie vysvetliť slovenskému čitateľovi španielsky význam mena Roque Carnicero: * Mäsiar (Pozn. prekl.). To znamená, že pri preklade tejto kulturémy do cieľového jazyka využil výpožičku + doslovný preklad (formou poznámky pod čiarou). Pobres diablos - Este es un régimen de pobres diablos -, comentaba el coronel Aureliano Buendía cuando veía pasar a los policías descalzos armados de bolillos de palo. (VT, s. 287). 'Toto je dajaká vláda', hovorieval plukovník Aureliano Buendía, keď videl prechádzať popri dome bosých žandárov, ozbrojených iba palicami. (CT, s. 182). V tomto príklade ide o frazeologickú jednotku a je isté, že bez prekladateľovej pomoci nebude cieľový čitateľ schopný dekódovať jej význam. Bohužiaľ ale v tomto prípade prekladateľ cieľovému čitateľovi pomocnú ruku nepodal. Prekladateľskú techniku, ktorú zvolil, by sme nazvali významovou redukciou, pretože slovenské slovo dajaká nereflektuje význam kulturémy z východiskového textu. Výraz pobres diablos by sme v tomto kontexte mohli preložiť ako nešťastníci/zúfalci. Llover panes del cielo, destroncar los riñones..., con un marido holgazán, idólatra, libertino, que se acostaba bocarriba a esperar que le llovieran panes del cielo, mientras ella se destroncaba los riñones tratando a mentener aflote un hogar emparapetado con alfileres, donde había tanto que hacer,... (VT, s.385).

166 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy..., s manželom lenivcom, modlárom a samopašníkom, ktorý sa celé dni len vyvaľuje a čaká, že mu budú pečené holuby padať do úst, kým ona tu drie do úmoru, aby udržala nad vodou domácnosť,... (CT, s. 243). Frazeologická jednotka llover panes del cielo (doslovne: z neba padajú bochníky chleba vo forme dažďa) bola do cieľového jazyka prenesená prostredníctvom jednej z možných slovenských foriem pečené holuby mu budú padať do úst / pečené holuby budú padať z neba. Oba slovenské ekvivalenty majú v cieľovom jazyku rovnakú funkciu, ako má španielska frazeologická jednotka vo východiskovom jazyku. Prekladateľskú techniku použitú v tomto príklade by sme nazvali všeobecne platný ekvivalent. Druhý výraz destroncarse los riñones bol preložený formou opisu drieť do úmoru, pričom zmysel originálu zostal zachovaný. Prekladateľ mohol siahnuť aj po výraze drieť ako mulica. Poznámky (1) Nida, E. a Taber, X.: Theory and practise of translation, 1969, cit. podľa: Molinová, 2001, s (2) Vlachov, S., Florin, S.: Neprevodimsto v prevoda. In Izkustvo na prevodu. Sofia, 1969, s cit. podľa Popovič, A.: Poetika umeleckého prekladu, 1971, s. 14. (3) Cit. podľa Cómitre Narváez, I. In: Gallegos Rosillo, J.A., Benz Busch, H. (eds.): Traducción y cultura. El papel de la cultura en la comprensión del texto original, Libros ENCASA, Málaga, 2004, s (4) Kniha proroka Malachiáša je jednou z prorockých kníh Starého zákona. Autorom je neznámy prorok označený ako "posol" (hebr. malaki), neskôr sa tento titul začal používať ako meno. Dostupné na: ( (5) Papiamento je kreolský jazyk, ktorým sa hovorí na ostrove Curaçao, ležiacom neďaleko venezuelského pobrežia, v Karibskom mori. Z lingvistického pohľadu ide o miešanú španielsko-portugalskú kreolčinu s holandskými a anglickými lexikálnymi prvkami (Šaling a spol., 2006, s. 951). Literatúra CÓMITRE NARVÁEZ, I.: La traducción de culturemas en publicaciones en sector turístico. Un estudio empírico. In: Gallegos Rosillo, J.A., Benz Busch, H. (eds.): Traducción y cultura. El papel de la cultura en la comprensión del texto original. Málaga : Libros ENCASA, HURTADOALBIR, A.: Traducción y traductología. Introducción a la traductología. Madrid : Cátedra, KATAN, D.: Translating Cultures. An Introduction for Translators, Interpreters and Mediators. Manchester : St. Jerome Publishing, MÁRQUEZ, G. G.: Cien años de soledad. Barcelona : DEBOLSILLO, MÁRQUEZ, G. G.: Sto rokov samoty. Bratislava : Ikar, MOLINA MARTÍNEZ, L.: Análisis descriptivo de la traducción de los culturemas árabe-español. Tesis doctoral. Barcelona : Universitat Autónoma de Barcelona, Dostupné na internete: NEWMARK, P.: A Textbook of Translation. London : Prentice Hall, NIDA, E. A. Language structure and Translation. Stanford University Press, 1975.

167 II. Umelecký preklad NIDA, E. A. TABER, CH.: Theory and practice of translation. Leiden : United Bible Society, E. J. Brill, NORD, CH.: It s tea-time in Wonderland: culture-markers in fictional texts. In: H. Pürschel et al. (eds.), Intercultural Communication. Frankfurt : Peter Lang, NORD, CH.: Translating as a purposeful Activity. Functionalist Approaches Explained. Manchester : St. Jerome Publishing, POPOVIČ, A.: Poetika umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran, POPOVIČ, A.: Teória umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran, RICHARD, R. (coordinador): Diccionario de hispanoamericanismos. No recogidos por la Real Academia. 3 ra edición, Madrid : Ediciones Cátedra, Slovník cudzích slov Dostupné na internete: exact&c=ka6e&d=kssj4&d=psp&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ma&d=hssjv&d=bernolak&obce&d=p riezviska&d=un&d=locutio&d=pskcs&d=psken&ie=utf-8&oe=utf-8. Synonymický slovník Dostupné na internete: =c169. ŠALING, S. ŠALINGOVÁ, M. MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Prešov : SAMO, TELLINGER, D.: Kultúrne otázky prekladu umeleckej literatúry. Košice : Typopress, TORRE, E.: Teoría de la traducción literaria. Madrid : Editorial Síntesis, VÁZQUEZ AYORA, G: Introducción a la Traductología. Washington : Georgetown University School of Languages and Linguistics, VINAY, J. DARBELNET, J.: Stylistique comparée du francaise et de l anglais. Méthode de traduction. Paris : Didier, 1958; Comparative Stylistics of French and English. A methodology for translation. (Translated and edited by Sager-Hamel) Amsterdam/ Philadelphia : John Benjamins, Výkladový slovník Kráľovskej španielskej akadémie. Dostupný na internete: Summary ON THE ISSUE OF CULTURAL FEATURES TRANSFER IN THE NOVEL CIEN AÑOS DE SOLEDAD BY G.G. MÁRQUEZ The present paper deals with the issue of cultural features in the novel Cien años de soledad, written by the Columbian G. G. Márquez. It focuses on its identification, categorization as well as the possible ways of its transfer to the target text. It looks at the transfer of cultural features from Hispanic culture into Slovak culture, from the theoretical as well as the practical perspective. It includes a descriptive analysis of the selected cultural features, found in the original (Spanish) text and their transfer into the target (Slovak) text. Kontakt: Mgr. Dana Ďurovková Katedra romanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica dana.durovkova@gmail.com

168 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy PREKLAD SÚČASNEJ SLOVENSKEJ LITERÁRNEJ TVORBY DO BIELORUŠTINY KNIHA O CINTORÍNE DANIELY KAPITÁŇOVEJ Ivana Džundová Časopis ARCHE, v ktorom bol uverejnený analyzovaný preklad, je definovaný ako Навуковы, навукова-папулярны, грамадска-палітычны і літаратурна-мастацкі часопіс «ARCHE Пачатак» выдаецца зь верасьня 1998 году штомесяц (2010, s. 2). Hlavným redaktorom časopisu je Valer Bulhakav, jeho zástupcom je Aľaksandr Paškevič a zodpovedným redaktorom a zároveň zostavovateľom slovenského čísla je Siarhej Smatryčenka. ARCHE je partnerom European Cultural Journals Network Eurozine ( a slovenské číslo vyšlo s finančnou podporou SLOLIA Literárnoinformačného centra Bratislava. Slovensku, a najmä slovenskej literatúre, je venované deviate číslo tohoto časopisu z roku 2010, ktoré má podtitul Славацкая надзея для паняволенай нацыі a Slovensku sa venuje na 498 stranách. Obsahuje Predslov S. Smatryčenku a následne niekoľko rubrík, ktoré sú vybudované tematicky a sledujú spoločný cieľ. Úvodnou časťou je História, pokračuje sa Esejistikou a Prehľadom. V časti Kniha bol uverejnený kompletný preklad Knihy o cintoríne, od Daniely Kapitáňovej, ktorá na Slovensku vyšla pod jej pseudonymom Samko Tále, a tak je uvedená aj v preklade Maceja Duračka, čo je taktiež pseudonym, analogicky utvorený od pseudonymu Macej Buračok, ktorý používal bieloruský obrodenecký spisovateľ F. Bahuševič. Nasleduje časť Literatúra s prekladmi viacerých ukážok z tvorby slovenských spisovateľov (Balla, Peter Macsovszky, Pavel Vilikovský, Ján Ondruš, Lájoš Grendel, Erik Jakub Groch, Jana Beňová, Ivan Štrpka, Igor Otčenáš, Michal Hvorecký, Dušan Taragel, Pavol Rankov, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Irena Brežná, Marek Vadas, Nora Ružičková, Monika Kompaníková, Peter Pišťánek, Dušan Taragel (text), Danglár (ilustrácia)). Komplexnosť prezentácie slovenskej kultúry uzatvárajú časti venované politicko-spoločenskej situácii v rubrikách Rozhovor, Analytika, Recenzia a Bonus s rodinnými receptami Petra Pišťánka. V predslove sa zostavovateľ slovenského čísla ARCHE Siarhej Smatryčenka vyznáva z nevedomosti o Slovensku. Informuje o obsahu čísla a prekladateľoch či spolupracovníkoch. Jeho cieľom je:...першая спроба больш-менш грунтоўна паказаць славацкае жыццё беларусам, перадусім жыццё актуальнае інтэлектуальнае ды сацыяльна-палітычнае (2010, s. 5). Nakoľko sa tento zámer podaril, naznačíme pri bližšom pohľade na preklad Knihy o cintoríne. Kniha o cintoríne patrí k textom modernej slovenskej literatúry, ktorá sa snaží s nadhľadom zobraziť jednu z tvárí súčasnej slovenskej spoločnosti. Hlavný hrdina, amatérsky spisovateľ, mentálne zaostalý Samko Tále žijúci na slovensko-maďarskom pohraničí je uzavretý vo svojom svete zbierania kartónov. Jeho nevinný, detský pohľad na veci okolo, podaný špecifickým jednoduchým jazykom, vystavaným na slovných hrách

169 II. Umelecký preklad vyplývajúcich často z nesprávneho skloňovania či skomolenej syntaxe, je veľmi tvrdým prekladateľským orieškom. Špecifiká textu pôsobia v niektorých častiach komplikovane aj na slovenského čitateľa. Aj preto je pri preklade takéhoto typu textu nevyhnutná podrobná interpretácia originálu. V súlade s Ferenčíkovou predstavou obsahu kritiky prekladu pri analýze bieloruského prekladu Knihy o cintoríne je nevyhnutné zamerať sa na interpretáciu charakteru hlavnej postavy diela v slovenskom texte aj v bieloruskom preklade a na jej základe sa pozrieť na významovú a formálnu totožnosť vybraných jednotiek prekladu (opakovaných fráz hlavnej postavy), ktoré z nášho pohľadu patria ku kľúčovým vo výstavbe textu a taktiež z hľadiska inovácie na úrovni estetickej funkcie diela. Pozrime sa teda bližšie na výpovede hlavného hrdinu, ktoré sa v texte pravidelne opakujú a vytvárajú tak jednu zo základných charakteristík postavy: jednoduchosť. Samkovu prostotu charakterizujú okrem iného štyri základné frázy, opakujúce sa v celom texte: 1. A iné.; 2. No nie? No áno.; 3. (...) že čo a ako a čo.; 4. Bude povedaný a ohľadom toho popoťahovaný. 1 A iné. Prvá fráza A iné. sa objavuje v texte v pravidelných intervaloch. Zväčša stojí samostatne za časťou, v ktorej hlavný hrdina prezentuje svoje vedomosti, alebo podáva svoj názor ako všeobecne platný. Vyjadrenie A iné je alibistickým vyjadrením múdreho Samka, ktorý pripúšťa, že okrem jeho poznatkov existujú aj iné fakty, ale preňho už nie sú také dôležité. Slovenský význam zámena iný ukrýva bližšie nešpecifikovanú odlišnosť, neutrálne označuje všetko ostatné, čo sa hrdina rozhodol nespomenúť vo svojom vyjadrení. Ekvivalent použitý v bieloruskom preklade І ўсё такое dáva vyjadreniu pozmenený, obohatený význam. Okrem rozšírenia výrazu o jedno slovo, príslovku ўсё, ktorá sa používa vo význame vždy (1), ešte stále (2), iba, výnimočne (3), v porovnávaní a zosilňovaní významu (4,5), a hoci (6) dochádza k posunu, aj v preklade zámena такое. V preklade je použitý tretí význam zámena, ktorý posúva slovenské slovo iný na úroveň slovenského významu výnimočný. Aj v slovenčine môže byť (3) iný expresívny výraz, ale v tejto súvislosti to neplatí, keďže Samkovo iné sa viaže na vymenovanie ostatných vecí, ktoré z rôznych príčin spomenúť nechce, takže ich považuje skôr za neznáme a preňho nepodstatné. Vhodnou bieloruskou alternatívou k slovenskej fráze by mohlo byť neutrálne І іншае, alebo, ak by prekladateľ predsa len chcel pridať nástojčivosť a jemnú expresívnosť, tak dobrou možnosťou je aj fráza: Ды іншае.

170 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Tabuľka č.1. І ўсё такое. ЎСЁ прысл. 1. Увесь час, заўсёды, пастаянна. Ён у. заняты. 2. Да гэтага часу. Ён у. яшчэ вучыцца. 3. Толькі, выключна. Справа расстроілася, і ў. з-за вас. 4. У спалучэнні са словамі, якія абазначаюць змену прыметы ці нарастанне яе. Вецер у. мацнее. У. больш і больш змяркалася. 5. У спалучэнні з вышэйшай ступенню і злучнікам «чым» служыць для ўзмацнення процістаўлення. Зантак не вельмі што, але ў. лепш, чым сядзець склаўшы рукі. 6. Аднак, тым не менш. Як ён ні стараецца, а ў. не атрымліваецца. Усё ж, усё ж такі тым не менш. Ён усё ж або ўсё ж такі не паехаў. (ТСБЛМ, 696) ТАКІ, -ая, -ое, займ. 1. указальны. Менавіта гэты, падобны да гэтага або да таго, пра які гаварылася раней ці гаворыцца далей. Такая цёплая зіма ў нас ў першыню. Т. падручнік нам і патрэбны. 2. азнач. Ужыв. для ўзмацнення ступені якасці, уласцівасці. Ён такі прыгожы. Т. звонкі голас. 3. такое, -ога, н. Нешта, што звяртае на сябе ўвагу: смешнае, незвычайнае, страшнае і пад. Што я т. сказаў? (ТСБЛМ, 650) Але сама галоўнае, што мой вазок у рамонце, бо ў мяне адламалася люстэрка задняга віду, а сам я гэтага не ўмею, бо для гэтага трэба інструмэнты і ўсё такое, а сам я гэтага не ўмею, бо ў мяне нічога такога няма. (s. 163) A iné. Iný I. zám. vymedz. 1. označ. predmet, jav, vlastnosť ako odlišnú oproti pôv., očakávanej ap., nie ten, druhý; nie taký(to), odlišný; inakší: čakali jeho, prišiel i.; prísť na iné myšlienky; my sme už celkom iní; niet i-ho východiska, iba...; to je niečo iné, to je iná vec konštatovanie zmenenej situácie 2. v dvojici jedni, niektorí - iní al. pri vyratúvaní ostatní, ďalší, druhí: jedni prichádzajú, iní odchádzajú; husle, basy a iné strunové nástroje 3. expr. lepší, dokonalejší: to je celkom i. človek ako ty byť v inom stave ťarchavá; i. kraj, i. mrav II. iný m. druhý človek: vydala sa za i-ho (KSSJ4) Najvážnejšia vec je ale to, že mám vozík v opravovni, lebo sa mi odlomilo spätné zrkadlo, a to ja neviem, lebo na to treba stroje a iné, aj a to neviem, lebo to nemám. (s. 11) 2 No nie? No áno. V prípade druhej frázy (...) no nie, no áno, ktorá je súčasťou charakteristických pomocných viet využívaných hlavným hrdinom, dochádza v bieloruskom preklade taktiež k rozšíreniu formulácie. Slovenská častica no je použitá v snahe zdôrazniť povedané a zopakované, v snahe utvrdiť sa v pravdivosti vyjadrenia. Hlavný hrdina v tomto prípade nedáva čitateľovi inú možnosť ako súhlasiť s ním. Bieloruský text je v prvej časti tejto charakteristickej frázy rozšírený o slovo хіба, ktoré sa vo vetách a výpovediach používa, ak má hovoriaci isté pochybnosti. Samkova fráza nehovorí o ozajstných pochybnostiach, jeho otázka je rečnícka. Hrdina naozaj nepochybuje, keďže si vzápätí priamo odpovedá. Bieloruský preklad teda nepovažujeme za najvydarenejší, lebo bieloruština ponúka možnosť jednoduchšej alternatívy, ktorá by bola nielen prirodzenejšia a bližšia originálu, ale ani by nemenila interpretáciu charakteru literárnej postavy. Nevidíme dôvod prečo by fráza (...) no nie? No áno. nemohla byť preložená adekvátnym výrazom bez významového posunu: Ну не? Ну так.

171 II. Umelecký preklad Tabuľka č.2 Туды я запісваю кожнага, каго я ведаю, бо калі б я не запісаў, каго я ведаю, як бы я тады памятаў, каго я ведаю, ну хіба не? Ну так. (s. 163) НУ, часц. 1. пытальная, часта ўжыв. З папярэднім «ды». Выражае здзіўленне сказаным, адпавядае словам «няўжо», «ці праўда?» Чуў, што Пракон жэніцца? Ды ну? 2. узмацняльная. Надае сказам большую выразнасць, падкрэслівае значэнне таго ці іншага слова. Калгасны свіран, ну, як сонца! Дзяўчына, ну як лялька! 3. сцвярджальная. Так, ага, але (разм.). Ці праўда, што ты цяпер камерцыйны дырэктар? Ну. (ТСБЛМ, s. 393) ХІБА часц. 1. Ужыв. У пытальных сказах, якія выражаюць сумненне ў чым-н. i па значэнню блізкія да слоў: няўжо, можа быць. Х. ён ўжо прыехаў? Х. я не так сказаў? 2. Ужыв. У пытальных сказах для выказвання няўпеўненасці ў неабходнасці якога-н. Дзеяння і блізка па значэнню словам: можа быць, не варта. Х. мне паехаць туды? Х. можна каго прымусіць рабіць штонебудзь? 3. (звычайна ў спалучэнні са словамі «толькі», «што»). Надае адценне абмежаванасці, дапушчэння, магчымасці чаго-н. Х. толькі заўтра ён прыйдзе. (ТСБЛМ, s. 721) Tam si zapíšem každého, koho poznám, lebo keby som si nezapísal, že koho poznám, tak potom ako by som vedel, koho poznám, no nie? No áno. (s ) No II. čast. 1. uvádza výpoveď a dodáva jej rozlič. hodnotiace odtienky: no dobre, no pravdaže, no tak vidíš; chceš? no, čo ja viem; no, pochlapil si sa; i no, no, nono (pri chlácholení): no, no, netreba sa hneď hnevať; i nože, no len vyj. pobádanie: nože mi pomôž! no len ešte pridajte! 2. hovor. expr. ako samostatná výpoveď vyj. súhlas, áno, pravdaže, tak: si spokojný? no! no nie? ako dôvetok pobáda na súhlas s výpoveďou, však(že), pravda: urobíme to, no nie? expr.: no toto! výraz údivu al. rozhorčenia; no a? (v replike) sú nejaké námietky? no zbohom! výraz rezignácie; že len no, až no veľmi (dobre) (KSSJ4) 3 (...) že čo a ako a čo. Spojenie že čo a ako a čo je v bieloruskom preklade nahradené spojením že ako, kde a prečo. Predpokladáme, že problematickým bol pre prekladateľa preklad opakovaného čo, keďže v bieloruštine sa používa totožný výraz na že (што) aj na čo (што). Ekvivalent k ako je як a druhé slovenské čo (што) je v bieloruskom texte zamenené slovom навошта, ktorého slovenský význam je prečo. V preklade teda opätovne dochádza k významovému posunu, ktorý nebol nevyhnutný, pretože fráza sa ním zbytočne rozširuje a dodáva postave charakteristiky, ktoré nemá. Fráza v bieloruskom preklade znie na Samka príliš logicky, rozumne a zložito. Jednoduchý preklad што што і як і што by sa pri zdvojení што mohol stať nezrozumiteľným, preto navrhujeme spojiť na začiatku frázy zámeno a spojku a preložiť ju ako што і як і што, ktorá v duchu hrdinovho minimalizmu bieloruskému Samkovi dodá špecifické črty ako jednoduchosť, opakovanie, nezrozumiteľnosť výpovede a pod., ktoré sa v preklade v porovnaní s originálom strácajú.

172 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Tabuľka č.3. Бош-Мойш Ян і Бош-Мойш Ян малодшы ў сшытку «Прозвішчы» ў мяне запісаныя і на «Б», і на «М», бо ніколі невядома, што як, куды і навошта. І ўсё такое. (s. 163) ШТО 2 злуч. 1. Далучае даданы сказ да галоўнага. Крыўдна, што я гэтага не змог зрабіць. Такі шум, што можна аглухнуць. Назбіралі так мала ягад, ш. і варэнне не зварыш. 2. Як, чым, нібы. Спіць, ш. мёртвы. 3. з часціцай «ні» або без яе. Указвае, што сказанае ў галоўным сказе адносіцца да кожнага моманту, месца, да кожнай з явы і пад., названых у даданым. Ш. ні дзень, мацнее барацьба за мір ва ўсім свеце. Ш. край, то абычай (прыказка). 4. паўторам указвае на раўнапраўе, аднолькавасць, роўнасць у адносінах да чаго-н. Ш. ён паедзе, ш. я. адно і тое ж. (ТСБЛМ, s. 763) ШТО 1 чаго, чаму, чым, па чым. займ. 1. пытальны і адносны. Указвае, пра які прадмет, рэч, з яву і пад. ідзе гаворка. Ш. там адбылося? Выканай вось ш. Ш не ў меру, тое ў шкоду. Ш. вы кажаце? (ужыв. Таксама як выраз здзіўлення з выпадку чаго-н. сказанага. 2. пытальны, у знач. вык. У якім стане, які, як. Як наша вёска, ш. сусудзі? 3. пытальны, у зн. прысл. Тое, ш. і чаму (у 1 зн.) Ш. не заходзіш да нас? Я раздумаў ехаць. Ш. так? 4. пытальны і адносны. Тое, што і колькі (у 1 зн.) Ш яна варта? Ш. ёсць духу. Ш толькі ў гэтым. (г. зн. няму толку. Ш. яму за карысць ад гэтага? (якая карысць, няма карысці). 5. пытальны, у зн. прысл. Навошта? Для чаго? Ш. нам спрачацца з імі? 6. адносны. Тое, ш. і які (у 1 зн.) Хата, што каля лесу. 7. неазнач. Тое, што і штонебудзь (разм.). Каліш я прыеду і зробім. Дайце мне з есці чаго. 8. пытальны. Ужыв. для выражэння пытання, перапытвання, уяўляе сабой сказ у знач. што ты сказаў? што трэба? што такое? Глянь сюды. Ш.? Ш. ты? Ну і ш.? (...) (s. 762) Навошта прысл. Тое, што і нашто. (ТСБЛМ, s. 359) Нашто прысл. пытальнае і адноснае. 1. З якой мэтай, для чаго. Н. ты так робіш? Папытайцеся ў яго, н. яму трэба было пераязджаць у горад? 2. у зн. часц. (звычайна ў спалучэнні са словам «ужо»). Ужываецца ў складаных сказах з адваротнай абумоўленасцю Boš-Mojš Jána a Boš-Mojš Jána mladšieho mám v zošite Priezviská aj pod B, aj pod M, lebo človek nikdy nevie, že čo a ako a čo. A iné. (s. 12) Že (=што 2 ) I. spoj. A. podraď. uvádza vetu 1. podmetovú: zdá sa, že niekto prišiel; ukazuje sa, že bude pekné počasie; hnevá ho, že nevyhral; je pravda, že prišiel neskoro 2. prísudkovú (najmä po sponových slovesách, po slovesách existencie ap.): bol taký, že sa všetkému tešil; tváril sa, že spí 3. vetnozákladovú: bolo už až tak, že nebolo východiska 4. doplnkovú: videl otca, že kľačí na zemi 5. prívlastkovú: mal istotu, že vec je v poriadku; boli také časy, že sa ľuďom nechcelo žiť 6. predmetovú: počula, že sa otvorili dvere; tušil, že potom bude na to čas 7. spôsobovú (v nadradenej vete býva odkazovací výraz tak, taký, toľko ap.): ruky sa jej triasli, že sotva nahmatala kľúč; tak ju vykrútil, že potratila topánky; vo výrazoch a) ako že/akože vyj. dôrazné uistenie: dám ho súdu, ako že sa volám... b) bez toho, že by/žeby vyj. uskutočnenie deja hlav. vety bez uskutočnenia deja vedľ. vety, bez toho, aby: zapísali ho bez toho, že by sa ho boli spýtali c) s tým, že vyj. okolnosť, za kt. platí dej hlav. vety: odišli s tým, že sa ešte vrátia; uzavreli dohodu s tým, že ju ešte spresnia 8. prostriedkovú (v nadradenej vete býva odkazovací výraz tým): odôvodnite to tým, že ho potrebuje 9. príčinnú: mal radosť, že na to prišiel sám; rašelina sa používa preto, že má veľkú nasávaciu schopnosť 10. dôsledkovú, a preto, takže: do predsiene sa zišiel celý kŕdeľ, že je takmer plná 11. účelovú: zvrtla sa k džbánu, že si naleje vody 12. vo výrazoch napriek tomu, že; vzdor tomu, že prípustkovú: odišli porazení napriek tomu, že mali väčšinu zápasu prevahu B. priraď. 1. vo výraze nie(to) že by, pís. i nie(to)žeby, ktorý vyjadruje odstupňúvací vzťah: nebolo čím kapustu zatrepať, nietožeby omastiť 2. vo výraze nie že by ale/lež, ktorý vyj. dôrazne odporovací vzťah: nie že by sa bola polepšila, ale stáva sa horšou II. čast. 1. uvádza zvol. vetu: že sa nehanbíš! 2. uvádza želaciu vetu: že múdro vykonáš! 3. hovor. vyj. hodnotiaci postoj k vete: ja že nemám peniaze? 4. expr. zdôrazňuje platnosť výrazu: a tebe že je čo? 5. vyj., že obsah vety sa podáva ako cudzí výrok, ako domnienka ap.; vraj: že ho už chytili? 6. vo výrazoch len že, len-len že, len toľko že, div že, ktoré obmedzujú platnosť modifikovaného výrazu: len toľko že neumrel, len-len že dobehol na vlak, div že nespadol 7. vo výraze že či, ktorý vyj. dôrazné prisvedčenie, pravdaže: máš dosť? že či!

173 II. Umelecký preklad састаўных частак. Н. ўжо быў добры чалавек Пракон, а і той не стрымаўся. (ТСБЛМ, s. 382) Čo (= што 1 ) I. čoho čomu čo o čom čím zám. opyt. 1. expr. i čože vyj. otázku vzťahujúcu sa na vec, zviera, jav, stav, množstvo, príčinu: čo je to? čo si želáte? čože si zas porobil? o čom to hovoríš? čím je tvoj otec? čo (na to) povieš? hovor. čo ty na to? čo sa dá robiť? nuž čo? (rečnícke otázky) nedá sa nič robiť; čo s ním? vyj. rozpaky, nerozhodnosť; hovor.: tak čo? a čo ty? eliptické otázky; čo? namiesto zdvorilej otázky prosím? čo si dal za to? koľko? čo ta budem zbytočne chodiť? čo sa smeješ? prečo? čo za (s A al. N) aký: čo je to za človek(a)? aký je to človek? čo je zač? čo je to za poriadok? 2. expr. má citový ukaz. význ.: čo ten má sily! čo sa naplakala! 3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu predmetovú, podmetovú, príslov. (často súvzť. čo to, čím tým): ukáž, čo vieš; rob si, čo chceš; čo sa vlečie, neutečie; robí, čo mu sily stačia; čím sa previnil, tým je potrestaný 4. obyč. hovor. vo vzťaž. funkcii zastupuje zám. ktorý, aký, koľký, kto (v spoj. s os. zám. v nepriamom páde): dom, čo v ňom bývam; kniha, čo si mi požičal; to je ten, čo ušiel 5. uvádza nepravé vzťaž. vety: nesplnil úlohu, čo nás prekvapilo 6. v spoj. so slovesom byť al. mať a inf. vyj. (ne)schopnosť realizovať dej: je, má z čoho platiť; (ne)mali čo jesť stoj čo stoj, čo by čo bolo za každých okolností II. spoj. podraď. uvádza vetu 1. prípustkovú (často vo výrazoch čo aj, čo i, čo hneď, čo priam, čo ako), hoci, nech, i keď: urobím to, čo sa aj nahneváš; odídem, čo ma hneď, priam vysmejú; bol smutný, čo ako sa premáhal 2. časovú a) po výrazoch s význ. času: už je rok, čo zomrel; odvtedy, čo sa vrátil b) vo výraze zatiaľ čo: zatiaľ čo si spal, prišli hostia; v nepravých vzťaž. vetách vyj. odporovací vzťah: my sa usilujeme, zatiaľ čo vy stojíte c) vo výraze len čo: len čo prídem, dáme sa do roboty 3. spôsobovú: bili ho, čo sa len doňho zmestilo; deti sú ticho, ani/ako čo by ich nebolo 4. zreteľovú: čo ja pamätám, takej zimy nebolo 5. príčinnú: celý sa triasol, čo sa tak bál 6. účelovú: dajte mi motúz, čo to poviažem 7. má význ. porovnávacej spoj. ako: uvládze toľko čo chlap III. čast. 1. expr. i čože hovor. má význ. záporu (obyč. v opyt. al. zvol. vetách): čo(že) ja viem? čo nás po ňom! 2. hovor. pobáda na súhlas, však, hej: dobrá robota, čo? 3. (s 3. st. príd. a prísl.) vyj. najvyššiu mieru, hranicu: dosiahnuť čo najväčší výkon; robiť čo najlepšie 4. vyj. opakovanie (pri podst. m. s význ. času): deň čo deň 5. čo len hoci, aspoň: povedz čo len vetu; keby mi čo (i) len prsteň kúpil! 6. iba čo, len čo zdôrazňuje pripojený výraz: iba čo ma trápiš (KSSJ4)

174 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy 4 Bude povedaný a ohľadom toho popoťahovaný. Štvrtá fráza, ktorá dotvára základnú charakteristiku Samkovej prostoty, spája hneď niekoľko problémových miest, ktoré sa opakujú v rôznych obmenách v celom diele: povedaný, ohľadom, popoťahovaný. Bieloruské slovo данесці 2význam zodpovedá slovenskému donášať (nedok. od doniesť vo význame udávať, žalovať) a v podstate ide o význam, ktorý má na mysli hlavný hrdina, ale jeho slová majú byť čo najbližšie detskej jednoduchosti, a preto vhodne zvoleným synonymom k Samkovmu povedať je skôr žalovať, preto nepovažujeme za veľmi vhodné použiť slovo данесены, ktoré je v tomto prípade síce správne, ale opätovne nevytvára obraz literárneho hrdinu. Detskú nevinnosť a zároveň vieru v spravodlivosť by prekladateľ jeho vyjadreniu vrátil, ak by použil ako bieloruský ekvivalent slovo сказаны. Druhým, nie veľmi dobre vyriešeným prekladateľským problémom, je v tejto vete sekundána predložka ohľadom, ktorá je v Krátkom slovníku slovenského jazyka označená ako zastarané slovo a s podobným cieľom ju využila aj Daniela Kapitáňová, ktorej sa aj vďaka tejto predložke podarilo vytvoriť obraz jednoduchého človeka, ktorý nielen intelektom, ale aj jazykovými kompetenciami zostal kdesi v minulosti (obdobne ako v detskom bude povedaný ). Prekladateľ však predložku v preklade vôbec nevyužil, aj keď bieloruština má priamy ekvivalent v predložke наконт (367). Slovo popoťahovaný bolo preložené slovným spojením сюды-туды тузаны, ktoré je významovo totožné, ale čitateľovi pri vynechaní opakovaného konania, ktoré je vyjadrené zdvojením predpony po- opäť uniká zmysel a kreativita autora originálu (po-poťahovaný). Príslovka сюды-туды vyjadruje pohyb a smer konania, ale autorka nechcela vyjadriť pohyb sem a tam, ale skôr problematický pohyb (ako negatívny dôsledok, resp. trest). Zohľadniť treba aj fakt, že forma popoťahovaný nie je spisovná, a teda aj bieloruský ekvivalent mohol vzniknúť úpravou spisovného slova, pokojne aj použitého тузаць. Alternatívny preklad by potom vyzeral nasledovne: Ён будзе сказаны і наконт таго патузаны. Tabuľka č. 4 Ён будзе данесены і, так сказаць, сюды-туды тузаны. (s. 164) сюды-туды прыс. 1. У той і другі бок; у розныя бакі. Чалавек бегае сюды-туды з самага ранку. 2. У некаторыя месцы. Трэба сюды-туды збегаць. 3. Нішто сабе, дапушчальна (разм.) Днём яшчэ сюдытуды, а ў вячэрні змрок адчуваеш сябе, як у склепе. (ТСБЛМ, s. 646) тузаць, -аю, -аеш, -ае; -аны; незак. 1. каго-што, за што. Торгаць, цягаць рыўкамі, рэзкімі рухамі. Т. за вяроўку. Т. за валасы. 2. каго-што. Рытмічна торгаць, пранізваць (пра боль). Палець нарываў і моцна тузаў. 3. перан. каго. Непакоіць, дакучаць якімі-н. патрабаваннямі, прыдзіркамі і пад. (разм.). Яму немагчыма было працаваць, бо ўвесь дзень тузалі (ТСБЛМ, s. 667) так сказаць так 1. прысл. Такім чынам, а не інакш. Т. трэба рабіць. Ці т. я сказаў? 2. прысл. У Bude povedaný a ohľadom toho bude popoťahovaný. (s. 12) potiahnuť -e u -hol dok. 1. ťahom napnúť a myknúť, zatiahnuť: p. povraz, p. psa za chvost, p. niekoho za rukáv, za ucho 2. ťahom trocha posunúť: p. si nohavice, p. stoličku k oknu; p. autom ku garáži 3. vtiahnuť do seba vzduch: p. z fajky; p. nosom smrknúť 4. i potiahnuť si expr. vypiť (si): p. si slivovice, p. (si) z fľaše 5. expr. ukradnúť: niekto mi p-l peňaženku 6. pokryť na povrchu poťahom, povlakom: dať p. gauč novou látkou obtiahnuť; p. kovový predmet ochrannou vrstvou; nedok. poťahovať // potiahnuť sa pokryť sa povlakom: obloha sa p-la mračnami; nedok. poťahovať sa (KSSJ4) ohľadom predl. s G zastar. pokiaľ ide o, čo sa týka, vzhľadom na: o. tej veci v tej veci, o tej veci (KSSJ4)

175 II. Umelecký preklad такім стане, выглядзе і пад. Мяса трэба есці з хлебам, а не т. Мужчына нёсь чамадан, а жанчына ішла т. 3. прысл. У такой ступені, да такой ступепі, настолькі. Гэта было т. даўно, што ніхто не помніць. Стала так цёмна, як ноччу. 4. прысл. Без асаблівай прычыны, патрэбны або без пэўнай мэты, без сур ёзнага намеру. Ён прышоў не памагаць, а т. паглядзець. 5. прысл. Правільна, дакладна, сапраўды. Сумленны ён чалавек, гэта т. 6. часц. Ужыв. ў рэпліках пры адказе для выражэння сцвярджэння, згоды. Верш вывуцыў? Т. Ты любіш маляваць, любіш многа чытаць. Т.? Т. 7. часц. Ужыв. ў рэпліцы-адказе з агульным значэннем неакрэсленасці. Як жывеш? Ды т. 8. часц. указальная. Выкарыстоўваецца ў пачатку сказа для канкрэтызацыі пацвярджэння раней выказанай думкі. Т. цяжка табе будзе, пакуль прывыкнеш. 9. часц. узмацняльная. Выкарыстоўваецца для падкрэсліваня большай выразнасці таго слова, пры якім яно стаіць. А я т. думаю, што ўсё гэта забудзецца. 10. часц. абмежавальная. Ужыв. для ўказання на прыблізную колькасць, меру чаго-н., час і пад. Прайшлі т. кіламетраў пяць. Гадоў т. праз дзесяць і не пазнаеш яго, як сустрэнеш. 11. часц. У спалучэнні з «і» указвае на характар дзеяння. Яблык апэтытны, т. і хочацца ўкусіць. 12. злуч. У спалучэнні са злучнікам «як» выкарыстоўваецца для злучэння аднародных членаў сказа і сказаў з параўнальна-супастаўляльным адценнем. Як дзеці, т. і дарослыя любяць сваю родную мову. (ТСБЛМ, s. 650) сказаць, скажу, скажаш, скажа; скажы; сказаны; зак. 1. гл. гаварыць. 2. з інф. Распарадзіцца, загадаць. Мне сказалі падрыхтаваць ілюстрацыйны матэрыял да тэмы. Мама сказала сыну хутчэй бегчы дадому. 3. (звычайна з адмоўем). Зрабіць вывад, падумаць. Па тваім адзенні, не скажаш, што бедна жывеш ас. мн. скажам, ужыв. таксама як пабочн. сл. Напрыклад (разм.). Скажам, заўтра я не змагу пайсці ў бібліятэку. 5. скажы(це). Вокліч, які служыць для выражэння здзіўлення, абурэння і пад. з прычыны чаго-н. Скажыце, які ты спрытны! 6. 2 і 3 ас. буд. скажаш, (скажаце), скажа (скажуць). Вокліч з асобай інтанацыяй, ужыв. для выражэння нязгоды, недавер я. Схадзі ў лес на ягады! Скажаш жа! Куды ёй ў лес! (ТСБЛМ, s. 600)

176 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Z uvedenej analýzy bieloruského prekladu typických fráz hlavnej postavy v diele Kniha o cintoríne vyplýva, že preklad je síce zrozumiteľný, ale do veľkej miery sa vo všetkých štyroch kľúčových vyjadreniach stráca estetická funkcia textu a zanikajú špecifiká modernosti a inakosti diela, vďaka ktorým sa stalo úspešným. Rozsah Knihy o cintoríne a rozsah príspevku nám nedovoľuje podrobne sa zaoberať ani množstvom iných zaujímavostí (mená, prezývky, názvy inštitúcií) nepresností v preklade, ale v závere naznačme v tabuľke č. 5 ešte niekoľko príkladov: Tabuľka č. 5 a) Ён надта прыгожы.(s. 162) Je veľmi pekný. (s. 9) b) Яны стаяць роўнымі радамі. І не Sú poukladané v uličkách. Aj inde. (s. 9) толькі. (s. 162) c) Тамака ёсць помнікі і крыжы. На іх Sú tam pomníky aj kríže. Sú s menami.(s. 9) напісаныя імёны. (s. 162) d) Морг гэта дом, які, так сказаць, пабудованы для мерцвякоў. (s. 163) Márnica je dom, ktorý je postavený ohľadom mŕtvol. (s. 9) e) Яны маюць формы. (s. 163) Majú obleky. (s. 9) f) Лепш за ўсё станавіцца пісьменнікам тады, калі ідзе дождж, бо тады я і тае не збіраю мукулатуру, бо тады яе паганы Кркан у Прыёмным пункце не бярэ, бо ён кажа, што яна мокрая, але ў іншых бярэ, хоць яна і мокрая, паганы Кркан. (s. 164) Vtedy je najlepšie stať sa spisovateľom, keď prší, lebo vtedy aj tak nezbieram kartóny, lebo vtedy ich sprostý Krkan v Zberni neberie, že sú mokré, ale iným berie, aj keď sú mokré, Krkan sprostý. (s. 12) g) Напрыклад, людзі мяне шмат разоў просяць, каб я ім на вазку нешта адвёз або прывёз, дык я ім адвожу або прывожу, хоць мне і няможна падымаць цяжкія рэчы, бо гэта надта ўплывае. (s. 165) h) Таму ў мяне здаровы рэжым, я шмат рухаюся на паветры, а ўвечары ем толькі лёгкую вячэру. (s. 165) i) Але цяжкія рэчы яны мусяць здымаць самі, бо мне гэта строга забаронена, хоць людзі мяне пра гэта і просяць. (s. 165) j) Іншыя яе не памятаюць, хоць і хадзілі ўва ўсякія розныя школы і інстытуты, а я яе памятаю, бо я ўсё памятаю, бо я надта інтэлігентны. (s. 166) Viacnásobnekrát ma ľudia napríklad žiadajú, aby som im niečo na vozíku odniesol alebo priniesol, tak im odnesiem, alebo aj prinesiem, hoci ja by som nemal dvíhať ťažké predmety, lebo to veľmi kazí. (s. 14) Preto mám zdravú života správu, veľa sa pohybujem na vzduchu a večer mám len ľahkú večeru. (s. 14) Ťažké predmety si ale musia vyložiť sami, lebo ja to mám povinne zakázané, aj keď ma o to ľudia prosia. (s. 15) Iní si ho nepamätajú, hoci chodili aj do všelijakých škôl, a ja si ho pamätám, lebo ja si všetko pamätám, lebo mám veľmi inteligenciu. (s. 15) a) nevhodné použitie príslovky надта vo význame veľmi, keďže bieloruština slovo вельмі používa a patrí k bežne požívanej základnej slovnej zásobe; b) rozšírenie sémantiky pri všetkých slovách vo vete, v ktorej sa opisuje rozmiestnenie hrobov na cintoríne. Z uličiek sa v preklade stávajú rovné rady a nielen (rozširovanie významu v porovnaní so slovenským inde). Hroby stoja a nie sú rozmiestnené, t.j. Samkovou detskou optikou sú poukladané atď.; c) minimalistické vety naznačujúce jednoduchosť hlavného hrdinu sú zbytočne rozširované, mená sú (na hroboch) napísané/(hroby) sú s menami; d) mŕtvola je do bieloruštiny preložená hovorovým slovom; e) hrobári majú v bieloruskom preklade uniformy a nie obleky;

177 II. Umelecký preklad f) pri preklade prívlastku postavy Krkana, ktorý je zároveň jeho základnou charakteristikou, dochádza k významovému posunu sprostý je nielen vo význame hrubý, ale aj hlúpy; g) odviezol/priniesol obdobný problém s potieraním základných charakteristík hlavnej postavy. Aj v slovenčine by bolo správne použiť odviezť niečo vozíkom a nie odniesť vozíkom, ale autorka precízne vytvorila charakter postavy prostredníctvom jeho špecifického, gramaticky nesprávneho prejavu. Táto špecifika sa v bieloruskom preklade nezachováva; h) i) j) obdobná situácia ako v bode g) bieloruský preklad je gramaticky správny, ale neprenáša základnú estetickú funkciu slovenského originálu: zdravá života správa, povinne zakázané, mám veľmi inteligenciu. Nakoniec ešte doplňme, že aj preklad názvu Knihy o cintoríne je diskutabilný, keďže slovo cintorín má v bieloruštine ekvivalent могілкі (ТСБЛМ, s. 349) a význam slova пагост je užší, resp. obmedzený na lexiku dialektnú, resp. hovorovú (ani sa nenachádza vo výkladovom slovníku spisovného jazyka). Bieloruský preklad Knihy o cintoríne je celkom dobre zrozumiteľný, ale okrem pozorného oka redaktora mu chýba aj tvorivosť, či už formálna alebo významová, a to ochudobňuje bieloruského čitateľa o estetickú funkciu literárneho diela a špecifiká modernej slovenskej literatúry, ktoré chceli prezentovať vydavatelia slovenského čísla bieloruského časopisu ARCHE. Literatúra ARCHE, 2010, č. 10, 498 s. FERENČÍK, J.: Kontexty prekladu. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1982, 152 s. Krátky slovník slovenského jazyka 4. Dostupné na internete: TÁLE, S.: Kniha o cintoríne. 4. vydanie. Banská Bystrica : L.C.A. Publishers Group, 2005, 174 s. Тлумачальны слоўнік беларускай літаратурнай мовы. Рэд. М. Р. Суднік, М. Н. Крыўко. 3-е выданне. Мінск : Беларуская энцыклапедыя, 2002, 784 с. Summary TRANSLATION OF MODERN SLOVAK FICTION INTO BELARUSIAN CEMETERY BOOK BY DANIELA KAPITÁŇOVÁ The paper gives feedback on translations of modern Slovak fiction in the Belarusian journal ARCHE. Translation criticism is focused on extracts from multiple texts with the aim to demonstrate pitfalls in translating between two Slavic languages, and warns about peculiarities of modern literary texts which can be deprived of their original value or become incomprehensible through poor-quality translation. The paper is based on a detailed analysis of the translation of Daniela Kapitáňová s Cemetery Book, which was published in full in the ARCHE Journal. The Cemetery Book is constructed on peculiar relations between Slovaks and Hungarians, and main character s speech is expressively marked by not only living in the frontier area but also on social periphery. These features serve as a source of numerous complicated translation problems solved by the translator, Matsej Durachok, sometimes better sometimes worse. Besides translation criticism, the aim of the paper is to search for new techniques and compromises in translating from Slovak into Belarusian, and vice versa.

178 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Kontakt: Mgr. Ivana Džundová, PhD. Inštitút rusistiky, ukrajinistiky a slavistiky, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov ivana.dzundova@unipo.sk

179 II. Umelecký preklad RECEPCIA LITERÁRNEHO DIELA MILORADA PAVIĆA V SLOVENSKEJ LITERATÚRE Michal Harpáň Milorad Pavić ( ) iste patrí medzi popredných srbských spisovateľov, ktorý svojou prozaickou tvorbou upútal celosvetovú pozornosť. Je jedným z najprekladanejších srbských spisovateľov všetkých čias. Prvý do slovenčiny preložený Pavićov román bol, samozrejme, Chazarský slovník. Preložila ho Jarmila Samcová roku 1987, doslov pod názvom Ako čítať Chazarský slovnik Milorada Pavića napísal Ján Števček (Pavić, 1987). Preklad románu vyšiel v Knižnici modernej svetovej prózy, v ktorej už v druhej polovici osemdesiatych rokov sa zjavovali aj preklady zo západných literatúr. Pavićov román mal pozitívnu odozvu tak u literárnej kritiky, ako aj u čitateľov, o čom svedčí aj druhé vydanie v slovenčine. Prekladateľka Jarmila Samcová je dobrá znalkyňa južnoslovanských literatúr a zo srbo(chorvátčiny) alebo zo srbčiny a chorvátčiny do slovenčiny preložila celý rad kníh. Keď sa v roku 1984 na knižnom veľtrhu v Belehrade zjavil Pavićov román, hneď ho spozorovala a rozhodla sa ho preložiť. O tom všetkom, o Pavićovi a o jeho románe s veľkou empatiou písala v članku Milorad Pavić Chazarský slovník, ktorý uverejnila v Revue svetovej literatúry (Samcová, 1987). Podľa Samcovej bohatá ornamentika Chazarského slovníka využíva temné metafory barokovej literatúry, prekypuje mytologickými postavami, a stretneme sa tu aj s mágiou [...] Pomocou Chazarského slovníka vkročíme do všetkých troch pekiel, a ocitneme sa aj vo svete hojne obydlenom upírmi. V pozadí tohto zložitého nadzemného sveta vykryštalizovala sa základná autorova myšlienka: o hlbokej potrebe za vzdelávaním, o tolerancii kultúrneho dedičstva iných národov a o očistnej a neporaziteľnej moci poézie. Doslov známeho literárneho kritika a teoretika, univerzitného profesora Jána Števčeka stručne vysvetľuje podstatu Pavićovho románu a osobitne zdôrazňuje rozmanitosť naratívnych a žánrových foriem: Tu je Pavić naozaj silný a osobitý vzhľadom na talianskeho spisovateľa Umberta Eca a jeho román Meno ruže, ktorému išlo tiež o niečo podobné, no s tým rozdielom, že juhoslovanský autor práve v tejto epickej verve prekonáva talianskeho, a to jednak tým, že má k dispozícii kultúrnu, to jest neobyčajne pestrú zmes kultúrnych vrstiev Balkánu, a jednak tým, že má k dispozícii sám neobyčajné nadanie rozprávačskej bezprostrednosti (Števček, 1987). O Pavićovom románe písal aj Ján Jankovič, tiež dobrý znalec južnoslovanských literatúr a prekladateľ z južnoslovanských jazykov. V posudku Obcovanie s Chazarmi (Ako čítať umelecký slovník) zdôraznil, že je Pavićov román originálne, významovo a kompozične zložité dielo, ktoré si vyžaduje vysokú intelektuálnu koncentráciu čitateľa: Chazarský slovník je dielo veľmi osobitné nielen z aspektu doterajšej Pavićovej tvorby, ale aj súčasnej literatúry národov Juhoslávie. Pravdaže, možno doložiť styčné body so svetovou prózou (iste

180 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy tu nechýbali spojenia s Borgesom a Márquezom), ale rozhodujúce je to, že Pavić prichádza s vlastným básnickým jazykom, originálnou symbiózou fantaskného a skutočného (Jankovič, 1988). Vo svojom posudku Jankovič vysoko hodnotil aj preklad Jarmily Samcovej, v ktorom adekvátnym spôsobom sú zvládnuté a pretlmočené zložité požiadavky originálu: Samcová postrehla všetky miesta, na ktorých autor mení kód rozprávania (od intelektuálneho po zábavné čítanie), kreatívne pretlmočila veľdielo obrazotvornosti, novátorstva, ale aj irónie a intelektuálnej provokácie (Jankovič, 1988). Texty Jarmily Samcovej, Jána Števčeka a Jána Jankoviča sú preložené aj do srbčiny a pod spoločným názvom Recepcia Chazarského slovníka Milorada Pavića v slovenčine (Recepcija Hazarskog rečnika Milorada Pavića na slovačkom jeziku) sú uverejnené v časopise Savremenik (1989, 7-8, s ). Text Jarmily Samcovej zo slovenčiny do srbčiny preložil Ľubomír Častven a dva ďalšie uvedené texty Anna a Radivoj Stanivukovci. O Chazarskom slovníku sa zjavila ešte jedna novinová recenzia pod názvom Slovník snov(?) a fantázie, v ktorej autor Ján Svák uviedol hlavné charakteristiky tohto románu a ohodnotil ho ako jedno z veľkých diel súčasnej svetovej literatúry (Svák, 1988). Milorada Pavića s Umbertom Ecom priviedol do súvisu vtedy mladý Martin Kasarda (nar. 1968). V časopise Romboid, v prílohe pre mladú literatúru Dotyky uverejnil esej Dialektika slov. Svoje úvahy začal slovami: Dva romány, ktoré sa objavili, či lepšie povedané mihli na našom knižnom trhu, prinášajú čitateľovi hru. Hru so slovom, hru s nápadom, hru autora s príjemcom i hru čitateľa s textom (Kasarda, 1988). Zdôraznil, že ani jeden román nepatrí do žánru klasickej historickej prózy, ale ani raz nepoužil termín postmoderna, ktorý, pravdu povediac, vtedy ešte ani nebol v terminologickom repertoári slovenskej literárnej kritiky. Ecov román vtedy ešte nebol preložený do slovenčiny; Kasarda ho čítal v českom preklade. Stručne sa zmienil najprv o Ecovom, potom o Pavićovom románe, a potom ich porovnával: Oba uvedené romány majú spoločnú ešte jednu črtu hľadanie významu v slove, v znaku. V Ecovom,semiologickom románe je problematika znaku a významu vyjadrená explicitne na niekoľkých miestach. Pavić o znaku menej hovorí a viac ho vo svojej hre s čitateľom využíva (Kasarda, 1988). Treba zdôrazniť, že Martin Kasarda nie náhodou písal o Ecovi a Pavićovi bola to príbuzenská voľba mladého spisovateľa, ktorý o niekoľko rokov neskoršie sa stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov mladej generácie postmoderných prozaikov v slovenskej literatúre. Ale Pavićov román sa nestretol len s pozitívnou odozvou. V rubrike 5x5 v Slovenských pohľadoch Milan Šútovec si zvolil Pavićov román a v piatich súvetiach ho jednoducho zdrvil. Uvedieme len posledné súvetie: V modernej literatúre tento nápad so slovníkovou rekonštrukciou hypotetického sveta vyložil už Jorge Luis Borges v texte Tlön, Uqbar, Orbis Tertius kosť, ktorú argentínsky génius veľkopansky hodil ponad plece, pedantný srbský profesor obhrýzol dobiela (Šútovec, 1988). Ďalšie Pavićove romány do slovenčiny preložil Karol Chmel: Vnútorná strana vetra (Petrus, Bratislava, 2004), Posledná láska v Carihrade (Slovart, Bratislava, 2007), Druhé telo (Slovart, Bratislava, 2008), Krajinka maľovaná čajom (2010). Všetky romány vzbudili záujem ich autor, Milorad Pavić, bol už renomovaný svetový prozaik. O románe Vnútorná strana vetra písal Patrik Oriešok. Po krátkych informáciách o autorovi stručne ocharakterizoval tento román a zaradil ho do priestorov postmoderného rozprávania: V Pavićovom románovom svete sa stierajú hranice medzi realitou a fikciou, byzantský

181 II. Umelecký preklad mysticizmus sa prelína s príbehom o nenaplnenej láske [...]. Preto neprekvapuje, že v Pavićových textoch dôležitú úlohu hrajú symboly, čísla a alegórie. Samozrejme, tie najvýznamnejšie čísla sú 1, 2 a 3 (Oriešok, 2005). Svoj posudok zakončil slovami: Takrečeno baladický príbeh sa zmieta vo veľkom počte intelektuálnych odkazov, identifikovateľných iba odborníkmi, náznakov a nejasných napodobňovaní. Celá kniha totiž pôsobí dojmom hádanky, ale možno plávať aj po jej povrchu. Každý čitateľ je odsúdený na vlastnú interpretáciu, na vlastné blúdenie labyrintom významov a alúzií. Pavićove texty nie sú jednoznačné vo svojej jednoduchosti a navrstvenosti. Čitateľ je zároveň sudcom a odsúdencom. Celá ťarcha rozhodovania je na jeho pleciach (Oriešok, 2005). O románe Posledná láska v Carihrade písala Zuzana G. Belková. Svoj posudok začala konštatáciou, že sú Pavićove knihy zložité organizmy, a tento román takto ocharakterizovala: Posledná láska v Carihrade je príbeh rozložený pod zostavou tarotových kariet. Ústrednou kartou s číslom nula je Blázon. Je stredom, začiatkom aj koncom. Pavić znovu čitateľovi ponúka hru, rébus s nekonečným množstvom interpretácií, tak ako to poznáme už z jeho predchádzajúcich kníh, ktoré vyšli v slovenskom preklade, Chazarského slovníka a Vnútornej strany vetra... (Belková, 2008). Recenzentka obdivuje román a jeho prózu vôbec a slovenskému čitateľovi znalecky odhaľuje podstatu Pavićovho rozprávania: Pavić, ako je jeho zvykom, používa slová, ktorých významy poznáme, ale rozpráva nimi v inom jazyku. Viaže slová do viet, ktorých zmysel občas neprekročí teritórium sna a cez to servíruje svoj príbeh. Genialita textu spočíva v tom, že na čítanie nemusíme hľadať špeciálny kód napriek novému jazyku, ktorým sa vyjadruje. Kód sa objaví vo vedomí sám (Belková, 2008). O tomto románe máme aj desať riadkov od autora/autorky pod pseudonymom Princezná z Gurunu uverejnených v internetovom časopise Zionmag.org/Listie. Táto princezná duchaplným spôsobom sa zmienila o Pavićovom románe: Znovu sa tu pracuje s časom, aj filozoficky, aj mysticky, aj neuroticky. V každom prípade sa od predošlých dvoch kníh, ktoré u nás vyšli, nelíši v niekoľkých záležitostiach, takpovediac pracovných postupoch. Za á. Pavič znovu vsadil na formu, ako na sieť, ktorá drží celú vyšperkovanú halucináciu pokope. Tento krát to nie je forma slovníka, ani obojstranne napísaného príbehu, ale tarotové karty. Že ako? No? To je otázka. Za bé. Už zase schizoidné paranoje, podivné stihomamy, rozdvojené telá, pomiešané duše, sliny, diablove chvosty, pičky a podobne. Za cé, kto si z toho zapamätá aspoň mäkké f, môže si na vrátnici zionmagu vyzdvihnúť cenu. Zabitého otca (Princezná z Gurunu, 2007). V tomto internetovom časopise táto autorka (?), teda Princezná z Gurunu písala aj o dvoch predchádzajúcich Pavićových románoch preložených do slovenčiny. Tento posudok, pod názvom Sny, sny, sny, je rozsiahlejší, píše v ňom o štruktúre Chazarského slovníka, o jednotlivých postavách, témach, postupoch s takýmto záverom: Kniha je očarujúca. Je to celý kozmos. Nepochopiteľný a neuchopiteľný. A zrazu sa celkom jasne, sám od seba odhalí v jednom jedinom bode, ktorý objasní všetko v priestore a čase. Tým bodom je sen. Príliš jemný materiál na časté drvenie v hrsti (Princezná z Gurunu, 2006). Aj posudok románu Vnútorná strana vetra je rozsiahlejší. Aj v ňom písala o štruktúre, postavách, témach, postupoch a neskrýva svoje oduševnenie: Tak ako je už u Milorada Paviča zvykom a pre tých, čo majú za sebou Chazarský slovník nič nové, na čítanie knihy existuje viacero kľúčov, ktoré si čitateľ musí objaviť, zostaviť a vyskúšať sám. Tento text sú moje štvrté oči, cez ktoré som sa do príbehu pozrela. Vsotilo ma nepriamo, obkľukou a

182 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy záhadne do Manasijovho náručia. Budem sa z toho liečiť. Po rôznych prieskumoch som však zistila, že som široko, ďaleko jediná. Hovorím, existuje mnoho očí cez ktoré sa dá na príbeh pozerať (Princezná z Gurunu, 2006a). O preloženom románe Druhé telo písal Miloš Ferko: Tri mestá Benátky, Szent Endre na Dunaji a Belehrad, tri osudy vzdelancov spája strach o národ, jazyk, vedomosti, no predovšetkým o telo. Dvakrát ich stretneme v osemnástom a raz v dvadsiatom prvom storočí. Spisovateľ v bombardovanom Belehrade vyznačenom zátvorkami sa bojí o život. Od vydavateľov a čitateľov sa mu vracajú späť napísané knižky. Koleso osudu sa otočilo, krúti sa opačným smerom. Z toho vyplýva neprekonateľná túžba spisovateľa po bozku na krk. Bozk je konkrétnym znamením pre telo a len telo je pre autora naozajstným sebapotvrdením. Samozrejme, aj v dotyku so ženami. Množstvo čiastkových motívov rozprávky, histórie, historky, mýty, archetypy, povery, heretické učenia, vedecké a pavedecké histórie, absurdné okamihy, šifry, tajomné kľúče, bunker a zázračný prameň, dva potenciálne, no nenaplnené projekty románov to všetko zviera obava o telo. Pavičova najnovšia knižka je rafinovaným závetom vyjadrujúcim úzkosť z bludných kruhov na pomedzí Stredomoria a Balkánu, o krehkosti šťastia a túžbe po veciach, čo sa opakujú, pretože by sa opakovať mali. Zdravie, šťastie a láska sú tri pramene, z ktorých večnosť pila príbeh (Ferko, 2008). O Miloradovi Pavićovi na prvej konferencii mladých filológov na UMB v Banskej Bystrici referoval Viktor Švec. Jeho referát Milorad Pavić jeho model románu je publikovaný v zborníku z konferencie. Po úvodných slovách o typologickej diferenciácii srbskej prózy v 60. a 70. rokoch minulého storočia a stručného portrétovania Pavića ako spisovateľa sa prevažne sústredil na Chazarský slovník. Cituje srbskú literárnovednú a odbornú literatúru o Pavićovi (Jovan Delić, Jovan Deretić, Aleksandar Jerkov, Mloš Jeftić, Petar Pijanović), slovenských literárnych kritikov, ktorí písali o Pavićovi (Michal Harpáň, Ján Jankovič, Jarmila Samcová, Vincent Šabík), slovenských a českých literárnych teoretikov a komparatistov (Dionýz Ďurišin, Michal Harpáň, Josef Hrabák, Stanislav Rakús, Josef Wolf). Mieni, že v Chazarskom slovníku úvahy, filozofické dišputy, snové vízie sa striedajú s mystickým rozprávaním a rozhovormi. V mystických rozprávaniach sa objavujú mytologické postavy s rôznymi fyzickými a psychickými defektmi. Sny a chazarské slová sú dominantnými fenoménmi v tematickej stavbe románu (Švec, 1999, s. 231). Na konci referátu Pavića zaradil medzi postmoderných spisovateľov, akými sú Umberto Eco, Julio Cortazar, John Fowles a Danilo Kiš. Autor týchto riadkov sa v októbri 1989 zúčastnil na vedeckej konferencii v Starej Turej. Referát o románe Krajinka maľovaná čajom pod názvom Maľovanie čajom ako románový intertext bol potom viackrát uverejnený v slovenčine (Harpáň, 1990, 1991, 2004) a do srbčiny ho preložila Miroslava Vukadinovićová (Harpanj, 2009). Okrem románov do slovenčiny sú preložené aj niektoré Pavićove poviedky. Poviedku Axeanosilas preložil Karol Chmel (Fragment K, 5, 6, 1991) a poviedky Posledná večera (Ľud, roč. 33, č. 6, , s. 10) a Míňali sa dni (Ľud, roč. 40, č. 100, , s. 10) A. Karšay. Poslednú večeru preložila aj Anna Makišová, prekladajúc výber zo súčasnej

183 II. Umelecký preklad poviedky národov a národnosti SFRJ, ktorý zostavil Milivoj Nenin (Na rázcestí, Nový Sad : Ústav pre vydávanie učebníc, 1989). Do slovenčiny je preložený aj Pavićov nekrológ Borgesovi preložil ho Víťazoslav Hronec a uverejnil ho pod názvom Zomrel Jorge Luis Borges (Nový život, 38, 1986, 6, s ). Tento Pavićov text Michal Harpáň zaradil do dvoch vydaní čítanky pre 4. triedu gymnázia so slovenským vyučovacím jazykom v Srbsku (Čítanka s literárnoteoretickými pojmami pre štvrtý ročník stredných škôl, Nový Sad : Ústav pre vydávanie učebníc, 1990, s ); Čítanka s literárnoteoretickými pojmami pre štvrtý ročník gymnázia, Beograd: Zavod za udžbenike i nastavna sredstva, 2006, s ). Nateraz posledným do slovenčiny preloženým Pavićovým románom je Krajina maľovaná čajom (Bratislava : Slovart, 2010). Zo srbského originálu Predeo slikan čajem aj tento v poradí druhý Pavičov román do slovenčiny tiež preložil Karol Chmel. Kníhkupectvo Legenda takto odporúčalo nový Pavićov titul v slovenčine: Krajina maľovaná čajom patrí medzi vrcholné dôkazy Pavićovho majstrovstva, demonštruje autorovu virtuózne rozpracovanú metaforiku a bohatú obrazotvornosť. Hlavným hrdinom románu je Atanasije Svilar, štyridsaťročný architekt. Ako architekt sa Svilar nevie presadiť: robí domy bez tieňov, pretože jeho projekty zostávajú iba na papieroch. Vo svojich najlepších rokoch pátra po príčinách svojich neúspechov a zdá sa, že je už na stope: na mape Belehradu spája sladké miesta svojej mladosti, kde sa stretával alebo kam chodieval so ženami, a pokúšal sa prečítať odkaz zo spomienok na niekdajšie stretnutia. Svilarov život sa v románe predstavuje ako tajomstvo s kľúčom, ale tajomstvo, ktoré nie je jednoduché odomknúť, ani keď máme kľúč v rukách: treba ešte pátrať po zámke ( Literárny kritik Radoslav Matejov o tomto románe sa takto zmienil: Na strane 89 predmetnej knižky som si prečítal nasledujúce: Kto zmiera od strachu, tomu do duše prdia. Zaiste pochopíte, že ma to donútilo zastať, prestať čítať, vymaniť sa v danej chvíli z obligátnej roly čitateľa a pozrieť sa na seba, prehodnotiť sa rovnako, ako prehodnotiť svoje ľudské okolie. To tvrdenie má v sebe totiž všetko: presvedčivosť, hĺbku, múdrosť, drzosť, výsmech a priamosť, takú priamu, akú dokáže zakresliť len geometria majstrovskej literatúry. A Milorad Pavić nie že k nej patrí, on sám ňou je. Vydavateľstvo Slovart prinieslo do nášho aktuálneho knižného diania posledných rokov dôležité diela tohto už nežijúceho srbského spisovateľa, takže každý má možnosť zakúsiť tento balkánsky fenomén. Krajina maľovaná čajom je typickým pavićovským labyrintom, v ktorom vás plnokrvné rozprávačstvo postaví na kľukaté cestičky autorskej fikcie, pretkanej súvislosťami s históriou, religionistikou, antropológiou a etnológiou. Od prvej stránky, od prvého slova viete, že text predstavuje maximum tvorivej slobody, teda je pravou beletriou, hrou, v ktorej si spájate reálne s ireálnym. V týchto spojoch sa tak rodí čitateľský zážitok, radosť z textu a nových myšlienok. Za všetkým tušíte fantáziu, ale zároveň viete, že román akoby nevynechal nič zásadné a aj vďaka takým perlám, ako som zacitoval v úvode, má výpovednú silu a predstavuje svojsky enigmatický koncentrát. Pravdepodobne sa na tejto planéte nenájde nikto, kto presne povie, o čom je Krajina maľovaná čajom, azda sa chytí hlavnej postavy Atanasija Svilara (v druhej polovici knihy zistíte, že sa volá inak), muža v stredných rokoch, ktorý sa rozhodne odhaliť okolnosti zmiznutia/smrti svojho otca Kostu alebo siahne po prostredí kláštora a mníchov označovaných za solitérov alebo pospolitárov, či začne

184 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy vykladať od nejakého zaujímavého fabulačného momentu tak alebo onak vždy to bude len jeden interpretačný pásik vystrihnutý zo širokej textúry. Myslím, že na celkovom vyznení románu má nemalý podiel prekladateľ a básnik Karol Chmel ( Rozsiahly a znalecky napísaný, ale nepodpísaný text o tomto Pavićovom románe sa zjavil na internetovej stránke Dalfar.ex libris, z ktorého uvedieme niekoľko úryvkov: Krajina maľovaná čajom patrí medzi najlepšie a najtypickejšie Pavićove knihy. Predovšetkým patrí k tomu najpodstatnejšiemu písaniu, ktoré je neustálym vedomím sveta; písanie, ktoré je hlboko vedomým stavom, nespúšťajúce z očí svet v úplnosti jeho tajomstva. To dáva čítaniu jeho kníh rozmer nevyhnutnosti, ktorý je znakom pre pravdu. Pavić nie je vážny autor, ale je v stave pravdy rovnako ako vážni a najvážnejší autori. [ ] Pavićove texty možno označiť za novodobé rozprávky, pre ktoré treba v postmodernej dobe vyriešiť mnohé otázky napríklad kam situovať dej: do vzdialenej minulosti, budúcnosti či prítomnosti? Pavićove riešenie je v zaujímavej syntéze všetkých troch časov, v poukázaní na ich osudový súvis a v odkaze prítomnosti, že či si to uvedomí alebo nie, je pokračovaním a zrkadlením minulosti, že hoci nevezme do úvahy duchovné princípy, stále im podlieha. V Chazarskom slovníku to boli tri prepojené časové pásma, tri druhy bytostí a tri náboženstvá, ktoré odkazovali na človeka ako integrovanú, komplexnú bytosť [ ] Krajina maľovaná čajom je ambicióznym projektom, ktorého výsledkom je tristostranová stavba: plná nedopovedaných príbehov a postáv, fragmentov s viacerými prepojenými, ale aj slepými chodbami, v ktorej je veľa miesta pre čitateľa. Niektoré postavy sú skôr ukryté a strácajú sa, či už to bol zámer autora, nedokonalosť knihy, alebo môjho spôsobu čítania. V každom prípade jeden z najmagickejších čitateľských zážitkov. Literatúra BELKOVÁ, G. Z.: Spomienky sú pot duše. T. Station, FERKO, M.: Druhé telo Milorad Pavić. Tri pramene večnosti. Knižná revue, 2008/19. HARPÁŇ, M.: Maľovanie čajom ako románový intertext. Nový život, 42, 1990, 1, s ; Slovenské pohľady, 107, 1991, 1m s ; Literárne paradigmy. Nadlak Bratislava : Vydavateľstvo Ivan Krasko : ESA, 2004, s ХАРПАЊ, М.: Сликање чајем као интертекст романа. Летопис Матице српске, 185, јан.- феб.2009, књ. 483, св.1-2, с JANKOVIČ, J: Obcovanie s Chazarmi (Ako čítať umelecký slovník). Nové slovo, 14. júla 1988, č. 8; Nedeľa, 7, č. 28, s, 6; Nový život, 40, 1988, č. 12, s KASARDA, M.: Dialektika slov (Nad dvoma dielami svetovej prózy). Romboid, 33, 1988, 11, s Matejov, Radoslav. Knižná revue, 2011/11. Na rázcestí. Výber zo súčasnej poviedkovej tvorby národov a národností SFRJ. Domáce čítanie. Prel. Anna Makišová. Nový Sad : Ústav pre vydávanie učebníc, 1989, s. 181.

185 II. Umelecký preklad ORIEŠOK, P.: Vnútorná strana vetra Milorad Pavić. Taje a inotaje postmoderny. Knižná revue, 2005/11. PAVIĆ, M.: Chazarský slovník. Román-lexikon v stotisíc slovách. Bratislava : Tatran, SAMCOVÁ, J.: Milorad Pavić Chazarský slovník. Revue svetovej literatúry, 1987, 2, s SVÁK, J.: Slovník slov a fantázia. Pravda, 1988, 43, č. 28, s. 6. ŠÚTOVEC, M.: 5x5. Slovenské pohľady, 104, 1988, 5, s ŠVEC, V.: Milorad Pavić jeho model románu. Zborník mladých filológov Univerzity Mateja Bela I. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, 1999, s Princezná z Gurunu: Milorad Рavic * Posledná láska v Carihrade. Zionmag.org/Lístie. 29/07/2007 Princezná z Gurunu: Sny, sny, sny. Zionmag.org/Lístie 18/04/2006 Princezná z Gurunu: Milorad Рavic * Vnútorná strana vetra. Zionmag.org/Lístie. 21/03/2006а Summary RECEPTION OF THE LITERARY WORK BY MILORAD PAVIC IN SLOVAK LITERATURE The paper discusses translations of the novels by Milorad Pavic into Slovak and their response in the Slovak literary criticism. Kontakt: prof. Dr. Michal Harpáň Oddelenie slovakistiky, Filozofická fakulta, Novi Sad, Srbská republika harpan.m@gmail.com

186 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy V PRIESTORE ZA ZRKADLOM, V PRIESTORE ZA MASKOU. O MOTÍVOCH ZRKADLA A MASKY U MILY HAUGOVEJ A V SLOVENSKOM VÝBERE BÁSNÍ SYLVIE PLATHOVEJ Ivana Hostová Je preklad ako transcendencia seba samého ďalšou verziou paradoxu, podľa ktorého spoznať samého seba znamená stratiť sa v druhom? Hlas je nástrojom, ktorý básnikom umožňuje písať tak, že ich talentu dodáva bezprostrednosť a presvedčivosť, no zároveň je výsledkom neustáleho prelínania sa jazyka živých s jazykom mŕtvych. Básnici si uvedomujú, že tento hlas je ich vlastným hlasom, a zároveň hlasom cudzím. [...] Cítia, že tento nástroj je výsledkom spolupráce a že tí, ktorí doň prispeli, sú majstrami slova mnohých ľudských jazykov, vrátane tých, ktoré autor sám neovláda, ako aj špeciálnych jazykov stromov, vôd a negramotných starých mám. (Honig, 1985, s. 8, prel. I. H.) Veľká časť odbornej translatologickej verejnosti zastáva názor, že ten najkvalitnejší poetický preklad je produktom prekladateľa či prekladateľky, ktorí sú zároveň sami pôvodnými autormi a autorkami (1). V tomto procese nevyhnutne vzniká interferencia na preklade sa prejaví autorský naturel prekladateľky či prekladateľa a prekladané dielo zanecháva stopy na ich pôvodnej tvorbe. Môj príspevok bude pokusom o identifikáciu a interpretáciu stôp, ktoré zanechal Haugovej preklad textov Sylvie Plathovej na jej vlastnom autorskom rukopise. Výberovo sa zameriam na analýzu motívov zrkadla a masky vo výbere z Plathovej a v tvorbe Mily Haugovej z obdobia bezprostredne po vyjdení prekladu. Výber motívov bol inšpirovaný ich zvýšenou pomernou frekvenciou v oboch skúmaných korpusoch v anglických origináloch textov výberu Plathovej básní Luna a tis (1989) je výskyt lemy mirror (zrkadlo) oproti jeho frekvencii v Americkom národnom korpuse zvýšený vyše dvadsaťnásobne, v Haugovej zbierkach z daného obdobia je v porovnaní so Slovenským národným korpusom zvýšený zhruba tridsať až stonásobne (2). Motív masky je u Plathovej zvýšený desaťnásobne, u Haugovej však až 47-násobne (Čisté dni) a 126-násobne (Praláska). V diele Mily Haugovej literárna veda jasne vymedzuje zlom, ktorý nastal začiatkom 90. rokov. Ten je koncentrovaný do zbierok Čisté dni (1990), ktoré sú podľa jej monografistky práve tak bodkou za minulým obdobím, poznačeným hľadaním samej seba, ako aj vykročením do budúcnosti, ktorá znamená pre Haugovú ako poetku jednoznačný kvalitatívny vzostup (Chrobáková-Repar, 2002, s ) a Praláska (1991). Za jeden z podstatných zdrojov zmeny jej poetiky kritika pokladá i autorkinu prekladateľskú činnosť.

187 II. Umelecký preklad Tú v danom období sama Haugová považuje za veľmi dobrú náhradnú činnosť, lebo čítam, učím sa... (Haugová Juráňová, 1992, s. 34). Poetkine preklady sa v tom čase sústreďujú najmä na starojaponskú poéziu (3), súčasnú japonskú poéziu (4) a poéziu Sylvie Plathovej, výber z ktorej vyšiel pod názvom Luna a tis (1989) (5). I keď v najnovších rozhovoroch Haugová za svoj najsilnejší inšpiračný zdroj označuje Paula Celana (6), ktorého tvorba a život majú s Plathovou viacero styčných bodov (téma holokaustu, samovražda a i.), nemožno to tvrdiť o čase písania jej prelomových zbierok Čisté dni a Praláska. Väčšina básní z týchto zbierok, usudzujúc podľa ich časopiseckého publikovania, vznikala zrejme v rokoch (7), keď Haugová so Celanom prekladateľskú skúsenosť ešte nemala pár časopiseckých prekladov jeho básní vychádza až v roku 1991 v 15. čísle Kultúrneho života. Ako konštatuje jej monografistka v súvislosti s okolnosťami roka 1990 smrťou Haugovej druha Petra Ondreičku a zoznamovaním sa s poéziou Paula Celana obidve tieto udalosti sa odzrkadlili v jej zbierke Nostalgia (Chrobáková-Repar, 2002, s. 250), ktorá vychádza až v roku O tom, že skutočne v tom období bola Sylvia Plathová jedným z najsilnejších Haugovej inšpiračných zdrojov, svedčí už samotné množstvo času strávené nad prekladom; ako Haugová uvádza v úvode ku kalendáriu života a diela a preloženým denníkovým úryvkom Plathovej v druhom čísle Revue svetovej literatúry z roku 1988: Žila som s jej básňami, denníkmi, poviedkami, fotografiami celé dva roky (Haugová, 1988, s. 141) (8). Prekladom Plathovej textov sa poetka teda najintenzívnejšie venovala v rokoch 1986 a 1987, a, ako sme uviedli vyššie, väčšina básní dvoch skúmaných Haugovej zbierok bola napísaná v rokoch ; dá sa preto očakávať, že vplyv Plathovej v nich bude najbezprostrednejší. Inšpirácie Plathovej poetikou v tomto období tvorby Mily Haugovej konštatuje i sekundárna literatúra: V zbierke Čisté dni [...] sa odhodlala [ ] žiť a písať podľa zásad radikálnej vnútornej čistoty a existenciálnej nevyhnutnosti, k čomu sa inšpirovala najmä poéziou S. Plathovej a grafickou tvorbou mŕtveho (Marčok, 2006, s. 145). Vzťah Haugovej k Plathovej textom však, prirodzene, nemožno chápať ako pasívny. Haugová je vo vzťahu k prekladaným textom aktívna, a to i napriek tomu, že za svoje prekladateľské krédo považuje takmer až doslovnosť: Nedôverujem takzvaným parafrázam, prekladom princípu a som proti myšlienkovým posunom, ktoré vznikajú pod diktátom formy, jej otrockým prenosom (Haugová Boldišová, 1990c, s. 11). Individuálne uchopenie textu pôvodiny sa prejavuje už vo výbere básní na preklad ocitajú sa v ňom nielen básne zo zbierky Ariel (1965 a 1966), ako je to napríklad v českom preklade Jana Zábranu z r. 1984, ale aj tzv. prechodné básne zo zbierky Crossing the Water (1971) a básne zaradené do iných výberov (Winter Trees (1972), Pursuit (1973)). Haugová si vyberá básne, ktoré sú myšlienkovo a motivicky jej básnickému naturelu blízke. Ak má pri preklade voliť z viacerých interpretácií, vyberá si takú, ktorá rezonuje s jej vlastnou predstavou o básni, s jej hodnotovým svetom. Andrea Bokníková v tejto súvislosti píše, že prekladateľka má k Plathovej polemický vzťah dokonca v otázke smrti (Bokníková, 2001, s. 74), čo potvrdzuje i analýza jej prekladu, ktorý často posúva báseň k pozitívnemu pólu bytia (Hostová, 2011, s. 79), ako interpretáciou objasňujem v tematicky príbuznej štúdii. Motív masky v skúmanej Plathovej tvorbe nachádzame v podobe slovesa a v kompozite deathmask posmrtná maska. Napriek tomu, že nie je až tak vysoko

188 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy frekventovaný, obraz, ktorý spolutvorí, je strhujúci, zapamätateľný, púta na seba pozornosť a u percipienta vyvoláva silnú citovú reakciu a vizuálny vnem; napr. v básni Contergan (Thalidomide): O half moon // Half-brain, luminosity / Negro, masked like a white, // Your dark / Amputations crawl and appall (Plath, 1981, s. 203), v preklade: Ó, polmesiac // Polovica mozgu, jas, / černoch maskovaný za belocha, // tvoje temné / amputácie sa plazia a napĺňajú hrôzou. (Plathová, s. 91). U Haugovej je motív masky samostatnejší, oproti slovesu ako dynamickému príznaku substancie je tu samotnou substanciou. V Plathovej textoch, ako sme naznačili, maskovanie zaujme v kontexte iných silných motívov (luna, čierna farba, skala, smrť), u Haugovej je to podobné gravitujú k nemu motívy smrti, zrkadla, tváre, sna, krvi, hviezd, lona a kameňa. Aj v spôsobe zapracovania tohto motívu do tkaniva textu možno vidieť určité rezonancie medzi poetikami týchto dvoch poetiek. Hlavný inšpiračný zdroj tohto motívu však treba hľadať inde. Andrea Bokníková zaň považuje grafiku predčasne zosnulého priateľa, výtvarníka Petra Ondreičku (Bokníková, 2005, s. 191), no v tomto kontexte, ako upozorňuje i S. Chrobáková-Repar, je nezanedbateľný aj vplyv J. L. Borgesa, verše ktorého si Haugová vyberá ako motto do básne TESNÁ MASKA v Čistých dňoch: je zrkadlo ktoré ma videlo posledný raz / sú dvere ktoré som do konca sveta zavrel za tebou (Haugová, 1990a, s. 35). Na český preklad výberu jeho poviedok Zrcadlo a maska (1989) v roku 1990 uverejňuje autorka recenziu a viacnásobne naň odkazuje i v Praláske: Posielam vetu z Borgesa. / Zrkadlo a maska. Zabi TO / z lásky. (Haugová, 1991, s. 73). Ak obsahovú náplň masky v umeniach zovšeobecníme a zbavíme ju konkrétneho kontextu a média, mohli by sme povedať, že reprezentuje hranicu medzi realitou a fikciou, hermeneutické prázdno tajomstva, ako píše o súčasnom chápaní symbolu masky v divadle i česká teatrologička L. Jungmannová: V souvislosti s pojetím masky v antice [ ] chápeme masku jako širokou, sémanticky otevřenou metaforu pro převlek, jako symbol vnitřní reality (O Neill 1970) (Jungmannová, 2005, s. 265). Symbolizácia niečoho ne-videného, ne-pozna(teľ)ného je zrejme i dôvod, prečo sa maska často spája s inými, vyššie spomenutými, obsahovo bohatšími motívmi. O Haugovej interpretácii Borgesových významov masky si možno utvoriť predstavu z úryvku vyššie spomenutej recenzie: Zrkadlo a maska; jedno rozmnožuje podoby človeka, tie isté donekonečna (ak si predstavíme dve zrkadlá oproti sebe), druhé buď vytvára človeka iného, buď hľadá pod maskou ďalšie tváre, alebo azda masku pod maskou. (Haugová, 1990b, s. 147). Okrem týchto konotácií si motív do textu prináša i významy, ktoré nadobudol v celom svojom pôsobení v umeniach (divadlo, literatúra, výtvarné umenie najmä v spojení s. P. Ondreičkom), vo vedách o človeku (psychológia, sociológia, rodové štúdie) či v prírodných vedách (biológia). Postupne so stúpajúcou frekvenciou a intenzitou použitia motívu od Čistých dní k Praláske vznikajú a rastú i jeho vlastné intratextové významy. V Čistých dňoch je najprv len reminiscenciou romantickej postavy s tajomstvom, evokujúcou i svoj (historicky) pôvodný kontext divadlo: videla som ťa do polovice tváre spadnutá maska / túžba chytená v mystériu smrti (Haugová, 1990a, s. 34). V dvoch básňach, kde je súčasťou nadpisu, je borgesovsky spojený s motívom zrkadla, ale aj tela, smrti a spánku či sna v b. Tesná maska a Obrazy masky: medzi sebou a sebou / medzi tvárou tu / a tvárou tam / v úzkom priestore sna / medzi telom a smrťou / bdie anima mia (Haugová, 1990a, s. 43) a jeho sémantika sa rozprestiera na spektre identita lyrického subjektu (9) motív dvojníka / dvojníčky a telesno pretrvávanie vo svete.

189 II. Umelecký preklad Poslednou a kontextovo najvýznamnejšou interpretáciou masky sa budem zaoberať nižšie pri interpretácii b. Masky mŕtvych z Pralásky. V tejto zbierke maska nadobúda okrem iného i feministický a feminínny rozmer stáva sa tesnou maskou ženy ; maska je obalom vnútorného, skutočného ja, symbolom uväznenia, uzamknutia lyrickej hrdinky v neindividualizovanej role: kedy nás v dutine sna navštívi bohyňa bez matky, / rozlúšti jazyk sfingy a / vráti nás do stavu nádeje / k premenlivej vode, / k duši vetra, / k sebe, bez masky (Haugová, 1991, s. 57), no, tak ako aj v Čistých dňoch je i spôsobom pretrvávania, bytia, znovuzrodenia a javenia sa vo svete. Interpretácia básne Masky mŕtvych azda pomôže viac odhaliť komplexné chápanie motívu masky u Haugovej a jeho význam v kontexte celej jej tvorby. Tu sa na prvý pohľad motív masky javí hermetickejším, pri jeho interpretácii je potrebné siahnuť po významoch, ktoré maska nadobúda v starovekej mytológii a pohrebných rituáloch. V b. Masky mŕtvych lyrická hrdinka persona Alfa nie je pasívnou nositeľkou masiek ako v ostatných pasážach skúmaných zbierok; naopak je tou, ktorá ich cielene vyrába. Masky sú maskami posmrtnými, krvácajú ako religiózne plačúce sochy a obrazy: Masky znova krvácajú: očné jamky, / spánky, zápästia (Haugová, 1991, s. 54). Alfa je tu nositeľkou atribútov vedmy šamanky okrem výroby posmrtných masiek [h]ladká svoje amulety (tamže), spája sa v nej eros a thanatos: Žena láska. Žena smrť (tamže, s. 55). V istých motívoch je s touto básňou spriaznená báseň S. Plathovej Cestou tam (Getting there), ktorú Haugová zahrnula do svojho výberu. V jej popredí je vojnová scéna, nasýtená mŕtvymi a výstrelmi, skrížená so škrípaním čierneho voza Léthé (Plathová, 1989, s. 86) rýchlo napredujúceho vlaku, smerujúceho tam do smrti, po ktorej nasleduje určitá forma znovuzrodenia (Gill, 2008, s. 53). Lyrická hrdinka v nej, podobne ako Alfa, berie na seba starostlivosť o mŕtvych: pochovám a zrátam mŕtvych (Plathová, 1989, s. 86). Posmrtná maska (deathmask v Haugovej preklade maska smrti) a spálená sukňa sú v nej synekdochou ženského tela: Také malé je miesto, kam odchádzam, načo sú tieto prekážky / Telo tejto ženy, / spálená sukňa a maska smrti (tamže, s. 85) obalu, toho, čo tam bude navyše. Motív masky v skúmanej Haugovej básni možno paralelne s touto motivicky a myšlienkovo veľmi blízkou básňou interpretovať ako to, čo zachováva, sprítomňuje mŕtvych, alebo, pri pohľade z druhej strany ako dočasný obal duše pred znovuzrodením, vzkriesením podobne ako obväzy a posmrtná maska v Plathovej b. Cestou tam: [Z]bavovanie sa,starých obväzov symbolizuje aj vzkriesenie (Kroll, 2007, s. 168). Legitímnosť čítania motívu masky cez prizmu prekladanej Plathovej poézie podporujú aj iné textové pasáže napríklad v básni Maska na maske z Pralásky nachádzame nasledovný opis lyrického subjektu: ľahká smutná hlava / telo v obväzoch ako múmie / maska z alabastru / zlaté oči / ústa navždy bezpečne schované / pred tebou (Haugová, 1991, s. 75). Podobne vo vyššie rozoberanej Plathovej básni je ženský subjekt zahalený v obväzoch: And I, stepping from this skin / Of old bandages, boredoms, old faces // Step to you from the black car of Lethe, / Pure as a baby. (Plath, 1981, s. 249); v preklade: A ja sa zvliekam z tejto kože, / zo starých tvárí, nudy, zo starých obväzov // vykročím k tebe z čierneho voza Léthé, / čistá ako dieťa (Plathová, 1989, s. 86). V básni Posledná vôľa (Last Words) sa tiež stretávame s motívom telesnej schránky, obalenej v obväzoch a potenciálne čakajúcej na vzkriesenie, znovuzrodenie: I do not trust the spirit. It escapes like steam / [...] / One day it won t come back. Things aren't like that. / [ ] / They will roll me up in bandages, they will

190 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy store my heart (Plath, 1981, s. 172); v preklade: Neverím duši. Uniká ako para / [ ] / Raz sa nevráti späť. Veci, tie nie sú také. / [ ] / Zavinú ma do obväzov, srdce mi uložia (Plathová, 1989, s ). Uvažujúc o posmrtných maskách a telesnosti u týchto dvoch poetiek vystupuje do popredia nezmieriteľný rozdiel hierarchie hodnôt v ich poézii: kým Plathovej lyrická hrdinka sa vyslovene dožaduje smrti a znovuzrodenia, Haugovej hrdinka ostáva v role šamanky, s obavami očakáva moment, kedy sa skončia čistokrvné žiale, / kedy nás v dutine sna navštívi bohyňa bez matky, / rozlúšti jazyk sfingy a / vráti nás do stavu nádeje / k premenlivej vode, / k duši vetra, / k sebe, bez masky. (Haugová, 1991, s. 57) a z pudu sebazáchovy horúčkovito vytvára čo možno najväčšie množstvo textov a masiek. Jej lyrická hrdinka nenasleduje Plathovej ženský subjekt až do konca neposunie sa od lipnutia na veciach ako na jedinom, čo pretrvá i po osobnom zániku k definitívnemu zbaveniu sa starých tvárí (Plathová, 1989, s. 86), obväzov teda k definitívnemu zbaveniu sa masky prostredníctvom znovuzrodenia. Je to krok, ktorý Haugová s Plathovou ani v poézii ani v živote, ktorý ako možno uvažovať na základe rozhovorov vníma ako organicky prepojený s tvorbou neurobila: V doslove k jej poézii, ktorú som prekladala, píšem, že som s ňou vedela byť a vedela som ju sledovať až po ten posledný pohyb, ktorým otočila kohútikom od plynu, kým vo vedľajšej izbe spali jej deti. Tam som ju už musela nechať samu, lebo to už neviem prísť až tam (Haugová Juráňová, 1992, s. 35). Možno zhrnúť, že myšlienková náplň toho fyzického (masky, tela, obväzov a pod.) je v skúmaných Plathovej básňach veľmi blízka Haugovej chápaniu pretrvávania, bytia prostredníctvom tela, písma, textu, ktoré je jednou z konštánt jej poézie od Čistých dní až doteraz. U oboch je maska spolu s pridruženými kontextovými synonymami (telo, obväzy, sarkofág) úzko spojená so smrťou (10). Rozdiel je, ako som už vyššie citovala A. Bokníkovú, v jej hodnotovom náboji u Plathovej je maska nepotrebnou záťažou, u Haugovej práve naopak cenným spojivom so životom a jediným prostriedkom zachovania bytia, ktorý má svoje miesto v myšlienkovom vesmíre skúmaných Haugovej textov. Motív masky sa u Haugovej, tak ako u Plathovej a Borgesa, opakovane vyskytuje v spoločnom kontexte s motívom zrkadla. Ak sa pozrieme na motív zrkadla u Haugovej chronologicky, odkrýva sa nám pri ňom niekoľko vrstiev stupňov použitia. Sémantika motívu zrkadla v Možnej nehe a v len časopisecky publikovanej básni September (Romboid, 1984, č. 6) je relatívne transparentná najmä vďaka hĺbkovému zapusteniu jeho sémantiky do myšlienkového sveta dovtedajšej Haugovej tvorby a ešte vcelku tradičnému rozvíjaniu myšlienkovej línie básne. Haugová pri tomto motíve intertextovo nadväzuje na J. Ondruša, explicitne vo veršoch z cyklu Dvanásť dôverných listov: nevidíš ma, ako si zapínam v zrkadle náhrdelník... Pravá ruka sa pohne tam, kam by sa mala pohnúť ľavá a naopak (tak trochu tuším Ján Ondruš, ako je to s tým pravým a ľavým uškom na fotografii) (Haugová, 1984, s. 75). Zrkadlo je u Ondruša sémanticky značne zaťaženým motívom a okrem kritického sebazamyslenia (11) (Matejov, [1988], cit. podľa Trnavská skupina, 2006, s. 493), sa úzko

191 II. Umelecký preklad viaže s východiskovým stavom Ondrušovho lyrického subjektu stavom rozdvojenia (Hamada, [1965], cit. podľa 1969, s. 66), ktorý sprevádza [s]trata identity človeka so sebou samým (12) (tamže, s. 67), ale aj ohmatávanie hranice medzi realitou a jej obrazom: Ty nie si zrkadlo. Tvoja tvár / vyšla z rámu (Ondruš, [1965], cit. podľa Trnavská skupina, 2006, s. 209). V Možnej nehe a b. September nadobúda zrkadlo v súlade s Ondrušovým použitím motívu primárne význam znejednoznačnenia percepcie, dvojitého videnia; zrkadlo problematizuje kontinuitu a jednotu identity ja: z rosy sa vykľúva zrkadlo / dve moje nerovnaké tváre. Motív zrkadla prierezovo na ploche Haugovej textov zo začiatku deväťdesiatych rokov rozoberá S. Chrobáková-Repar, ktorá pri konkrétnej textovej interpretácii tohto motívu konštatuje najmä jeho sémantickú vágnosť uzatvárajúc, že autorka symbol zrkadla využíva na znejednoznačnenie významových konkretizácií textov alebo ich jednotlivých segmentov, na zmnožovanie sémantického i recepčného priestoru básne (Chrobáková-Repar, 2002, s. 101). Sémantická vágnosť však nielen zmnožuje priestor básne, ale i zahmlieva jeho obsah, sťažuje percepciu a miestami znemožňuje zmysluplnejšiu interpretáciu. Táto textová vlastnosť je na niektorých miestach vysvetliteľná technikou, ktorú pri zapracovaní motívu v konštrukcii básne poetka použila. Do nej nám umožňuje nahliadnuť porovnanie časopiseckého variantu básne Tesná maska z 5. čísla Slovenských pohľadov z r s rovnomennou básňou z Čistých dní, (13) v ktorej je výrazný ako motív masky, tak i motív zrkadla a s b. Nahá z tej istej zbierky. Pri porovnaní troch básní si môžeme všimnúť, že fragmenty časopiseckého variantu sa relatívne voľne distribuujú v dvoch novších básňach (varianty veršov podč. I. H.): Tesná maska [...] Ten, ktorý sa ti v smrti podobá v spánku. [...] Spolu nám rastú vlasy, nechty, pazúry....alebo žiješ vášnivo alebo čakáš na smrť... Hlas detstva; nikdy nedostaneš, čo si vzala. [...] (Haugová, 1989, s ) Tesná maska Je zrkadlo, ktoré ma videlo posledný raz. Sú dvere, ktoré som do konca sveta zavrel za sebou. Jorge Luis Borges Dvere, v ktorých ma našli, zavieram, v smrti sa ti podobám, v spánku:

192 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy kým si tu, si pútnik, keď odídeš, tak hosť. Zrkadlo sa ti stráca. [...] (Haugová, 1990a, s. 35) Nahá...alebo žiješ vášnivo alebo len čakáš na smrť... rastú vlasy, nechty, perie, pazúry... Mať odvahu nepísať. Nikdy nedostanem čo som vzala. Moje sny sú sny mŕtvej, [...] (Haugová, 1990a, s. 34) Kompozícia, ktorú spriehľadňuje porovnanie textov týchto troch básní, je kompozíciou koláže, strihu, fragmentu či montáže a je dôležitou súčasťou zmeny rukopisu M. Haugovej na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Haugovej prechod od prevažne tradičnej básnickej kompozície v jej prvých troch zbierkach ku kompozícii fragmentu kopíruje zmenu konštruovania kontinuity, kompozície literárneho diela, ktorá v literatúre vyvrcholila v 20. storočí. Jej hlavnou črtou je acentrizmus a nehierarchickosť, jej výrazom je štruktúra v podobe rizómu, peny, tkaniva (Hodrová, 2001, s. 513). Tradičné interpretačné čítanie, ktoré sme si mohli dovoliť pri motíve masky tu pri motíve zrkadla zlyháva. Ten v prvej časopiseckej verzii Tesnej masky vôbec nenájdeme. Motív zrkadla citácia J. L. Borgesa a jej rozvinutie je do nej vložený, pridaný, rozbíja ju, spomaľuje, vytvára v nej ostré hrany, trhliny. O viacerých ďalších výskytoch motívu zrkadla v Čistých dňoch zasa možno konštatovať, že vznikli pod vplyvom silnej inšpirácie poéziou Sylvie Plathovej najmä v básňach Obrazy, sny..., Výmena vôní a Goya. Varianty všetkých troch básní boli publikované v Romboide č. 1 v r. 1987, v čase Haugovej intenzívneho zaujatia Plathovej prekladom a okrem motívu zrkadla majú s Plathovej textami viacero spoločných aspektov v motivickej i myšlienkovej náplni. V skúmaných Plathovej textoch je symbol zrkadla množinou spríbuznených a navzájom súvisiacich sém. Zrkadlo kóduje ambivalentnosť a individuálnosť percepcie (optický klam / klam vnímania sveta). Symbolizuje zároveň množenie reality, ako napríklad v básni Dar k narodeninám (Birthday Present), ktorá celá tematizuje záhadný, nepoznaný objekt hermeneutické prázdno: Let us sit down to it, one on either side, admiring the gleam, / The glaze, the mirrory variety of it. (Plath, 1981, s. 207), v doslovnom preklade: Sadnime si, každý na jednu stranu, obdivujúc ten ligot, / Glazúru, tú zrkadlovú premenlivosť. Zrkadlová premenlivosť sa v týchto veršoch pritom môže vzťahovať, tak ako v Haugovej preklade, na glazúru: Sadnime si k tomu, oproti sebe, obdivujúc lesk / glazúry, jej zrkadlové premeny. (Plathová, 1989, s. 45), no aj na samotný tajomný objekt, ktorý sa pod vplyvom

193 II. Umelecký preklad prítomnosti vnímajúceho mení. Haugová prekladom zjednoznačňuje interpretáciu a odsúva motív zrkadla viac do úzadia básne. Ďalším konotátom zrkadla u Plathovej je vnímanie ako bytie, resp. ako duša: Moje zrkadlo sa zahmlieva / Ešte pár výdychov a nebude odrážať vôbec nič (Plathová, 1989, s. 20), pričom môže byť spájaná so smrťou ako v predchádzajúcom príklade, alebo s detstvom a čistotou: Zdá sa, že to, čo Plathovú na deťoch najviac priťahuje, je čistota vedomia, nedotknutá strachmi a predstavami dospelých (Rosenblatt, 1979, s. 116). Túto čistotu poetka vo viacerých básňach vyjadruje práve motívom zrkadla, z nich si však Haugová na preklad vyberá len jednu báseň Synovi bez otca (For a Fatherless son), kde Plathová píše o slepom zrkadle detskej hlúposti nevedomosti. Zrkadlo ďalej poukazuje na medzeru medzi vnútorným individuálnym a objektivizovaným vonkajším, na podstatu pravdy či reality, ako napr. v b. Zrkadlo (Mirror): I am silver and exact. I have no preconceptions. / Whatever I see I swallow immediately / Just as it is, unmisted by love or dislike. / I am not cruel, only truthful (Plath, 1981, s. 173), v preklade: Som strieborné a presné. Nemám predsudky. / Okamžite pohltím všetko, čo vidím, / tak ako to je, neskreslené láskou či nenávisťou. / Nie som kruté, len pravdivé (Plathová, 1989, s. 24). V troch Haugovej básňach najviac ovplyvnených Plathovej poetikou (Obrazy, sny..., Výmena vôní a Goya) je motív zrkadla hermetickejší ako v básňach z Možnej nehy. Nadväzuje síce na svoje konotáty v predchádzajúcej zbierke priamym opakovaním verša, no jeho zmysel je vďaka technike koláže a fragmentu, podobne ako pri b. Tesná maska neuchopiteľný, rozptýlený medzi zrkadlom ako vizuálnym efektom a zrkadlom zdvojujúcim identitu, ktorý je do básne vnášaný intratextovou nadväznosťou: z rosy sa vykľúva zrkadlo / súhvezdia kľačia v piesku. Podobne nejednoznačne funguje i v ďalších dvoch básňach. V ostatných textoch Čistých dní, v ktorých sa tento motív objaví, je omnoho transparentnejší a úzko súvisí s Haugovej nosnými témami identitou, láskou. Raz sémanticky nadväzuje zdvojenie identity identity ženy v b. September, pričom tu už dochádza k jej zjednoteniu: predbehneš matku na ceste k smrti dávny sen byť všetkým nepotrebovať zrkadlo, inokedy je prostriedkom zjednotenia v partnerskom vzťahu: ak mi ideš oproti naraz sa vzdiališ keď prídeš z opačnej strany si zrazu vedľa mňa tento logický rozpor je riešiteľný len láskou sme pravá a ľavá strana zrkadlové obrazy. V tretej skúmanej zbierke sledujeme zjednotenie doteraz relatívne disparátnych vrstiev významov zrkadla (ondrušovského, plathovského, borgesovského a Haugovej vlastného) bez rizika straty polyfónnosti a návratu k tradičnej kompozícii. Zrkadlo začína fungovať ako relatívne jednotný a interpretovateľný symbol na celej ploche zbierky konotuje plathovské zrkadlo ako vnímanie, bytie, dušu: Alfa je flauta. Odprevadí muža do sna. Obráti svoje zrkadlo k stene, ondrušovskú dvojitosť reality, percepcie a identity: Dve zrkadlá /...odíď, kým nemiluješ aj zlé, ich klamlivosť: zasmeje sa do zrkadla, zaplače pod vankúš trávy,

194 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy túžbu po zjednotení: chcela by som v dvoch zrkadlách / mať jedinú tvár aj borgesovskú hrozivosť:... príde, vtáčí krik, príde hrdlo s reťazou, príde, nekonečné zrkadlo.... Podrobná interpretácia dvoch motívov v troch zbierkach Mily Haugovej a v textoch troch z jej inšpiračných zdrojov v poézii Sylvie Plathovej, dielach J. L. Borgesa a J. Ondruša nielen potvrdzuje v úvode citované tvrdenie Chrobákovej-Repar o definitívnom dovŕšení zmeny Haugovej poetiky až v Praláske, ale vďaka komparatívnemu aspektu i v novom svetle objasňuje genézu tejto premeny postupné zvládnutie poetiky fragmentu, ktorá v Praláske napriek intenzívnej inter- a intra- textovosti vytvára systém vyššej úrovne a ktorá je podmienená kryštalizáciou a relatívnym ustálením použitých motívov, ich inkorporovaním do jednotného autorského systému. Komparatívny aspekt štúdie tiež pomohol spriehľadniť a prehĺbiť interpretáciu hermetickejších pasáží textu. Z predchádzajúcich úvah je zrejmé, že Plathovej tvorba mala na sémantické univerzum Haugovej prelomových zbierok značný vplyv. V Čistých dňoch mal skôr charakter citátovosti, bol oddelený od vlastného autorského hlasu, no v Praláske sú už plathovské inšpirácie definitívne korigované Haugovej vlastným autorským gestom a pretavené do vnútorného systému jej poézie. Poznámky (1) I keď to neplatí pre všetkých, väčšina translatológov a translatologičiek, na myšlienky ktorých nadväzuje súčasná teória a kritika literárneho prekladu sa zhoduje v tom, že pri preklade poézie je potrebná určitá dávka literárneho nadania: Často sa hovorí, že na to, aby človek mohol prekladať poéziu, musí byť sám básnikom. To nie je tak celkom pravda. Na to, aby mohol byť vytvorený metapoetický verbálny objekt, je nutné, aby jeho autor mal určité (nie však všetky) kompetencie kritika a určité (nie však všetky) kompetencie básnika a určité kompetencie, bežne neočakávané ani u kritika ani u básnika (Holmes, 1988, s. 11, prel. I. H.). (2) V Premenlivom povrchu (1983) sa nenachádza vôbec, v Možnej nehe (1984) je jeho frekvencia v porovnaní so Slovenským národným korpusom takmer tridsaťnásobne vyššia, v Čistých dňoch (1990) takmer stonásobne a v Praláske (1991) až stodesaťnásobne. (3) Vyšla vo výbere Neskoro je, neodchádzaj (1984). Druhé vydanie výberu vyšlo pod názvom Nad čistým ohňom dym v roku (4) V roku 1988 vychádza Poludnie duše preklad básní Šuntaróa Tanikawu. (5) Prekladá však aj z maďarskej, nórskej nemeckej či dánskej poézie. (6) Por. Haugová, Mila Rožňová, Jitka: Nesmiem byť iná v básni ako v živote. In: Rak, 2011, č. 7, s (7) I keď sa nájdu výnimky napr. b. Plytký spánok, ktorá knižne vyšla v Čistých dňoch, bola časopisecky publikovaná už v r v Romboide č. 6. Tu treba poopraviť i informáciu v monografii Stanislavy Chrobákovej-Repar, ktorá prvé časopisecké publikovanie básní z Pralásky umiestňuje do r (s. 86), pritom však verzia b. Iná báseň vychádza už v roku 1987 v Romboide č. 1. (8) Tento úvod je o rok neskôr publikovaný ako záver v prvom knižnom vydaní prekladov. (9) Tento významový aspekt motívu tesnej masky ženy rozoberá i Haugovej monografistka. (10) U Haugovej často spájanou so snom či spánkom napr. v b. Tesná maska z Čistých dní: V smrti sa ti podobám, v spánku (Haugová, 1990a, s. 35). (11) Napr. v básni cykle Rukáv zo zb. Posunok s kvetom: tvár-nôž [...] zrkadlí ťa grimasou (Ondruš, 1968, s. 38).

195 II. Umelecký preklad (12) Napr. v b. Z nemocnice z debutu: v čepeli ako v zrkadle sa vidíš, / svoju opačnú tvár, tvár, ktorá ťa bodne (Ondruš, [1965], cit. podľa Trnavská skupina, 2006, s. 209). (13) Veľmi podobnú verziu tejto básne Haugová publikuje v 3. č. Romboidu z r Literatúra ALVAREZ, A.: Sylvia Plath. In: Newman, Charles (ed.) : The Art of Sylvia Plath. Bloomington : Indiana University Press, 1971, s BOKNÍKOVÁ, A.: Haugová, Mila. In: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram, 2005, s BOKNÍKOVÁ, A.: Poézia fragmentu. In: Dotyky, 5, 1993, č. 8, s BOKNÍKOVÁ, A.: Štyri skupinové portréty žien v premenách času tvorba slovenských poetiek 20. storočia. Rigorózna práca (nepubl.). Bratislava, 2001, 158 s. BORGES, J. L.: Zrcadlo a maska. Praha : Odeon, DAVIDSON, P.: Inhabited by a Cry : The Last Poetry of Sylvia Plath. In: Atlantic Monthly, August 1966, s GILL, J.: The Cambridge Introduction to Sylvia Plath. New York : Cambridge University Press, HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava : Slovenský spisovateľ, HAUGOVÁ, M.: Ani zomrieť sa nedá bez lásky. In: Revue svetovej literatúry, 24, 1988, č. 2, s HAUGOVÁ, M.: Čisté dni. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990a. HAUGOVÁ, M.: Možná neha. Bratislava : Slovenský spisovateľ, HAUGOVÁ, M.: Praláska. Bratislava : Slovenský spisovateľ, HAUGOVÁ, M.: Realita fikcie. In: Slovenské pohľady, 106, 1990b, č. 6, s HAUGOVÁ, M.: Tesná maska. In: Slovenské pohľady, 1989, č. 5, s HAUGOVÁ, M. BOLDIŠOVÁ, E.: Sceľovať doráňaný svet láskou. In: Literárny týždenník, 3, 1990c, č. 24, s. 1, 11. HAUGOVÁ, M. JURÁŇOVÁ, J.: Na slovo s Milou Haugovou. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 6, s HODROVÁ, D.: Kontinuita a diskontinuita. In: Hodrová, D. et al.:...na okraji chaosu... Praha : Torst, 2001, s HOLMES, J. S.: Poem and Metapoem : Poetry from Dutch to English [1969]. In: Translated! Papers on Literary Translation and Translation Studies. Amsterdam : Rodopi, 1988, s HONIG, E.: Introduction. In: Honig, Edwin: The Poet s Other Voice. Conversations on Literary Translation. The United States of America : University of Massachusets, 1985, s HOSTOVÁ, I.: Haugovej Plathová. In: Romboid, 46, 2011, č. 7, s CHROBÁKOVÁ-REPAR, S.: Mila Haugová (Alfa). Bratislava : Kalligram, JUNGMANNOVÁ, L.: Čas v dramatu. In: Červenka, Miroslav et al.: Na cestě ke smyslu: Poetika literárního díla 20. století. Praha : Torst, 2005, s KROLL, J.: Chapters in a Mythology. Stroud : Sutton Publishing Limited, MARČOK, V.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2006, 496 s. ONDRUŠ, J.: Posunok s kvetom. Bratislava : Slovenský spisovateľ, PLATH, S.: The Collected Poems. Ed. Ted Hughes. New York : Harper & Row, publishers, PLATHOVÁ, S.: Luna a tis. Prel. Mila Haugová. Bratislava : Slovenský spisovateľ, ROSENBLATT, J.: Sylvia Plath: The Poetry of Inititation. Chapel Hill : The University of North Carolina Press, ROSENTHAL, M. L.: Sylvia Plath and Confessional poetry. In: Newman, Charles (ed.) : The Art of Sylvia Plath. Bloomington : Indiana University Press, 1971, s Trnavská skupina. Konkretisti. Výber zostavila, komentáre a vysvetlivky, kalendárium, medailóny členov Trnavskej skupiny, doslov a edičnú poznámku napísala Andrea Bokníková-Tóthová. Bratislava : Kalligram Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006.

196 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Summary THE ROOM BEHIND THE MIRROR, THE ROOM BEHIND THE MASK. IMAGES OF MIRRORS AND MASKS IN THE POETRY OF MILA HAUGOVÁ AND IN THE SLOVAK EDITION OF SELECTED POEMS BY SYLVIA PLATH The paper takes a closer look at how the Slovak translator of Sylvia Plath s poetry incorporates certain features of Plath s style into her own writings. Haugová, the translator and one of the most significant contemporary Slovak women poets, has been repeatedly marked as a writer, whose poetic voice results from multiple reverberations with styles of poets she has translated. Particularities of these relationships, however, have not been sufficiently studied and substantiated yet. The present essay The Room behind the Mirror, the Room behind the Mask aims at a detailed analysis of two images that are significant in the works of both of these female poets and at examining the extent to which Haugová can be said to have drawn on Plath concerning them. Kontakt: Mgr. Ivana Hostová Inštitút prekladateľstva a tlmočníctva, Filozofická fakulta Prešovskej Univerzity, Prešov ivana.hostova@smail.unipo.sk

197 II. Umelecký preklad ROBINSON CRUSOE PEROM CENZORA IDEOVÉ A IDEOLOGICKÉ ROZDIELY PREKLADOV Jana Javorčíková Prvý dobrodružný román anglického novinára, obchodníka a predovšetkým románopisca Daniela Defoa ( ), na Slovensku známy pod skráteným názvom Robinson Crusoe (1719), je podľa mnohých literárnych historikov najprekladanejší román v histórii literatúry. V dôsledku neexistujúcich autorských práv zároveň predstavuje dielo, ktoré od svojho prvého vydania, ešte počas života autora, prešlo nesmiernym množstvom kvantitatívnych a kvalitatívnych úprav, napríklad adaptácií, edičných zmien, obsahových výpustkov, interpretácií a podobne. Predložená štúdia si kladie za cieľ kvantitatívnu analýzu prekladov Robinsona Crusoa do slovenského jazyka, ako aj kvalitatívnu analýzu úprav pôvodného textu v literárno-historickom a spoločenskom kontexte. Literárny kontext a chronologický prehľad prekladov románu Robinson Crusoe O inšpiračných zdrojoch románu Robinson Crusoe (ďalej RC) existuje veľké množstvo odbornej literatúry (Bachsheider: Defoe, 1989; Earle: The World of Defoe, 1977; Ellis: Twentieth-Century Interpretations of Robinson Crusoe, 1969; Novak: Realism, Myth and History in Defoe s Fiction, 1983; Rogers: Defoe: The Critical Heritage, 1972), autori ktorej zvyčajne poukazujú na dve základné oblasti vplyvov na vznik románu na politickospoločenské a literárne vplyvy. Politicko-spoločenské pozadie raného osemnásteho storočia poznačila koloniálna expanzia Veľkej Británie do zámoria a s ňou súvisiaci záujem o exotické krajiny, ich flóru a faunu, život pôvodného obyvateľstva, atď. Nové exotické témy však prinášali aj závažnejšie spoločenské otázky, napríklad otázku o rovnosti ľudí z rôznych kultúr, otázku britskej politickej a kultúrnej dominantnosti vo svete či otázky o spoločenskej zodpovednosti za menej rozvinuté národy. Literárne pozadie RC bolo poznačené predovšetkým rozvojom prozaickej literatúry a románu ako žánru. V sedemnástom a začiatkom osemnásteho storočia sa próza sekularizuje, objavujú sa nové témy (napríklad život nižších vrstiev), žánre (napríklad experimentálny či dobrodružný román) a štýly (napríklad experimentálny štýl Lawrenca Sterna; novinársky a parodický štýl Jonathana Swifta). Experimentuje sa aj s naratívnymi technikami (napríklad začlenením viacerých rozprávačov alebo rozprávačov s rôznymi skúsenosťami), ako aj s romantickou literárnou tradíciou (idealizáciou postáv, excesívnou emocionalitou, opisom monumentálnych prírodných scén). Román RC bol inšpirovaný skutočnými zážitkami škótskeho námorníka Alexandra Selkirka, údajného stroskotanca na ostrove Juan Fernandez, ktoré Defoe upravil do literárnej podoby fiktívnej autobiografie s prvkami cestopisu i dobrodružného románu. Hoci v tomto období vzniklo viacero románov s podobným námetom, prvý diel románu RC si získal najväčšiu popularitu a ešte v roku 1719 sa dočkal štyroch reedícií (Defoe napísal aj dve menej úspešné a dnes takmer neznáme pokračovania románu The Further Adventures of

198 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Robinson Crusoe, 1719, a Serious Reflections of the Life and Surprising Adventures of Robinson Crusoe: with his Vision of the Angelic World, 1720). Hoci v súčasnosti býva RC zaraďovaný k detskej literatúre, v období jeho vzniku bol zacielený predovšetkým na dospelého čitateľa, predovšetkým kvôli rozsiahlym nábožensky motivovaným pasážam, v ktorých sa Defoe prostredníctvom Robinsonových vnútorných monológov a rozhovorov s Bohom dotýka otázok dobra a zla vo svete, božského zámeru a iných filozofických a teologických tém. Vďaka svojmu exotickému a romantickému námetu, jednoduchej naratívnej štruktúre, realistickým detailom (Drabble Stringer, 147) ako i optimistickému svetonázoru oslavujúcemu ľudskú sebestačnosť, sebadôveru a vytrvalosť si RC získal nesmierne množstvo čitateľov z najrôznejších vekových, vzdelanostných aj spoločenských kruhov. V úsilí vyhovieť takejto širokospektrálnej čitateľskej obci tento román zároveň patrí k najupravovanejším a najpozmeňovanejším v histórii literatúry. V kontexte prekladovej literatúry sa možno stretnúť s RC v nasledujúcich podobách: 1) Doslovný preklad originálu (napr. Vojtek, 1978); 2) Doslovný preklad inojazyčného prekladu originálu (napr. preklad z nemčiny podľa J. H. Kampea, 1920); 3) Preklad anglickej adaptácie; 4) Preklad inojazyčných adaptácií (napr. nemecká, česká; napr. Kotuličová, 2010); 5) Pôvodná slovenská adaptácia; 6) Produkty žánrového posunu: divadelné hry, muzikály, komiksy (napr. činohra: Robinson Crusoe, Štátne Divadlo Košice); 7) Voľné spracovania na motívy originálu (napr. Wyss, J. D.: Švajčiarski Robinsoni, Ballantyne, R. M.: Verný priateľ Crusoe); 8) Iné diela, inšpirované postavami alebo epizódami z RC (napr. Gorsky, B.: Robinson na lagúne, Majerová, M.: Robinsonka, Urban, J.: Malý zúrivý Robinson a i.). Iné produkty spojené s originálom RC zahŕňajú publikácie pre jazykové vzdelávanie, voľnejšie spracované divadelné hry, muzikály, filmy, komiksy, kreslené vtipy, videohry, piesne (napríklad Jaromír Nohavica: Jsem Robinson) a idiomatické výrazy, ktoré sa dostali do aktívnej slovnej zásoby (napríklad robinsoniáda t.j. aktivita jednotlivca;... sprevádzať niekoho ako verný Piatok t.j. oddane, verne niekoho sprevádzať a podobne). Pre účely porovnania prekladov RC do slovenského jazyka sa zameriame na porovnávaciu analýzu príkladov 1 4, čiže na doslovné preklady originálu, preklady adaptácií, pôvodné slovenské adaptácie a upravené texty v slovenskom jazyku, ktoré pôsobia dojmom uceleného diela a aspoň parciálne rešpektujú štylistické prostriedky a dejovú rovinu pôvodného románu. Chronologický pohľad na preklady a adaptácie RC v slovenskom jazyku preukazuje, že do roku 2010 bol román na Slovensku preložený a knižne alebo časopisecky vydaný dvadsaťdvakrát (Pozri Tabuľku 1).

199 II. Umelecký preklad Tabuľka 1: Rok Názov Vydal Preložil/a Počet vydania Upravil/a strán 1882 Robinson Crusoe Turčiansky Svätý Martin : časopis Včelka Sokolík, A Robinson Crusoe Turčiansky Svätý Martin : Kníhtlačiarskoúčastinársky Gräbner, G. A. 211 spolok (KÚS) 1920 Robinson Krusoe Turčiansky Sv. Martin : KÚS Preklad z nemčiny 144 podľa J. H. Kampe 1923 Robinson Crusoe Bratislava : Komenský Bednárová- 201 Krasková, Š Robinson Crusoe, jeho Žilina : O. Trávniček Preložil: F. D. 135 osudy, skúsenosti a Upravil podľa dobrodružstvá pôvodiny: F. Meister 1945 Robinson na neznámom Košice : Svojeť * (nezískaný 126 ostrove údaj) 1948 Robinson Crusoe Bratislava : František Jurák Detrich, Ján Robinson Crusoe Bratislava : Tatran Anton Petráš Robinson Crusoe Petrovec : Vydavateľský podnik Bratstvo * 125 Jednota 1955 Robinson Crusoe Bratislava : Nakladateľstvo detskej knihy * Robinson Crusoe Bratislava : SNDK (scenár) * Robinzon Kruzo Bratislava : SPN * Námorník Robinson Bratislava : Mladé Letá * 323 Crusoe z Yorku, jeho život a neobyčajné dobrodružstvá 1971 Námorník Robinson Bratislava : Mladé Letá Alfonz Bednár 311 Crusoe 1977 Námorník Robinson Bratislava : Mladé Letá Alfonz Bednár 319 Crusoe z Yorku, jeho život a neobyčajné dobrodružstvá 1978 Robinson Crusoe Bratislava : Tatran Juraj Vojtek, 261 Jozef Olexa, Pavel Hrach 1983 Robinson Bratislava : Madách S. I. Endre Vajda Život a dobrodružstvá Krupa, Viktor 186 Robinsona Crusoea 1999 Robinson Crusoe Rohovce : Interpopulart Slovakia Bednár, Alfonz Robinson Crusoe Bratislava : Perfekt Z anglického 64 originálu preložila Kotuličová, Silvia 2010 Robinson Crusoe Bratislava : Fragment Z českého 55 originálu prel. Sadloňová, 2010 Robinson Crusoe dvojjazyčná kniha Zora Brno : Computer Press Zigová, Soňa 157

200 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Tento kvantitatívny prehľad prekladov/adaptácií je zostavený na základe knižných a časopiseckých výtlačkov, evidovaných a archivovaných v štátnych knižniciach na Slovensku. Prvým evidovaným prekladom je preklad A. Sokolíka z roku 1882, ktorý vychádza v časopise Včelka. RC však musel byť dostupný na Slovensku už pred rokom 1882 (napríklad v českom, nemeckom či maďarskom preklade). Existuje totiž dôkaz, že už Ján Kollár čítal RC (Podolan, 90), hoci nie je známe, v akom jazyku. Pri starších prekladoch/adaptáciách tiež často absentuje kompletný záznam o autorskej/prekladateľskej zodpovednosti a nie je možné zistiť, kto z uvádzaných autorov text preložil. Z uvedeného chronologického prehľadu vyplýva, že v rozmedzí rokov je na Slovensku evidovaných viac ako 20 prekladov/adaptácií RC do slovenského jazyka. Pre porovnanie uvádzame, že v českom jazyku je v približne rovnakom časovom období evidovaných 92 vydaní prekladov alebo adaptácií rovnakého diela (Seibertová, 37). Je možné, že edičnú politiku vydávania RC v rokoch ovplyvnila aj skutočnosť, že Československo bolo jedným štátom s vysokým počtom bilingválnych čitateľov. Rozdiely medzi originálom a prekladom/adaptáciou Prispôsobovanie románu RC čitateľom či dobe prinieslo rôznorodé zmeny a zásahy do pôvodného textu, ktoré možno rozdeliť do nasledovných oblastí: zmeny v názve románu, formálne a žánrové zmeny, kvantitatívne zmeny (skrátenie, zjednodušenie, výpustky) a kvalitatívne zmeny (faktické odchýlky, zmeny mien, miest, deja). Rozsiahly názov románu (Život a prapodivné dobrodružstvá Robinsona Crusoa, námorníka z Yorku, ktorý plných osemadvadsať rokov prežil celkom sám na neobývanom ostrove pri amerických brehoch, neďaleko ústia veľrieky Orinoko, kam ho vyhodilo more, keď jediný prežil stroskotanie lode, a správa o prazvláštnom vyslobodení, ku ktorému mu napokon dopomohli piráti. Vlastnoručne spísaný) už od svojho prvého vydania podlieha úpravám, hlavne skracovaniu. V období prvého vydania takýto rozsiahly názov plnil pragmatickú funkciu: odlišoval román od podobných konkrétnym označením hlavnej postavy a miesta a vymedzoval aj žánrovú povahu textu). Postupne však dochádzalo k jeho redukcii, v anglickom jazyku zvyčajne na prvú časť názvu, v slovenskom jazyku na Námorník Robinson Crusoe z Yorku, jeho život a neobyčajné dobrodružstvá (1964), Robinson Crusoe, jeho osudy, skúsenosti a dobrodružstvá (1932), Námorník Robinson Crusoe (1971) a najčastejšie na Robinson Crusoe, prípadne len Robinson. Meno a priezvisko hlavnej postavy tiež podliehalo domestifikovaniu a prispôsobovaniu slovenskej ortografii (Robinson Robinzon; Crusoe Kruzoe Kruzo). Kvantitatívne zmeny prekladov/adaptácií RC zahŕňajú skrátenie, zjednodušenie a výpustky pôvodného textu. Ide najmä o elimináciu expozície (Robinsonov výlet do Brazílie) a záveru (návratu do Anglicka) a koncentráciu na pobyt na ostrove. Výpustky zahŕňajú najmä teologické úvahy a biblické referencie. V niektorých vydaniach dochádza aj ku kultúrne motivovaným zmenám vynechaniu skutočnosti, že Robinson obchodoval s otrokmi. K najevidentnejším možno zaradiť kvalitatívne zmeny voči pôvodnému textu. Ide o faktické odchýlky, zmeny mien, miest či deja. Odlišuje sa napríklad počet rokov, strávených na ostrove, ktorý sa pohybuje medzi 28 a 17. Miesto opusteného ostrova je v niektorých prekladoch uvádzané ako miesto: Karibik, v iných ako Trinidad. Ku zmenám dochádza aj pri

201 II. Umelecký preklad prekladoch vlastných mien: k domestifikácii prekladu a prílišnému priblíženiu prekladu čitateľovi dochádza pri preklade mien Piatkovho otca Štvrtok. Formálne a žánrové zmeny zahŕňajú najmä úpravy osoby rozprávača a redukciu denníkovej formy románu. Pôvodné dielo RC využíva mnohé vtedy populárne naratívne techniky a postupy. Je písané v prvej osobe (Ich-narrator), dej je prerozprávaný chronologicky zo subjektívneho hľadiska rozprávača. Túto naratívnu formu prerušujú denníkové zápisky hlavnej postavy a neskôr dialógy s Piatkom, často vedené heuristickou formou. V niektorých prekladoch/adaptáciách (napr. v preklade A. Bednára z roku 1971 a V. Krupu z roku 1991) sú práve tieto časti z dôvodov ekonomizácie textu, prípadne z dôvodov prispôsobenia textu detskému čitateľovi, nahradené prerozprávaním a nepriamou rečou. Najmarkantnejšie sa tento rozdiel prejavuje v Robinsonovej teologickej rozprave s Piatkom, v ktorej sa ho snaží presvedčiť o pravosti kresťanských náboženských dogiem. V anglickom origináli:... During the long time that Friday had now been with me, and that he began to speak to me, and understand me, I was not wanting to lay a foundation of religious knowledge in his mind; particularly I asked him one time, who made him. The creature did not understand me at all, but thought I had asked who was his father - but I took it up by another handle, and asked him who made the sea, the ground we walked on, and the hills and woods. He told me, "It was one Benamuckee, that lived beyond all;" he could describe nothing of this great person, but that he was very old, "much older," he said, "than the sea or land, than themoon or the stars." I asked him then, if this old person had made all things, why did not all things worship him? He looked very grave, and, with a perfect look of innocence, said, "All things say O to him." I asked him if the people who die in his country went away anywhere? He said, "Yes; they all went to Benamuckee." Then I asked him whether those they eat up went thither too. He said, "Yes." From these things, I began to instruct him in the knowledge of the true God; I told him that the great Maker of all things lived up there, pointing up towards heaven; that He governed the world by the same power and providence by which He made it; that He was omnipotent, and could do everything for us, give everything to us, take everything from us; and thus, by degrees, I opened his eyes. He listened with great attention, and received with pleasure the notion of Jesus Christ being sent to redeem us; and of the manner of making our prayers to God, and His being able to hear us, even in heaven. He told me one day, that if our God could hear us, up beyond the sun, he must needs be a greater God than their Benamuckee... (skrátené). Varianty prekladu tejto pasáže uvádzame v Tabuľke 2:

202 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Tabuľka 2: 1978, s. 70, preložil Juraj Vojtek 1991, s. 111, preložil Viktor Krupa Vtedy som začal Piatkovi vštepovať učenie o pravom bohu. Povedal som mu, že veľký Stvoriteľ všetkého živého i neživého prebýva tam hore, a ukázal som k nebesám. Vládne svetu takou istou mocou a prozreteľnosťou, akou stvoril i jeho. Je všemohúci, môže urobiť čokoľvek, čokoľvek nám môže dať a čokoľvek nám môže vziať. A tak som mu pomaly otváral oči. Počúval ma veľmi pozorne a s nadšením prijal učenie, že Ježiš Kristus prišiel na zem, aby nás vykúpil. Poúčal som ho, ako sa máme modliť, že boh nás počuje, hoci je v nebi. Jedného dňa poznamenal, že náš boh musí byť väčší než Benamuki, lebo počuje aj nad slnkom, kým Benamuki žije len neďaleko a nepočuje nič, iba keď za ním prídu ľudia na vysokú horu. Spýtal som sa ho, či aj on niekedy takto vzýval svojho boha a rozprával sa s ním. Nie, - odvetil, - mladí muži tam nechodia. Nik tam nechodí okrem starí muži, ktorí sa nazývajú Óvokaki... Pravidelne som čítaval Písmo a podľa svojich najlepších vedomostí som Piatkovi vysvetľoval zmysel toho, čo som práve prečítal. Moje jednoduché vyučovanie dostatočne osvietilo myseľ tohto divocha a stal sa z neho taký dobrý kresťan, akých som v živote málo poznal. 1971, s. 228, preložil Alfonz Bednár Piatok a ja sme sa časom veľmi dôverne zoznámili. Pôvodná, pomerne obsiahla pasáž má 992 slov, a obsahovo pokrýva najmenej päť základných teologických problémov (podstatu pravého Boha, príčiny dobra a zla vo svete; božskú všemohúcnosť; miesto človeka vo svete; na záver Robinson dospieva k úvahe o racionálnej neriešiteľnosti niektorých teologických otázok). Táto pasáž je po formálnej aj obsahovej stránke redukovaná v preklade V. Krupu na 40 slov a v preklade/úprave A. Bednára na 9 slov, ktoré jej pôvodný zámer a štýl v podstate redukujú na zhrnutie. Pôvodná dialogická forma je redukovaná na nepriamu reč (Krupa, 1991) a na oznamovaciu vetu (Bednár, 1971). Iba v preklade J. Vojteka dochádza k pokusu o preklad Piatkovho spôsobu vyjadrovania sa v lámanej angličtine (okrem starí muži). Práve táto a jej podobné pasáže však predstavujú veľmi dôležitý didaktický aspekt originálu. Ako uvádza Pat Rogersová (1987, s. 233), väčšinu čitateľov prvých vydaní RC tvorila dobre situovaná stredná vrstva, formujúca sa trieda malých a stredných podnikateľov, ktorí však boli stále pod vplyvom náboženských dogiem a vzorov správania a čítanie pre potešenie považovali za hriešne. Preto v ňom hľadali morálne a praktické poučenie viac ako estetické vyžitie. Hoci bol RC autorovou prvotinou, Defoe veľmi dobre pochopil záujem svojich čitateľov a integroval ho do dejovej línie románu. Do úvahy o dôvodoch prítomnosti teologických rozpráv v žánrovo odlišnom texte je potrebné vziať aj autorove osobné názory. Defoe bol politický aktivista a mnohé zo svojich kontroverzných a na svoju dobu vizionárskych myšlienok publikoval v esejách, napríklad v kontroverznom pamflete The Shortest Way with Dissenters (1702), v eseji o výchove The Family Instructor (1715) či v sociologickej štúdii An Essay upon Projects (1697). Mnohé z myšlienok, ktoré Defoe hájil, či naopak pranieroval v týchto esejách rezonovali neskôr v románe RC. Ako upozorňuje A. A. Jelistratova, didaktický prínos RC, tzv. prirodzenú výchovu, vyzdvihoval aj francúzsky teoretik pedagogiky Jean Jacques Rousseau (Jelistratova, 1951, s. 401). RC mal teda dôležitú výchovnú a vzdelávaciu funkciu a predstavoval osvietenecký výchovný román (Jelistratova, 401). Na rozdiel od svojich esejí a pamfletov si však Defoe v Robinsonovi zvolil spoločensky prijateľnejšiu a čitateľsky úspešnejšiu formu, pripomínajúcu heuristickú formu

203 II. Umelecký preklad platónskych dialógov. Robinson, podobne ako Sokrates, prostredníctvom sugestívne formulovaných otázok nenápadne privádza svojho žiaka ku kritickým úvahám o predmete diskusie. Prostredníctvom Robinsona autor vedie dialóg nielen s Piatkom, ale aj s čitateľom, ktorý sa stáva metaforickým účastníkom diskusie. Preto teologické pasáže predstavujú esenciálnu a integrálu časť textu, ktorej vynechaním preklad stráca nielen obsahovú vernosť, ale aj štylistickú názornosť a celkové didaktické poslanie románu. Hoci môže byť teologická rovina RC pre súčasných, najmä detských čitateľov menej zrozumiteľná ako v čase vzniku románu, nemala by byť v procese prekladu redukovaná bez ohľadu na svoje posolstvo. V tomto duchu sa teologické úvahy podarilo integrovať aj do verzie pre najmenších čitateľov v úprave J. Eislerovej. Záver Rozdiely medzi originálom a novotvarom vznikajúce prekladom, adaptáciou, zjednodušením, prípadne iným aproximovaním textu románu Robinson Crusoe slovenským čitateľom zahŕňajú spektrum odlišností kvalitatívneho aj kvantitatívneho charakteru. Každá úprava pôvodného textu by však mala rešpektovať autorov zámer a intencie, s ktorými dielo písal. V prípade románu Robinson Crusoe, formujúceho celé generácie čitateľov, by dobrodružná a cestopisná rovina románu mala byť rovnomerne vyvážená s jeho didaktickým a etickým poslaním rovnako ako v čase vzniku tohto románu. Literatúra BEDNÁR, A.: Robinson Crusoe. Bratislava : Mladé letá, 1971, 311 s. DEFOE, D.: Robinson Crusoe. Bratislava : Tatran, 1951, 409 s. DEFOE, D.: Robinson Crusoe. London : Penguin, 1994, 298 s. DRABBLE, M. STRINGER, J.: The Concise Oxford Companion to English Literature. Oxford : Oxford University Press, 1993, 632 s. JELISTRATOVA, A. A.: Defoe. In: Robinson Crusoe. Bratislava : Tatran, 1951, s KRUPA, V.: Robinson Crusoe. Bratislava : Mladé letá, 1991, 186 s. PODOLAN, P.: Cestopisné črty, slovenské a uhorské reálie v Kollárových Pamätiach z mladších rokov života. In: Historia Nova I, 2010, č. 2, s ROGERS, P.: An Outline of English Literature. Oxford : Oxford University Press, 1987, 490 s. SEIBERTOVÁ, L.: Bibliography of Czech Translations and Adaptations of Daniel Defoe s Novel Robinson Crusoe. 2006, 51 s. Dostupné na internete: Summary ROBINSON CRUSOE THROUGH CENSOR S EYES CONCEPTUAL AND IDEOLOGICAL DIFFERENCES IN TRANSLATIONS The study focuses on the quantitative and qualitative analysis of translations of this novel into the Slovak language between 1882 and Quantitative differences of translations include the length of translation/adaptation and reasons for reductions such as elisions, ellipses, abridging, simplifying and others). Quantitative differences include different translations of proper names, changes in content and others. The analysis proves that the didactic aspect of the novel represents the cultural and literary attribute that is indipensable in any new translation/adaptation of the novel.

204 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Kontakt: PaedDr. Jana Javorčíková, PhD. Katedra anglistiky a amerikanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica jana.javorcikova@umb.sk

205 II. Umelecký preklad PROBLÉMY VÝSKYTU CUDZOJAZYČNÝCH VÝRAZOV V ANGLICKÝCH TEXTOCH Lucia Kozáková Každý preklad v sebe skrýva množstvo nástrah a prekážok. Väčšina z nich balansuje na napätí medzi svojím a cudzím. Anton Popovič k cudzím prvkom okrem mien, mier, váh a reálií zaradil aj preklad v preklade a chápe ho ako výskyt cudzojazyčných citátov uverejnených v origináli, ktoré sa uvádzajú zvyčajne pod čiarou (1975, s. 64). S touto definíciou bezpochyby súhlasíme, ale nazdávame sa, že je potrebné ju rozšíriť a pod pojem preklad v preklade zaradiť akékoľvek inojazyčné výrazy, ktoré sa v originálnom texte vyskytujú, teda výrazy objavujúce sa v inom cudzom jazyku, ako je jazyk originálu. V anglickom originálnom diele to môžu byť napríklad nemecké, francúzske či španielske slová. Existuje niekoľko dôvodov ich výskytu v texte: 1. Neznalosť cudzieho výrazu postava slovo nepozná alebo si naň nevie spomenúť, 2. Citový prejav v situáciách, keď sa postava nahnevá alebo sa naopak teší, rýchlo v reči skĺzne do jazyka, ktorý je pre ňu bližší, 3. Charakteristika prostredia a postáv cudzie mená a názvy vzbudzujú dojem nejakého prostredia, čo má za následok, že čitateľ sa vie s postavou a prostredím lepšie zžiť, 4. Módnosť v súčasnosti najmä medzi mladými ľuďmi panuje názor, že angličtina je moderná, preto ju zámerne vkladajú do reči, hoci prirodzene poznajú slovenský ekvivalent. Dnes si už len veľmi ťažko vieme predstaviť, že v podobnej situácii sa kedysi ocitla práve angličtina, keď miesto oficiálneho jazyka v Anglicku zaujala moderná francúzština. 1 Cudzojazyčné výrazy v knihe DEVIL S CUB Práve posledný uvedený bod sa najviac prejavil v knihe Devil s Cub, ktorá bude predmetom analýzy v našom príspevku. Dej románu sa odohráva v regentskom Anglicku, teda v období, kedy boli ostrovania doslova posadnutí napodobňovaním svojich francúzskych susedov vo všetkých sférach spoločenského života. Francúzština predstavovala symbol vzdelanosti, uhladenosti a spoločenského postavenia. Háčik je však v tom, že angličtina a francúzština sú si veľmi blízke. Až 70 percent anglických slov je pôvodom francúzskych alebo sa cez francúzštinu do anglickej slovnej zásoby dostali. Georgette Heyerová si preto mohla dovoliť postavám do úst vkladať veľký počet francúzskych slov bez toho, aby ich vysvetlila. Slovenský čitateľ by im však nerozumel. Ukážeme si to na nasledovnom príklade:,à la bonne heure! said the irrepressible Vicomte. He laughed impudently up at the Marquis.,For what do you wait, mon cher? You are infinitely de trop. (Heyer, 2003, s. 166)

206 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Pri preklade tohto úryvku, obsahujúceho až tri francúzske výrazy, do úvahy prichádza použitie jedného z nasledovných riešení: 1 Ponechanie cudzieho slova bez vysvetlenia À la bonne heure! zvolal neskrotný vikomt a drzo sa zaškeril na markíza. Na čo čakáte, mon cher? Ste nesmierne de trop. Hoci je úryvok preložený, veľa nám toho o jeho obsahu nenapovedal. Príklon k exotizácii v tomto prípade nepredstavuje vhodné riešenie, pretože text čitateľovi nesprostredkováva úplnú informáciu. Prekladateľ by ho takýmto postupom ukrátil o mnohé komické narážky či poznámky. Navyše pri zvýšenom výskyte cudzích výrazov by sa preňho text postupne stal nezrozumiteľným. 2 Nahradenie cudzieho slova slovenským ekvivalentom Výborne! zvolal neskrotný vikomt a drzo sa zaškeril na markíza. Na čo čakáte, drahý bratanec? Ste nesmierne nadbytočný. Vďaka naturalizačnému prekladu čitateľ konečne pochopí, čo chce vikomt svojmu bratancovi povedať. Substitúciou cudzích prvkov slovenskými sme ho však ukrátili o zážitkovosť a dôležitý exotizujúci prvok. Na druhej strane niektoré vydavateľstvá prekladateľovi kážu túto stratégiu čiastočne uplatňovať pri preklade kníh, ktoré sa priam hmýria inojazyčnými slovami. 3 Vysvetlivky pod čiarou À la bonne heure 1! zvolal neskrotný vikomt a drzo sa zaškeril na markíza. Na čo čakáte, mon cher 2? Ste nesmierne de trop 3. à la bonne heure 1 výborne mon cher 2 drahý de trop 3 nadbytočný, nadmieru, príliš veľa Hoci by sa vysvetlivky pod čiarou mohli javiť ako vhodné riešenie, v beletrii sa s ohľadom na rýchlosť a plynulosť čítania neodporúčajú používať. 4 Naznačenie významu v uvádzacej vete À la bonne heure! potešil sa (nadšene vykríkol) neskrotný vikomt a drzo sa zaškeril na markíza. Na čo čakáte, mon cher? Ste nesmierne de trop. V tomto prípade sa neutrálne said nahradilo príznakovým potešil, aby sa naznačil význam francúzskeho zvolania. Zvyšné dva výrazy však ostali bez vysvetlenia. Hoci sa tento postup nedá uplatniť v každej situácii, vo výslednom texte budí dojem prirodzenosti.

207 II. Umelecký preklad 5 Zdvojenie (zopakovanie slova v texte aj po slovensky),à la bonne heure! Vskutku výborné! zvolal neskrotný vikomt a drzo sa zaškeril na markíza.,mon cher, bratanec drahý, na čo ešte čakáte? Azda nevidíte, že ste nesmierne de trop, ako sa to povie po vašom... nadbytočný? (Heyerová, 2012, s. 168) Ako vidieť, preklad je dlhší než originál. Namiesto toho, aby sme výrazy suchopárne zopakovali po slovensky, vikomtovi sme do úst vložili slová vskutku, aby sme zdôraznili význam cudzieho zvolania, a ako sa to povie po vašom, aby sme naznačili, že prehovor vyslovil cudzinec. Text tak na čitateľa pôsobí prirodzenejšie, je zrozumiteľný, logický a neochudobňuje ho o žiadne informácie. Keďže toto riešenie sa ukázalo byť najvhodnejšie, používali sme ho aj pri ostatných prípadoch výskytu cudzích výrazov v románe. Pozrime si ďalšie príklady, do ktorých sú za účelom dôveryhodnosti okrem prekladov francúzskych spojení vložené slová s vysvetľovacou (teda, len preto) a zdôrazňujúcou funkciou (veru tak, presne tak, priam). And that mother, she is nothing but an entremetteuse! (Heyer, 2003, s. 149) A jej matka, tá nie je nič iné než entremetteuse! Obyčajná kupliarka, veru tak! (Heyerová, 2012, s. 151)... for she appears to me to be a young woman not at all comme il faut. (Heyer, 2003, s. 147)... lebo sa mi nejaví ako mladá dáma comme il faut, teda ako sa patrí. (Heyerová, 2012, s. 149) If Vidal is with them, it is sans doute, to make it to appear quite respectable. They had fled, perhaps to Dijon, and Vidal went to to en chaperon, in effect. (Heyer, 2003, s. 208) Ak je s nimi Vidal, je to sans doute, určite len preto, aby celá záležitosť pôsobila vážene. Všetci traja utiekli, asi do Dijonu, a Vidal im... im robí en chaperon... presne tak spoločníka. (Heyer, 2012, s. 240) Monseigneur, I find you fort exigeant today. (Heyer, 2003, s. 24) Monseigneur, dnes ste nejaký náročný, priam fort exigeant. (Heyerová, 2012, s. 27) Osobitný problém predstavujú oslovenia, pretože explikácia v týchto prípadoch pôsobí redundantne. V nasledovnej vete sa matka prihovára milovanému synovi:,i hope you did not enrage her, mon petit? Léonie said anxiously. (Heyer, 2003, s. 23),Synček môj, mon petit, dúfam, že si ju ešte viac nerozzúril? opýtala sa znepokojene Léonie. (Heyerová, 2012, s. 25) Ako vidieť z uvedeného príkladu, francúzske spojenie je síce zopakované po slovensky, ale nachádza sa na začiatku vety. Mon petit doslovne znamená môj drahý, drobný, moje mláďa. Ani jednu z týchto variánt by však nepoužila ustráchaná matka, ktorá sa prihovára

208 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy svojmu synovi. Dané oslovenie by sa dalo preložiť ako synček môj, chlapček môj. V osloveniach sme väčšinou za účelom prirodzenosti ako prvý uvádzali slovenský výraz. 2 Cudzojazyčné výrazy v knihe SOPHIINA VOĽBA Pre porovnanie opísaných postupov sme si zvolili knihu Sophiina voľba, ktorú do slovenčiny v roku 1986 preložila Zora Juráková. Najznámejší román Williama Styrona ponúka hneď niekoľko cudzích jazykov. Okrem pôvodnej angličtiny sa prekladateľka musela popasovať s nemčinou, francúzštinou, poľštinou a dokonca s jazykom jidiš. Hlavná hrdinka Sophia navyše používa skomolené anglické slová či nesprávne tvary nepravidelných slovies a chybné preložky. Stingo, teda samotný autor prezlečený za hlavného hrdinu, jej angličtinu zhodnotil nasledovne: Nechcem to preháňať, ale z času na čas by som sa rád pokúsil zreprodukovať Sophiinu lahodne komolenú angličtinu. Prirodzene, hovorila lepšie ako dobre a navyše aspoň podľa mňa jej jazyk bol ešte zaujímavejší pre tie drobné kotrmelce v gramatike, najmä keď musela použiť príšerné tvary nepravidelných slovies. (Styron, 1986, s. 66) Okrem nedokonalej angličtiny bola Sophiina reč príznačná aj veľkým počtom francúzskych výrazov. Hlavná hrdinka ich vkladala do viet v prípadoch, keď si na nejaké anglické slovo nevedela spomenúť, prípadne sa s ním zatiaľ nestretla, alebo si nebola istá jeho výslovnosťou. Prekladateľka tieto situácie najčastejšie riešila zdvojením, resp. tzv. vnútornými vysvetlivkami. Ukážeme si niekoľko príkladov: She smiled, aware of the warm blush in her cheeks.,pas de flatterie, monsieur. (Styron, 1979 s. 125) Usmiala sa, vedomá si, že sa zapýrila.,pas de flatterie, monsieur. Nijaké lichôtky, pane. (Styron, 1986, s. 170) I idly wondered if some of the more sophisticated of the Maple Court habitués did not regard us as a ménage à trois. (Styron, 1979, s. 159)... občas som si pomyslel, či niektorí zo všímavejších štamgastov Javorového dvora nás nepokladajú za ménage à trois, manželov s domácim priateľom. (Styron, 1986, s. 218) V obidvoch prípadoch vnútorná vysvetlivka nasleduje hneď za francúzskym výrazom. Suchá postpozícia, navyše v prvej ukážke použitá v priamej reči, však pôsobí nezvyčajne a neprirodzene. Okrem toho preklad druhého spojenia sa nám nezdá byť celkom správny. Francúzske ménage à trois totiž znamená manželský trojuholník. Výrazom domáci priateľ by sme v našej kultúre označili skôr psa ako človeka. Oveľa prirodzenejšie znejú vety, do ktorých prekladateľka vkladá slová naznačujúce, že Sophia si na dané slovo nevie spomenúť. There was still another place not far away, a vast usine where was made artificial synthétique caoutchouc, rubber. (Styron, 1979, s. 127)

209 II. Umelecký preklad A neďaleko bolo ešte jedno miesto, veľká usine áno, fabrika kde sa robil umelý synthétique caoutchouc guma sa to povie? (Styron, 1986, s. 172) I have made this comment dit-on, fêlure... crack! crack in the mask already... (Styron, 1979, s. 203) Už som raz urobila... comment dit-on, fêlure... no, ako sa to povie... takú túto v maske...áno, trhlinu, už som mu urobila trhlinu v maske... (Styron, 1986, s. 275) Z obidvoch ukážok vidíme, že prekladateľka dômyselne používa tri bodky a spojenie ako sa to povie, aby naznačila, že Sophia rozmýšľa nad správnym výrazom. Vďaka tomu text nadobúda dôveryhodnosť a prirodzenosť. Zora Juráková nechávala cudzie slová v preklade bez vysvetlenia len v prípadoch, kedy bol ich pravopis veľmi podobný slovenskému a predpokladala, že čitateľ si vie domyslieť ich význam. Cez ulicu bola postavená barrière a nemeckí vojaci mi nedovolili prejsť. (Styron, 1986, s. 104)... a za to sa tak strašne hanbím, podobne ako ty, Stingo, keď cítiš tú misére pre farebných tamdolu u vás na juhu. (Styron, 1986, s. 98) V prvom príklade zrejme každý čitateľ odhalí, že francúzske barrière znamená bariéra, a takisto slovo misére sa veľmi nápadne podobá na slovenské mizéria, čiže bieda, núdza. Tento postup sa však prekladateľke nie vždy vyplatil. Pozrime sa na nasledovné ukážky: Niekoho ako tú fešnú Leslie Lapidusovú, ale menej koketnú, viac complaisante (Styron, 1986, s. 359) Prečo si nesadneš vedľa tej premiére putain z Flatbush Avenue? (Styron, 1986, s. 240) Slovenský čitateľ by len ťažko uhádol, že francúzske complaisante znamená ochotný, úslužný. Pri porovnaní francúzskeho a anglického pravopisu však zistíme, že sú takmer totožné. V druhom úryvku by si slovenský čitateľ výraz premiére putain pravdepodobne spájal s nejakou premiérou a nenapadlo by mu, že premiére putain znamená prvotriedna prostitútka. Zatiaľ čo pri francúzštine predstavovala najpoužívanejšiu stratégiu explikácia, pri ostatných jazykoch prekladateľka využívala iné postupy. Nemecké slová ako Menschentiere, Massenmord, Dreckpolack, Herr Kommandant či judenfeindlich ostali v texte bez vysvetlenia. Tieto výrazy sú v hlavách nielen Slovákov, ale aj mnohých ďalších národov na celom svete hlboko zakorenené v spojení s vojnou. Sú nositeľmi exotickosti a najmä zážitkovosti, pretože vďaka nim sa čitateľ dokáže lepšie vcítiť do danej situácie. V tomto prípade sa ponechanie cudzojazyčného spojenia bez vysvetlenia nedá chápať inak než adekvátne.

210 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Otázkou však ostáva, prečo prekladateľka menila nemecký pravopis a niektoré podstatné mená ako reichsführer, deutsch či anschluss používala s malým začiatočným písmenom. Navyše na vyjadrenie násilného pripojenia Rakúska k nacistickému Nemecku slovník KSSJ uvádza poslovenčený výraz anšlus. Bez vysvetlenia ostali aj ďalšie exotizujúce nemecké výrazy:,nur nicht aus Liebe weinen, žalostil prenikavý, uslzený hlas... (Styron, 1986, s. 309),Aufwecken, Lotte! šepkal chrapľavo.,aufwecken, mein schöne Blume, mein kleine Engel! (Styron, 1986, s. 303)... a tak si najradšej spomínam na jedlá, aké varila v tej veľkej kuchyni v dome v Krakove na Wiener Gulaschsuppe, na Schnitzel... (Styron, 1986, s. 100) Poľština a jidiš sú v románe zastúpené v najmenšej miere. Zatiaľ čo Sophiinu materčinu prekladateľka ponechala v pôvodnom znení a bez vysvetlenia, slová v jidiš prispôsobovala slovenskému pravopisu: mesch menš, Yiddish jidiš, shiksa šiksa, mamaloshen mamelusen. Po analýze všetkých jazykov treba povedať, že Zora Juráková si so všetkými prekážkami, ktoré pre ňu preklad v preklade pripravil, poradila veľmi dobre. Nerozhodla sa len pre jednu metódu, ale v závislosti od situácie, a najmä od jazyka využívala všetky v úvode opísané metódy. Najmenej využívala nahrádzanie cudzojazyčných výrazov slovenskými ekvivalentmi a vysvetlivky pod čiarou. Vysvetlivky využila len vtedy, keď sa v anglickom texte vyskytla nemecká pieseň, čo považujeme za adekvátne riešenie. Niektoré nemecké slová a jazyk jidiš prispôsobila slovenskému pravopisu. Najpoužívanejšie dva postupy predstavovali vnútorné vysvetlivky a ponechanie originálneho výrazu bez vysvetlenia. Záver Z komparatívnej analýzy vyplýva, že pri výskyte cudzojazyčných výrazov v texte existuje niekoľko možných prekladateľských prístupov. Ideálna situácia by nastala, keby sa v slovenčine ustálil jednotný postup, ktorého by sa prekladatelia pridržiavali. V praxi je to však nemožné, pretože ani samotný autor pri písaní originálu nepostupuje tak premyslene. Čiastočne to cíti aj čitateľ Sophiinej voľby, pretože hlavná hrdinka na začiatku knihy používala veľký počet cudzích výrazov a skomolených slov, ale v závere románu sa vyskytujú v oveľa menšej miere. Mohla to spôsobiť skutočnosť, že Sophiina reč autorovi zovšednela, a preto v texte stratila príznakovosť. Nedá sa totiž predpokladať, že Sophia by sa za také krátke obdobie (jedno leto) v angličtine dokázala tak výrazne zlepšiť. Myšlienku jednotného prístupu vyvracia aj fakt, že prekladateľské stratégie sa riešia od prekladu k prekladu a od príkladu k príkladu. Analýza ďalej ukázala, že pri výbere správneho riešenia prekladu v preklade je potrebné vziať vo úvahy najmä príbuznosť jazykov. Ak sú jazyky kultúrne a lexikálne blízke (angličtina francúzština), alebo sa ich cesty v histórii stretli (slovenčina a nemčina počas 2. svetovej vojny), prekladateľ sa môže rozhodnúť nechať cudzojazyčné výrazy v texte bez

211 II. Umelecký preklad vysvetlenia. V opačnom prípade by mal slová vysvetliť, aby čitateľa neukrátil o žiadne informácie. Niet pochýb o tom, že zdvojovanie predstavuje najťažšiu cestu, ktorou sa prekladateľ môže vybrať. Nie je totiž žiadnou výnimkou, že cudzojazyčným slovám v texte nerozumie, preto musí osloviť odborníka na daný jazyk, aby mu s nimi pomohol. Následne treba dané slová napasovať do vety tak, aby sedeli aj pády, číslo (jednotné, množné) a spôsob oslovenia (tykanie, vykanie) a na záver vetu preformulovať tak, aby opakovanie neznelo umelo a strojene. Hoci si to často neuvedomujeme, preklad v preklade sa objavuje v mnohých textoch určených na preklad. Jeho výskyt v origináli však rozhodne netreba podceňovať. Je nositeľom zážitkovosti, cudzosti a nezriedka je aj sprostredkovateľom dôležitých informácií. Veríme, že porovnaním prekladateľských riešení použitých v uvedených dvoch románoch sa nám podarilo vzbudiť u prekladateľov záujem o danú problematiku a inšpirovať ich k novým tvorivým riešeniam. Literatúra HEYER, G.: Devil s Cub. Don Mills : Harlequin Books S.A., 2003, 269 s. HEYEROVÁ, G.: Diablovo plemeno. Ikar : Bratislava, 2012, 272 s. POPOVIČ, A.: Teória umeleckého prekladu. 2.vyd. Bratislava : Tatran, 1975, 293 s. Slovenské slovníky. In: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV. [online]. [cit: ]. Dostupné na internete: < STYRON, W.: Sophie s Choice. In: EN s. [online]. [cit: ]. Dostupné na internete: < STYRON, W.: Sophiina voľba. Bratislava : Tatran, 1986, 624 s. ŠALING a kol.: Veľký slovník cudzích slov. 5. rev. a dopl. vyd. Bratislava : SAMO, 2008, 1184 s. The Free Dictionary. [online]. [cit: ]. Dostupné na internete: < VILIKOVSKÝ, J.: Preklad ako tvorba. 1. vyd. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1984, 240 s. Summary ON PROBLEMS OF OCCURRENCE OF FOREIGN LANGUAGE EXPRESSIONS IN ENGLISH TEXTS The article deals with problems that occur when translating an English text containing foreign expressions into Slovak. The author s aim is to present different ways of dealing with such situations and so help other translators facing this problem. She offers her own suggestions from the historical novel Devil s Cub by Georgette Heyer and compares them with solutions used in the book Sophie s Choice by William Styron. Kontakt: Mgr. Lucia Kozáková Katedra anglistiky a amerikanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava kozakova.lucia@gmail.com

212 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy O SŁOWACKIM PRZEKŁADZIE WOJNY POLSKO RUSKIEJ POD FLAGĄ BIAŁO CZERWONĄ DOROTY MASŁOWSKIEJ Gabriela Olchowa Wojna polsko-ruska pod flagą biało-czerwoną Doroty Masłowskiej opublikowana została w Polsce w 2002 roku. Debiut literacki D. Masłowskiej stał się wydarzeniem na polskim rynku wydawniczym a autorka została nominowana do Nike w 2002 r. Utwór od samego początku wzbudzał wiele kontrowersji. Z jednej strony szokował i oburzał, a z drugiej wzbudzał ciekawość, intrygował. Uznany został za pierwszą polską powieść dresiarską. To opowieść o życiu blokersów, ludzi zdemoralizowanych, zdegradowanych, zepchniętych na margines, którym nieobce są używki: alkohol i narkotyki. Na słowackim rynku powieść D. Masłowskiej pojawiała się w 2004 roku dzięki wydawnictwu Ikar pt. Sneh a krv w tłumaczeniu Tomáša Horvátha. Tłumacz podjął sie bardzo trudnego zadania, gdyż Masłowska ukazuje młode pokolenie, którego zasób słownictwa pełny jest wyrazów o negatywnym wartościowaniu, zwrotów potocznych i slangowych, stąd obecność licznych wulgaryzmów, które przeważnie sprawiają wiele trudności przy tłumaczeniu, w dodatku bardzo często nie są reprezentowane w słownikach. Jak wiadomo, tłumacz powinien wprowadzić tekst do obiegu w kulturze docelowej tak, by zaistniał on w sposób równoważny temu, jak zaistniał w kulturze źródłowej. Musi więc uwzględniać skarbiec kultury danego narodu. W niniejszym artykule, pod tym właśnie kątem, zostanie poddany analizie słowacki przekład Wojny polsko-ruskiej pod flagą biało-czerwoną. Poniżej przyjrzymy się przekładowi komponentów kulturowych i językowych np. skrótowców, związków frazeologicznych wulgarnych, kolokwialnych i slangowych, wulgaryzmów. Tłumacz miałby stosować zabieg naturalizacji elementów lingwistyczno-kulturowych w języku docelowym przekładu. Widoczne jest to w następujących przykładach: będziemy składki do ZUS u płacić (s. 134) platiť odvody do Všeobecnej zdravotnej (s. 206) na gmach MEN-u wywozić prawicę na taczkach (s. 128) na stavbu MŠ vyvážať pravicu na táčkach (s. 193) P.S. S. Społem (s. 29) PSS spotrebné družstvo (s. 46) Mogłaby wystąpić z tym całym swoim przenośnym burdelem w Śmiechu warte. (s. 5) Mohla by vystúpiť s celým tým swojím prenosným bordelom v Päť minút slávy. (s. 10) Miejscami tłumacz wyjaśnia komponenty dotyczące realiów np. ZHP (Związek Harcerstwa Polskiego) (s. 123)

213 II. Umelecký preklad Zväz poľských skautov (s. 189). Niestety zdarzyło się, że tłumacz niefortunnie przełożył zawarty w powieści D. Masłowskiej skrótowiec: szybko, sprawnie niczym ZHR na manewrach (s. 47) rýchlo, zručne ako Zväz sovietskych pionierov na manévroch (s. 73). Gdzie ZHR oznacza Związek Harcerstwa Rzeczypospolitej, który wychowuje młodzież w oparciu o wartości chrześcijańskie i nawiązuje do działalności skautów w czasach II Rzeczpospolitej, więc niezrozumiałe pozostaje odwołanie się tłumacza do sowieckich pionierów, którzy zarówno w Polsce i na Słowacji bardzo źle się kojarzą. Kolejny przykład także ukazuje niewłaściwy przekład komponentu kulturowego: Teleexpress (s. 50) - Teleráno (s. 79). Wydaje się, że lepszym rozwiązaniem byłyby Rýchle televízne správy, dzięki czemu podkreślona zostałaby krótka i szybka forma wiadomości telewizyjnych. Jednak pewną część elementów kulturowych T. Horváth pozostawił zgodnie z oryginałem bez zabiegu naturalizacji, co niestety nie ułatwia czytelnikowi powieści D. Masłowskiej odbiór np. Stałeś się naspidowany na prochu lump. Jakub Szela. Pierdolnięty wampir z Zagłębia. (s. 19) Si lump naspídovaný práškami. Jakub Szela. Jebnutý upír zo Zagłębia. (s. 30) W cytowanym fragmencie przywołana została postać Jakuba Szeli przywódcy krwawego pogromu z 1846 roku, podczas którego chłopi mordowali szlachtę żyjącą w Galicji. Ponadto w tekście pojawia się druga postać Wampir z Zagłębia Zdzisław Marchwicki - człowiek oskarżony o zamordowanie 14 kobiet w latach 60 tych XX wieku. T. Horvath nie próbuje znaleźć w kulturze słowackiej jakiegokolwiek przykładu, stawia na nieprzekładalność tej frazy i zostawia nazwy własne w oryginalnym brzmieniu. W ten sposób skojarzenie Jakuba Szeli z wampirem jest niejasne dla słowackiego czytelnika, podobnie jak nazwa Zagłębie jest dla niego zupełnie nieczytelna, a tym samym cały kontekst odnoszący się do znarkotyzowanego głównego bohatera. Podobnie w dalszych przykładach: Jakby przybyła z odległego Monaru ratować moralnie ofiary nikotyny (s. 86) keby sem pricestovala z ďalekého Monaru morálne zachraňovať obete nikotínu (s. 133) Płyty i wydawnictwa zespołu Mazowsze (s. 38) Platne a publikácie súboru Mazowsze (s. 59) PKS Kamienna Góra (s. 45) - PKS Kamienna Góra (s. 70) ZChN owcem (s. 34) - ZCHN-ista (s. 54) Ponownie nazwy własne nie zostały zneutralizowane przez tłumacza, w sytuacji gdzie można by np. skrótowiec PKS (Państwowa Komunikacja Samochodowa) zapisać jako

214 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Autobusová doprava Kamienna Góra lub Mazowsze folklórny súbor Mazowsze. T. Horváth pozostawił nazwę: Monar, pod którą kryje się stowarzyszenie przeciwdziałające narkomanii, bezdomności, AIDS itp. oraz skrótowiec ZChN Zjednoczenie Chrześcijansko-Narodowe. Niestety w przekładzie pojawiły się także błędy np. Więc się zabieraj szybko, jak nie chcesz nam dwojgu narobić problemów, żółtych papierów (s. 28) Tak rýchlo padaj, ak nám obom nechceš narobiť problémy, úmrtné listy (s. 44) Barszcz gorący kubek, pieczarkowa, cebulowa (s. 45) Za tanier horúceho boršču, šampiňonová polievka, cibuľová (s. 70) AGD (s. 35) - tv, audio-video (s. 54) W powyższych cytatach tłumacz nieprawidłowo przełożył żółte papiery, które oznaczają chorobę psychiczną oraz gorący kubek zupę zalewaną wrzątkiem, w języku słowackim vifon / sáčková polievka. Niewłaściwie odczytany został również skrótowiec AGD artykuły gospodarstwa domowego, słowackim ekwiwalentem jest biela technika. Kolejnym problemem był przekład wulgaryzmów, co nie jest zadaniem łatwym, bo wymaga bardzo dużego wyczucia, przede wszystkim jeśli chodzi o zakwalifikowanie danego leksemu, zwrotu czy wyrażenia pod względem stopnia jego wulgarności. Ocipiałeś? Siding to byś mógł dać wymalować (s. 64) Preskočilo ti? Siding by si mohol dať namaľovať (s. 100) Boję się, że coś mi odpierdoli (s. 3) Boja sa, že mi rupne v bedni (s. 3) i już jestem lekko podkurwiony, bo nie lubię jak coś się dzieje nie po myśli (s. 6) A už mierne chytám nervy, lebo nemám rád, keď sa niečo deje mne napriek (s. 11) muszę stwierdzić z przykrością, mnie prowadzi do kurwicy (s. 11) musím s ľútosťou konštatovať, ma vytáča až k amoku (s. 19) Mówisz, żebym nie pierdolił od rzeczy, od sedna sprawy (s. 7) Hovoríš, aby som nekecal od veci, od jadra veci (s. 12). W słowie ocipiałeś mamy zakodowany element zwariowania, szaleństwa. W przekładzie słowackim preskočilo ti jest semantycznym ekwiwalentem polskiego zwariowania, ale nie oddaje ważnej cechy kulturowej języka polskiego połączenie z kobiecymi genitaliami i przypisanie głupoty kobietom. W pozostałych przytoczonych przykładach w języku docelowym zastosowane wulgaryzmy były mniej nacechowane, niż w oryginale, gdzie ich treść jest bardziej dosadna.

215 II. Umelecký preklad Zdarza się także, że tłumacz użył formy z języka ogólnego, a nie ze slangu, oddając zaledwie znaczenie, co powoduje zgrzyt, bo nie została zachowana stylistyka wypowiedzi np. kolejny dodatkowy szmal (s. 45) ďaľší dodatočný zisk (s.70) W przekładzie są także poprawnie przetłumaczone wyrazy slangowe: Tak, mówię to. Bez ściemy (s. 16) Áno, hovorím to. Bez servítky (s. 26) Zbajerować prezesów, magistrów, zbajerować tych wszystkich nadzianych ortopedałów (s. 15) Presrať predsedov, magistrov, presrať všetkých tých ortopedaerastov v plnke (s. 25) robi syf w całym mieście (s. 54) urobí svinčík v celom byte (s. 84). Poniższe fragmenty tekstu ukazują właściwie przełożone wulgaryzmy np. Ja mówię do Arlety, żeby spierdalała (s. 7) Hovorím Arlete, aby pálila do riti (s. 13) Spedalony pedał od edukacji od spraw liter (s. 12) ten buzerantský buzík zo školstva vo veciach písmenkovej polievky (s. 21) W artykule tym zwrócono uwagę tylko na część problemów związanych z tłumaczeniem komponentów kulturowych i językowych. Zostały ukazane trudności zwłaszcza z przekładem słownictwa o zabarwieniu slangowym i wulgarnym. W przekładzie pojawiły się problemy z doborem odpowiednich ekwiwalentów. Wskazano ponadto na niewłaściwe nacechowanie wulgaryzmów w tekście docelowym, jak również na występujące błędy semantyczne, których nie powinno być. Z jednej strony należy sobie zdawać sprawę z licznych wyzwań dla tłumacza przy przekładzie Wojny polsko-ruskiej, jednak z drugiej, trzeba stwierdzić, że prezentowane niedoskonałości przekładu T. Horvátha mogą utrudniać słowackiemu czytelnikowi odbiór i właściwą ocenę twórczości D. Masłowskiej. Literatura MASŁOWSKA D.: Wojna polsko - ruska pod flagą biało - czerwoną. Warszawa : Lampa i Iskra Boża, 2002, 158 s. MASŁOWSKA D.: Sneh a krv. Przełoż. Tomaš Horváth. Bratislava : Ikar, 2004, 239 s.

216 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Summary O SLOVENSKOM PREKLADE ROMÁNU DOROTY MASŁOWSKEJ "SNEH A KRV" Článok je venovaný problematike prekladu jazykových a kultúrnych jednotiek, napr. frazeologizmov vulgárnych, hovorových a slangových, ktoré možno nájsť v románe Doroty Masłowskej Wojna polsko-ruska pod flagą biało-czerwoną. Analyzovali sme v ňom slovenský preklad Tomáša Horvátha s názvom Sneh a krv. Sledovali sme preklad kultúrnych komponentov, frazeologizmov, vulgarizmov z hľadiska jazyka, ktorý je odrazom subkultúry mladých ľudí nazývanej kultúrou sídliskovej mládeže alebo mládeže v dresoch. Uvádzame príklady, v ktorých preklad verne zodpovedá originálu, ale pozornosť sústreďujeme najmä na ilustrácie nesprávneho prekladu, pričom poukazujeme na príčiny týchto chýb. Ťažkosti T. Horváthovi spôsoboval predovšetkým preklad kultúrnych komponentov, slangu a vulgarizmov, neadekvátne identifikovanie stupňa ich vulgárnosti. Objavili sa aj problémy spojené s nepochopením významu daného frazeologizmu alebo nesprávnym zhodnotením jeho štylistickej príznakovosti. Kontakt: Mgr. Gabriela Olchowa, PhD. Katedra slovanských jazykov, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica ginginha@go2.pl

217 II. Umelecký preklad KRITIKA PREKLADU POÉZIE SLOVENSKÉ PREKLADY ARGENTÍNSKEHO SPISOVATEĽA Daniela Ováriová Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges ( ) patrí medzi najčítanejších autorov hispanofónnych krajín. Medzi čitateľmi je známy najmä ako poviedkár, ale sám autor sa vyjadril, že próza nemôže zatieniť jeho poéziu a oba literárne žánre sú spolu s esejami tri spojené nádoby, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a dopĺňajú. Už od detstva Borges cítil silnú túžbu po literatúre najskôr ako vášnivý čitateľ, neustále obklopený knihami v knižnici svojho otca, ktorá bola pre Borgesa od začiatku symbolom raja a zasľúbenej zeme. Netreba opomenúť, že Borges je známy nielen ako spisovateľ, ale aj prekladateľ hlavne anglofónnej literatúry. Už ako deväťročný preložil Šťastného princa od Oscara Wilda. V jeho poézii nachádzame množstvo alúzií na mytológiu, filozofiu a literatúru, ktoré podčiarkujú interkulturalitu a intertextualitu Borgesových, nielen poetických, diel. Pri čítaní Borgesových textov obdivujeme slobodu a voľnosť, s akou sa autor pohyboval v priestore svetovej literatúry a kultúry (Šišmišová, 2003, s. 33) Aj samotný prekladateľ Borgesovej poézie do slovenčiny Ján Zambor vyzdvihuje Borgesove hlboké poznatky o rôznych kultúrach, mytológiách a filozofiách. Špecifikom Borgesovej poézie je, že vyrastá nielen zo životnej skúsenosti a jej reflexie, ale aj z reflektovania rozsiahlej a hlbokej erudície ako dôležitej súčasti autorovho sveta, a dodáva, že poéziu charakterizuje vysoká miera intertextuality a interkulturality; učenosť tu poéziu nezabíja, naopak, je jej dôležitým predpokladom. (Zambor, 2010, s. 156) V zásade platí, že umelecké dielo je spojením tematickej a formálnej roviny. Pri preklade poézie je estetická hodnota niekedy najdôležitejším aspektom, ktorý sa musí preniesť. Preklad básne musí byť v prvom rade básňou (Robyana, Sánchez, A., 2003, s. 207). Nájdu sa aj teoretici, ktorí tvrdia, že poéziu by mali prekladať iba básnici, či dokonca existuje aj názor, že poézia je nepreložiteľná (1). Zložitosť prekladu poézie spočíva hlavne v preklade rytmu, rýmu a ostatných fónických prostriedkov. Samotní básnici prekladatelia kladú dôraz na preklad formálnych aspektov básne. V prípade prekladu španielsky písanej poézie do slovenčiny ide o preklad medzi dvomi odlišnými verzologickými systémami. Zatiaľ čo španielsky systém je sylabický, slovenský patrí medzi sylabo-tonické. J. Levý v takomto prípade odporúča orientovať sa pri preklade básne skôr na jej vnútornú formálnu štruktúru (rým, tendencia vyjadriť emóciu istým zvukom, rytmus) ako na vonkajšiu (strofická forma, poradie rýmujúcich sa veršov, metrická schéma) a obhajuje svoj názor tým, že slovenský čitateľ nie je zvyknutý na sylabický verzologický systém a môže ho preto vnímať skreslene (Levý, 1983). Slovenské preklady Borgesa Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges je na Slovensku známy hlavne vďaka prekladom jeho prozaických textov. Na rozdiel od českých prekladov, ktoré už zahŕňajú skoro

218 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy celú jeho tvorbu, slovenská translatologická obec má pred sebou ešte množstvo práce. Borgesova poézia sa začala prekladať do slovenčiny najskôr v rôznych literárnych časopisoch. My sa obmedzíme len na Revue svetovej literatúry. V roku 1970 tu uverejnil preklad básne Poema de los dones pod názvom Báseň o daroch Vladimír Oleríny. O dekádu neskôr, v roku 1980, vychádza kniha Labyrint, ktorá obsahuje trinásť krátkych textov v próze a pätnásť básní, ktoré preložila hispanistka Nélida Noskovičová v spolupráci s básnikom J. Buzássym. Je to po prvýkrát, kedy Borgesova poetická tvorba vychádza knižne. V roku 2000 vychádza vo vydavateľstve Dilema zbierka básní J. L. Borgesa zostavená a preložená Jánom Zamborom Ten druhý, ten istý. Kniha obsahuje 54 básní z dvanástich kníh: Fervor de Buenos Aires (1923), Luna de enfrente (1925), El Hacedor (1960), El otro, el mismo (1964), Para las seis cuerdas (1965), Elogio de la sombra (1969), El oro de los tigres (1972), La rosa profunda (1975), La moneda de hierro (1975), Historia de la noche (1977), La cifra (1981) a Los conjurados (1985). Pri preklade niekoľkých básní Ján Zambor spolupracoval s dvoma prekladateľkami hispanistkami Elenou Račkovou a Evou Palkovičovou. My na analýzu vyberáme iba jednu báseň, Arte poética (El Hacedor /Tvorca, 1960). Analýza je kriticko-interpretatívna a pozostáva z dvoch etáp: 1. etapa: Analýza pôvodného textu básne: a. Analýza na tematickej rovine b. Analýza na štylisticko-formálnej rovine 2. etapa: Evaluácia translačného procesu. 1. etapa: Analýza pôvodného textu básne Báseň je poetickým manifestom Borgesa, jeho osobná Ars poetica. Ponúka jeho vnímanie poézie, ku ktorému sa na jednej strane pridáva téma nesmrteľnosti a na druhej strane nahliadanie na ľudský život ako na poéziu. a. Analýza na tematickej rovine V básni autor využíva prírodné motívy, aby tak vyjadril v prvom rade plynutie času a ľudského života a následne zauvažoval nad úlohou poézie a jej hodnoty vo svete. Báseň sa tematicky delí na tri časti, v prvej (prvé tri strofy) nachádzame tému tempus fugit, kde nám pripomína poéziu Jorgeho Manriqueho. Rovnako ako Manrique, autor porovnáva ľudské životy a rieky, upozorňuje na to, že všetci sme smrteľní, dokonca aj samotný čas sa každou minútou stráca ako voda v rieke (Mirar el río hecho de tiempo y agua / y recordar que el tiempo es otro río). Okrem motívu (život-rieka) využíva aj motív (smrťsen). Borges sa s obľubou vracia k Schopenhauerovej myšlienke, že život a sen sú stránkami tej istej knihy, že žiť znamená čítať stránky knihy rad za radom a že snívať znamená v tejto knihe listovať (Šimišová, 2003, s. 33). Aj smrť sa zobrazuje ako iba istý spôsob snenia. Broges rozvíja túto myšlienku a tvrdí, že zomrieť znamená len zaspať navždy (...) y que la muerte / que teme nuestra carne es esa muerte / de cada noche, que se llama sueño. V tretej strofe Borges porovnáva deň s ľudským životom (Ver en el día o en el año un símbolo / de los días del hombre y de sus años). Tvrdí, že vidieť túto symboliku v prírode, dokázať cítiť tieto elementy srdcom, je schopnosť písať poéziu: ver en la muerte el sueño, en

219 II. Umelecký preklad el ocaso / un triste oro, tal es la poesía. Je to kľúčový verš, pretože predstavuje spojivko medzi životom a poéziou. V tematicky odlišnej druhej časti básne, ktorá začína štvrtou strofou, Borges premieňa samotný život na poéziu. Poézii pripisuje nové atribúty: es inmortal y pobre. Tu prichádzame k veľkému kontrastu medzi životom (tak krehkým, krátkym, nezáleží na tom, či sme bohatí, či chudobní, nakoniec vždy dôjdeme do rovnakého mora ) a poéziou (,ktorá aj keď nič nevlastní, je nesmrteľná. Čítajú ju celé generácie a s plynutím času môže dokonca získať na hodnote ). Básnik píše, že poézia bola, je a bude a vždy sa vracia ako aurora či úsvit. Akoby tvoriť báseň bolo skôr vecou inštinktu než intelektu. Akoby bola prirodzenou súčasťou ľudskej bytosti, prírody, akoby patrila k prirodzeným procesom nášho kozmu. Poézia je ako pozerať sa do zrkadla, od autora sa vyžaduje absolútna úprimnosť, čo sa týka jeho citov, je potrebné vyjadriť sa z hĺbky svojho srdca: El arte debe ser como ese espejo / que nos revela nuestra propia cara. V poslednej tematickej časti (dve posledné strofy) nachádzame referencie na poéziu ako tradíciu. Básnik v prvom rade tvorí alúziu na Homérovu epopeju a spomína návrat Odysea na svoju rodnú Itaku, sviežu a skromnú. Borges vyjadruje myšlienku, že umenie je pre človeka jeho domovom, je ako Itaka pre Odysea, je miestom, kde nachádzame nekonečný pokoj. Navyše básnik popisuje, aké by umenie malo byť: de verde eternidad. Čím chce vyjadriť, že poézia je večná, zelená a svieža, no nie je skamenenou dogmou. Nie je de prodigios. Ozajstná poézia je jednoduchá, vôbec nie je komplikovaná, je niečím každodenným, súčasťou nášho života, pomáha nám žiť. Na záver básne sa Borges vracia k motívu nekonečnej rieky, ktorá plynie a zároveň je stojatá, robiac tak alúziu na Herakleita. Zároveň zdôrazňuje nesmrteľnosť poézie a vracia sa k začiatočnému motívu rieka, zvýrazňuje tak cyklický charakter poézie. b. Analýza na štylisticko-formálnej rovine Báseň pozostáva zo siedmich jedenásťslabičných štvorverší, ktoré sa navzájom rýmujú obkročným rýmom (ABBA). Rým v tejto básni je neobvyklý, pretože slová, ktoré ho tvoria, sú navzájom sémanticky prepojené (agua-río, sueño-muerte, símbolo-años, ocaso-poesía, cara-espejo, prodigios-itaca, interminable-el mismo). Vidíme tu jasnú a premyslenú snahu autora o podčiarknutie a zdôraznenie myšlienky básne. Navyše krásne podčiarkuje úsilie autora o vyjadrenie cyklickosti poézie. Treba podotknúť, že táto technika prispieva k dynamizácii verša. Paronomázia: Vidíme ju v druhej strofe sueño que sueña no soñar. Navyše, je to jasná aliterácia, kde neustále sa opakujúca hláska S v nás evokuje dych spiaceho človeka. Z translatologického hľadiska je dôležité všimnúť si aj jav presah verša, ktorý sa v básni často vyskytuje: Que teme nuestra carne es esa muerte / de Cada noche, que se llama sueño, Pri preklade takejto básne bohatej na presah verša je dôležité brať tento jav do úvahy a vhodne ho preniesť do textu prekladu, pretože dynamizuje verš a pomáha zosilňovať spájacie body medzi jednotlivými veršami. Paralelizmus je tiež prítomný v tejto básni, napríklad v prvých troch veršoch: Mirar el río hecho de tiempo y agua

220 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Y recordar que el tiempo es otro río Saber que nos perdemos como el río Výskyt slovesa na začiatku verša má istú fónickú funkciu, aj keď je dôležité zdôrazniť aj jeho sémantickú stránku. Slovesá (mirar, recordar, saber) majú spoločnú sému aktivita ľudského mozgu, najskôr sa na veci dívame (mirar), vieme o ich existencii (saber) a následne si ich ukladáme do pamäti (recordar). Domnievame sa, že táto črta nesie podtextovú správu pre čitateľa, a preto by sa mala zachovať aj v preklade. Tento paralelizmus pokračuje v každom začiatočnom verši až po štvrtú strofu a všetky slovesá majú spoločnú sému percepcia ľudskej mysle a zmyslov (mirar, recordar, saber, sentir, ver (2x)). 2. etapa: Evaluácia translačného procesu: Čo sa týka translácie tematickej roviny básne, začneme najskôr zamyslením sa nad prekladom samotného názvu. Ak vezmeme do úvahy, že báseň môžeme chápať ako istý osobný manifest na poéziu a básnickú tvorbu, domnievame sa, že na zdôraznenie a posilnenie myšlienky básne by bolo vhodnejšie namiesto slovenského ekvivalentu Básnické umenie použiť latinský výraz Ars poetica. 1. strofa Mirar el río hecho de tiempo y agua Y recordar que el tiempo es otro río, Saber que nos perdemos como el río Y que los rostros pasan como el agua. Sledovať prúd, čo stvoril čas a voda, a spomínať, že čas je iná rieka, vedieť, že strácame sa ako rieka, a že aj tváre plynú ako voda. Prvým problematickým bodom prekladu je podľa nášho názoru prvá strofa Mirar el río hecho de tiempo y agua Sledovať prúd, čo stvoril čas a voda. Domnievame sa, že ide o negatívny posun, pretože v texte predlohy je napísané, že čas a voda nestvorili rieku, ale sú jej súčasťou, takže ich postoj je pasívny, nie sú činitele. Ak by ich postoj bol aktívny a boli tvorcami rieky, v španielčine by verš znel nasledovne: Mirar el río hecho por tiempo y agua. Ďalším bodom na diskusiu môže byť zmena slova rieka (río) na prúd (corriente). Zastávame názor, že toto slovo je vo verši kľúčové a preto by sa malo zachovať aj v texte prekladu. Ponúkame nasledovné riešenie prvej strofy: Uzrieť rieku, tvorenú časom, vodou / a spomenúť si čas je iná rieka /vedieť, že strácame sa ako rieka, / že aj tváre plynú vedno s vodou. 2. strofa Sentir que la vigilia es otro sueño que sueña no soñar y que la muerte que teme nuestra carne es esa muerte de cada noche, que se llama sueño. Cítiť, že bdenie je len iný spánok, snívajúci, že nesníva, a koniec, strašiaci naše telo, je ten koniec každonočný, čo nazývame spánok. Je dôležité zdôrazniť, že postoj básnického ja je kontemplatívno-reflexívny, básnik sa zamýšľa nad rôznymi témami. V druhej strofe by sme sa radi zamysleli nad slovom koniec, ktoré prekladateľ použil na vyjadrenie španielskeho výrazu muerte (smrť). Myslíme si, že tu došlo k istému oslabeniu expresivity tohto slova a eufemizácii. Pretože slovo koniec je všeobecnejšie a menej výrazové ako slovo smrť. Preto navrhujeme, aby sa aj v preklade zachovala expresívnejšia forma smrť. Ďalším aspektom, ktorý vnímame za negatívny

221 II. Umelecký preklad z hľadiska štylistiky je využitie prechodníka a z neho odvodených prídavných mien, ktoré v básni, podľa nášho názoru, pôsobia rušivo. Je to napríklad tento verš a koniec strašiaci naše telo, kde slovo strašiaci môžeme nahradiť podraďovacou vetou čo plaší naše telo, ktorá pôsobí v texte prekladu prirodzenejšie. Ďalším príkladom je preklad paronomázie el sueño / que sueña no soñar ako spánok / snívajúci, že nesníva. Myslíme si, že zo štylistického a fonetického hľadiska by bolo vhodnejšie preložiť to nasledovne: spánok, ktorý sníva, že nesníva. Takýmto spôsobom sa nám aj výraznejšie zachová oxymoron originálu - sníva, že nesníva. Samozrejme sme si vedomí, že nie vždy je takáto substitúcia možná, pretože by sme tak porušili počet slabík vo verši. Návrh prekladu tejto strofy je teda nasledovný: Cítiť, že bdenie je len sen, či spánok / ktorý sníva, že nesníva, nuž a smrť / čo plaší naše telo, to je tá smrť / každej noci, čo nazýva sa spánok. 3. strofa Vidieť v dni alebo aj v roku symbol mnohých dní človeka a jeho rokov, premeniť chlad a urážanie rokov na krásnu hudbu, šumenie a symbol. Ver en el día o en el año un símbolo de los días del hombre y de sus años, convertir el ultraje de los años en una música, un rumor y un símbolo, Za pozitívny posun považujeme posilnenie expresívnosti v poslednom verši na krásnu hudbu, šumenie a symbol, kde výrazu hudba prekladateľ prisudzuje atribút krásna (hermosa), takýmto spôsobom podčiarkol hlavnú myšlienku básne, ktorá spočíva v prezentovaní poézie ako útechy v živote, niečo čo život obohacuje o estetično a krásno. To isté nastáva aj vo verši premeniť chlad a urážanie rokov, kde prekladateľ takisto sémanticky a expresívne dopĺňa slovo roky, pretože v človeku prirodzene vyvolávajú obavu z plynutia času a predstavu smrti, ktorá je chladná a tmavá ako najtemnejšia noc. Prekladateľ využíva amplifikáciu na doplnenie počtu slabík. 5. strofa A veces en las tardes una cara nos mira desde el fondo de un espejo; El arte debe ser como ese espejo que nos revela nuestra propia cara. Niekedy v súmraku sa črty tváre dívajú na nás z hĺbky zo zrkadla; umenie odvodzujme od zrkadla, čo odhalí nám črty našej tváre. V tejto strofe posun nastáva v prvom verši, kedy Zambor ponúka riešenie: sa črty tváre dívajú na nás. Podľa nášho názoru preklad výrazu la cara (tvár) výrazom črty tváre nie je adekvátny, pretože v slovenčine nie je prirodzené, aby sa dívali črty tváre, ale tvár samotná alebo oči atď., preto navrhujeme nasledovné riešenie Občas v podvečer zrak jednej tváre / upiera sa na nás zo dna zrkadla. Ďalším bodom na diskusiu je verš umenie odvodzujme od zrkadla, zatiaľ čo v pôvodnom texte máme takmer príkaz umenie má byť ako to zrkadlo, ktoré nám odhalí naše vlastné tváre: i umenie je podobou zrkadla / čo odhalí nám naše vlastné tváre. 6. strofa Cuentan que Ulises, harto de prodigios, lloró de amor al divisar su Itaca Verde y humilde. El arte es esa Itaca De verde eternidad, no de prodigios.

222 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Odyseus vraj ustal od zázrakov na skromnú. Umenie je na Itaku a z lásky plakal, hľadiac na Itaku zelenej večnosti a bez zázrakov. V šiestej strofe, kde sa rozvíja jedna z kľúčových tém básne: poézia ako tradícia, Borges hovorí: Verde y humilde. El arte es esa Itaca poézia je svieža a skromná. Umenie je pre básnika ako Itaka pre Odysea, túžobne o nej sníva, je to jeho domov, miesto, kde nachádza večný pokoj. Táto myšlienka nie je podľa nášho názoru až taká viditeľná v texte prekladu skromnú. Umenie je na Itaku. Je to príklad kondenzácie ako dôsledku zachovania rovnakého počtu slabík, pretože Zambor vypúšťa v preklade jeden atribút Itaky a to jej zelenosť, sviežosť. Je to dôležitá črta, vďaka ktorej potom nadväzuje na poéziu, kedy aj jej pripisuje vlastnosť de verde eternidad. Znova je tu aj využitý istý subjektívny oxymoron, pretože ak je niečo večné, je obyčajne petrifikované a nepripisuje sa mu vlastnosť sviežosti. Napriek tomu Borges tieto dva atribúty večnosť a sviežosť/zelenosť pri poézii spája, pretože aj v iných prácach u neho nachádzame názor, že poézia rokmi kvitne naberá na kráse. Ako riešenie ponúkame nasledovný preklad: Odyseus, vravia, sýty zázrakov / láskou plakal, keď zrak mu našla Itaka / svieža, skromná. Umenie je Itaka / tiež, sviežej večnosti a nie zázrakov. 7. strofa También es como el río interminable que pasa y queda y es cristal de un mismo Heráclito inconstante, que es el mismo y es otro, como el río interminable. Plynie a trvá nekonečná rieka, jej čírym zrkadlom je vždy ten istý nestály Herakleitos on, ten istý a iný, ako nekonečná rieka. Čo sa týka ponímania poézie ako tradície, Borges ju porovnáva s nekonečnou riekou, ktorá plynie, ale zároveň je stojatá. Rozvíja tu aj panteistický koncept, ktorý na ľudskú bytosť nazerá ako na nekonečné pokračovanie toho istého človeka, ktorý je zároveň v každom z nás niečím odlišný. Preto by sme sa chceli zamyslieť nad Zamborovým riešením: plynie a trvá nekonečná rieka, kde sa nám sloveso trvať (durar) nezdá ekvivalentom pre sloveso quedar (ostať, zostať), pretože sa obe uplatňujú na iných rovinách, trvať je uplatniteľné v čase a quedar v priestore. Domnievame sa, že z tohto dôvodu by bolo lepšie riešenie: Plynie stojatá, nekonečná rieka. Tak by sme vyjadrili Borgesovo presvedčenie, že poézia je plynúca (stále sa píšu nové básne, poézia je živá) a zároveň stojatá rieka (má určitú tradíciu, históriu a pôvod). Zároveň by sme znova vytvorili expresívnejšie oxymoronské spojenie. Ďalší paradox tejto strofy je panteistický názor, že v tej rieke života je vždy ten istý a zároveň odlišný Herakleitos. Zambor použil na preklad výrazu inconstante slovko nestály (inestable), čo nám ale presne nevystihuje kontradikciu a myšlienku verša. Borges vyjadruje svoj názor, že ľudská rasa má na tejto planéte isté trvanie, pokračuje jeho život na Zemi (rovnosť igualdad), ale zároveň sa každý deň narodia tisícky nových ľudí a tisícky zomierajú (neustála zmena rozdielnosť inconstante), a preto navrhujeme nasledovné riešenie, aby sme zachovali cyklickosť básne a myšlienky: Plynie stojatá, nekonečná rieka, / ktorá je tiež zrkadlom rovnakého, / iného Herakleita, rovnakého, / iného ako nekonečná rieka. Na záver by sme radi konštatovali, že z hľadiska metriky sa Zambor striktne pridŕžal východiskového textu a zachoval v texte prekladu taký istý počet slabík, rým a strofickú schému (ABBA). Túto úlohu mu sťažovali dva fakty. V prvom rade španielčina a slovenčina

223 II. Umelecký preklad patria do iných jazykových skupín, španielčina keďže je analytického charakteru, slová na koncoch veršov sa objavovali vždy v základnom tvare, na druhej strane slovenčina je syntetický jazyk a deklinácie tu značne sťažovali prácu prekladateľa, ako sme to videli aj v piatej strofe, kde prekladateľ musí zachovať slovo v tom istom páde, ako ho použil v predchádzajúcom verši: dívajú sa na nás z hĺbky zo zrkadla, umenie odvodzujeme od zrkadla. Ďalším problematickým bodom je typický znak španielskej metriky sinalefa, ktorá sa v básni často vyskytuje. Uvedieme za všetky len jeden príklad v prvom verši: Mirar el río hecho de tiempo y agua. Básnik má k dispozícii 13 veršov, aj keď vďaka sinalefe je to nakoniec len jedenásť, prekladateľovi neostáva nič iné iba využiť jedenásť slabík, ktoré má k dispozícii, pretože v slovenčine sa tento jav nevyskytuje. Na záver by sme radi konštatovali, že aj napriek tomu, že báseň môže na čitateľa v prvom pláne pôsobiť jednoducho (autor nevyužíva zložitú slovnú zásobu ani syntax), analýzou sme dospeli k skutočnosti, že skrýva niekoľko interpretačných vrstiev, ku ktorým by sa prekladateľ mal dopracovať. Ďalšou výhodou pri našej malej štúdii bolo, že pôvodný text už disponuje v slovenčine prekladom. Táto skutočnosť nám umožnila preskúmať text aj z iného pohľadu a to, ako sa na ňom prejavil translačný proces. Ku každej analyzovanej strofe navyše ponúkame aj naše vlastné riešenie, pretože sa domnievame, že pokiaľ má kritika byť konštruktívna, mala by ponúkať aj riešenia diskutovaných bodov. Sme presvedčení, že štúdie tohto typu, či už v menšom alebo väčšom rozmere, sú nesmierne dôležité, keďže prekladu poézie hispanofónnych krajín a rovnako kritike prekladu poézie sa v slovenskej prekladateľskej obci venuje veľmi malá pozornosť. Ale to už by bolo na iný článok. Poznámky (1) Robert Frost: Poetry is what gets lost in translation. Literatúra BORGES L. J.: Ars poetica. Praha : Mladá fronta, 2005, 120 s. BORGES, J. L.: Obra poética 1923/ vyd. Buenos Aires : Emecé Editores, S. A., s. BORGES, J. L.: Ten druhý, ten istý. Bratislava : Dilema, 2000, 101 s. CALDERÓN, ESTÉBANEZ D.: Breve diccionario de términos literarios. Madrid : Alianza Editorial, S. A., 2000, 553 s. LEVÝ J.: Umění překladu. Praha : Panorama, 1983, 400 s. MANRIQUE J.: Slohy na otcovu smrť. Dunajská Lužná : MilaniuM, s. NOSKOVIČOVÁ N.: Labyrint. Bratislava : Slovenský spisovateľ, PALKOVIČOVÁ E. ŠOLTYS J.: 60 rokov prekladu zo španielsky písaných literatúr do slovenčiny. Bratislava : AnaPress Bratislava, 2006, 116 s. PISARČÍKOVÁ M. MICHALUS Š.: Malý synonymický slovník. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983, 210 s. ROBAYNA, SÁNCHEZ, A. Traducir, esa práctica. In: MONTERO, GÓMEZ, J.: Nuevas pautas de traducción literaria. Madrid : Visor Libros, 245 s. ROZENTAĽ, M. M.: Filozofický slovník. Bratislava : Pravda, 1972, 619 s.

224 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy ŠIŠMIŠOVÁ P.: Literatúra a filozofia?(dva portréty). Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2003, 195 s. ZAMBOR J.: Preklad ako umenie. Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2000, 240 s. ZAMBOR, J.: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu, Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010, 260 s. ŽILKA, T.: Poetický slovník. Bratislava : Tatran, 1987, 440 s. Elektronické zdroje: FROST, R.: Poetry is what gets lost in translation (citácia), [online] [cit ] Dostupné na internete: MANRIQUE, J.: Coplas a la muerte de su padre, [online] [cit.: ] Dostupné na internete: php?idregistre=coplas%20a%20la%20muerte%20de%20su%20padre&poeta=manrique, %20Jorge. Resumé TRADUCCIONES ESLOVACAS DE LAS POESÍAS DE JORGE LUIS BORGES En la presente ponencia nos dedicamos a la obra poética del argentino Jorge Luis Bogres y a sus traducciones eslovacas, que se deben a Ján Zambor. Primero presentamos en breves palabras su obra poética y la traducción de la poesía. En la siguiente parte del artículo ya nos dedicamos al análisis de un poema concreto Arte poética (El Hacedor, 1960). El análisis se basa en dos planos: el análisis del texto en la lengua de partida y el análisis del texto en la lengua meta. En la primera fase analizamos el poema desde dos puntos de vista el temático y el estilístico-formal. Luego tomamos como base el texto ya traducido al eslovaco y estrofa tras estrofa buscamos puntos interesantes para la discusión y proponemos nuestra propia versión de la traducción del poema. Al final terminamos con una cierta conclusión de lo discutido. Kontakt: Mgr. Daniela Ováriová Katedra romanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica daniela.ovariova@umb.sk

225 II. Umelecký preklad NOVÉ VÝZVY SÚČASNEJ SLOVENSKEJ PREKLADOVEJ PRODUKCIE V TALIANSKU Ivan Šuša Úvod Vo všeobecnosti sa často zdôrazňuje, že tzv. malé literatúry (menej diferencované) majú oveľa ťažšiu pozíciu preraziť na európsky knižný trh v porovnaní s veľkými literárnymi generálmi (použijúc Ďurišinove termíny). Slabý mediálny záujem, neznalosť danej kultúry a literatúry a v dôsledku toho i vopred určený nízky náklad prekladovej produkcie a z toho vyplývajúci nízky počet predaných kusov tvoria uzavretý kruh, z ktorého často niet úniku. Skúsenosti však ukazujú, že tamojší čitateľ určite siahne po veľkých menách malých literatúr Milan Kundera, Václav Havel či Bohumil Hrabal, ktoré nájde doslova v každom kníhkupectve. Je to spôsobené ich pohnutými životnými osudmi, mediálnym záujmom, pertraktovanými témami, často ich biliterárnym zaradením (ich literárnym a kultúrnym privlastňovaním si ) a podobne? Má slovenská literatúra meno/mená európskeho/svetového formátu? Ak áno, a slovenská literatúra ostáva neznámou a marginálnou, znamená to, že v celej prekladovej produkcii určenej pre zahraničný trh ide len o biznis či o podcenenie správnych marketingových riešení? Celkovo je potrebné prekladovú produkciu vnímať podľa žánrového aspektu a z pohľadu recipienta a to najmä na osi odborné publikácie určené pre akademické a vedecké kruhy a beletria určená bežnému (zámerne sa vyhýbame termínu masovému, ktorý môže vyvolávať negatívnu konotáciu) čitateľovi. Informácie o slovenskej literatúre z hľadiska dejín, kritiky a prekladu (s potenciálnym využitím medziliterárnosti) sa musia najprv dostať do vedomia akademických kruhov (pretože, ako si ukážeme v našom príspevku, aj tu sledujeme karenciu informácií), literárnych kritikov a špecializovaných žurnalistov a súbežne s týmto procesom aj do povedomia širokej verejnosti. Triáda autor-editor-čitateľ. Orientácia na recipienta a motivácia vydávania konkrétnych diel Pripomeňme, že k téme slovensko-talianskych medziliterárnych vzťahov či vybraných kapitol z dejín talianskej literatúry vyšlo pred, no najmä po zmene spoločenskopolitickej situácie po roku 1989 viacero relevantných štúdií a publikácií (najmä z produkcie Pavla Koprdu, Dagmar Sabolovej-Princic a i.). Väčšina z nich sa zameriava najmä na recepciu vybraných talianskych diel v slovenskom kultúrnom kontexte, prekladovú tvorbu či možné medziliterárne prepojenia typologického, resp. kontaktologického charakteru. Horšia je však situácia s prezentovaním slovenskej literatúry talianskemu recipientovi či už literatúry ako celku, ako aj jednotlivých osobností, ktoré by ho mohli potenciálne osloviť. Ako pripomína v časopise Rivista di letteratura slovacca talianska prekladateľka z češtiny a slovenčiny a translatologička Alessandra Mura, nejde o to, že by (talianske pozn. IŠ.)

226 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy čitateľské publikum neprijímalo slovenskú literatúru, ale ju nepozná, nie je mu ponúkaná, nenachádza sa v kníhkupectvách, nie je vydávaná (Mura, 2007). Riešenie vidí v spolupráci s menšími vydavateľmi, ktorí si dovolia viac riskovať a sú odvážnejší, pretože veľký editor sa zameriava na známe mená a neriskuje (tamže, 2007). Prekladateľka Miroslava Vallová v uvedenom časopise konštatuje: Editori nevydávajú našu literatúru, lebo ju nepoznajú a nebudú ju poznať naďalej, lebo ju nepublikujú (Vallová, 2007). Lingvistka a pedagogička Rosanna Pelosi na siedmom ročníku konferencie Preklad a tlmočenie (pôvodný príspevok je v taliančine, preklad do slovenčiny IŠ.) vytýčila niekoľko bodov, ktoré podľa nej určujú selekciu autorov a diel vo vzťahu autor-editor-čitateľ. Autorka sa zameriava najmä na kontext talianskej literatúry, preloženej a vydanej na Slovensku, dá sa však aplikovať aj na opačný smer (t. j. slovenská prekladová produkcia v Taliansku), ako aj v širšom kontexte ako univerzálny postoj v naznačenej triáde. Za všetky spomeňme aspoň tri relevantné faktory: vplyv prekladateľa (v zmysle ponúknutia daného diela editorovi zo strany prekladateľa), úloha vydavateľa (tu často dochádza k antitéze kvalita diela versus podnikateľský úspech, resp. zisk, aj keď to nemusí vždy platiť ako uvádza Pelosi, cieľom sa stáva predaj a profit, zatiaľ čo kultúrny cieľ sa dostáva na druhé miesto ) a podporné, najmä štátne benefity jednotlivých krajín, ktoré svojou politikou v oblasti kultúry zviditeľňujú svoju literatúru a krajinu (v talianskom prípade tamojšie Ministerstvo zahraničných vecí, Ministerstvo kultúry, asociácia SEPS a i.). Inštitucionálne pozadie hrá totiž vo vzájomných kontaktoch dôležitú úlohu. V kontexte slovenskej prekladovej produkcie v zahraničí (a v prípade nášho záujmu v Taliansku) dodávame, že pozitívnu úlohu na šírení slovenskej literatúry zohrávajú kultúrne inštitúty, veľvyslanectvá a lektoráty slovenského jazyka a kultúry. Osobitné miesto zaujíma v tomto kontexte Literárne informačné centrum a Komisia SLOLIA, ktoré podporujú vydávanie diel slovenských autorov v zahraničí v prekladoch do cudzích jazykov. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sa nestačí zameriavať len na preklad vybraných diel slovenskej literatúry, ale (a to najmä v akademickom prostredí) systematizovať dejiny našej literatúry, usúvzťažňovať ich s kultúrnou a spoločenskopolitickou situáciou, resp. hľadať medziliterárne aspekty na úrovni jednotlivých litrerárnohistorických jednotiek. Ak naše úvahy zameriame na už spomínaný literárno-historický a literárno-komparatistický, konkrétne slovensko-taliansky medziliterárny kontext, dokážeme vydedukovať, prečo je v súčasnosti v Taliansku slovenská literatúra tabula rasa. Doteraz uznávanou a všeobecne dostupnou publikáciou, ktorá systematizovala dejiny slovenskej literatúry, bola práca Bruna Meriggiho, ktorý ešte v roku 1968 (!) vydal v taliančine v Miláne Dejiny českej a slovenskej literatúry (Storia delle letterature ceca e slovacca) mnohé pohľady v nej sú však už dnes, pochopiteľne, zastarané, prekonané a neaktuálne. Autor v nej mapuje obdobia slovenskej literatúry od svojho pôvodu (kontext cyrilometodskej tradície, cez stredovek, osvietenstvo, romantizmus, realizmus, až po obdobie po oslobodení ). Uvažuje o rozdieloch našej literatúry v porovnaní s českou (pripomína, že dominantnou inšpiráciou je pre slovenskú literatúru vidiek, oproti českej sa v rámci našej literárnej histórie slabo rozvíjala satira, no naopak, typická je pre nás výrazná záľuba v lyrických a epických motívoch ). Meriggi slovenských autorov miestami komentuje (napríklad Jozefa Horáka nazýva imitátorom Jozefa Cígera Hronského), určitých autorov zvýrazňuje (najmä Alfonza Bednára a Ladislava Mňačka), z mladších menuje Jána Bodeneka, Štefana Rysuľu, Františka

227 II. Umelecký preklad Švantnera, Dominika Tatarku, Jána Červeňa, Hanu Zelinovú a Máriu Topoľskú. Je však prekvapujúce, že napríklad pri charakteristike katolíckej moderny nespomína slovenskotaliansky literárno-kultúrny a cirkevný aspekt a pod. Pozitívnym príkladom je nepochybne publikácia, ktorú zostavil Michael Scammel. Súčasná literatúra vo východnej Európe (v tal. La letteratura contemporanea nell Europa dell Est). Jej súčasťou je aj kapitola, ktorú napísal Imrich Kružliak, známy spisovateľ, žurnalista a exulant (v tiráži knihy označený ako redaktor Rádia Slobodná Európa v Mníchove), Slovenskí autori a ich literárna produkcia po druhej svetovej vojne (v tal. Gli scrittori slovacchi e la loro produzione letteraria dopo la seconda guerra mondiale). Práca vyšla v edícii Kultúrny disent dokumentačné zošity v roku 1977 v Benátkach (vyd. La Biennale di Venezia, Marsilio Editori). Ako už hovorí samotný názov, publikácia nie je zameraná len na slovenskú literatúru (Kružliak je autorom stati o súčasnej slovenskej literatúre), ale je v nej prítomný spoločný východoeurópsky (medzi)literárny a spoločenskopolitický kontext. Autor viackrát zdôrazňuje ideologický aspekt (zasahovanie režimu do literatúry, nesloboda písania, štátne zásahy a pod.). Slovenský literárny vedec tu pre talianskeho čitateľa približuje dejiny literatúry po roku 1945 ponúkajúc periodizáciu podľa spoločensko-politického hľadiska (a to prechodné obdobie , stalinské obdobie , obdobie odmäku , dubčekovské obdobie a napokon postokupačné obdobie, rámcované rokmi ). Pri jednotlivých obdobiach ponúka medzníky, ktoré ovplyvnili slovenský literárny proces (voľby, zánik nesocialistických literárnych časopisov, kongresy a zjazdy spisovateľov a pod.) (1). Dodajme, že od vydania tejto publikácie však prakticky dodnes nemáme v taliančine systematicky poňaté dejiny slovenskej literatúry, aj v prípade vyučovania slovakistiky na lektorátoch sa využívajú slovenské vydania (dve od Stanislava Šmatláka jednotka a dvojka, ďalej trojka od Viliama Marčoka a kol. a dva zväzky najnovších dejín od profesora Imricha Sedláka a kol.). Tabula rasa ergo (ne)známa slovenská literatúra v konkrétnych publikáciách Použime teraz pár konkrétnych negatívnych príkladov, s ktorými sa autor tohto príspevku stretol počas pôsobenia v talianskom vysokoškolskom a akademickom prostredí. Renomované vydavateľstvo Mondadori vydalo v Taliansku v roku 2005 encyklopédiu L Universale. Letteratura (kol. autorov). Publikácia prináša v dvoch zväzkoch (A-O, P-Z) historický profil svetových literatúr (v tal. letterature mondiali), načrtáva hlavné idey a obsah vybraných diel, ponúka glosár metriky, rétoriky a štylistiky, najznámejšie svetové a talianske literárne a spoločensko-kultúrne ceny a tzv. slovník literatúry. Práve v tejto posledne menovanej (a nosnej) časti práce autorský kolektív dokumentuje v abecednom poradí mená a základnú charakteristiku vyselektovaných osobností svetovej literatúry (prozaikov, básnikov, esejistov, literárnych kritikov a literárnych historikov), relevantné európske a svetové literárne časopisy a kultúrno-akademické inštitúcie. Publikácia celkovo zhromažďuje viac ako osemtisíc hesiel. Aj napriek tomu, že sú v nej zahrnuté heslá napr. o macedónskej, gruzínskej, indonézskej, kambodžskej či vietnamskej literatúre, zmienka o slovenskej literatúre chýba. Iste, kritiku môžeme namieriť na nezvládnutú koncepciu, prílišnú obšírnosť tém a oblastí, kritériá selekcie literatúr a autorov a pod. Erudovaný slovenský čitateľ (v oblasti literárnej vedy) si určite spomenie napríklad na Ďurišinove

228 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy koncepcie svetovej literatúry, dôkladné pojmové inštrumentárium a vopred stanovený cieľ a predmet výskumu. V talianskej publikácii chýba komparatívne a areálové uchopenie tém s určením presahov, typologických súvislostí, ako aj kontaktológie. V práci sa však paradoxne mihnú osobnosti v časti spisovatelia (teda nie pod heslom slovenská literatúra, ktorá, ako sme uviedli, absentuje), a to Ján Botto, Ján Kollár a Janko Kráľ (na základe čoho práve oni, nevedno)... (2) Ďalšie negatívne príklady sa viažu na vydávanie antológií literárnych diel, smerov či škôl, resp. špecificky tematicky zameraných antológií. V talianskych literárno-vedných a pedagogických kruhoch známa antológia Básne o mieri a slobode (v tal. Poesie di pace e libertà), ktorú zostavili spisovatelia a literárni kritici Elena Clementelli a Walter Mauro, si dala za cieľ predstaviť básnickú tvorbu politicky a ideologicky perzekvovaných autorov z viacerých krajín sveta. Publikácia je rozdelená podľa jednotlivých geografických oblastí (Západ, Východ Európy, Stredný Východ, Afrika, Severná Afrika, Latinská Amerika, Orient). Stredo- a východoeurópskemu areálu, ktorý v čase bipolárneho rozdelenia sveta spájala príslušnosť k politike a ideológii Sovietskeho zväzu a komunistickej strane, reprezentuje časť pod názvom Východ Európy teda nie v zmysle geografickom, ale (geo)politickom. Bohužiaľ, aj napriek tomu, že slovenská literatúra patrila v širšom, nielen slovenskom kontexte (najmä vďaka našim spisovateľom-emigrantom), k významným reprezentantkám odporu voči vtedajšiemu režimu, v antológii si nenašla miesto. Stredoeurópsky literárny štvoruholník je opäť vykresľovaný len ako trojuholník v práci sa nachádzajú len početní českí (František Halas, Jaroslav Seifert, Jiří Orten, Pavel Srut, Vladimír Holan, Karel Pexidr, Vladimír Prager, Jiří Abrahám, Jaromír Horec), maďarskí (Attila József) a poľskí (Krzysztof Karasek, Ewa Lipska) poeti. (Antológia predstavuje okrem vybraných ukážok aj ich krátke bibliografické údaje a literárny a spoločensko-politický kontext.) Prekvapuje, že v publikácii sa neobjavujú ani diela, ktoré nadobudli nosný slovensko-taliansky medziliterárny aspekt, resp. diela, ktoré boli preložené do taliančiny. Za všetky spomeňme napríklad zbierku Gorazda Zvonického Len črepy... Výkriky pri invázii, ktorá je výpoveďou básnika proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, vyjadrením bolesti poeta, ktorý sa z diaľky prizerá na surové tlupy, ktoré vyvreli z dier pod Uralom. Zbierka vyvolala v Taliansku široký ohlas (vyšla v Padove, o čo sa pričinila hlavne tamojšia Spoločnosť pre českú a slovenskú kultúru Artura Cronia). Dodajme, že kniha obsahuje úvod jej predsedu Ernesta Simonetta a preklad od Milana Ďuricu (v tal. Soltanto rovine. Esclamazioni durante l invazione). Pozornosť zostavovateľov antológie by si nepochybne zaslúžila aj zbierka Karola Strmeňa Znamenie ryby (1969), z ktorej je aj báseň, ktorá doslova trčí spomedzi ďalších Augustová elégia, vyjadrujúcu, ako už napovedaná samotný názov, odpor voči augustovej invázii. Do protikladu v nej autor stavia Slovensko moje, jahňa moje, Tatry, rajský park na strane jednej a dravé beštie, ktoré žerú a skrývajú si aj kosti z drobných detí, či zločinca, ktorý si líha do čistej bielej postele na strane druhej. Nie nadarmo sa o Strmeňovi literárna kritika vyjadrila, že nik zo slovenských básnikov ani domácich, ani exilových neprecítil čierny august 1968 tak hlboko a nik o ňom nepodal také otrasné sugestívne svedectvo ako Karol Strmeň (Bátorová a kol., 1991). V tomto kontexte môžeme spomenúť i meno slovenského exilového spisovateľa, básnika, esejistu a prekladateľa, exredaktora Slobodnej Európy, šéfredaktora časopisu Horizont a predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, už vyššie spomenutého Imricha Kružliaka. Ten ešte

229 II. Umelecký preklad v roku 1974 (pod pseudonymom Marian Žiar) vydal zbierku Piesne a smútky, do ktorej zahrnul i sugestívnu báseň Európsky žalm. Kružliak sa v nej vyznal k zmorenej, ustatej Európe s päsťou na oku, k Európe, v ktorej už dávno fronty zatíchli a v ktorej do neba rastú mrakodrapy, a pod. (3) Žiadna z týchto básní, resp. zbierok, nenašla miesto v spomínanej antológii. Opäť môžeme namietať, že za výber autorov a ich diel je zodpovedný zostavovateľ. Seriózna antológia si však pri takto poňatom diele (t. j. pri určených geografických areáloch a pri snahe usúvzťažniť geografický, ideovo-politický a literárny aspekt a so zámerom sumarizovať jednotlivé literatúry a spisovateľov podľa tohto kľúča) musí určiť jednoznačné kritériá selekcie jednotlivých národných literatúr a autorov. Inak sa antológia stáva len voľným výberom spisovateľov, ktorých pozná zostavovateľ, má ich načítaných, má k nim istý citový čitateľský vzťah a podobne to však nespĺňa vopred určený cieľ, ktorý si zadali autori (vo vzťahu k téme a kontextu). Publikácia je teda nepresná, neúplná a z istého hľadiska i marginálna. V roku 2009 vyšla ďalšia antológia, tentoraz antológia vybraných (najmä) stredoa východoeurópskych autorov so spoločným motívom múry ako symbol v literatúre pod názvom Desať príbehov, ako prejsť múrmi (zostavil ju Austrálčan Michael Reynolds). Publikácia prináša texty spisovateľov, v ktorých sa v rôznych kontextoch a súvislostiach objavuje symbol múra. Logicky, nosným je stavanie, resp. zbúranie Berlínskeho múra, múr v kontrapozícii bipolárneho sveta východ-západ, múr, ktorý rozdeľuje národy, ľudí, spoločnosť. Idea vskutku brilantná. Škoda len, že v nej akosi znovu pozabudli na slovenskú literatúru. Prezentujú sa v nej Miklós Vámos z Maďarska, Ingo Schulze z Nemecka, Ľudmila Petruševskaja z Ruska, Olga Tokarczuk z Poľska či Jiří Kratochvíl z Česka. Nedokázali by sme v slovenskej literatúre nájsť autorov s uvedeným motívom? (Dodávame, že niektorí zo spisovateľov poňali múr v inom, než politickom kontexte.) Prečo boli vyselektované práve uvedené národné literatúry? Odpoveď je zreteľná hneď zo samotného úvodu, z ktorého vyplýva, kto na danom projekte participoval Goetheho inštitút, Český kultúrny inštitút, Maďarská akadémia v Ríme a Poľský inštitút. Aký je záver? Neparticipuješ na projekte? Literatúra tvojej krajiny sa nebude prezentovať... Aj toto je, bohužiaľ, jeden zo smutných prípadov interkultúrnej komunikácie. Výzvou pre medziliterárne zbližovanie je nepochybne dôležitosť dostať sa do tamojších relevantných antológií, ktoré reprezentujú slovenský literárny a kultúrny priestor (dodajme, že s výnimkou básnika Mariana Grupača, ktorý sa prepracoval do talianskej antológie poézie nových krajín Európy, je celý súčasný slovenský svet poézie, prózy a drámy ani nehovoriac, neprebádaný). Ďalšie výzvy: súčasné časopisy a osobné stretnutia Našťastie, nie všetky prípady majú takéto negatívne pozadie. Z diel, vydaných v bilingválnej (slovensko-talianskej mutácii) môžeme zdôrazniť slovensko-taliansky časopis pre teóriu a prax prekladu Preduzioni/traklady (ako zámerná kontaminácia slov traduzioni/preklady), ktorý vydal v roku 2000 Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave. Časopis môže prakticky poslúžiť aj na interpretáciu textov v pedagogickej praxi recipient interpretuje slovenský text, no pomôckou mu je (zrkadlovo) taliansky text. Nájdeme v ňom napríklad Žáryho preklady Cesare Paveseho, Turčányho interpretácie Francesca Petrarcu, Vallove preklady Leonarda Sciasciu a čo je dôležité i z hľadiska témy nášho príspevku

230 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy preklady diel súčasných slovenských autorov do taliančiny, napr. Slobodov Rozum od Gabrielly Caló, básne Jozefa Urbana (Zuzanke) od Fabrizia Iurlana či Mitanovu Patagóniu od Simony Venti. Vhodným obohatením práce je aj úryvok od Ivana Štrpku Slimáky, frčte! v preklade Anny Krulákovej a Riccarda Durantiho. Časopis tiež ponúka medailóniky o jednotlivých autoroch s charakteristikou ich tvorby a celkové zaradenie do (medzi)literárneho kontextu. K skupine publikácií, vydaných v taliančine, môžeme priradiť i Časopis slovenskej literatúry (ako vieme, publikovaný vo viacerých jazykoch, v taliančine vydaný ako Rivista di letteratura slovacca. Centro informativo di letteratura slovacca, 4/2007, roč. 12, č. 1) ako antológia významných diel súčasných slovenských autorov. Ide o vzorovú a príkladnú antológiu presne takto si predstavujeme výber významných slovenských autorov. Brilantný úvod známej slovenskej prekladateľky do talianskeho jazyka Miroslavy Vallovej, v ktorom zhrnula pre talianskeho čitateľa vývinové etapy slovenskej literatúry v historickom kontexte, rozšíril recipientovi obzor nepoznaného kultúrneho a literárneho areálu. Je tu jasné časové hľadisko, kritériá výberu (na základe žánrov, resp. na osi poézia-próza-dráma), zostavovatelia dali priestor i prezentácii diel niektorých autorov, uverejnených v rôznych časopisoch a podobne. Antológia prináša úryvky z diel významných súčasných slovenských autorov, ako napr. Dominika Tatarku Sám proti noci (preklad Sonia Poleggi), Vincenta Šikulu Na koncertoch sa netlieska (preklad Manuela Vittorini), Pavla Vilikovského (preklad Alessandra Mura), poézie Mily Haugovej (preklad Daniela Laudani, Miroslava Vallová) a Štefana Strážaya (preklad Stanislav Vallo, Sergio Monti), Alty Vášovej More (preklad Alessandra Mura) či najmladšej generácie, ktorú reprezentuje Michal Hvorecký Mrakodrap (preklad Daniela Laudani) a i. Aj keď miestami výber konkrétneho úryvku prekvapí (napr. v prípade Slobodu úryvok z jeho pamätí alebo Mitanov text Viki a Kiki zo Slovenských pohľadov a pod.), zostavovatelia však pravdepodobne stavili na pestrú varietu textov, rôznych foriem a žánrov. Jednotlivé úryvky sprevádza životopis autora, jeho zaradenie do literárneho kontextu a charakteristika tvorby. Zvlášť je potrebné zdôrazniť tento literárno-historický a literárno-teoretický aspekt, slovenských autorov takto dokáže (taliansky) čitateľ dešifrovať, príp. porovnať s tamojšími prozaikmi a básnikmi, ktorí pôsobili v rovnakom čase, resp. majú analogickú poetiku či podobné témy a motívy. Nechýbajú ani recenzie najnovších slovenských kníh a zoznam odporúčaných diel, preložených zo slovenčiny do taliančiny. Táto antológia je mimoriadne obľúbená i medzi študentmi slovakistiky v Taliansku, na základe pôsobenia ako lektora slovakistiky môžem osobne potvrdiť, že jednoznačne splnila svoj účel. Ďalšou dôležitou súčasťou propagácie slovenskej tvorby v zahraničí, sú nepochybne osobné stretnutia a styky medzi spisovateľmi a editormi. V slovensko-talianskom kontexte patrili medzi úspešné napríklad projekt Slovenského literárneho autobusu v Ríme a Forlí návšteva našich autorov Ľubomíra Feldeka, Antona Hykischa, Ivana Koleniča a Mariana Grupača v Národnom syndikáte talianskych spisovateľov a v akademických kruhoch. Konkrétne výsledky spolupráce priniesla i návšteva talianskych spisovateľov a editorov zavítali k nám Francesca Duranti, Niccolo Ammaniti, autor úspešného románu Ja sa nebojím (v tal. Io non ho paura v preklade Stanislava Vallu), víťaz literárnej ceny Premio Strega v roku 2007, básnik Roberto Mussapi, ktorý je autorom viacerých básnických zbierok, divadelným autorom, prekladateľom a esejistom, a Alberto Rollo, šéfredaktor dôležitého talianskeho vydavateľstva Feltrinelli, je zároveň uznávaným prekladateľom, teoretikom

231 II. Umelecký preklad prekladu a literárnym kritikom. Rovnako tiež môžeme spomenúť návštevu Grazie Gotti, ktorá rokovala s vydavateľmi detskej literatúry, či projekt medzinárodného knižného veľtrhu v Boloni a pod. Vybrané diela súčasných slovenských autorov v talianskom preklade Pomerne veľký ohlas vyvolal v ostatnom čase v Taliansku preklad knihy Rudolfa Vrbu I protocolli di Auschwitz (preklad Silvia De Franco) vôbec prvého dôkazu, ktorý zdokumentoval hrôzy v našich dejinách. (Téme sme sa bližšie venovali v našom príspevku na konferencii Preklad a tlmočenie v roku 2008.) Úvod ku knihe napísal známy taliansky historik Alberto Melloni. Obľúbeným sa na Apeninskom polostrove stal aj Pavel Vilikovský, najmä vďaka prekladu jeho novely s prvkami paródie, persifláže, irónie a grotesky Večne je zelený... (v tal. E sempre verde...) od Alessandry Mury v roku 2004, či o dva roky neskôr s knihou poviedok Slovenský Casanova (v tal. Il Casanova Slovacco e altro kitsch), ktorú vydal Pavel Vilikovský spolu s Lajosom Grendelom (preklad: Alessandra Mura a Vera Gheno). V tejto súvislosti by sme radi odcitovali vyššie spomenutú Vilikovského dvornú prekladateľku, ktorá v časopise Rivista di letteratura slovacca o tomto autorovi napísala: Milujem jeho krutú iróniu a aj jeho lyrickejšie tóny. Zaraďujeme ho medzi tých veľkých súčasných autorov, ktorí skúmajú zmysel dejín a osud ľudstva..., sleduje realitu z často nepohodlných a málo konvenčných uhlov pohľadu (Mura, 2007). Ako pripomína, dúfa, že ešte bude mať možnosť preložiť ďalšie jeho diela, a hlavne verí, že nájdu v Taliansku tú správnu rezonanciu (tamže, 2007). Spomenúť však môžeme i Murovej preklad poézie Erika Jakuba Grocha (v tal. Il Trottolino e Clara) z roku 2005, z ďalších výber diel slovenských autorov pre deti Un veliero per le stelle od Dagmar Sabolovej a Sergia Bozziho z roku Dodajme, že k deväťdesiatym rokom 20. storočia sa viaže aj preklad diela Margity Figuli Tri gaštanové kone ako Tre cavalli bai z roku 1995 od Idy Bonetti a ďalšie. Špecifickým fenoménom je literárna tvorba Jarmily Očkayovej, Slovenky, ktorá vo veku 19 rokov (v roku 1974) odišla do Talianska a po istom čase začala publikovať po taliansky. Jej prvým debutovým dielom je román Verrà la vita e avrà i tuoi occhi, ktorý vydala vo vydavateľstve Baldini/Castoldi v roku 1995, nasledoval L essenziale è invisibile agli occhi v tom istom vydavateľstve (1997) a Appuntamento nel bosco (1998, Edizioni E. Elle). Talianskym čitateľom predstavila aj slovenské povesti Pavla Dobšinského Il re del tempo e altre fiabe slovacche (1998, Salerio) a nemožno zabudnúť ani na jej román Requiem per tre padri, ktorý v období po augustovej okupácii v Československu (1998, Baldini/Castoldi) rieši viaceré problémy spoločnosti. Román Occhio e Pinocchio (2006, Cosmo Iannone) vyvolal ohlas aj v literárnej kritike, viacero recenzií a štúdií o našej autorke uverejnila Silvia Camilotti z Boloňskej univerzity (4). Špecifické je aj vydávanie kníh z cirkevného prostredia, môžeme uviesť napríklad publikovanie knihy Osobnosť európskeho kresťanského myslenia (v tal. Una figura di spicco nel pensiero cristiano europeo) výber z diela Ladislava Hanusa v taliančine. Netreba zabudnúť ani na vydanie vedecko-teoretického diela (v preklade zo slovenčiny do taliančiny od Bruna Osima a Daniely Laudani) významného slovenského translatológa a v Taliansku uznávaného teoretika Antona Popoviča La scienza della traduzione. Aspetti metodologici. La comunicazione traduttiva z roku 2006 (Miláno). Preklad diela, ktoré sa (ako jedno z mála zo stredoeurópskeho, a najmä slovenského vedeckého

232 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy priestoru) dostalo do bibliografie tamojšej translatológie, si všímajú aj Edita Gromová a Daniela Müglová. Autorky registrujú recenziu Ubalda Stecconiho v časopise Target, citujúc jeho slová, že Popovičova kniha má čo povedať aj po vyše tridsiatich rokov od jeho prvého vydania. Stecconi vyjadruje ľútosť, že práca zatiaľ nevyšla v angličtine v jazyku, ktorý má vo vedeckej translatologickej komunite najväčší dosah (Gromová, E. Müglová, D., 2011, citát prel. E. Gromová). Tento fakt zdôrazňuje aj Vladimír Biloveský, ktorý hodnotí Popovičovo myslenie v binarite jedinečnosť-dogma, pričom dodáva, že sledujúc západoeurópsky translatologický výskum, nemôžeme sa vyhnúť poznaniu, že tento priestor objavuje to, s čím v slovenskom priestore pracujeme už niekoľko desiatok rokov [...] Bez uvažovania preberáme výsledky výskumu, ktoré boli inšpirované práve výskumom nitrianskej školy (Biloveský, 2011). Spolu s publikáciami Dionýza Ďurišina a Pavla Koprdu, najmä v spolupráci s talianskym literárnym teoretikom a komparatistom Armandom Gniscim a Francou Sinopoli, ide o dôležitý fundament v spolupráci slovenskej a talianskej literárnej vedy (5). Záver Ako vidíme, slovenská beletria, historiografia či odborná translatologická literatúra sa aj napriek silnej pozícii ďalších literatúr na talianskom knižnom trhu i vo vedeckých kruhov nestráca, je však potrebné, aby sa rozvíjala nielen v smere od talianskej k slovenskej literatúre (preklady talianskych diel do slovenčiny), no najmä v smere od slovenskej literatúry k talianskej (preklady slovenských diel do taliančiny). Je tiež nutné, aby talianska (a v širšom kontexte tzv. západná literárna veda) upustila od štandardizovaného kánonu a zaužívaných stereotypov zaraďovania slovenskej literatúry do ex-socialistického východného bloku literatúr (už len samotný výraz v čitateľoch vyvoláva negatívne konotácie slovník studenej vojny by mal konečne zmiznúť z médií, politiky, kultúry i literatúry) a aby akceptovala kultúrne, historické a literárne špecifiká stredoeurópskeho areálu (nehovoriac o jeho širšom mediteránnom kontexte) a v rámci neho i autonómnosť a jedinečnosť slovenskej literatúry v jej dejinnom vývine od najstarších čias až po súčasnosť. Útržkovité, neprofesionálne, literárno-vedne (najmä literárno-historicky) kontextovo neukotvené publikácie, na ktoré sme upozornili, sú len fragmentom v západnej produkcii, ktorá síce až teraz (no stále lepšie neskôr, ako nikdy) objavuje niektoré zaujímavé a čitateľsky atraktívne témy či autorov z areálu strednej a východnej Európy (už spomínaný Rudolf Vrba a pod.). Ani často zmieňovaná úloha akejsi štátnej kultúrnej politiky (i keď i tento termín zaváňa skôr minulosťou) a v oblasti zviditeľňovania slovenskej literatúry, sa nemôže vždy realizovať direktívne zhora nadol (typu toto dielo musíme mať preložené do tých a oných jazykov ), musia sa akcentovať i národné špecifiká prijímajúceho prostredia, jeho zvyky, motivácia siahnuť po uvedenej knihe a podobne. Konkrétne v talianskom prostredí by sme radi vyzdvihli pôsobenie známeho prekladateľa Stanislava Vallu, ktorý z pozície vtedajšieho veľvyslanca patril medzi neochvejných šíriteľov súčasnej slovenskej literatúry a kultúry v Taliansku.

233 II. Umelecký preklad Poznámky (1) Najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia sa v taliančine objavujú básnické diela literárnych osobností ako Milan Rúfus či Miroslav Válek, spomeňme napr. La terra sotto i piedi. Tre poeti slovacchi (Vojtech Mihálik, Milan Rúfus, Mirtoslav Válek) z pera Sergia Bozziho, L inquietudine od Idy Bonetti a pod. V tomto kontexte odporúčame štúdiu Anny Krulákovej Sonda do prekladov poézie Miroslava Válka od Anny Krulákovej v zborníku konferencie Preklad a tlmočenie 4 (Banská Bystrica, 2002, s ) či príspevok Sergia Bozziho v časopise Romboid Poznámky o Rúfusovi (č. 5/1982, s. 35). (2) V tejto súvislosti by sme radi upozornili na štúdiu Anny Valcerovej Dva systémy literárnej komparatistiky (Dionýz Ďurišin a Harold Bloom) a publikáciu Svetová literatúra I., v ktorých autorka porovnáva diferentné a analogické postuláty a nazerania na literárnu komparatistiku uvedených literárnych vedcov, o. i. aj determinanty pre zaradenie literárneho textu do kontextu iných literárnych diel. Valcerová na konkrétnych prípadoch dokazuje odlišný metodologický prístup oboch vedcov a na úvahách Blooma zdôrazňuje: Ústrednou postavou kánonu je W. Shakespeare, na ktorého nadväzujú Milton, Goethe, Ibsen, Joyce, Becket, odmietajú ho Tolstoj a Freud. Kľúčové postavy národných kánonov mu tvoria západný literárny kánon a vo vzťahu k Shakespearovi mu vždy niečo chýba. Prečo práve Dickens, Montaigne, Dante, Cervantes, Tolstoj, Goethe, Borges či Dickinsonová? Prečo nie Dostojevskij, ale Tolstoj a prečo prevažujú angloamerickí autori? (Valcerová, 2005 a 2010, s. 104). (3) Bližšie porov. ŠUŠA, I.: K trojuholníku okupácia-revolúcia-integrácia cez prizmu politiky a literatúry. In: Třináct let po.../trinásť rokov po... (Editori: Ivo Pospíšil, Miloš Zelenka, Anna Zelenková). Brno : Masarykova univerzita, Ústav slavistiky Filozofické fakulty, (4) Porov. CAMILOTTI, S.: Per una scrittura eccentrica: Occhio a Pinocchio di Jarmila Očkayová. In: mediazioni 6, (5) Téme sa bližšie venujeme v kapitole K súčasnej talianskej a slovenskej literárnej komparatistike v práci ŠUŠA, I.: Komparatistické a prekladové aspekty v slovenskotalianskych medziliterárnych vzťahoch. Gli aspetti comparativi e di traduzione nei rapporti interletterari slovacco-italiani. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied UMB, Literatúra BÁTOROVÁ, M. HVIŠČ, J. MARČOK, V. PETRÍK, V.: Biele miesta v slovenskej literatúre. Bratislava : SPN, BILOVESKÝ, V.: Zázraky v orechovej škrupinke. Prekladové konkretizácie S. W. Hawkinga v slovenskom kultúrnom priestore. Banská Bystrica : FHV UMB, CAMILLOTTI, S.: Per una scrittura eccentrica: Occhio a Pinocchio di Jarmila Očkayová. In: mediazioni 6, ĎURIŠIN, D.: Čo je svetová literatúra? Bratislava : Obzor, GROMOVÁ, E. MÜGLOVÁ, D.: Interdisciplinarita a jej prínos do výskumu translačných činností. In: Preklad a kultúra 3. Ed.: Mária Kusá-Edita Gromová. Bratislava : Ústav svetovej literatúry SAV, SAP, Preduzioni/traklady. Slovensko-taliansky časopis pre teóriu a prax prekladu. Rivista italo-slovacca di teoria e prassi della traduzione. Bratislava : Istituto Italiano di Cultura. I/2000. Rivista di letteratura slovacca. Bratislava : Centro informativo di letteratura slovacca. I/2007. SCAMMELL, M. a kol.: La letteratura contemporanea nell Europa dell Est. Venezia : Marsilio Editori, SIMONETTO, E.: Len črepy Výkriky pri invázii. Soltanto rovine. Esclamazioni durante l invasione. Padova : Associazione di cultura ceca e slovacca Arturo Cronia, ŠUŠA, I.: K trojuholníku okupácia-revolúcia-integrácia cez prizmu politiky a literatúry. In: Třináct let po.../trinásť rokov po... (Editori: Ivo Pospíšil, Miloš Zelenka, Anna Zelenková). Brno : Masarykova univerzita, Ústav slavistiky Filozofické fakulty, 2006.

234 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy ŠUŠA, I.: Komparatistické a prekladové aspekty v slovensko-talianskych medziliterárnych vzťahoch. Gli aspetti comparativi e di traduzione nei rapporti interletterari slovacco-italiani. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied UMB, VALCEROVÁ, A.: Dva systémy literárnej komparatistiky (Dionýz Ďurišin a Harold Bloom). In: Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia. Prešov : FF MU, VALCEROVÁ, A.: Svetová literatúra I. Prešov : FF MU, Summary NEW APPELS OF SLOVAK CONTEMPORARY LITERATURE IN ITALY The aim of study is to describe and to analyse the translations of Slovak contemporary literature from Slovak into Italian language. The study brings positive and negative examples of interliterary relations between those two countries (positive examples magazine Preduzioni/traklady, Magazine of Slovak Literature, etc., negative examples encyclopaedia L Universale. Letteratura, antrology Poetry about Peace and Freedom, anthology about Central-European authors, etc.). The author selects concrete literary works which were translated into Italian, for example Rudolf Vrba, Pavel Vilikovský, etc., and phenomenon of Jarmila Očkayová aslovak writer living in Italy. Kontakt: PhDr. Ivan Šuša, PhD. Katedra slovenského jazyka a literatúry, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica ivan.susa@umb.sk

235 II. Umelecký preklad NIEKOĽKO POZNÁMOK K PREKLADU PIESŇOVÉHO TEXTU PRE POTREBY UMELECKÉHO PREDNESU Peter Trizna Základné teoretické východiská a rozpory V príspevku sa, ako implikuje už jeho samotný názov, venujeme problematike prekladu piesňových textov pre potreby umeleckého prednesu. Hlavným impulzom na spracovanie tejto témy bola spoluúčasť na práve pripravovanom projekte RTVS Rockové verše, ako aj skutočnosť, že otázka prekladu anglofónnych piesňových textov, jeho možnosti a limity, doposiaľ neboli v našom, českom a slovenskom translatologickom priestore výraznejšie teoreticky reflektované. O vzťahu lyrickej poézie a piesňových textov Marián Andričík hovorí: Napriek nesporným ontologickým odlišnostiam medzi textom populárnej hudby a básňou však medzi nimi jestvuje matematicky povedané prienik množín. Zároveň uvádza niekoľko takýchto prienikov: výskyt termínu pop poézia v školskej praxi spoločné znaky s modernou poéziou ako napríklad asociatívnosť, imaginatívnosť, paradox, gnómickosť výpovede (podľa Štrasser, 1985) problematiku zhudobnených básnických textov knižné vydania piesňových textov O poslednom spomenutom prieniku, resp. skupine textov, ktorú tvoria knižné vydania, ďalej konštatuje, že v takýchto prípadoch sa naopak do sféry literatúry dostávajú texty pôvodne neurčené na tento spôsob recepcie. Pravda, tento jav ešte nemusí nič hovoriť o umeleckej hodnote tých-ktorých textov (zavše ide skôr o komerčný ťah vydavateľstiev), keďže však svojho času po ňom siahlo aj také renomované vydavateľstvo, ako bol Tatran (v edícii Pieseň vyšli texty Kamila Peteraja, Milana Lasicu, Ivana Štrpku, Jána Štrassera, francúzsky šansón, ruská autorská pieseň), pričom pomerne slušný priestor prekladom textov piesní svojho času venoval aj časopis Revue svetovej literatúry, je dôvod sa domnievať, že publikované texty predsa len neboli úplne bez literárnych kvalít (1). Jedným dychom však treba dodať, čo priznáva aj samotný Andričík, že pre preklad takýchto umeleckých textov nie sú kľúčové prieniky, ale dôležitejšie sú práve ich odlišnosti. Za najvýraznejšiu možno podľa neho, najmä ak hovoríme o preklade textov, ktoré nie sú určené na vokálnu realizáciu, považovať otázku medzislovných väzieb. Ide tu o odlišné princípy výstavby. Významová koncentrácia, energia slova, medzislovné väzby bývajú v textoch slabšie ako v poézii. Čitateľ takéhoto prekladu navyše vie, že má dočinenia s textom, ktorý v závislosti od žánru preberá viac či menej prvkov hudobnej štruktúry. Treba rátať aj s tým, že text bude obsahovať tematické či jazykové klišé ako daň tejto závislosti. Ten druh textu, ktorý stavia na jasnom a údernom slogane, v sebe napríklad nesie

236 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy riziko, že v preklade bude pôsobiť banálne. Slogan na papieri zďaleka nemusí mať takú údernosť ako v spievanej podobe. Preklad je potom ustavičnou osciláciou medzi zvukovou a významovou rovinou, ktorých rovnováha je prekladateľským ideálom (2). V zásade s uvedeným výrokom môžeme súhlasiť, no zároveň v takomto vymedzení nachádzame výrazný rozpor. Texty, ktoré totiž môžu v prípade čo najvernejšieho prekladu pôsobiť ako klišé, respektíve ich slogan môže pôsobiť banálne, nemožno bez akýchkoľvek pochybností označiť za kvalitné, respektíve spĺňajúce kritériá knižnej poézie. V našom, ešte o čosi užšie vymedzenom prípade prekladu piesňových textov určených na umelecký prednes (recitáciu), sa nás takéto prípady netýkajú. V opačnom prípade by totiž prekladateľ musel priveľmi zasahovať do podstaty textu a rôznym spôsobom ho vylepšovať, čo už vedie k parafráze. A parafrázu nemožno z viacerých dôvodov považovať za adekvátne riešenie, pretože z pôvodného textu v takom prípade často zostáva len torzo, a to ako po stránke významovej, tak aj výrazovej. Názor, ktorý v doslove k svojej knihe Láska je kytarové sólo uvádza autor parafráz a prekladov Jaromír Pelc, že v rockových textech se vyskytují krásné metafory. Hodně slov je tu (sic!) ovšem jen kvůli hudbě. [...] Báseň chce naopak co největší koncentraci významu. Stavbu je obrazně řečeno třeba zbourat a postavit znovu ne podle logiky hudby, ale podle logiky poezie (3), preto nemôžeme prijať. Ak totiž chceme predstaviť texty rockových piesní ako autonómny druh poézie vysokej umeleckej kvality, je potrebné si zvoliť na preklad také texty, ktoré takéto požiadavky spĺňajú. Je preto dôležité, aby mal prekladateľ možnosť vybrať si text nielen na základe notoricky známej melódie piesne, ku ktorej patrí, ale aj na základe jeho imanentnej básnickej kvality, alebo aspoň provokatívnosti, či inej špecifickosti výrazu. Je totiž množstvo príkladov diskrepancie medzi kvalitou hudby a textu. Poslucháč V prípade projektu rockové verše musí brať prekladateľ do úvahy ešte niekoľko ďalších významných špecifických okolností, z ktorých medzi najvýznamnejšie patrí aspekt poslucháča. Ak budeme parafrázovať myšlienku z už citovanej pasáže Mariána Andričíka, poslucháč takéhoto prekladu vie, že má dočinenia s textom, ktorý v závislosti od žánru preberá viac či menej prvkov hudobnej štruktúry. A nielen to. V súčasnej dobe rozkvetu masovo-komunikačných médií a globalizácie sú nespočetné množstvá textov piesní dostupné bežnému príjemcovi nielen prostredníctvom zvukových nosičov, ale aj v grafickej podobe prostredníctvom internetu. Navyše od začiatku deväťdesiatych rokov enormne stúpla gramotnosť mladších generácií vo vzťahu k anglickému jazyku, ktorý je univerzálnou rečou veľkej väčšiny známych rockových piesní. Takýto poslucháč teda bude vnímať kvalitu prekladu o to citlivejšie. Forma verzus obsah Možno preto skonštatovať, že určité zložky tvoriace formálnu stránku textov sú rovnako, či takmer rovnako dôležité ako stránka významová. Ide predovšetkým o štylisticky príznakové črty textu, ktoré tvoria tradičná básnická obraznosť (metafory, metonymie, epitetá a podobne), využívanie slangu a vulgarizmov a rýmy. Rytmus (a z prvkov, ktoré ho spoluvytvárajú predovšetkým stopová organizácia) možno v takýchto prípadoch považovať za sekundárny element, pretože, ako uvádza aj Marián Andričík, keďže tu povinnosť napasovať text na presne určené slabiky odpadá,

237 II. Umelecký preklad rytmus i veršový rozmer (sa) prispôsobujú charakteru cieľového jazyka (4). Platí to predovšetkým pre knižný preklad, ale nie v prípade, ak má preložený text rovnakú funkciu ako originál, t.j. byť realizovaný v bezprostrednej spojitosti s hudbou. Preklady, ktoré slúžia na zvukovú realizáciu vo forme recitácie sa nachádzajú na pomedzí týchto dvoch spomenutých prístupov. Súvisí to s už spomenutým faktom, že prekladateľ musí v dnešnej dobe počítať s poučeným poslucháčom ako aj s ďalším výrazným faktorom, ktorý sa nepriamo môže prejaviť vo fáze tvorby prekladu, a významnou mierou zasahuje do celkového vyznenia vytvoreného textu, a to s charakterom umeleckého prednesu. Najmä ak ide o modernejšie texty, uprednostňuje sa obvykle civilný prístup recitátora, ktorý vyplýva predovšetkým z jeho vnímania sémantických dominánt v rámci jednotlivých veršov, špecifického vnímania kvantity a páuz a ich realizácie, čím môže modifikovať aj rytmickú organizáciu prekladu. Ak prekladateľ ráta aj s týmito možnosťami, dochádza tak u neho k ďalšiemu impulzu, ktorý mu umožňuje voľnejší prístup k rytmickej organizácii veršov. Napriek týmto skutočnostiam však väčšina prekladateľov piesňových textov aj v prípade, že nemajú byť prepojené s hudbou, zachováva aspoň istú mieru spevnosti, ktorou sa vyznačujú v origináli (5) a ktorá s rytmom bezprostredne súvisí. V angličtine sa spája aj so skutočnosťou, že má na rozdiel od slovenčiny pohyblivý prízvuk, a preto aj rôzne vokálne ozdoby, ktoré sa oproti bežnej reči odrážajú predovšetkým na odlišnej, príznakovej realizácii kvantity vokálov a diftongizácii monoftongov, vyznieva v angličtine omnoho prirodzenejšie, civilnejšie. Ak dochádza na určitých miestach prekladu k výraznejším rozdielom v tejto oblasti, obvykle je to spôsobené tlakom na zachovanie pôvodného významu výpovede alebo pôvodnej rýmovej štruktúry, či prienikom týchto okolností. Opačné pôsobenie, teda porušenie sémantickej, či rýmovej štruktúry, kvôli uchovaniu pôvodnej stopovej organizácie textu je zriedkavejšie, čo nesúvisí len s nadradenosťou obsahovej zložky textu voči určitým prvkom formálnej, ale aj so skutočnosťou, že prekladatelia zvyčajne prispôsobujú rytmickú organizáciu originálu cieľovému jazyku a jeho zaužívaným formám, a to ako jeho stopovú organizáciu, tak aj realizáciu kvantity. Uvedené tvrdenie možno doložiť napríklad porovnaním originálnej verzie textu Radio ga ga od skupiny Queen s naším prekladom (6). Postavme teda vedľa seba prvú strofu a refrén z obidvoch textov: I'd sit alone and watch your light Sám tvoje svetlá sledujem My only friend through teenage nights. jediný druh mojich mladých nočných tiem And everything I had to know A všetko, čo som mal vedieť I heard it on my radio som počul cez rádiový svet All we hear is radio ga ga Všetko čo počuť je rádio gaga radio goo goo rádio gu ga radio ga ga rádio ga ga All we hear is radio ga ga Všetko čo počuť je rádio ga ga radio blah blah rádio bla bla Radio what's new? Rádio, čo máš nové? Radio, someone still loves you Stále ťa ľúbi niečie srdce tranzistorové V pôvodnom texte v prvom a štvrtom verši úvodnej strofy dominuje jambický spád, zatiaľ čo v ostatných dvoch je to anapest a väčšina slov, s výnimkou výpožičiek z latinčiny, je

238 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy jedno- až dvojslabičných. Jambický spád má strofa aj v preklade, pričom v druhom verši je prvý polverš daktylský, v čom vidíme snahu napodobniť anapest originálu. Informačnú hustotu originálu nebolo možné v preklade zachovať bez použitia viacslabičných slov vytvárajúcich iný prízvuk. Osemslabičné verše, odchýlky sa v tomto smere vyskytujú v obidvoch textoch v celom refréne. Najvýraznejšia z nich je v poslednom v origináli ho tvorí anapest, zatiaľ čo v preklade je jambický. Oproti originálu je v tomto prípade aj najvýraznejší rozdiel v počte slabík vo verši. Spomenuté rozdiely vznikli z dôvodu snahy o zachovanie pôvodnej rýmovej schémy a zároveň snahy čo najmenej sa sémanticky vzdialiť od pôvodiny. Preto došlo k vsunutiu adjektíva tranzistorové, ktoré vytvára zaujímavé epiteton v spojitosti s nadradeným substantívom srdce, a významovo sa viaže aj k lexéme rádio, ktorá sa vyskytuje na začiatku daného verša v origináli a v predošlom verši v preklade, pričom použité slovné spojenie zároveň akcentuje skutočnosť, že text je koncipovaný ako óda na fenomén rádia a jeho vplyvu na spoločnosť, ako aj osobnejšie vyjadrenie autorovho blízkeho, bytostného vzťahu k nemu, keďže je sám hudobník. Potvrdzuje sa teda téza, že obsah pri preklade v takýchto prípadoch tlačí na formu intenzívnejšie než forma na obsah. Príklad na preklad textu, v ktorom je rytmická zložka kľúčová ako z hľadiska prepojenia hudby s textom, tak aj z hľadiska jeho sémantiky aj pre nami skúmaný typ prekladu, je skladba skupiny Pink Floyd Another brick in the wall part II. Skladba je koncipovaná ako kritika autoritatívneho systému potláčajúceho slobodné konanie a myslenie, ktorý predstavuje britská škola a jej striktná výchova. Text odráža vzburu študentov a odmietanie týchto princípov. Z hľadiska formálnej stránky, ktorá tento charakter textu zvýrazňuje, je najmarkantnejší pravidelný pochodový, úsečne pôsobiaci rytmus, ktorý vzniká predovšetkým spájaním krátkych, monosylabických lexém a využitím jambických stôp, ktoré dominujú prvým dvom veršom a anapestu, ktorý v spojení s jambom dominuje ďalším štyrom, pričom v posledných dvoch je spolu s jedným trochejom v strede verša jedinou ďalšou stopou, ktorá verš ohraničuje z obidvoch strán. Pod prízvukom je aj posledné slovo v treťom a štvrtom verši, wall. Stopová organizácia veršov je tu v úzkej symbióze s pauzou a dôrazom, ktoré zohrávajú najvýznamnejšiu úlohu v posledných troch veršoch. Keďže ide o notoricky známu skladbu, je potrebné zachovať tieto kvality aj v preklade. Pozrime sa na prvú strofu a refrén v origináli aj v našom preklade. Celkovo sa v tomto texte rytmus približuje bežnej, hovorenej reči. We don't need no education Nechceme žiadne vzdelávanie We don t need no thought control nelezte nám do hlavy No dark sarcasm in the classroom temný sarkazmus v našich triedach Teachers leave them kids alone učky, nechajte decká tak Hey! Teachers! Leave them kids alone!... Hej! Učky! Nechajte decká tak! All in all it's just another brick in the wall. koniec - koncov je to len ďalšia tehla zo steny All in all you're just another brick in the wall. koniec - koncov ste len ďalšia tehla zo steny Oproti originálu je v preklade v stopovej organizácii verša značný posun vyplývajúci z už spomenutých štruktúrnych odlišností slovenčiny a angličtiny, citeľný predovšetkým v prvých troch veršoch, ktoré v origináli charakterizuje striedanie jambu a daktylu, zatiaľ čo v preklade prevažuje striedanie dvojslabičných a trojslabičných úsekov, simulujúcich rytmus

239 II. Umelecký preklad originálu. Najvýraznejšie je priblíženie sa originálu a prekladu v štvrtom a piatom verši, čo sa nám podarilo predovšetkým vďaka navrstveniu krátkych, jedno a dvojslabičných slov (výnimku tvorí len trojslabičné verbum nechajte), a umožnilo nám umiestnenie prízvuku na poslednú slabiku vo verši, čo je aj v origináli kľúčovým prvkom. V posledných dvoch veršoch v preklade tvorí začiatok verša amfibrach a záver verša anapest, kým v preklade je to trochej, a na konci daktyl. Využitím lexémy koniec-koncov však vzniká rytmicky dôrazné spojenie, kvalitatívne pomerne blízke účinku úvodného amfibrachu z originálu. Prízvukovaná predložka zo v spojení s krátkou, dvojslabičnou lexémou steny v závere verša vytvára v preklade ďalšiu rytmicky výraznú dvojicu, ktorá sa kvalitatívne z hľadiska estetického zážitku prijímateľa blíži k originálu. Rým, ako vyplýva aj z toho, čo sme tvrdili o rytme, je pre preklad piesňového textu (a to nielen v prípade, že je primárne určený na recitáciu zo strany poslucháča) vo väčšine prípadov vnímaný oproti rytmu citlivejšie, a to tým viac, čím viac sa v ňom rytmus vzďaľuje od metra. Preto patrí práca s rýmom aj pri preklade takéhoto druhu textov k najťažším úlohám pre prekladateľa. V prípade špecifického využitia preložených textov, ktorými sa zaoberáme, zohráva významnú úlohu aj zvuková kvalita rýmu, ktorý vytvoríme. Pokiaľ možno, je lepšie uprednostniť úplný rým pred neúplným. Poslucháč by inak vnímal text ako esteticky deficitný, najmä ak sa v ňom dodržiava pravidelná rýmová schéma. Možno tomu predísť v prípade, ak neúplný rým tvorí so svojím pendantom prekvapivú, sémanticky objavnú dvojicu, ktorá percipienta zaujme na prvé počutie. Už Jiří Levý poznamenal, že přesnost překladu v rýmované poezii zpravidla klesá ke konci verše (7). Vo vzťahu k rýmovým možnostiam angličtiny však dodáva, že syntetický jazyk, akým je aj slovenčina, má daleko bohatší zásobu rýmů než jazyk analytický [...] (8). V anglických piesňových textoch sú zrejme aj preto rýmy pomerne často nahradzované asonanciou. Tá sa predovšetkým vďaka speváckemu prejavu a s ním súvisiacou zmenou kvantity, ktorú sme už predtým spomínali, môže z fonetického hľadiska výrazne priblížiť k zvukovej kvalite plnohodnotného rýmu. Aj preto je pri preklade takéhoto typu textu do slovenčiny, najmä v prípade ak bude spievaný, či recitovaný, najlepším riešením použiť na mieste asonancie rým, ktorý má v slovenčine oproti asonancii výraznejšiu zvukovú kvalitu, čo je potrebné zohľadniť najmä vo vzťahu k poslucháčovi. Ako príklad prekladu asonancie rýmom môžeme uviesť sémanticky kľúčové záverečné verše zo skladby skupiny Queen Bohemian rhapsody, ktoré v kontexte zvyšku textu v spojitosti s hudbou zvýrazňujú skutočnosť, že text je do značnej miery nonsensový a treba ho chápať predovšetkým ako paródiu na žáner opery: Nothing really matters, anyone can see / Nothing really matters nothing really matters to me o nič naozaj nejde, každému mysľou beží / že o nič naozaj nejde na ničom mi nezáleží. Hoci nejde o dokonalý príklad rýmovej dvojice, keďže ide v obidvoch prípadoch o verbá, ktoré sa vyznačujú rovnakými slovesnými kategóriami, oproti asonancii ide z fonetického hľadiska o pozitívny kvalitatívny posun, ktorý podľa nášho názoru predstavuje najvhodnejšie riešenie vo vzťahu k zachovaniu sémantiky originálu. Z toho, čo už bolo uvedené, najmä pre laického prijímateľa na prvý pohľad vyplýva, že v prípade prekladu do syntetického jazyka má prekladateľ omnoho širší priestor na prácu s rýmom, má jednoduchšiu východiskovú pozíciu, teda akoby sa pri preklade rýmov nemusel takmer vôbec namáhať. Ani zďaleka to však nie je také jednoznačné či jednoduché. Rým napriek tomu že prenikol do poézie neskôr a je menej záväzný ako rytmus má väčšiu

240 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy závažnosť pre určenie špecifika danej básne než rytmus. V oveľa väčšej miere ako rytmus prispieva k významovému dotváraniu básne. Máme tu na mysli spomenutú asociačnú spätosť medzi rýmovo spojenými veršami (9). Uvedené skutočnosti platia v plnej miere aj pre preklad piesňových textov určených na recitáciu. Netreba zabúdať, že Slobodníkom zdôraznená asociatívnosť by sa mala realizovať v preklade v podobných intenciách ako v origináli, a výber rýmovej dvojice zároveň ovplyvňuje a je ovplyvňovaný ostatnými slovami v jednom či viacerých veršoch. Aj napriek už uvedenej téze o podstatne obmedzenejších rýmových možnostiach angličtiny ako jedného zo zástupcov analytických jazykov, aj v syntetických jazykoch využitie rýmu vo všeobecnosti významne zužuje možnú variantnosť vo vzťahu k ostatným lexémam smerom dovnútra verša. Problematika slangu a vulgarizmov patrí dodnes k pomerne diskutovaným otázkam našej literárnej vedy. Aj keď v dnešnej dobe už nemusíme celkom súhlasiť s tvrdením Braňa Hochela, že puritánstvo stúpa od západu na východ (10), je tento jav v našej spoločnosti stále prítomný, a to aj vo vzťahu k umeleckým dielam a ich možnej vulgárnosti. Súvisí to, nazdávame sa, predovšetkým s dvoma zdanlivo disparátnymi okolnosťami. S kresťanskou morálkou, ktorá je v tomto smere pomerne rigidná, a taktiež s dlhodobým vplyvom komunizmu, ktorý sa od nej v tomto smere nijako zvláštne neodkláňal, aspoň pokiaľ ide o verejné pôsobenie. Stačí si napríklad spomenúť na Buzássyho preklad Ginsbergovho Vytia, či o dve desaťročia mladší Hevierov výber z poézie Charlesa Bukowského. Hoci v období po roku 1989 sa situácia v literatúre v tomto smere výrazne zmenila až do takej miery, že frekventované využívanie (či až nadužívanie) týchto výrazových prostriedkov v tvorbe niektorých autorov môžeme často hodnotiť len ako účelovo použité, efektné, sémanticky vyprázdnené gesto, v audiovizuálnych vysielacích médiách a predovšetkým v rozhlasových staniciach, prebiehal, resp. prebieha, tento proces pozvoľnejšie a nepôsobí natoľko vypuklo. Cenzúra je navyše v mnohých prípadoch podvedome prítomná už v procese výberu textov na preklad, kedy si mnohí prekladatelia radšej zvolia z hľadiska použitia slangu či vulgarizmov texty štylisticky neutrálnejšie. Či už z dôvodu vlastného etického postoja, z obáv pred možnou kritikou zo strany média alebo konzervatívnejšieho príjemcu, či z dôvodu snahy o čo najväčšie uľahčenie si vlastnej prekladateľskej práce. Vo vzťahu k slangu treba ešte pripomenúť skutočnosť, že hoci v slovenčine sa prejavuje predovšetkým z lexikálneho hľadiska, v angličtine je výraznejšie zastúpené fonetické a syntakticko-morfologické (11). Z týchto okolností vyplýva zásadný problém, ktorý musí prekladateľ riešiť, a to najčastejšie pomocou substitúcie či transpozície, alebo ich spoločnou kombináciou. Ako príklad môžeme uviesť hovorenú pasáž zo skladby Pink Floyd Another brick in the wall part II., v ktorej dospelý hlas v jedálni poučuje žiaka, že ak nezje mäso, nemá nárok na puding. If you don t eat yer meat, you won t get your puding. Slangový je v tomto prípade nespisovný tvar privlastňovacieho zámena svoj your yer. V slovenčine by ho bolo možné nahradiť nespisovným, nárečovým variantom tohto zámena svůj. Problematická je však skutočnosť, že táto forma nezodpovedá len záhoráckemu nárečiu, ale aj spisovnej češtine, ktorej sme sa chceli vyhnúť. Z prekladu sme pre väčšiu údernosť výpovede zámeno vynechali, a využili sme nespisovnú, záhorácku podobu slovesa nezožerieš nezežereš. Oproti originálu sa zvyšuje expresívnosť výpovede, no neutrálna podoba nezješ je veľmi blízka spisovnej podobe odlišujú sa len palatalizáciou prefixu ne-. Výraz

241 II. Umelecký preklad nezežereš sa od českej verzie nesežereš odlišuje použitím fóny z, a sémantika originálu ostáva zachovaná. Na záver teda možno skonštatovať, že preklad piesňových textov pre potreby umeleckého prednesu so sebou prináša množstvo špecifických problémov ako z hľadiska teoretického, tak aj praktického. I keď je práca na preklade takéhoto typu textu v určitých smeroch jednoduchšia, než v prípade knižných, básnických textov, prináša so sebou výzvy súvisiace s globalizáciou a rozmachom audiovizuálnych médií, s ktorými sa prekladateľ básní nemusí konfrontovať. A hoci preklad textu, ktorý zaznie v rozhlasovom, či televíznom éteri, obvykle nedosahuje trvácnosti prekladateľského aktu, ktorého výsledok sa zachováva v tlačenej podobe, často môže zasiahnuť širšie a diferencovanejšie, a teda v určitom zmysle aj náročnejšie publikum. Preto, ako bolo naznačené už v úvode, si kvalitné preklady piesňových textov pre potreby umeleckého prednesu zasluhujú do budúcnosti výraznejšiu teoretickometodologickú, ale aj kritickú pozornosť. Poznámky (1) Andričík (2008, s ) (2) Andričík (2008, s. 59) (3) Pelc (1989, s. 157) (4) Andričík (2008, s ) (5) Andričík (2008, s.60) (6) Autorom všetkých citovaných prekladov piesní je autor príspevku. (7) Levý (1998, s. 230) (8) Levý (1998, s.280 ) (9) Slobodník (1990, s.82) (10) Hochel (1990, s.70) (11) Hochel (1990, s.76) Literatúra ANDRIČÍK, M.: K niektorým špecifikám prekladu textu populárnej piesne. In: Žánrové a hodnotové aspekty umeleckého prekladu. Habilitačná práca obhájená v roku 2008 na FF PU, s HOCHEL, B.: Preklad ako komunikácia. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990, 148 s. LEVÝ, J.: Umění překladu. Praha : Ivo Železný, 1998, 386 s. PELC, J.: Láska je kytarové sólo. Praha: Československý spisovatel, 1989, 160 s. SLOBODNÍK. D.: Teória a prax básnického prekladu. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990, 217 s. Summary A FEW NOTES ON THE TRANSLATION OF SONG LYRICS FOR THE USE OF RECITATION In his paper, the author deals with the translation of song lyrics for the use of recitation. One of the crucial factors in this kind of translation lies in the fact, that in its scope and overall approach, it stands between poetry translation and translation of lyrics for a singing / musical performance. One of the main aspects in this specific translation process is the recipient more specifically the listener, who is well aware of the fact, that the texts he listens to are in their original form an integral part of a given song. The texts, albeit not used for singing, should retain a high level of sound quality, or, in other words, their singability most predominantly the usage of rhymes, and to a lesser extent also rhythm. A huge role in the

242 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy perception of the sound quality of the text is being played by the performer, who can alter the rhythmical pattern of the translated text, by putting word stress on a certain lexeme to emphasize the given word and make it more expressive. Thus a translation of song lyrics for the use of recitation presents a complex and varied issue in the theory as well as practice of translation, and should become the subject of a more detailed research in the future. Kontakt: Mgr. Peter Trizna Inštitút prekladateľstva a tlmočníctva, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov petoliterat@gmail.com

243 II. Umelecký preklad KREATIVITA V BÁSNICKOM PREKLADE Anna Valcerová Básnický preklad na Slovensku prešiel niekoľkými vývinovými fázami od historizujúcich prekladov cez realistické k násilne modernizujúcim. Súčasný básnický preklad sa vo svojich vrcholných výkonoch vyhýba týmto krajnostiam. Usiluje sa čo najviac priblížiť prekladanému autorovi, nenadbieha čitateľovi a chce zachovať optimálnu mieru výrazu bez výkyvov smerom k historizácii a modernizácii či k exotizácii resp. k naturalizácii, pričom využíva aj výdobytky týchto základných fáz vo vývine umeleckého prekladu. Vo svojich vrcholných číslach sa usiluje o maximálnu kreativitu: doslova núti jazyk k výkonom, ktoré predviedli geniálni básnici v iných jazykoch. Túto tézu budeme sledovať na autorskej antológii ruskej poézie, ktorá vyšla na prelome roka 2011 a 2012 Ján Zambor: Kniha ruskej poézie, Vydavateľstvo Michala Vaška, V tomto type prekladu vidíme výzvu pre oživenie záujmu čitateľov o poéziu ako aj budúcnosť básnického prekladu, resp. ju možno interpretovať aj ako zavŕšenie jednej etapy vývoja básnického prekladu najmä viazaného verša u nás. Na doloženie tohto východiska sme si vybrali na interpretáciu známu báseň ruského futuristu Velimira Chlebnikova ( ), v ktorej básnik využíva korene slova smiech a vytvára neologizmy, asociujúce nové sémantické súvislosti a konotácie. Ján Zambor, roč. 1947, je básnik, literárny vedec a prekladateľ, autor vedeckých prác Ivan Krasko a poézia českej moderny (1981), Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Preklad ako umenie (2000), Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005) a Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010), prekladov a prekladovej antológie z tvorby A. S. Puškina, M. J. Lermontova, V. Briusova, B. Pasternaka, M. Cvetajevovej, A. Achmatovovej, G. Ajgího, ale aj F. Garcíu Lorku, J. L. Borgesa, moderných španielskych básnikov, Ivana Franka, P. Tyčynu, J. Seiferta Jeho preklady sa zamerali na ruskú, španielsku, hispanoamerickú, ukrajinskú a českú literatúru. U Zambora je spojenie básnika, teoretika a prekladateľa organickým prestúpením troch aktivit ako napríklad v staršej generácii u V. Turčányho. Zambor preferuje pri preklade básnického textu osobný vkus pri výbere autorov, presadzuje líniu, ktorú nazval tichou, resp. komornou, v opozícii voči hlasnej a oficiálne presadzovanej lyrike v 19. a 20. storočí: V antológii sa premieta moja inklinácia ku komornej línii ruskej poézie, hoci to neplatí pre tvorbu každého prekladaného básnika. Komornosť bola neraz aj výrazom zdržanlivosti a nedôvery voči oficiálne presadzovanému i jeho odmietania. Tým sa obsah tohto pojmu mení (s. 9). V antológii sa sústreďuje na známe, reprezentatívne básne a autorov. Nájdeme tu preklady kľúčových básní Puškinových, Lermontovových, Ťutčevových, Fetových, Baľmontových, Blokových, ale aj Innokentija Annenského, nedávno objavenej Jeleny Guro, autorov a autoriek predstavených v jeho vlastných knižných prekladoch, Anny Achmatovovej, Gennadija Ajgího, Mariny Cvetajevovej, Borisa Pasternaka a preklady nových textov Andreja Voznesenského, do slovenčiny ešte nepreložených a odlišných od

244 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy prekladov M. Válka (rýmy Zambor zámerne nespresňuje). Celá kniha je vlastne osobným vkusom diktovanou históriou ruskej poézie, jej základnej línie. Básnik, prekladateľ a vedec ukončil svoju antológiu prekladmi básnikov vlastnej generácie Ivanom Ždanovom a Jelenou Švarcovou (obaja ročník 1948). Objavom v antológii bola pre mňa najmä poézia výtvarníčky a futuristickej poetky, ktorá zomrela na leukémiu, Jeleny Guro, jej básne v próze. Velemir Chlebnikov: Zakliati smiechom Originál: Zakljatije smechom О, рассмейтесь, смехачи! О, засмейтесь, смехачи! Что смеются смехами, что смеянствуют смеяльно, О, засмейтесь усмеяльно! О, рассмешищ надсмеяльных смех усмейных смехачей! О, иссмейся рассмеяльно, смех надсмейных смеячей! Смейево, смейево, Усмей, осмей, смешики, смешики, Смеюнчики, смеюнчики. О, рассмейтесь, смехачи О, засмейтесь, смехачи! Báseň Zakliati, resp. Zaklínanie smiechom napísal V. Chlebnikov v období tzv. budetlianstva ( ), keď sa zoznámil s Vasilijom Kamenským, maliarom M. Maťušinom, jeho ženou poetkou Jelenou Guroovovou, ktorá zomrela mladá na leukémiu a ktorej básne z tohto obdobia sú v antológii objavom, aj s bratmi Dávidom, Vladimírom a Nikolajom Burľjukovcami. Báseň vyšla po odmietnutí Zverinca v zborníku Apolón v zborníku Studija impresionistov, vzápätí však vyšiel Zverinec v zborníku Sadok sudej, redigovanom Kamenským. V súčasnosti sa pokladá skupina Budetľanovcov (od budet ) za prvú futuristickú skupinu v ruskej literatúre. Práca s koreňmi slov našla neskôr odozvu v tvorbe mnohých ruských básnikov (Cvetajevová, Voznesenskij), v súčasnosti predstavuje produktívny tvorivý postup v modernej svetovej poézii. Podčiarkuje prepojenie významu a zvuku a tvorí jeden z motivačných postupov básnickej kreativity. Podrobný rozbor venuje básni aj Christoph Deininger, ktorého uvádza J. Zambor v literatúre, čerpal z nej pri vlastnej interpretácii a preklade básne. Deininger konštatuje, že: Metóda, ktorá báseň preslávila a ktorá jej prepožičiava jedinečnú štruktúru, spočíva v rozmanitosti neologizmov odvodených z jediného slovného koreňa smech - / smej - (smiech- / smieš-). Zmena slovnej formy flexiou nie je ničím novým, ide tu o ojedinelý prípad paronomázie, ktorú pod pojmom paragmenons poznala už antická rétorika. Inovatívnym na Chlebnikovovom umeleckom ťahu je jeho absolútne nasadenie: vytvorenie básne založenej výlučne na jedinom slovnom koreni. Pri zachovaní koreňových morfém smech/smej vzniká pripájaním sufixov a prefixov viacero neologizmov, ktoré predtým nepatrili do slovnej zásoby ruského jazyka. Na jednej strane je báseň hermeneuticky uzamknutá, sémanticky akoby zakódovaná, zároveň poskytuje až neohraničenosť, viacdimenzionálnosť výkladu (Deininger, 2002, s. 196).

245 II. Umelecký preklad Ch. Deininger ďalej upozorňuje v súvislosti s názvom básne na jej konotácie so žánrom zaklínania: Chlebnikov, ktorý zavrhoval dobovú literatúru ako pesimistickú a nihilistickú, sa intenzívne zaoberal radostnou živosťou ruskej ľudovej poézie. Formuly zaklínania v ruských zvyklostiach služia predovšetkým na magicko-rituálne ovplyvňovanie ( ), na sugesciu istých duševných stavov (s. 197). Tento postup využíva i moderná ruská poézia neskorších období, z autorov, ktorým sme sa venovali najmä, M. Cvetajevová a A. Voznesenskij (A. Valcerová, 1999). Podľa Rainera Goldta (In: Deininger, 2002, s. 196) na základe týchto opakovaných zvukov básnik dokáže priviesť roztrieštenú skutočnosť opäť k jej mýtickej totalite. Podľa Wolfa-Dietera Stempela (tamže, s. 196) je smiech magickou formulkou na uvoľnenie tvorivej energie, zároveň proces smiechu akusticky napodobňuje. Odzrkadľuje sa to v metrickej, syntaktickej i lexikálnej štruktúre básne, ktorú autor detailne analyzuje. Chlebnikov napríklad využíva v básni číslovku jedenásť, ktorá podľa neho vyjadruje božské usporiadanie sveta: Prečo je jedenástka špecifickou mernou jednotkou? S jej pomocou môžu trojka s dvojkou prejsť z energie neba na energiu zeme bez toho, aby zmenili celkovú výstavbu systému čísel (Deininger, 2002, s. 204). Symbolisti a futuristi pripisovali číselnej harmónii zvukov magický význam, chceli sa jej prostredníctvom podieľať na vybudovaní novej svetovej harmónie. Zároveň má smiech v básni karnelové konotácie bujarosti, akoby vyjadroval dobovú predrevolučnú náladu, vstupovanie ľudových tradícií a más na scénu dejín. Doslovný preklad by mohol znieť takto: Zakliatie smiechom Ó, rozosmejte sa, smejúci! Ó, zasmejte sa, smejúci! Čo sa smejú smiechmi, čo vládnu smiechom smejavo, Ó, zasmejte sa úsmevne! Ó, rozosmievajúc nadsmejúcich (tých, čo sú nad smiechom) smiech úsmevných smejúcich sa! Ó, len sa rozosmej (z celej duše) rozosmiato, smiech nad všetkým (i) sa smejúcich smejakov! Smejo(a)vo, smejo(a)vo, Usmej, vysmej, smiešiky, smiešiky, Smejúšiky, smejúšiky, Ó, len sa rozosmejte, smejúci, Ó, zasmejte sa, smejúci! (A. Valcerová) Báseň preložil do slovenčiny prvýkrát Milan Ferko, vyšla vo výbere Deň modrých medveďov (1969).

246 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Zariekanie smiechom Ó, rozosmejte sa, smiešnici! Ó, zasmejte sa, smiešnici! Vy, čo smiechotavo smiešite a smiechavične smejčíte, Ó, zasmejte sa úsmevivo! Ó, nadsmejavé rozosmiačiská, smiech smejivých smiešnikov! Ó, vysmej sa smejúčky, smiech smiechárskych smiešnikov! Smejstvo, smejstvo, Nasmej, osmej, smiešik, smieško, Smejaci, smejani, Ó, rozosmejte sa, smiechoši! Ó, zasmejte sa, smiešnici! Reedícia Ferkových prekladov z Chlebnikova vyšla pod názvom Samostrel lásky (1985). Už prvý preklad bol prijatý protirečivo. J. Štrasser s P. Zajacom napísali: Ferko si nijako nezľahčoval náročnú prácu.... vybral si prekladateľsky najnáročnejšie básne, väčšinou tie, v ktorých sa Chlebnikov ponoril do fonetických a etymologických kvalít ruského jazyka (Knižný koktail Romboidu. Romboid 5, 1970, č. 2, s , In: J Zambor, 2000, s. 130). Zároveň upozorňujú na preexponovanú prekladateľskú intervenciu do textu (tamže), čo M. Heveši spresňuje, keď hovorí, že Ferko sa príliš spoliehal na slovesnú pedantériu a vyčíta Ferkovi nadbytočné koketovanie so slovami a zvukmi a neadekvátny preklad niektorých neologizmov (Na tému Chlebnikov. Romboid, 5, 1970, č. 6, s , In: Zambor, tamže). Zambor upozorňuje ďalej na to, že keď roku 1977 vyšiel výber z Chlebnikovových poém A rukou ukážeme na Slnko, zostavil M. Heveši, preklady M. Válek, J. Koška, J. Štrasser, J. Zambor, Ferkove preklady sa vo výbere neobjavili. Toto vydanie v značnej miere vyznieva ako prezentovanie inej prekladovej metódy a výraznejšie sa orientuje na tú polohu básnikovej tvorby, v ktorej sa jednostranne neexponuje jazyk, najmä slovotvorba a fonetická stránka (Zambor, 2000, s. 130). Pri porovnaní Ferkových prekladov s českými, Tauferovými, Zambor ďalej konštatuje: Ak Tauferove výbery berieme ako hodnotovú métu, je evidentné, že Ferkovi sa ju dosiahnuť nepodarilo. Jeho Chlebnikov, žiaľ, v sebe nemá toľko umeleckej výraznosti a čara ako Tauferov. Aj z básnického hľadiska nejde o takú čistú prácu.... Ferko akoby jednoducho nebol pre Chlebnikova partner, ktorého by súčasná slovenská literárna obec bola ochotná akceptovať... (Zambor, 2000, s. 131). Vyjadruje sa aj k prekladu básne Zariekanie smiechom založenom na slovotvorbe, konštatuje, že Ferko zaumničí značne svojvoľne. Preklad evokuje iné významy ako originál. Je zrejmé, že už takí smechači, ktorých nachádzame v prvom verši pôvodiny, nie sú smiešnici (prvá Ferkova verzia), ale ani smejkovia (druhá verzia). O čo adekvátnejšie je Tauferovo riešenie smáči. Ferko zavše neologizuje a celkove text lexikálne ozvláštňuje aj tam, kde to Chlebnikov nerobí, a nedeje sa tak z príčin výrazovej substitúcie. V súvislosti s neologizmami naďalej platí, že kým u Chlebnikova je to pátranie po prapodstate slov, básnická filológia a etymológia, u Ferka to zavše zaváňa koketériou a jeho lexikálne novotvary (a podobne je to aj pri príznakovej kumulácii zvukových prvkov) nie sú natoľko významovo nasýtené... niet v nich toľkej sémantickej jasnozrivosti. Táto práca si okrem

247 II. Umelecký preklad iného vyžadovala zalistovať si v retrográdnych slovníkoch ruského a slovenského jazyka, určiť si významovú hodnotu Chlebnikovových afixov a pod. Dôveryhodnosti Ferkovho prekladového úskalia by bolo istotne prospelo, keby bol v časti Poznámky a vysvetlivky uverejnil aj komentár k svojim neologizmom, resp. nezvyčajným slovám, ako to robil svojho času Taufer (Zambor, 2000, s. 131). Neskoršieho prekladateľa Chlebnikova neuspokojuje ani Ferkov preklad rýmových kalambúrov, ktoré prekladá málo náročnými nepresnými rýmami a prekáža mu i nadmerná frekvencia presahových rýmov. Prekladateľský postup M. Ferka označuje ako historizovanie (s. 131) a zdomácňovanie (s. 132). Možno povedať, že Ferko nerešpektoval spätosť sémantiky a zvuku a ich vzájomnú motiváciu. Jeho novotvary sú svojvoľné a, ako sme zistili u Voznesenského (Valcerová, 1999), sú rovnako bezobsažné ako historizmy presahujúce sémantickú mieru výrazu, sú samoúčelným experimentom pre experiment ( smiechotavo smiešite a smiechavične smejníte nemá oporu v origináli, konotácie smiechavično dýchavične alebo smejčíte smilníte v origináli prítomné nie sú, podobne rozosmiačiská zemiačniská, smejstvo pestvo ). Násilná modernizácia bola jednou z tendencií najmä v štandardných, povrchne modernizujúcich prekladoch v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Všetkých negatív Ferkovho prekladového variantu, o ktorých hovorí vo svojej štúdii, sa chcel Zambor zrejme vo svojom preklade vyvarovať: Zaklínanie smiechom Ó, rozosmejte sa, smejaci! Ó, zasmejte sa už, smejaci! Čo smejú sa smiechmi, čo sa rozsmiechošia smejeselo, Ó, zasmejte sa vysmejeselo! Ó, výsmejeselé rozposmechy smiech úsmešných smejakov! Ó, rozvysmej sa rozsmejeselo, smiech výsmešných smejanov! Smejovo, smejovo, Vysmej, osmej, Smieškovia, smieškovia, Posmieváčikovia, posmieváčikovia. Ó, rozosmejte sa, smejaci! Ó, zasmejte sa už, smejaci. Nie je náhodné, že práve tejto básni venuje prekladateľ najrozsiahlejší poznámkový aparát. Píše: V preklade sa rovnako ako v predlohe zachováva jedna východisková koreňová morféma smej, smiech (v ruštine smej, smech). Preklad sa usiluje transponovať lexikálne novotvary vytvorené na základe spriahnutia koreňov (V. Chlebnikov) alebo na základe prípon a predpôn. Napriek vedomiu značnej voľnosti lexikálnych analógií (konotácií) základné uvádzame: smejaci siláci, junáci (v rozhlasovej relácii uvádza aj bujaci), orig. Smechači. D. Burľuk čítal ako giganti smiechu, bohatieri, V. Majakovskij jako siláci (silači).

248 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy rozsmiechošiť sa rozbujdošiť sa, rozkokošiť sa, orig. Smejanstvujut tieto významy tiež prináša (bujstvovať, bezčinstvovať), analógia so slovom pianstvovať (doslova piť, opíjať sa, smejanstvovať je teda opájať sa smiechom, vystrájať, vyčínať, vyvádzať ako opilci) je v preklade zastretá, tieto významy sú zreteľnejšie v novotvare smejani (6. verš), ktorý môže konotovať predovšetkým slovo pijani, čo vnímame aj ako substitúciu. smejeselo neveselo i preveselo (orig. Smejaľno podia Ch. Deiningera je analógiou pečaľno smutne, žalostne, vhodným slovenským riešením by bolo smialostne, smiaľne (analógia so žalostne, žiaľne), ale nezachovala by sa tým jednotná východisková koreňová morféma. Otázne však je, či predkladaná analógia smejaľno s pečaľno, prinášajúca prvok ambivalentnosti, nie je nadinterpretáciou. smejovo (orig. smejjevo, niekedy s veľkým S) podľa D. Burľuka a V. Majakovského krajina smiechu, presnejšie je to krajina, kde sa smeje (nie smiechovo), novotvar má však aj iné konotácie, napr. Bojovo (v origináli bej jego, čiže bi ho interpretácia V. Kupku). smieškovia (orig. smešiki), korektnejšie by azda bolo preložiť smiešiky, voľbu slova označujúceho ich nositeľov smieškovia si vyžiadala potreba rýmu ( smieškovia posmieváčikovia ), pravda niektorí vykladači slovo smešiki čítajú vo význame smieškovia. posmieváčikovia orig. smejunčiki podia D. Burľuka v krajine smiechu Smejove vedľa bohatierov žijú malí odporní posmieváčikovia, trpaslíci smiechu, podľa V. Majakovského sú posmieváčikovia prefíkaní. Autorské poznámky umožňujú čitatelovi dešifrovať ťažko pochopiteľné, resp. len tušené významy, ktoré poetika zaumu sugeruje. Napriek tomu je evidentné, že ide o preklad presnejší, než je preklad Ferkov. Dôležitá je etymologická súvislosť koreňov slov, ktorej variabilitu zabezpečujú početné prefixy a sufixy. Pritom aj prefixy a sufixy nesú svoj špecifický sémantický významový odtieň (rozosmiať zasmiať sa schuti, naplno, vysmiať vyjadriť výsmech, opovrhnutie, zasmiať vyjadriť úsmev decentne). Slobodu tvorenia, kreativitu podčiarkuje aj variabilita slovných druhov, ktorá je v preklade zastúpená vo väčšej miere než vo Ferkovom prekladovom variante, viac zodpovedá originálu, prekladateľ sám vytvára v slovenčine novotvary: smejaci, rozsmiechošia sa, smejeselo, vysmejeselo, výsmejeselé rozposmechy, úsmešných smejakov, rozvysmej sa, rozmejeselo, smejanov, smejovo, čím imituje tvorivú metódu V. Chlebnikova. Odstránená je svojvoľnosť pri vytváraní novotvarov, teda nedostatočné motivovanie významu a zvuku, ktorú nachádzame vo Ferkovom preklade. Rýmy sú bohaté a rovnako zvukovo motivované ako u Chlebnikova, čo prekladateľovi umožnilo štúdium retrográdnych slovníkov ruštiny i slovenčiny. Mnohé novotvary sú objavné a v slovenčine vývinovo produktívne. Základná koreňová morféma smej, ktorá spája všetky plnovýznamové slová a tvorí základné tertium comparationis básne, je uplatnená v plnom rozsahu! Text Zamborovho prekladu je brilantnou ukážkou presného básnického prekladu na Slovensku, snúbi sa v ňom, básnická, prekladateľská i teoretická erudícia. Slovenský prekladateľ sa priblížil méte, o ktorú sa usiloval a prekladom, ktoré ho inšpirovali českému prekladateľovi V. Chlebnikova, J. Tauferovi. Jediné, čo by som snáď upřednostnila, je väčšia uvoľnenosť, ktorú som si dovolila vo vlastnom doslovnom preklade, na jeden dych, pre radosť a zábavu či smiech. Prekladateľ v snahe dodržať všetky inštrukcie originálu rytmus, rýmovú štruktúru, neologizmy, zvukové hry predstavuje najmä svoju profesionálnu zručnosť, ktorú dovádza do virtuozity.

249 II. Umelecký preklad Literatúra DEININGER, CH.: Velimir Chlebnikov: Zakljatie smechom. In: Die russische Lyrik. Herausgegeben von Bodo Zelinsky unter Mitarbeit von Jens Herlth. Köln Weimar Wien : Böhlav Verlag, 2002, s Preložil Ján Čakanek. CHLEBNIKOV, V.: Deň modrých medveďov. Bratislava : Slovenský spisovateľ, Prel. Milan Ferko, VALCEROVÁ-BACIGÁLOVÁ, A.: Vzťah významu a tvaru v preklade poézie. Preklady poézie A. Voznesenského do slovenčiny a češtiny. Prešov : FF PU, ZAMBOR, J.: Kniha ruskej poézie. Vydavateľstvo Michala Vaška, ZAMBOR, J.: Preklad ako umenie. Bratislava : Univerzita Komenského, Summary CREATIVITY IN THE TRANSLATION OF POETRY The translation of poetry in Slovakia has gone through several phases of development, including historicizing approach, realistic approach, as well as one, which can be characterized as being inappropriately modernizing. Current translation of poetry when at its best, deliberately avoids these extremes. Its aim is to approach author's poetic idiolect as close as possible without becoming too reader-friendly at the expense of quality and integrity of the original. It attempts to maintain the optimal measure of original artistic expression without fluctuations towards either modernization and historization or towards exotization and naturalization, while also applying the positive outcome of these phases of development in literary translation. In the best translations there is a striving for maximal creativity: the translator literally forces the language into achievements comparable to those achieved by master poets in other languages. This claim is further exemplified in the anthology of Russian poetry in translation of Ján Zambor, which came out at the break of the years 2011 and 2012 under the title Kniha ruskej poézie Book of Russian poetry in the publishing house Vydavateľstvo Michala Vaška. This type of translation presents a challenge on how to renew readers' interest in poetry, as well as a future path for poetry translation. It can also be interpreted as a conclusion of one of the periods of development of verse translation, more specifically translation of bound verse, in our surroundings. To prove this standpoint, the author of this study makes an interpreration of a well known poeem by Russian futurist poet Velimir Khlebnikov ( ), in which the author uses the root of the word laughter to create neologisms, which associate new meanings and connotations. Kontakt: prof. PhDr. Anna Valcerová, CSc. Inštitút prekladateľstva a tlmočníctva, Filozofická fakulta Prešovskej Univerzity, Prešov avalcerova@gmail.com

250 III. ODBORNÝ PREKLAD

251 III.. Odborný preklad K SYNTAKTICKO-ŠTYLISTICKÝM RÉBUSOM V PREKLADOCH INŠTITUCIONÁLNO-PRÁVNYCH TEXTOV EÚ Klaudia Bednárová-Gibová Preklad sa v dnešnej dobe stáva jazykom Európy a tvorcom moderného európskeho jazykového prejavu v rámci národných, kultúrnych a politických spoločenstiev. Inštitucionálno-právne texty EÚ predstavujú špecifický textový typ, ktorý je výsledkom špecifických podmienok prekladu ovplyvnených tlakom európskeho multilingvizmu. Preklad inštitucionálno-právnych dokumentov sa uskutočňuje v rámci dištinktívnej konceptuálnej štruktúry na úrovni európskeho spoločenstva. Podľa Škvareninovej a Abrahámovej (2002, s. 14) patrí objektívnosť, písomnosť, monologickosť, nocionalita, presnosť, zreteľnosť, odbornosť, stereotypnosť a schematickosť k základným vlastnostiam právneho štýlu. Z uvedených vlastností vyplývajú aj konkrétne lexikálne, syntaktické a štylistické vlastnosti inštitucionálno-právnych textov EÚ. Viaceré štúdie (Crystal Davy, 1986; Knittlová, 1990; Bhatia, 1994; Maley, 1994 a Bázlik Ambrus, 2008) dokazujú, že medzi dištinktívne syntakticko-morfologické prostriedky právnych dokumentov všeobecne, a textov EÚ konkrétne, jednoznačne patria zložené súvetia s veľmi komplexnými nominálnymi frázami, podraďovacie súvetia (hypotaxy), zomknuté konštrukcie, parentézy, objektívny slovosled, neosobné konštrukcie a používanie pasíva. Aj v nami zostavenom korpuse nachádzame práve tieto vyššie spomínané typické znaky právnych textov (1). Navyše skúmaním paralelných textov zisťujeme, že syntaktické štruktúry anglickej verzie textu EÚ sa premietli aj do slovenského prekladu. Dlhé, komplikované, niekedy až neprehľadné súvetia, náročné na vnímanie (nezriedka tvoriace jeden súvislý odstavec), zostávajú zachované aj v slovenskej verzii prekladu (pozri príklady z tabuľky 1).

252 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Tabuľka 1: Komplikované syntaktické konštrukcie v textoch EÚ EN verzia SK verzia Text Pasáž Council Regulation (EC, Euratom) No 1605/2002 of 25 June 2002 on the Financial Regulation applicable to the general budget of the European Communities (1) and Commission Regulation (EC, Euratom) No 2342/2002 of 23 December 2002 laying down detailed rules for the implementation of Council Regulation (EC, Euratom) No 1605/2002 (2), which safeguard the Community's financial interests, have to be applied taking into account the principles of simplicity and consistency in the choice of budgetary instruments, a limitation on the number of cases where the Commission retains direct responsibility for their implementation and management, and the required proportionality between the amount of resources and the administrative burden related to their use. Since the objective of this Directive, namely to determine the conditions of admission of thirdcountry nationals for the purposes of study, pupil exchange, unremunerated training or voluntary service, cannot be sufficiently achieved by the Member States and can, by reason of its scale or effects, be better achieved at Community level, the Community may adopt measures, in accordance with the principle of subsidiarity as set out in Article 5 of the Treaty. Nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (1), a nariadenie Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (2), ktoré ochraňujú finančné záujmy Spoločenstva, sa majú uplatňovať s prihliadnutím na zásady jednoduchosti a jednotnosti pri výbere rozpočtových nástrojov, na obmedzenie počtu prípadov, keď si Komisia ponecháva priamu zodpovednosť za ich vykonanie a riadenie, a na požadovanú proporcionalitu medzi množstvom zdrojov a administratívnou záťažou súvisiacou s ich využitím. Cieľ tejto smernice, a to určiť podmienky prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmeny žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov, ale z dôvodov jeho rozsahu alebo dôsledkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Spoločenstva, preto môže Spoločenstvo prijať opatrenia v súlade so zásadou podľa článku 5 zmluvy. A (43) B (24) Na druhej strane, používanie dlhých viet možno chápať ako jeden z prejavov snahy o presnosť, jednoznačnosť a zároveň maximálnu univerzálnosť právneho textu. V inštitucionálno-právnom texte je totiž potrebné pamätať na všetky možné situácie, ktoré môžu nastať. Zároveň musia byť tieto situácie čo najpresnejšie vymedzené, aby sa predchádzalo potenciálnej dezinterpretácii. Z príkladov uvedených v tabuľke 1 vyplýva, prečo sa jazyk eurodokumentov často stáva terčom kritiky. Vidíme, že slovenský text sa snaží pridržiavať anglického textu plniaceho funkciu originálu aj v celkovej štylizácii viet. Nezanedbateľnou skutočnosťou však zostáva, že ak je už samotná štruktúra originálu komplikovaná a málo transparentná, prekladateľ v inštitúciách EÚ zo svojej pozície veľa urobiť nemôže. Je len článkom zviazaným oficiálnymi preskripciami v obrovskej mašinérii. V aparátoch EÚ funguje istá zásada, podľa ktorej majú mať eurotexty vo všetkých jazykových verziách rovnaký počet viet, keďže sa na rokovaniach odvoláva napr.,,na vetu č. 3 v odseku 2 článku 32. Keby sa vety rozdeľovali, vznikol by nielen pri rokovaniach, ale aj ďalšom živote dokumentu chaos. Segmentácia viet by takisto mala dopad aj na technickú stránku vyhotovovania prekladov, keďže v orgánoch EÚ sa používa prekladateľský softvér Trados a mohli by vzniknúť nepresné priradenia s bázou. O viazanosti prekladateľa EÚ formou originálu ako,,kánonu jeho práce hovorí kapitola 4 Spoločnej praktickej príručky pre tvorbu legislatívy Spoločenstva. Vyplýva z nej, že preklad do slovenčiny sa musí riadiť štruktúrou originálu (vrátane layoutu textu a jeho rozčlenenia do kapitol, článkov, odstavcov a pod.). V rámci jednej vety môže prekladateľ prirodzene zvoliť slovosled a syntaktické konštrukcie tak, ako si to vyžaduje cieľový jazyk. Pokiaľ nie je nevyhnutné rozdeliť vetu originálu na viac viet v slovenskom preklade z dôvodu zrozumiteľnosti alebo z iného závažného dôvodu, musí prekladateľ dôsledne dodržiavať vetné členenie originálu. Dôvody pre vyššie opísaný postup sú okrem zachovania sémantickej

253 III.. Odborný preklad stránky celkového výrazu a predchádzania rozdielnym interpretáciám i čisto praktického charakteru. Pokiaľ sa výrazne nezmení vetná stavba, uľahčí to takisto prácu expertom pri jazykovej a odbornej revízii. Vynára sa tu teda problém obsahovej stránky originálov eurotextov. Pokiaľ budú východiskové texty defektné a plné eurospeaku, ktorý sa vo svojich variantoch dotýka každého úradného jazyka EÚ, nemožno očakávať ani kvalitnejšie preklady. Už v r varoval E. Gowers pred hrozbou, ktorú pre úradné jazyky predstavovala tzv. Euro-English (2) (Schäffner, 1997, s. 127). Tá sa ako hybridná forma bruselskej angličtiny, stavajúc na obdiv (či počudovanie?) svoj byrokratický žargón, deformuje pod vplyvom ostatných jazykov Spoločenstva. Národné zákonodarstvo v procese internacionalizácie stráca nielen osobitosť štýlu, ale aj jeho texty sú práve vplyvom eurospeaku zaťažované textovými redundanciami a záplavou novej terminológie. Podľa S. Šarcevic (2001a; 2001b), A. L. Kjaer (1999 a 2002) a K. Koskinen (2000) sa určité zmeny prejavili vo všetkých jazykoch EÚ, a to hlavne v oblasti ich syntaktickej štruktúry a slovnej zásoby. Pravdou zostáva, že tento,,nový a čudný eurolekt sa ani v jednom členskom štáte nestretol s priaznivou odozvou (3). Zrejme práve preto sa objavili zo strany inštitúcií EÚ snahy o zlepšenie kvality jazyka jej legislatívy. Už v r viedla E. Wagner, v súčasnosti jedna z vedúcich osobností prekladateľského servisu Európskej komisie, kampaň Fight the Fog, organizovanou anglickou sekciou prekladateľského servisu. Kampaň mala za cieľ bojovať proti zbytočnej rozvláčnosti a nezrozumiteľnosti (hraničiacej až so zahmlenosťou) komunitárnych textov, čo bolo spôsobené nadmerným používaním viacslovných vyjadrení a dlhých zložitých súvetí. Syntakticko-štylistická ťažkopádnosť dokumentov EÚ bola takisto dôsledkom skutočnosti, že väčšina euroúradníkov tieto dokumenty vytvára v inom než svojom materinskom jazyku, z čoho plynú početné jazykové interferencie. Za používanie krátkeho a jednoduchého jazyka bojovala i kampaň KISS Keep It Short and Simple (Wagner, 2001b, s. 1). Napriek tomu, že aj zásady Spoločnej príručky zdôrazňujú jednoduchý, jasný, presný jazyk (pozri zásada 1), na základe analyzovaných dokumentov EÚ, môžeme pozorovať práve opačné tendencie. Kým štandardný preklad má vo všeobecnosti modelovať originál na základe jeho funkcie, texty EÚ východiskový text kopírujú. Preklad v inštitúciách EÚ teda nie je pravým typom prekladu v zmysle sensus stricto, ale len interlingválnou textovou reprodukciou (Kjaer, 2007, s. 19), keďže primárnym záujmom pri preklade legislatívy EÚ nie sú konvencie cieľového jazyka a jeho recipient, ale reprodukcia slov a fráz, ktoré by zaistili koherenciu a konzistenciu v 23 rovnako autentických jazykových verziách. Aj napriek tomu však preklady realizované v aparátoch EÚ nemožno pokladať za vyslovene subštandardné (teraz odhliadnuc od toho, že sú miestami štylisticky defektné), pretože sa prikláňame k hodnoteniu A. Huťkovej, že štandardný preklad je taký preklad, ktorý odzrkadľuje všetky kultúrno-spoločenské a jazykové špecifiká východiskového textu (2007, s. 53), a preklady EÚ také sú. Badáme, že nielen preklady, ale aj texty EÚ vznikajúce v multilingválnom prostredí, na priesečníku viacerých jazykových kultúr uplatňujú princíp nadkultúrneho a nadnárodného: Originálny text určený multilingválnemu publiku stráca status klasického originálu reprezentovaného všetkými kultúrno-špecifickými prvkami materializovanými v jazyku a tenduje k nadnárodnému, internacionálnemu textovému produktu materializovanému neutrálnymi výrazovými prostriedkami (Gromová Müglová, cit. in Huťková, 2007, s. 61).

254 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy To všetko prispieva k tomu, že texty komunitárneho práva sú vytvárané v inštitúciách EÚ pri rokovaniach prebiehajúcich v niekoľkých jazykoch, čo sa potom odráža v ich jazykovej podobe, už zmienenom eurospeaku. Negatívne tendencie v textoch legislatívy EÚ si kriticky všímajú aj teoretici prekladu. Podľa K. Koskinenovej (2000, s. 55) multilingválny eurospeak prispieva k tomu, že národné jazyky sú násilne tvarované do neprirodzeného formátu. Tak dochádza k určitému narušeniu tradícií národnej legislatívy členských štátov, ktorých osobité charakteristiky sa v procese harmonizácie európskeho práva začínajú pomaly, ale isto vytrácať. Napr. na slovenského recipienta pôsobí veľmi neprirodzene a rušivo nadmerná akumulácia spojok, ako dokumentuje tabuľka 2. Tabuľka 2: Prehľad vybraných príkladov rušivej akumulácie spojok v textoch EÚ EN verzia SK verzia Text Pasáž There is a need to promote active citizenship and respect for human rights and democracy, and to step up the fight against exclusion in all its forms, including racism and xenophobia. The Thessaloniki European Council of 19 and 20 June 2003 approved the Council conclusions of 16 June 2003 on the Western Balkans, including the Annex thereto entitled The Thessaloniki Agenda for the Western Balkans: moving towards European integration, which provides that Community programmes should be opened to the Stabilisation and Association Process countries on the basis of framework agreements to be signed between the Community and those countries. The following actions may be supported under the key activity of policy cooperation [...]: (a) individual mobility, as referred to in Article 5(1)(a), including study visits for experts and officials designated by national, regional and local authorities, for directors of education and training establishments and guidance and experience accreditation services, and for social partners; multilateral networks, as referred to in Article 5(1)(e), run by consortia of higher education institutions and representing a discipline or a cross-disciplinary field, ( Erasmus thematic networks ) which aim to develop new learning concepts and competences A third-country national shall [...] produce [...] an agreement with the organisation responsible in the Member State concerned for the voluntary service scheme in which he/she is participating, giving a description of tasks, the conditions in which he/she is supervised in the performance of those tasks Je potrebné podporovať aktívne občianstvo a dodržiavanie ľudských práv a demokracie a zintenzívniť boj proti všetkým formám vylúčenia vrátane rasizmu a xenofóbie. Európska rada na zasadnutí v Solúne 19. a 20. júna 2003 schválila závery Rady zo 16. júna 2003 o západnom Balkáne vrátane prílohy s názvom Solúnska agenda pre západný Balkán: smerom k európskej integrácii, ktorá ustanovuje, že programy Spoločenstva by mali byť otvorené pre krajiny zapojené do procesu stabilizácie a pridruženia na základe rámcových dohôd, ktoré sa uzatvoria medzi Spoločenstvom a týmito krajinami. V rámci kľúčovej aktivity spolupráce [...] sa môžu podporiť tieto akcie: a) individuálna mobilita, ako sa uvádza v článku 5 ods. 1 písm. a) vrátane študijných návštev pre odborníkov a úradníkov určených národnými, regionálnymi a miestnymi orgánmi, pre riaditeľov vzdelávacích zariadení a zariadení odbornej prípravy a služieb profesijnej orientácie a akreditácie skúseností, ako aj pre sociálnych partnerov mnohostranné siete, ako sa uvádza v článku 5 ods. 1 písm. e), ktoré prevádzkujú konzorciá inštitúcií vysokoškolského vzdelávania a ktoré zastupujú jednu disciplínu alebo medzidisciplinárnu oblasť ( tematické siete Erasmus ) a ktorých cieľom je vyvíjať nové koncepcie a spôsobilosti učenia sa Štátny príslušník tretej krajiny [...] musí [...] predložiť dohodu s organizáciou, ktorá je v dotknutom členskom štáte zodpovedná za program dobrovoľnej služby, na ktorom sa zúčastňuje, ktorá musí obsahovať opis jeho úloh, údaje o podmienkach dohľadu nad ním pri výkone týchto úloh A (35) A (39) A čl. 22, 1a) A čl. 22, 1c) B čl. 11b) Voľba prekladateľa uchýliť sa k niekoľkonásobnému duplikovaniu spojky,,a (vedúcej k veľmi neprirodzenému použitiu 4-násobného vetného člena v rámci jednej vetnej štruktúry) v bode 35 textu A určite neprispieva k dobrej štylistike slovenského textu. Podobne ako pričasté uvádzanie vzťažných viet spojkou,,ktorá v citovaných príkladoch. Na druhej strane musíme uznať, že ťažko by sme s prihliadnutím na originál a oficiálne preskripcie EÚ našli v tomto prípade vhodnejšie riešenie. Slovenský preklad verne kopíruje anglický originál a práve ten vo svojej hĺbkovej štruktúre navádza prekladateľa na vzťažné vety. V zostavenom

255 III.. Odborný preklad korpuse okrem rušivo pôsobiaceho nahromadenia koordinatívnych a vzťažných spojok nachádzame aj štylistické defekty iného charakteru. Tie prehľadne sumarizuje tabuľka 3 nižšie. Tabuľka 3: Vybrané defektné miesta v SK prekladových verziách z korpusu EÚ EN verzia SK verzia Text Pasáž The Commission Communication on the Action Plan promoting language learning and linguistic diversity set out actions to be taken at European level during the period from 2004 to 2006 and requires follow-up action. In order to respond to the increased need to support activities at European level designed to achieve these policy objectives, to provide a means of supporting trans-sectoral activity in the fields of languages and ICT, and to strengthen the dissemination and exploitation of results of the programme, it is appropriate to complement the four sectoral sub-programmes with a transversal programme. Oznámenie Komisie o Akčnom pláne o podpore jazykového vzdelávania a jazykovej rozmanitosti stanovilo akcie, ktoré sa majú uskutočniť na európskej úrovni v rokoch 2004 až 2006, a vyžaduje si ďalšie kroky. Reakciou na zvýšenú potrebu podporovať aktivity na európskej úrovni určené na dosiahnutie týchto cieľov politiky, potrebu poskytnúť prostriedky na podporu nadodvetvovej aktivity v oblasti jazykov a IKT a posilniť šírenie a využívanie výsledkov programu je vhodné doplniť štyri sektorové podprogramy o prierezový program. A (16) A (30) The Community and the Swiss Confederation have declared their intention of undertaking negotiations to conclude agreements in areas of common interest such as Community education, training and youth programmes. adult education means all forms of non-vocational adult learning, whether of a formal, non-formal or informal nature multilateral means involving partners from at least three Member States. The Commission may regard associations or other bodies with membership from three Member States or more as multilateral Such institutions or organisations may be exempted from auditing requirements pursuant to Article 173(4) of Regulation (EC, Euratom) No 2342/2002. The mobility of students who are third-country nationals studying in several Member States must be facilitated, as must the admission of third-country nationals participating in Community programmes to promote mobility within and towards the Community for the purposes set out in this Directive. Students who automatically qualify for sickness insurance in respect of all risks normally covered for the nationals of the Member State concerned as a result of enrolment at an establishment shall be presumed to meet the condition of Article 6 (1)(c). Where an application is rejected or a residence permit issued in accordance with this Directive is withdrawn, the person concerned shall have the right to mount a legal challenge before the authorities of the Member State concerned. Spoločenstvo a Švajčiarska konfederácia vyhlásili, že majú v úmysle uskutočniť rokovania s cieľom uzavrieť dohody v oblastiach spoločného záujmu, ako sú programy Spoločenstva v oblasti vzdelávania, odbornej prípravy a mládeže. vzdelávanie dospelých je každá forma vzdelávania dospelých okrem odborného, pričom môže mať formálny, neformálny alebo informálny charakter mnohostranný je taký, ktorý zahŕňa partnerov z aspoň troch členských štátov. Komisia môže považovať združenia alebo iné subjekty s členmi z troch alebo viacerých členských štátov za mnohostranné; Takéto inštitúcie alebo organizácie môžu byť vyňaté z požiadaviek auditu podľa článku 173 ods. 4 nariadenia (ES, Euratom) č. 2342/2002. Je nevyhnutné uľahčovať mobilitu študentov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny študujúcimi v niekoľkých členských štátoch, takisto ako musí prijatie štátnych príslušníkov tretej krajiny zúčastňujúcich sa programov spoločenstva prispievať k podpore mobility v rámci a do Spoločenstva na účely stanovené v tejto smernici. Pri študentoch, ktorí sú už na základe zápisu v zariadení automaticky kvalifikovaní na nemocenské poistenie vo vzťahu ku všetkým rizikám, proti ktorým sú zvyčajne poistení štátni príslušníci dotknutého členského štátu, má sa za to, že spĺňajú podmienky článku 6 ods. 1 písm. c). Ak je žiadosť zamietnutá alebo ak je povolenie na pobyt vydané v súlade s touto smernicou odobraté, má dotknutá osoba právo podať opravný prostriedok na orgáne dotknutého členského štátu. A (40) A čl.2, 13 A čl.2, 19 A príloha, s. 23 B (16) B čl.7, 2 B čl.18, 4 Podrobnejší komentár si zasluhuje hneď niekoľko excerpovaných príkladov. Vnímavému recipientovi dokumentov EÚ určite nedá, aby sa nepozastavil nad väzbou reakciou na zvýšenú potrebu [...] a posilniť šírenie a využívanie výsledkov je vhodné doplniť [...]. Volené prekladateľské riešenie určite neprispieva k transparentnosti vetnej štruktúry, a navyše pôsobí veľmi nútene. Domnievame sa, že možno vhodnejším riešením by bolo rozhodnúť sa pre explicitnejšie vyjadrenie účelu pomocou spojky aby na začiatku

256 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy slovenskej vety a mierne sa odchýliť od realizovanej morfosyntaktickej štruktúry ku koncu slovenskej verzie doplnením čiarky: aby sa vyhovelo zvýšenej potrebe podporovať aktivity na európskej úrovni [...], potrebe poskytnúť prostriedky na podporu nadodvetvovej aktivity [...] a posilniť šírenie a využívanie výsledkov programu, je vhodné doplniť štyri sektorové podprogramy o prierezový program. V prípade prekladu nominálnej frázy Community education, training and youth programme spôsobom uvedeným v tabuľke 3 by možno bolo vhodnejšie expandovať (resp. explikovať) nezhodný atribút mládeže slovom týkajúce sa. Značná časť defektných miest slovenskej jazykovej verzie textu sa týka nesprávneho používania predložkových pádov (vrátane deklinácie), a spadá tak viac do roviny morfologickej, napr. mobilita štátnych príslušníkov tretej krajiny zúčastňujúcich sa programov Spoločenstva (správne: zúčastňujúcich sa na programoch Spoločenstva); podať opravný prostriedok na orgáne dotknutého členského štátu (správne: orgánu dotknutého členského štátu); pri študentoch, ktorí sú už na základe zápisu v zariadení kvalifikovaní na nemocenské poistenie (správne: u študentov; pri sa používa pri neživotných veciach a nie osobách). Trochu zvláštne pôsobí aj väzba kvalifikovaní na nemocenské poistenie, ktorá jednoznačne kalkovo kopíruje anglický originál. Sme názoru, že lepší by bol skôr variant študenti, ktorí majú nárok na nemocenské poistenie. Za zmienku stojacimi príkladmi by boli ďalej napr. takéto inštitúcie môžu byť vyňaté z požiadaviek auditu (správne:,,oslobodené, čo výstižnejšie vyjadruje význam anglického exempted ) a preklad spojenia non-formal and informal education ako neformálne a informálne vzdelávanie v texte A, ktorý pôsobí trochu rozporuplne. Recenzentovi slovenského prekladu daného textu EÚ nedá, aby sa nepozastavil nad výrazmi ako neformálne a informálne vzdelávanie (4). K systematickým javom pri analýze prekladov dokumentov EÚ patrí aj používanie plurálu namiesto singuláru (pozri spomínaný preklad podať opravný prostriedok na orgáne členského štátu ; iné príklady: follow-up action ~ ďalšie kroky, Community-activity ~ aktivity Spoločenstva, in the context of Lisbon target ~ v kontexte Lisabonských cieľov a pod.). Oscilovanie medzi singulárom a plurálom v prípadoch, keď cieľový jazyk disponuje približne zodpovedajúcim systémom tejto gramatickej kategórie, ale samotný preklad do cieľového jazyka si vyžaduje práve odlišné vyjadrenie čísla ako vo východiskovom jazyku, priraďuje J. Catford k tzv. intrasystémovým posunom (5). Príčiny v odchýlkach vo vyjadrení čísla medzi originálom a prekladom súvisia s kontextuálnym špecifikovaním bližších okolností použitia daného výrazu (ktoré následne naznačia vhodný variant). Niekedy sú determinované existenciou singulárií tantum vo východiskovom jazyku (napr. angl. výraz knowledge nemá podobu množného čísla), inokedy sa javia byť rýdzo arbitrárne. Záverom tejto štúdie, v ktorej sme sa venovali syntakticko-štylistickým štruktúram vo vybraných eurodokumentoch, môžeme stručne zosumarizovať tieto zistenia. Porovnanie dvoch jazykových verzií dokumentov EÚ ukázalo, že slovenský text sa snaží pridržiavať anglického originálu a inklinuje k tzv. eurotextu. Komplexná syntax súvisí s oficiálnymi preskripciami platiacimi pre prekladateľov v inštitúciách EÚ, podľa ktorých sa preklad do slovenčiny musí riadiť štruktúrou originálu, čo často vedie k textovej redundancii a v konečnom dôsledku k štylistickým defektom v cieľových textoch. Upozornili sme na niektoré riziká, ktoré majú pôvod v hybridnej forme bruselskej angličtiny a zároveň vplývajú na kvalitu slovenských prekladov, ako je neprirodzená akumulácia spojok (a, ktorý, že) a zložité syntaktické štruktúry kopírujúce anglický originál.

257 III.. Odborný preklad Poznámky (1) Korpus článku tvoria nasledovné inštitucionálno-právne dokumenty EÚ: Decision No. 1720/2006/EC of 15 November 2006 of the European Parliament and Council establishing an action programme in the field of lifelong learning (Text A) a Council Directive 2004/114/EC of 13 december [sic!] 2004 on the conditions of admission of third-country nationals for the purposes of studies, pupil exchange, unremunerated training or voluntary service (Text B), vrátane ich slovenských prekladových pendantov. (2) Euroangličtinu poníma S. Fenyö (2006, s. 243) ako varietu angličtiny nie rodených hovoriacich, ktorá slúži potrebám intraeurópskej komunikácie v rámci EÚ medzi príslušníkmi rôznych štátov. Pritom už v r Décsy predpovedal masové rozšírenie angličtiny v Európe vo forme, ktorú nazval,,eurish. Prvýkrát sa ako o potenciálne novom európskom variante angličtiny zmienil v r Ferguson, keď upozornil na to, že angličtina sa stáva medzinárodným jazykom na európskom kontinente, poznačeným jazykovými interferenciami nie rodených hovoriacich. Samotný termín,,euroangličtina však prvýkrát použil vo svojom článku Carstensen v r. 1986, kde ním označoval,,európske preberanie anglických výrazov (Mollin, 2006, s. 6). Pravda, Carstensenovo ponímanie pojmu je nekonvenčné v tom zmysle, že používanie anglicizmov samo o sebe netvorí variant angličtiny, v porovnaní s opozíciou napr. britskej a americkej angličtiny. O ucelenejšie akademické rozpracovanie načrtnutej problematiky sa zaslúžili až J. Jenkins, B. Seidlhofer a M. Modiano (2001, s ) v konglomeráte svojich článkov. Trojica autorov sa však venuje práve euroangličtine ako,,dialektu angličtiny používaného nie rodenými hovoriacimi, a nie bruselskej angličtine dokumentov EÚ, ktorá predstavuje druhý koniec spektra jej ponímania. Medzi typické príklady bruselskej angličtiny patria napr. výrazy Acquis communautaire, the principle of subsidiarity, social partners, Member States (namiesto,,states či,,countries ), alebo internal market (namiesto,,domestic market ). (3) Briti ho nazývajú hanlivo,,eurofog, Francúzi zase,,brouillard linguistiqué. (4) Mailová komunikácia s L. Rennerovou, prekladateľkou z Európskej komisie, čiastočne osvetľuje daný problém: angl. non-formal education zodpovedá tzv.,,neformalizovanému vzdelávaniu, t. j. zahŕňa formu vzdelávania ako večerné kurzy ukončené certifikátom, kým informal education predstavuje skôr,,neorganizované samoštúdium. (5) J. Catford (cit. in Munday, 2001, s ), opierajúc sa o myšlienky Firthovho a Hallidayovho lingvistického modelu, ktorý analyzuje jazyk ako komunikačný akt z funkčnej perspektívy v kontexte na rôznych jazykových úrovniach, dôsledne rozlišuje vo svojom diele A Linguistic Theory of Translation (1965) medzi tzv. level shifts a category shifts. Level shifts (úrovňové posuny) znamenajú, že jednotka VJ, ktorá je vyjadrená gramatickým javom, sa vyjadrí v CJ pomocou jeho lexikálnych prostriedkov (napr. slovesný vid sa v angličtine vyjadrí lexikálnym slovesom: dohrať to finish playing). Category shifts (posuny kategórií) zahŕňajú structural shifts (štruktúrne posuny), keď v procese prekladu dochádza k posunom v gramatickej štruktúre; class shifts (slovno-druhové posuny), ktoré zahŕňajú posuny z jedného slovného druhu na iný; unit (rank) shifts (posuny jednotiek) ak prekladový ekvivalent v CJ patrí hierachicky k inej jednotke (slovo vo VJ > fráza v CJ, fráza vo VJ > veta v CJ) a intrasystem shifts, vysvetlené priamo v texte. Literatúra BÁZLIK, M. AMBRUS, P.: A Grammar of Legal English. Bratislava : Iura Edition, 2008, 204 s. BHATIA, V. K.: Analysing Genre. Language Use in Professional Settings. London & New York : Longman, 1994, s CRYSTAL, D. DAVY, D.: Investigating English Syle. London : Longman, 1986, s FENYÖ, S.: Global English Euro-English. In: Studia Universitatis Babes-Bolyai, Studia Europaea, 12, 2006, č.3, s GIBOVÁ, K. O preklade anglických právnych textov EÚ. Lingvisticko-translatologická analýza. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2010, 207 s.

258 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy HUŤKOVÁ, A.: Kde sú hranice štandardu? In: Letná škola prekladu 5. Subštandardizácia prekladu a čitateľská kultúra. Bratislava : Anapress, 2007, s JENKINS, J. MODIANO, M. SEIDLHOFER, B.: Euro-English. In: English Today, 17, 2001, č. 4, s KJAER, A. L.: Überlegungen zum Verhältnis von Sprache und Recht bei der Übersetzung von Rechtstexten der Europäischen Union. In: Sandrini, P. (ed.) Übersetzen von Rechtstexten. Tübingen : Gunter Narr, 1999, s KJAER, A. L.:,,Eurospeak,,Eurotexte,,Eurobegriffe : Zur Pluralität von Sprache und Rechten bei der Produktion und Rezeption gemeinschaftsrechtlicher Texte. In: Eriksen, L. Lutterman, K. (eds.) Juristische Fachsprache. Münster: LIT, 2002, s KJAER, A. L.: Legal Translation in the European Union. A Research Field in Need of a New Approach. In: Kredens, K. Goźdź-Roszkowski S. (eds.) Language and the Law: International Outlooks. Frankfurt am Main : Peter Lang, 2007, s KOSKINEN, K.: Institutional Illusions. Translating in the EU Commision. In: The Translator, 6, 2000, č. 1, s KOSKINEN, K.: Translating Institutions. An Ethnographic Study of EU Translation. Manchester: St. Jerome Publishing, 2008, 177 s. KNITTLOVÁ, D.: Funkční styly v angličtině a češtine. Olomouc : Univerzita Palackého, 1990, s MALEY, Y.: The Language of Law. In: Gibbons, J. (ed.) The Language and The Law. London & New York: Longman, 1994, s MOLLIN, S.: Euro-English. Tübingen : Gunter Narr, 2006, s MUNDAY, J.: Introducing Translation Studies. Theories and Applications. London : Routledge, 2001, s SCHÄFFNER, C.: Strategies of Translating Political Texts. In: Trosborg, A. (ed.): Text Typology and Translation. Amsterdam & Philadelphia : John Benjamins, 1997, s Spoločná praktická príručka pre tvorbu legislatívy Spoločenstva Dostupné na internete: joint_practical_guide/sk.pdf. ŠARCEVIC, S. (ed.): Legal Translation. Preparation for Accession to the European Union. Rijeka : Faculty of Law, 2001a, 112 s. ŠARCEVIC, S.: Multilingualism The Challenge of Enlargement. In: Perspectives: Studies in Translatology, 9, 2001b, č. 4, s ŠKVARENINOVÁ, O. ABRAHÁMOVÁ, E.: Kapitoly zo štylistiky a rétoriky pre právnikov. Bratislava : Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty, 2002, 123 s. WAGNER, E.: Eurospeak Fighting the Disease. In: Cultivate Interactive [online], 2001, č. 4 [cit ]. Dostupné na internete: Summary ON SYNTACTIC AND STYLISTIC PERPLEXITIES OF INSTITUTIONAL-LEGAL EU TEXT TRANSLATION The article discusses syntactic as well as stylistic perplexities in the translation of institutional-legal EU texts. The juxtaposition of two language versions of the selected EU documents has revealed that the Slovak texts strive to adhere to the English source texts slavishly and exhibit features of the so-called Euro-text. Break-neck syntactic traits of the texts under scrutiny are bound up with official prescriptions imposed on EU translators according to which their translation into Slovak must abide by the structure of the original, which fairly often leads to text redundancies and undesirable stylistic defects in the target texts. The article also drew attention to some risks originating in the hybrid form of the Brussels English, having an impact on the quality of Slovak translation such as unnatural accumulation of conjunctions (and, which, that) and intricate syntactic structures mimicking their English original.

259 III.. Odborný preklad Kontakt: PhDr. Klaudia Bednárová-Gibová, PhD. Inštitút anglistiky a amerikanistiky, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov claudiagibova@yahoo.co.uk

260 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy ČLOVĚK NENÍ NIKDY SVOBODNÝ OD PODMÍNEK, ALE VŽDY JE SVOBODNÝ K NĚČEMU, ANEB PŘEKLAD FILOZOFICKÉHO TEXTU A JEHO MOŽNÁ TRANSLATOLOGICKÁ VÝCHODISKA Eva Maria Hrdinová, Silvie Gmuzdková Motto: Člověk není nikdy svobodný od podmínek, ale vždy je svobodný k něčemu, k možným změnám. Tak je vždy schopen smysluplné odpovědi, i kdyby to bylo přijetí nezměnitelného osudu. (Miloš Raban) Úvodem Úvodní citát našeho článku pronesl nedávno zesnulý teolog, univerzitní pedagog a filozof Miloš Raban (1). Citát se vztahuje k lidské existenci, nicméně mohl by se vztahovat i k překladu. Konkrétně řečeno k překladu filozofického textu, který je také předmětem našeho příspěvku. Sám překlad filozofického textu je oblastí teoreticky nepříliš probádanou a zmapovanou. Mnoho filozofických textů překládají filozofové v rámci svého oboru a nezávisle na teorii a praxi překladu. Sám filozofický text si však zasluhuje hlubší translatologické zkoumání; již kvůli rozporu, který spočívá v metodice překladu pro tento typ textu. Na jedné straně zde vidíme svobodu a kreativitu (zejména u překládajících filozofů) stojící až na hranici nové interpretace Julius Tomin (2) připomíná, že negativní posuny v překladu vedly ke změněné recepci Platóna a tradují se doposud na druhé straně však (nutnou) závislost na filozofických směrech, školách atd., jež je větší, než jak je tomu u jiných textových druhů. Náš příspěvek neusiluje o vyřešení opozice mezi onou svobodou a nesvobodou, ale pouze se snaží naznačit cestu, jak by bylo možné propojit existující a stále aktuální (srovnejme například současný překlad Levého do angličtiny) překladatelské teorie a metody s konkrétním překladem filozofického textu v česko-německé relaci (3). Neklademe si hypotézu v pravém slova smyslu, pouze spíše hypotetickou otázku nakolik je Jiří Levý aktuální pro překlad současného filozofického textu; zdánlivě se zdá být spojen spíše s literárním překladem a k překladu filozofického textu se nikdy explicitně nevyjadřoval. Odpověď na naši otázku pak podá analýza překladu esejistického textu od filozofky Hannah Arendtové. 2 Jiří Levý a Roman Ingarden možná východiska pro překlad filozofického textu Při překladu filozofického textu je důležité, aby textová hodnota byla zachována pro recipienta. Nelze trvat na tom, aby zážitek čtenáře originálu byl totožný se zážitkem čtenáře překladu. Důležitá je o to více funkční konstanta (srov. Kautz 2002) týkající se celkové

261 III.. Odborný preklad výpovědi filozofického textu v kultuře výchozí a cílové. Věnujme nyní pozornost vybraným tezím Jiřího Levého, jež považujeme za relevantní pro náš výzkum (4). Podle Levého existuje mezi originálem a překladem následující vztah. Nejedná se o uskutečnění jednoty formy a obsahu mezi originálem a překladem, nýbrž o vztah díla a jeho realizace na jiném jazykovém materiále. Důležitý je pak právě výsledný dojem v mysli recipienta, tedy účinek. Při překladu se nejedná o mechanické zachovávání formy, nýbrž o uchování její sémantické a estetické hodnoty pro čtenáře (5). Známé jsou Levého tři fáze přístupu překladatele k překládanému textu, tedy porozumění předloze, její interpretace a v neposlední řadě překlad samotný. Nelze opomenout ani fakt, že se Levý zamýšlel nad normami uměleckého překladu. Ačkoli by se zdálo, že se jedná o otázky poněkud specifické pro náš výzkum, věnujme jim nyní krátce pozornost. Univerzální platnost těmto normám dle našeho názoru propůjčují dva aspekty, které hrají důležitou roli v překladu filozofického textu; těmi jsou účinek a jeho totožnost na straně výchozí i cílové kultury, a dále pak otázka krásy překladu. Řečeno jinými slovy, podstatná je překladatelská věrnost vůči výchozímu textu (samozřejmě se zřetelem na danosti, jež jsou důležité pro cílovou kulturu) a dále také tvůrčí a umělecká kreativita na straně překladatele. Levého teze, kterým jsme na tomto místě krátce věnovali pozornost, mohou podle našeho názoru posloužit jako základ pro zkoumání historie jednotlivých přeložených textů a také pro zkoumání jejich historie recepční. Filozofický text přináleží k textům pomezního charakteru. Nachází se, podobně jako například text náboženský, na pomyslné ose, kde jeden pól tvoří texty odborné a druhý texty beletristické. Právě vzhledem k víceznačnosti a specifickému charakteru filozofického textu je takřka nezbytné, abychom kromě Jiřího Levého zohlednili také stanovisko fenomenologa Romana Ingardena a vycházeli z něj při našich analýzách (6). Ingarden, který je znám nejen jako filozof, ale také jako literární teoretik, poukazuje ve své fenomenologické literární historii na to, že literární texty jsou strukturovány do různých vrstev. Tato skutečnost platí ostatně i pro texty filozofické. Literární dílo chápeme pak jako mnohovrstevný útvar. Přesněji řečeno se dílo samotné konstruuje vrstvami, jež spolu souvisí, jsou na sobě závislé a vzájemně se ovlivňují. Pohlédneme-li na strukturu těchto vrstev vzestupně, pak se před námi rozestře nejprve vrstva mluvního aktu (zde patří: slovo, rytmus, rým), pak bude následovat vrstva významovosti (například výrazy, věta), dále vrstva zobrazené předmětnosti (například prostor, postavy) a pomyslnou pyramidu završí vrstva schematizovaných názorů (uchopování obsahu díla v jeho intencích). Provázanost vrstev je tak zjevná, že je třeba ji zachovat i v překladu. Z tohoto důvodu se literární a s ním i filozofický text odlišují od odborného textu, v němž je vrstva významových jednotek ve volném vztahu s jinými vrstvami, takže ztráta úzkých vazeb mezi vrstvami v překladu není tak velkým prohřeškem a nenese s sebou kvalitativní zhoršení překladu. 3 K překladu eseje Denken und Sprache od Hannah Arendtové Rozebíraný text Hannah Arendtové je filozofickou úvahou (můžeme říci, že se jedná spíše o esejistické dílo, pohrávající si s vazbami mezi jazykem a myšlením). Nejdůležitější v textu není totiž předmět úvahy, ale rozvíjení myšlenky před očima čtenáře, což text stylisticky řadí do esejistické kategorie. Zatímco odborné texty pojednávají o svých tématech analyticky,

262 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy systematicky a komplexně, má námi analyzovaná esej spíše dialektický charakter. Autorka však, při veškerém důrazu na metodu a soudržnost vlastních myšlenek, záměrně nevytváří žádný systém a její styl můžeme přirovnat ke tkaní antické Penelopy. 3.1 Syntaktická specifika u Hannah Arendtové Při tkaní svých myšlenek neužívá Arendtová krátké věty, jež by přispěly k větší dynamičnosti textu. Myšlenky se rozvíjejí pomalu, v dlouhých větách. Čtenář tak někdy až mimoděk touží po Ariadnině niti, která by jej provedla labyrintem myšlenek Hannah Arendtové. Dlouhá souvětí jsou často spojena středníky. Tento grafický znak slouží u Arendtové na jedné straně k fixaci obsahů vět a zároveň k jejich ohraničení od jiných myšlenkových cest; jedná se o větší stupeň ohraničení než u čárky a menší než u tečky a rozdělení souvětí na dvě samostatné věty. 3.2 Lexikální specifika u Hannah Arendtové Pro každého filozofa je typické určité výrazivo, nesoucí leckdy rysy odborné terminologie. Podle tohoto specifického lexika pak lze daného filozofa rozpoznat. Překladatel by měl specifickou slovní zásobu originálu zachovat a měl by dbát na zaužívanou tradici ve filozofické komunitě. Vzpomeňme například na texty Martina Heideggera, které bez kontextu nejsou srozumitelné ani německojazyčnému rodilému mluvčímu. Svébytnou slovní zásobou disponuje i Hannah Arendtová. Problematický může být zejména překlad některých metaforických významů jinak běžných lexémů a dále filozofické termíny. 3.3 Metodický přístup k překladu Z výše zmíněných faktorů se odvíjí makrostrategie překladu. Protože text má silně apelativní charakter a tuto apelativnost považujeme za hlavní příznak textu, bylo naší intencí zachovat ji i v překladu. Při překladu byla maximou Levého definice překladu, jež vypovídá, že úspěšný překlad je v bratrském vztahu k výchozímu textu a není mezi nimi vztah rodičovský. Oba totiž vycházejí ze stejné ideje (7). Text představuje podle tohoto pojetí nekonečnou sérii svých metamorfóz, které se shodují se svým archetypem skrze vlastní nejrůznější realizace. V souladu s Jiřím Levým byla vybrána metoda co nejpřesnějšího překladu; překladatelská věrnost byla porušena až na výjimky, kde stála v cestě porozumění textu. Pokud jde o jednotlivé mikrostrategie, byl důraz kladen na souvislost a souvztažnost jednotlivých jazykových vrstev, tak, jak ji má na mysli Roman Ingarden. Filozofické termíny byly navíc hermeneutickým způsobem interpretovány s ohledem na dílo dané filozofky, ale i na její předchůdce (například antičtí filozofové) a současníky (Martin Heidegger). 3.4 Příklady vybraných překladatelských problémů Následně představujeme jako doklad našich úvah o překladatelských mikrostrategiích stěžejní lexémy, jež mohou právě při překladu textů této filozofky působit problémy. Doklady podáváme ilustrativně; v příloze tohoto článku však věnujeme pozornost každému specifickému lexému v poznámce pod čarou. a) in Dichtung (v originále strana 37, první odstavec). Německé slovo Dichtung zdánlivě žádnou větší překladatelskou obtíž nepředstavuje. Jeho obvyklým ekvivalentem je české slovo básnictví. To si můžeme představit jako adekvátní ekvivalent za německé Dichtung například

263 III.. Odborný preklad v literárněvědném odborném textu, případně v textu didaktickém. Vzhledem k intelektuálnímu vztahu mezi Hannah Arendtovou a Martinem Heideggerem však považujeme za vhodnější ekvivalent slovo básnění, které se užívá v českých překladech Heideggerových textů, srov. překlad Ivana Chvatíka (Dichterisch lebt der Mensch, česky Básnicky bydlí člověk, Oikoymenh, Praha, 2006). Volba ekvivalentu básnění pak přispěje k lepšímu pochopení existujících filozofických kontextů. b) zwei Gedichte (v originále strana 37, odstavec 2.). I v případě tohoto syntagmatu před sebou máme zdánlivě neproblematickou slovní zásobu. Již širší kontext pak ukáže, že tato neproblematičnost je pouze zdánlivá. Jako dvě básně totiž text originálu označuje dva známé Homérovy eposy, Ilias a Odysseu. V němčině je toto pojmenování možné, přičemž existuje také doslovnější forma zwei Epen. Doslovný překlad do češtiny dvě básně nevychází z české překladatelské tradice a byl by pro recipienta textu matoucí. Proto jsme se rozhodli pro ekvivalent epos, který odpovídá českému terminologickému úzu. c) weiß wie Elfenbein (v originále strana 38, odstavec 2). V případě této metafory se podle našeho názoru nabízí spíše volnější překlad, bílý jako sníh, či bílý jako alabastr. Doslovný překlad bílý jako slonovina totiž není v češtině obvyklý a nezní poeticky. Arendtová nicméně v souvislosti s daným frazeologismem zmiňuje Homéra, u nějž se podobná metaforika objevuje a z tohoto důvodu byla jako definitivní ekvivalent vybrána doslovnější verze. Při překladu filozofického textu se překladatel někdy setkává s elementy třetích jazyků ve výchozím textu. Těmi jsou v případě textů filozofických často latina nebo řečtina. Překladatel by měl v případě latinských a řeckých lexémů vždy zvážit, nakolik srozumitelné je pro recipienta ponechání těchto lexémů ve třetím jazyce a nakolik jejich překlad. Hannah Arendtová používá latinismů a grécismů proto, že tyto lexémy a syntagmata mají své pevné místo ve filozofické tradici a lze je považovat za termíny. a) tertium comparationis (v originále strana 39, odstavec 2) je latinské sousloví, původně rétorický termín, který označuje doslova třetí věc ke srovnání, podle níž se měří shodnost či rozdíly mezi dvěma předměty či realitami. b) koinos logos (v originále strana 40, odstavec 1). Toto sousloví pochází z řečtiny a znamená společný základ. Tento termín se pojí s filozofií Herakleita z Efesu a ve filozofických textech se zpravidla nepřekládá. c) hen pan (v originále strana 40, odstavec 1). Tento původně starořecký termín patří ke slovní zásobě antické filozofie a nepřekládá se; zpravidla se tento výrok uvádí ve vazbě hen kai pan, což znamená jedno a všechno. Závěry Naše ilustrativní analýza ukazuje, že teze Jiřího Levého se mohou uplatnit jako metodická báze pro překlad filozofického textu. Tím se naplňuje i hypotéza, která byla stanovena na začátku našeho příspěvku. Právě interpretace díla, která je nutná pro vytvoření překladatelské makrostrategie a z ní se odvíjejících mikrostrategií a Levého pojetí překladové věrnosti pak vedou k adekvátnímu (věrnému) překladu, který se nevzdaluje přílišnou volností originálu a jeho souvislostem (například překlad frazeologismu o slonovině) a ani neztrácí svou (řečeno s Jiřím Levým) krásu přílišnou doslovností (srovnejme například ekvivalent za německé syntagma zwei Gedichte). Dostáváme se opět na začátek ke vzpomenuté myšlence

264 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Miloše Rabana. Překladatel se opravdu ocitá v opozici mezi svou mocí a bezmocí. Metaforicky řečeno se však právě z tohoto napětí rodí to, co Jiří Levý před mnoha lety nazýval uměním překladu. Příloha Hannah Arendtová: Myšlení a jazyk. (8) (Komentovaný překlad Mgr. Silvie Gmuzdkové) Metafora, most přes propast mezi vnitřními neviditelnými činnostmi ducha a světem jevů, byla jistě největším vkladem jazyka do myšlení a filozofie. Metafora má svůj původ v básnění (9), a ne ve filozofii, proto sotva překvapí, že básníci a spisovatelé se více přikláněli k poezii než k filozofii, neboť rozpoznali její důležitou funkci. Toto se dočítáme v méně známém eseji Ernesta Fenollosy, jejž zveřejnil Ezra Pound, a pokud vím, v literatuře tematizující metafory nebyl nikdy zmíněn: Metafora je základní podstatou poezie ; bez níž by nebylo mostu od nižší pravdy viděného k vyšší pravdě neviděného. Objevitelem tohoto původně básnického prostředku byl Homér, jehož oba eposy (10) jsou plné různých metaforických výrazů. Jako embarras de richesse (11) jsem vybrala z Iliady místo, kde básník srovnává srdcervoucí působení strachu a žalu v lidech s nárazy (12) větru působících současně z několika různých stran na hladinu moře. Zdá se, že nám básník říká: Pomysli na bouře, které tak dobře znáš, a dozvíš se něco o žalu a strachu. Příznačné je, že opačně to neplatí. Ať už bychom přemýšleli o žalu a strachu sebedéle, nikdy nezakusíme nic o větru a moři; srovnání má jednoznačně ukázat, co může žal a strach způsobit lidskému srdci, má objasnit zkušenost, která se nevyjevuje. Touto nezaměnitelností se analogie ostře odlišuje od každého matematického symbolu, pomocí něhož se mechanismus metafory pokouší popsat Aristoteles. Metafora může být setkáním s dokonalou podobností mezi zcela nepodobnými věcmi, tak, že A očividně není totéž co C a B není to též co D, což je vyjádřeno vzorcem B:A = D:C. Tento Aristotelův vzorec je zaměnitelný: jestliže B:A = D:C, pak z toho vyplývá, že C:D = A:B. Tento matematický vzorec ale nezachycuje tu funkci metafory, v níž duch vstupuje do světa smyslu, aby osvětlil nesmyslové zkušenosti ducha, pro něž v žádném jazyku neexistují slova. (Aristotelovský vzorec fungoval, protože pojednával jen o viditelných předmětech, a ve skutečnosti se vůbec nepoužíval na metafory a jejich přenosovou funkci z jedné říše do druhé, ale na symboly (13), které jsou viditelným představením něčeho neviditelného pohár Dionýsův je symbolem slavnostního naladění, které je spojeno s vínem; štít Areův je symbolem pro válečné běsnění; váhy v ruce slepé bohyně, která váží skutky bez zřetele na osobu, jsou symbolem práva. Totéž platí pro používané analogie, které se staly ustáleným slovním spojením, viz druhý Aristotelův příklad: Jak se má stáří (D) k životu (C), tak se má večer (B) ke dni (A) ). V hovorovém jazyce se přirozeně vyskytuje mnoho názorných výrazů, které se podobají metaforám, aniž by skutečně metaforami byly. I když je použije básník, zůstávají pouhými řečnickými figurami bílý jako slonovina (14), abychom zůstali u Homéra ale také ony jsou často obdařeny přenosnou funkcí, konkrétně když výraz, hodící se pro jednu třídu předmětů, je použit na třídu jinou; takto se mluví o noze stolu, jako by patřila člověku nebo zvířeti. V tomto příklade se přenášení pohybuje v rámci jedné oblasti, rodu viditelného, a analogie je v podstatě obratitelná. To ale neplatí pro takové metafory, jež

265 III.. Odborný preklad bezprostředně nepoukazují na viditelné. U Homéra existuje jiný, komplikovanější způsob rozšířené metafory či přirovnání, které sice zůstává v oblasti viditelného, ale odkazuje na skrytý příběh. Například známý rozhovor mezi Odysseem a Penelopou krátce před scénou rozpoznání, v níž Odysseus, převlečen za žebráka, vymýšlí spousty nepravd, vypráví Penelopě, jak hostil jejího muže na Krétě, a pak se praví: Slzy jí kanuly, když toto slyšela, a její tělo tajíc jako sníh ve vysokých horách, kde ho nakupil západní vítr, a který pod působením jižního větru taje a rozvodňuje řeky. Stejně tak se pěkné tváře Penelopy zalévaly slzami, když oplakává svého manžela, který seděl po jejím boku. Zdá se, že tato metafora spojuje pouze viditelné; slzy na jejích tvářích nejsou o nic méně znatelné než tající sníh. To neviditelné, jež se v metafoře stalo viditelným, je dlouhá zima nepřítomnosti Odyssea, chlad bez života a kamenná tvrdost těchto let, které se jen při prvním náznaku naděje začínají rozpouštět. Slzy samy vyjadřovaly jen žal; jejich význam myšlenka, která je vyvolala je zřetelná z metafory o tajícím sněhu a měknutím půdy před jarem. Kurt Riezler, který jako první spojil Homérova přirovnání s počátkem filozofie, tvrdí, že každé přirovnání vyžaduje nutnost tzv. tertium comparationis (15), jež umožňuje básníkovi vidět a představit si duši jako svět a svět jako duši. Za protikladem světa a duše musí být nějaká jednota, nějaký neznámý zákon, jak jej nazývají Riezler a Goethe, jenž je přítomný v říši smyslů stejně tak jako v říši duše. Je to táž jednota, která spojuje všechny protiklady den a noc, světlo a tmu, chlad a teplo z nichž je každý jako jednotlivina nemyslitelný; dokud není spojen se svou antitezí. Tato skrytá jednota se pak podle Riezlera stává tématem filozofů, Herakleitovým (16) koinos logos (17), Parmenidovým hen pan (18); filozofická pravda se odlišuje od názorů obyčejných lidí právě tím, že vnímá tuto jednotu. Na svou podporu cituje Herakleita: Bůh je den i noc, zima i léto, válka i mír, sytost i hlad [samé protiklady, on je nús]; mění se jako oheň, jenž, smísí-li se s vonnou pryskyřicí, (19) je nazýván podle vůně každé z nich. Chtělo by se dát Riezlerovi za pravdu v tom, že se filozofie školila u Homéra a následovala jej. Chtělo by se o to více i vzhledem ke dvěma nejstarším, nejznámějším a nejvlivnějším myšlenkovým podobenstvím: k Parmenidově cestě k bránám dne a noci a k Platonovu podobenství o jeskyni, první je básní a druhé plně básněním, od počátku do konce v homérském jazyce. To přinejmenším dokládá, že měl Heidegger pravdu, když básnění a myšlení označil za blízké sousedy. Poznámky (1) Citát se zdá být parafrází známého Lutherova výroku z jeho traktátu O svobodě křesťanské. (2) Viz (3) Jedním z inspiračních zdrojů vzniku tohoto článku je bakalářská práce Silvie Gmuzdkové na téma Vnitřní a vnější aspekty překladu filozofických textů (na příkladu Hannah Arendtové) obhájené v únoru 2011 na FF OU pod vedením E. M. Hrdinové. Pro účely bakalářské práce si autorka zvolila stať Denken und Sprache z výběru z textů a dopisů Hannah Arendtové, vydaného roku 2006 nakladatelstvím Bundeszentrale für politische Bildung v Bonnu pod titulem Denken ohne Geländer. (4) Levý, J. Umění překladu. Praha : Panorama, 1983, s. 32. (5) Levý, J. Umění překladu. Praha : Panorama, 1983, s. 94. (6) Srov. Roman Ingarden: Das literarische Kunstwerk. Tübingen : Niemeyer, 1972, s. 353, 362, viz

266 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy (7) Levý, J. Umění překladu. Praha : Panorama, 1983, s. 37. (8) In: Arendt, H. Denken ohne Geländer. Texte und Briefe. Bonn : BPB, (9) V originálním textu píše Arendtová o Dichtung (str. 37, odstavec 1.), což je možné přeložit do češtiny dvěma způsoby, a to jako básnictví nebo jako básnění. Protože je nám znám intelektuální vztah mezi Hannah Arendtovou a Martinem Heideggerem, byl pojem die Dichtung přeložen v tradici překladů děl Martina Heideggera, jako básnění, tak jak jej překládá Ivan Chvatík v Heideggerově díle Básnicky bydlí člověk (orig. Dichterisch lebt der Mensch), Praha : Oikoymenh, (10) V originálním textu je uvedeno zwei Gedichte (str. 37, odstavec 2.), což je jedna z možností, jak v německy mluvícím prostředí hovořit o Homérově díle. Druhou možností je užití termínu das Epos, jehož český ekvivalent epos byl uplatněn v našem překladu. Terminologický úzus v našem prostředí totiž je označovat Homérovu Iliadu a Odysseu za eposy a nikoli za básně. (11) embarras de richesse (str. 37, odstavec 2.) z francouzského originálu lze doslovně přeložit jako potíže bohatství (embarass obtíže; richesse bohatství), což si myslíme, že neodpovídá obsahu věty, proto jej v textu zachováváme v původním znění a v závorce uvádíme jako důkaz tohoto tvrzení, což dle našeho názoru lépe zapadá do logiky celého souvětí. (12) V originálním textu byl užit pojem Angriff (str. 37, odstavec 2.) útok, dorážení; překládáme expresivním výrazem náraz, aby byly lépe evokovány stavy působení žalu na lidské srdce v kontextu ztráty někoho blízkého, tak jak tomu je v Iliadě. (13) V originálním textu Sinnbild (str. 38, odstavec 1.) symbol. Graficky je tento termín v originálním textu znázorněn kurzívou, čímž patrně chtěla Arendtová upomenout čtenáře na analogii s Piercovým členěním znaku na ikony, indexy a symboly; přičemž symboly s označovaným předmětem spojuje konvence, např. symboly v náboženství, umění, matematice (př. číslo 5 symbol utrpení jako 5 ran Kristových). Indexy podle Pierce spojují předměty na základě skutečného vztahu (př. Severka). Ikony vzcházejí z přímé podobnosti mezi znakem a označovaným (př. fotografie). (14) V originále weiss wie Elfenbein (str. 38, odstavec 2.) v českém prostředí není metafora zdomácnělá, českého čtenáře příliš neosloví, ale pro zachování autenticity textu jej překládáme doslovně. (15) Slovní spojení pochází z latiny a znamená třetí srovnání, jsou-li porovnávány dvě věci mající něco společného, je třeba třetího členu, ke kterému se věci budou vztahovat a který verifikuje jejich podobnost. (16) Zatím co ve slovansky mluvících zemích hovoříme o Herakleitovi, což je přímý přepis jména z alfabety (Ἡράκλειτος), německy mluvící země užívají jeho latinskou podobu Heraclitus. (17) koinos logos jeden ze základních termínů filozofie, který se nepřekládá. Pro nefilozofy je možné jej ze starořečtiny přeložit jako společný základ (koinos obecný, společný; logos slovo, rozum, pojem). (18) hen pan opět jeden ze základních antických filozofických termínů, který se ve filozofických textech nepřekládá. Slovo má původ ve starořečtině, do povědomí se dostalo díky Parmenidovi a jeho výrokům, které se zachovaly pouze ve zlomcích např.... Έν καί παν... (jedno a všechno),...tὸ ἕν τοῦτο καὶ πᾶν... (jsoucí je jedno a všechno) atd. (19) Räuchwerk je pojem, který nemá v čěštině přímý ekvivalent. Z definic ve slovníku vyplývá, že se jedná o nadřazený rodový pojem, pod nějž spadají druhová označení jako myrha, kadidlo, vonná tyčinka. Pro překlad bylo zvoleno označení vonná pryskyřice, protože podle aristotelské definiční hierarchie je toto označení přímým nadřazeným pojmem pro skupinu věcí (myrha, kadidlo, vonná tyčinka), jejichž základ vůně je organického původu v míze rostlin, jejíiž vysoké hořlavosti a těkavosti se využívá k výrobě (myrhy, kadidla, vonné tyčinky).

267 III.. Odborný preklad Literatura FREGE, G. :O smyslu a významu. In: Scientia & Philosophia, ročník/1993, č. 4, s GROMOVÁ, E., HRDLIČKA, M.: Antologie teorie odborného překladu. Nitra Ostrava : nakladatel, 2003, 104 s. HEIDEGGER, M.: Básnicky bydlí člověk. Praha : OIKOYMENH, 2006, 203 s. HEIDEGGER, M.: Konec filozofie a úkol myšlení. Praha : OIKOYMENH, 2006, 63 s. HORTON, D.: Modes of Address as a Pragmastylistic Aspect of Translation. In: Übersetzungswissenschaft im Umbruch. Tübingen : GNV, 1996, s KAUTZ, U.: Handbuch Didaktik des Übersetzens und Dolmetschen. München : Iudicium, 2002, 643 s. LEVÝ, J. :Umění překladu. Praha : Panorama, 1983, 283 s. PEREGRIN, J.: Kapitoly z analytické filozofie. Praha : Filosofia, s. REISS, K.: Grundfragen der Übersetzungswissenschaft. Wien : WUV Verlag. 2000, 132 s. REISS, K.: Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik. München : Heuber Verlag, 1971, 124 s. SNELL-HORNBY, M., HÖNIG, H. G., SCHMITT, P. A.: Handbuch Translation. Tübingen : Stauffenburg 2005, 434 s. Resümee DER MENSCH IST NIE FREI VON SEINEN BEDINGUNGEN, ABER ER IST IMMER FREI ZU ETWAS ODER DIE ÜBERSETZUNG DES PHILOSOPHISCHEN TEXTES UND SEINE ÜBERSETZUNGSWISSENSCHAFTLICHE INSPIRATION. Der Beitrag befasst sich mit der Übersetzung von philosophischen Texten in Bezug auf entsprechende methodische Anweisungen. Als theoretische Basis dienten hierzu die Ausführungen von Jiří Levý und Roman Ingarden. Praktisch wurde dabei ein Essay von Hannah Arendt analysiert und seine tschechische Übersetzung. Betracht wurde dabei auf mögliche lexikalische Spezifika gezogen, die bei der Übersetzung Probleme verursachen könnten. Kontakt: Mgr. Eva Maria Hrdinová, PhD. Katedra germanistiky, Filozofická fakulta Ostravskej univerzity, Ostrava eva.hrdinova@osu.cz Mgr. Silvie Gmuzdková Katedra filozofie, Filozofická fakulta Ostravskej univerzity, Ostrava silvie.gmuzdkova@centrum.cz

268 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy ИНФОРМАЦИОННЫЕ МАТЕРИАЛЫ О ПОЛУЧЕНИИ ВЫСШЕГО ОБРАЗОВАНИЯ В СЛОВАКИИ В ПЕРЕВОДЧЕСКОМ СЛОВАЦКО-РУССКОМ ДИСКУРСЕ Виктория Ляшук Термин дискурс появился в научной парадигме в 70-е гг. ХХ в. в связи с качественным сдвигом в изучении текста как антропоцентрического продукта речевой деятельности, натурально связанной с социальным, и шире, культурным контекстом. Для перевода, а также для образования существенным является осмысление дискурса как определенного текстового вхождения в жизненную сферу. В современности дискурс из научной парадигмы расширился на учебную (образовательную) деятельность, указывает выразительную специализацию в этой сфере, в том числе и посредством терминологизации в виде выделения учебного дискурса и образовательного дискурса. Перевод в дискурсивном осмыслении также ориентирован на событийность, динамичность, культурную и общественную предопределенность использования текста (оригинального и переводного): «Дискурс связный текст в совокупности с экстралингвистическими (прагматическими, социокультурными, психологическими и др.) факторами» (Арутюнова 1990, 136). Переводческий дискурс при этом направлен на речевую и текстообразовательную деятельность в проекции двух языков и двух культур. Их соотношение преломляется в переводном тексте, образуя сложные конфигурации семантических и культурных зависимостей. Дискурс предполагает учитывать активный двухсторонний тип взаимозависимости текста и его актуализационного расширения: «Дискурс единство и взаимодействие текста и внелингвистических условий и средств его реализации» (Вишнякова 2002, 183). Для перевода, как и для лингводидактики иностранного языка, в этой связи существенна двунаправленность речевого действия от текста и к тексту, что важно для дискурсивного пространства переводного текста, моделируемого в системе параметров исходного дискурса оригинального текста. Категориальную сущность дискурса образуют следующие составляющие: 1) излагаемые события; 2) участники этих событий; 3) перформативная информация; 4) «не-события»: а) обстоятельства, сопровождающие события; б) фон; в) ценностносмысловые оценки участников событий; г) и др. (см: Алефиренко 2009, 9) Перечисленные характеристики находят отражение в особенностях структурирования и распределения содержательной специфики информационного текста, части которого в совокупности образуют минимально достаточное представление о вузе, его структурах, специализациях, программах, разных этапах и аспектах обучения в нем, включая поступление на учебу, последовательность прохождения определенных этапов и уровней обучения, его окончание и некоторые

269 III.. Odborný preklad официально оговоренные и решаемые возможные неординарные ситуации варианты прерывания, прекращения обучения, исключения с него и под. Информация такого плана, будучи текстово оформленной, моделирует и пространство коммуникативных умений, описывая стратегии и механизмы функционирования высшего учебного заведения и стандартные способы включения в него студента, для которого информация предназначена. В отношении сотрудников и руководства эта же информация обладает консультационным характером, направленным на синхронное действие работников всех структур и подразделений, в том числе и в налаживании и регулировании двухсторонней связи студент педагог. Таким образом, в пространственной модели учебного подразделения вуза эксплицирован административно-педагогический дискурс, который при переводе требует максимальной транспозиции в текстовую систему целевого языка с сохранением дискурсивной специфики исходного текста. Административное упорядочение реализуется в соответствии с государственной законодательной базой и со ссылками на нее. При этом система кодирования изложена в двух, исходящих из соотношения части и целого, версиях внутренних юридических документах университета и факультета, связанных отношениями подобия и представляющих разные уровни детализации учебно-административного дискурса: Študijný poriadok (Учебный устав) Католического университета и Педагогического факультета Католического университет (Akimjak 2011, ; ). В справочнике современное образование получает разностороннее научное осмысление в соответствии со спецификой педагогического факультета: Nárast psychologických a sociologických informácií o škole v kontexte humanistických teórií vzdelávania a ich transfer do edukačnej reality je javom, ktorý je nutné osobitne reflektovať (Jablonský 2006, s. 16). Педагогический и, шире, образовательный дискурс существенным образом влияет на его информационное моделирование в виде взаимосвязанных тематических блоков. Они ориентированы на актуальный учебный год и действующие в нем программы, обеспечивающиеся и гарантируемые конкретными сотрудниками, на действующие в это время юридические документы государственного, университетского и факультетского уровней. Информирование относится к целевой коммуникации, направленной на упорядочение действий и принятие решений в границах определенной общности людей: «Komunikácia vyplýva z potreby človeka vymieňať si informácie s inými ľuďmi a integrovať sa s nimi» (Jablonský 2006, s. 53). Включение отдельного человека в функционирующую систему, направленное на ориентирование и адекватное действие в ней, при этом для иностранца представляет собой межличностное взаимодействие с иной лингвокультурной общностью по правилам этой общности, которые должны быть сформулированы переводчиком с максимальным сохранением и эксплицированностью специфики инокультурного для русскоговорящих адресатов контекста. Пространственность отличает дискурсивные умения, которые параметризируются пространственными качествами (отмежевывая их тем самым от речевых умений и одновременно соотнося с ними) они обеспечивают «мобильность,

270 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy маневренность и успешность перемещения в речевом пространстве» (Щербинина 2010, 36). Дискурсивные умения, таким образом, закладываются в систему информирования об обучении как фактор оптимализации отношений внутри многоаспектной системы функционирования автономной образовательной единицы как части государственной образовательной системы, включенной в образовательные стандарты и отношения ЕС. Пространственное моделирование мира языком и текстом дает возможность вкладывать в речевую деятельность глубинные информационные горизонты и указывать связи на уровне социальных отношений и духовной культуры в целом. Дискурс позволяет видеть текст в разнообразных сложных связях, воспринимать его в целостности и синтезе. Переводческий дискурс в таком случае базируется на речевой деятельности и логико-смысловых операциях переводчика, направленных на транспонирование структурированной и выраженной языковыми средствами информации. Параллельно решается проблема ее включения в компетенцию носителя переводного языка и максимального эксплицирования ее содержания в исходной системности и взаимозависимости содержательных блоков и элементов. Дискурсивность выразительно прослеживается в идее моделирования, лежащей в основе стилистикo-коммуникативного моделирующего подхода к решению вопроса о соотношении исходного и целевого текста, сформулированного А. Поповичем на основе системы выразительных средств, разработанных Ф. Мико. В зависимость с этим фактом ставится жанровая специфика исходного для перевода текста, «lebo žáner a kvalita východiskového textu rozhodujú do veľkej miery o prekladateľských postojoch, metódach a postupoch» (Keníž 2008, 83). Стилистический подход к пониманию дискурса затрагивает «дискурсивные практики» (термин М. Фуко) с точки зрения тематики, доминирующих способов изложения и основных тенденций в использовании языковых средств. Отношения между текстом и дискурсом, в таком случае, передают наращение культурной и ситуативной компетенции, заложенной в традиции текстообразования. Сопоставление текста и дискурса имеет онтологическую значимость для перевода и лингводидактики, для которых базовыми особенностями выступают их включенность в коммуникацию в качестве структурных элементов. Межличностное общение представителей разных лингвокультурных общностей «требует преодоления различного рода барьеров и, прежде всего, языкового, коммуникативного и ценностносмыслового» (Владимирова 2007, 5). Перевод также встречается с этими барьерами, стремясь их преодолеть как можно более удачно. Их существование, однако, находит разные формы фиксирования в целевом тексте, ориентированном на инокультурный дискурс с обращением к соотносимому с ним функционально дискурсу лингвокультуры целевого языка. Уже само название издания представляет собой перевод посредством наложения иноязычных дискурсов. Приблизительно соотносимая по содержанию публикация в русском дискурсе имеет название «Справочник абитуриента», однако ее текстообразующие векторы направлены более детально на объем знаний по предметам вступительных экзаменов, включает типовые программы по ним. Словацкое издание обладает выразительным элементом презентативности, направлено на выбор вуза

271 III.. Odborný preklad обучения, на повышение заинтересованности поступать на конкретную программу. В таком случае название «Informácie o štúdiu» (дословно: информация об обучении) представляет собой акцентирование семы обучение. Возможность в словацком языке использовать слово информация во множественном числе позволяет этой гравмматической формой отразить множественность представленных аспектов обучения. Мы оперировали несколькими русскими версиями названия, которые не были приняты по разным причинам: *Информация об обучении (из-за неблагозвучия немотивированно повторенного слова и слога об и сингулярности слова информация); *Информация о получении образования (из-за сингулярности и многословия); *Справочник по специализации / образованию / обучению (из-за русской дискурсивности слова справочник и размытости в сочетании с ним значений приведенных слов); из двух оставшихся рабочих названий все же не выбранное *Информационный бюллетень (из-за жанровой и хронологической дискурсивной неточности слова бюллетень). Окончательное название «Информационные материалы» (здесь и далее перевод автора статьи) несет в себе идею множественности сведений и передает цель информирования. Перевод по своей сути соответствует специфике дискурсивности в коммуникации носителей разных языков: «Особую значимость приобретает поиск оснований, которые могут объединить представителей различных лингвокультурных общностей не на основе отказа от национально специфического, а на основе понимания иного» (Владимирова 2007, 5). Не только языки, но и стереотипы поведения и принятия решений в разных культурах отличаются (см.: Владимирова 2007, 6). Справочник отражает ориентирующее поведения, давая жанрово-стилевую проекцию реального речевого поведения. Презентация Католического университета осуществляется с позиции педагогического факультета как его подразделения, имеющего определённое предназначение и функцию в специфическом типе высшей школы, что отражено в цитировании выдающихся деятелей католической церкви и ссылках на памятники католической и шире, христианской мысли. На этой основе в обращении декана сформулирована образовательная специфика вуза и факультета, влияющая на дискурсивное пространство исходного текста и дифференцирующее планы словацкорусского переводческого дискурса: «Katolícka univerzita a jej Pedagogická fakulta je miestom, kde učitelia no aj študenti metódou vlastnou každej akademickej disciplíne skúmajú hĺbku pravdy a prispievajú k pokladu ľudského poznania» (Jablonský 2011, s. 4). Торжественность и возвышенность при переводе воплощаются в книжной лексике (1а, б, в) и библейской фразеологии (2а), эксплицицированные в позициях синтаксически специфических средств, используемых в словацком языке, и лексической безэквивалентности значения глагола prispievať вносить вклад : Католический университет и его педагогический факультет предстают (1а) местом, где преподаватели, а также и студенты посредством (1б) частной методики каждой учебной дисциплины исследуют глубину правды и вносят свою лепту (2а) в сокровищницу (1в) людского познания. В части официальной идентификации

272 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy концентрируется и средствами печати выделяется информация, определяющая содержание и концепцию справочника и указывающая дискурсивные аспекты перевода: Katolícka univerzita v Ružomberku (KU) je verejnou vysokou školou s konfesijným charakterom, ktorá za svoj vznik vďačí Konferencii biskupov Slovenska a Národnej rade SR. Svoju činnosť od roku 2000, keď vznikla, uskutočňuje najmä v oblasti historických, humanitných, pedagogických, prírodných, sociálnych a zdravotníckych vied, ale aj v oblasti umenia, ekonómie, manažmentu a práva. Na štyroch fakultách Katolíckej univerzity v Ružomberku (filozofickej, pedagogickej, teologickej a fakulte zdravotníctva) v akademickom roku 2010/2011 študovalo študentov, v dennej a v externej forme štúdia, vrátane 430 doktorandov (Аkimjak 2011, 5). Католический университет в Ружомберке (КУ) является публичным высшим учебным заведением с конфессиональным характером, которое за свое возникновение благодарит Конференцию архиепископов Словакии и Национальный Совет Словацкой Республики. Свою деятельность университет со времени своего возникновения в 2000 г. осуществляет в первую очередь в области исторических, гуманитарных, педагогических, естественных, социальных и медицинских наук, а также в сфере искусства, экономики, менеджмента и права. На четырех факультетах Католического университета в Ружомберке (философском, педагогическом, теологическом и факультете здравоохранения) в 2010/2011 учебном году училось студентов, на дневной и на заочной формах обучения, включая 430 аспирантов. В дискурсивном пространстве перевода наблюдается экспликация сокращений (раскрытие их в соответствующие словосочетания см. SR Словацкая Республика); перенесение часто используемых сокращений с указанием их соответствия (KU КУ), подбор точных соответствий номенклатурного характера (externá forma štúdia заочная форма обучения). Выразительным сигналом дискурса выступают собственные имена. В словацком контексте по сравнению с русским прослеживаются разные типы близости в именах, соотносимые фамилии, перевод которых сопровождается транспонированием латиницы в кириллицу с учетом особенностей русской графики и специфичности словацких антропонимов в фонетическом освоении. Особенности фонетических образов словацкого именослова прослеживаются в отношении малого количества мягких звуков (например, только твердый звук [р]) и в приоритетном выборе твердого произношения [л] при возможном мягком, что сохраняется в переводе как дискурсивно значимый фактор: Алберт, Корнел, Рудолф, Силвия, Игор (в русскоязычном закреплении Альберт, Рудольф, Сильвия, Игорь) Albert, Kornel, Rudolf, Silvia, Igor. Непоследовательно, в соотнесенности с русской традицией подбирается фонетический образ для словацкой буквы Е/е, в основном значении, соответствующей русской букве Э/э: Эма Ema; Эрика Erika; Эмил Emil; Евген Eugen (с учетом русского имени Евгений; транслитерация Эуген); Петер Peter (с учетом русского имени Петр; транслитерация Пэтэр); Ирена Irena. К русскому мягкому произношению приближаются украинские и польские имена представителей этих культур: Михайлина Mykhaylyna; Кристина Krystyna. Концевое сочетание -ia в словацких именах последовательно переводится как - ия, в соответствии с русским освоением частых имен: Мария Mária; а также: Антония Antónia; Луция Lucia; Терезия Terézia; Дария Dária. Соответствующее неконцевое сочетание в экзотическом для русского контекста имени сохраняется: Адриана Adriána. В мужском имени Viliam также учтена русская модель йотированного освоения Вильям. В использовании русских йотированный букв указывается русская графическая традиция: Юдак Judák; Яновьяк Janovjak; Ямрих Jamrich, также в фамилиях от

273 III.. Odborný preklad общих апеллятивов: Заяц Zajac при актуализации русской нормы освоения мужского имени Йозеф Jоzef и по аналогии в женском варианте имени Йозефина Jozefína. В известной русской традиции именах не сохраняется словацкая дифтонгичность (Вера Viera), которая передается, однако в фамилиях: Пражиак Pražiak. Последовательно используется русская буква щ: Кащакова Kaščáková; Кощ Košč; Лещински Leščinský; Ориещикова Orieščíková; в том числе и при польской графической традиции: Ющик Juszczyk. В остальных случаях используется транслитерирование: Гелена Helena; Мирослав Miroslav. К дискурсивным относятся отличающиеся орфографические образы. Орфографический образ в отношении следующей за буквой к буквы, соответствующей гласному звуку [и], противопоставлен словацкому образу с гласным [ы] в аналогичной позиции: Глиницки Hlinický; Сервански Servanský. При этом в фамилиях сохраняется словацкая модель прилагательного в противовес существованию в русской аналогичной модели концевого й: Глиницкий, Серванский. В ж.р. использован усеченный вариант адъективной модели: Каменицка Kamenická (русская модель Каменицкая). Отличие графических систем учитывается в переводном дискурсе посредством снабжения текста русско-словацким (т.е. обратный перевод) подручным словариком переведенных на русский язык имен вместе с титулами их носителей. Название этого словарика Переводной список персоналий отражает дискурсы антропонимического пространства словацкого языка вместе с его преломлением в антропонимической модели дискурса русского языка. В результате создается возможность распознания словацких имен в реальном общении с параллельным формированием представления о количестве сотрудников, об ученых и научных степенях преподавателей и руководства университета. Выразительным дискурсивным маркером выступает безэквивалентная лексика. Ее перевод в тексте информационно-административного содержания связан с презентацией инокультурной, необходимой для ознакомления, освоения и понимания специфики, то есть воплощает цель перевода издания. Передача безэквивалентной в сопоставлении с русским языком лексики словацкого языка в дискурсивном ракурсе в части случаев включает использование транслитерированного словацкого экзотизма вместе с соответствующим ему русским описательным наименованием как объяснение, помещенное в скобки: Kvestorkа Квесторка (Заведующая хозяйственной частью). В ряде случаев в переводе используется расширение: externí členovia члены из внештатных сотрудников; hra na nástroji игра на музыкальном инструменте. Значительное число этой лексики относится к словарным эквивалентам: podpredseda заместитель председателя; ošetrovateľstvo санитарный уход; poisťovníctvo страховое дело; výtvarná príprava подготовка по изобразительному искусству; hudobná náuka музыкознание (обратная безэквивалентность) и др. Часть словацких лексем относится к номенклатуре специфики образования, обозначая специализации, сочетание двух специализаций, педагогическую направленность и под. В таком случае переводческая версия учитывает

274 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy тенденции параллельности и повторяемости при стандартизации, когда во всем тексте выдерживается один стандарнт: dvojkombinácia двойная комбинация; jednoodbor одна специализация; učiteľstvo преподавание в школе; Jednoodborový bakalársky študijný program Бакалаврская учебная программа по одной специализации; učiteľstvo predmetu... v kombinácii преподавание в школе предмета в комбинации; čiteľstvo predmetu (jednoodbor) преподавание в школе предмета (одна специализация). Троичная шкала предметов при кредитной системе обучения включает себя полюс обязательности, полюс необязательности и промежуточный пункт сочетания обязательности с выбором: povinné predmety обязательные предметы; výberové predmety факультативные предметы; povinne voliteľné predmety факультативнообязательные предметы (не принятая из-за синтаксической усложненности версия: *обязательные предметы на выбор). Параллельность оформления при этом может быть несимметричной или частично симметричной: Bankové spojenie pre tuzemský platobný styk Bankové spojenie pre zaharaničný platobný styk Банковская связь для внутренних платежей Банковская связь для платежей из-за границы Семантическая асимметрия в эквивалентности является результатом разной сочетаемости: predseda SAV президент Словацкой академии наук. Такая закрепленная сочетаемость существенна для точности языка: komorná hra камерное исполнение; Rozvíjanie prírodovedného vzdelávania s didaktikou Развитие природоведческого просвещения с дидактикой; Počiatočná gramotnosť Начальная грамота и др. Незакрепленная сочетаемость требует выбора одного из синонимов: состав / представительство: zamestnanecká časť состав сотрудников; связь / контакт: Kontakt s absolventmi Связь с выпускниками. Специфика употребляемости влияет на выбор в русском языке из синонимов диакритический / надстрочный общепонятного из них (надстрочный) с учётом того, что термины диакритика, диакритические знаки используются филологами и, как правило, в отношении букв латинского алфавита, т. е. азбуки нерусской культуры (часто католической): bez diakritiky без надстрочных знаков. Стандартные описательные наименования отражают регулярность лексикограмматической транспозиции (переводом иной частью речи): а) транспозиция прилаг. в сущ.: prevádzkoví pracovníci сотрудники по эксплуатации; referent pre kariérne poradenstvo референт по вопросам карьеры; odborný pracovník útvaru kontroly специалист контрольного отдела; kariérové poradenstvo консультирование по вопросам карьеры; zdravý životný štýl здоровый образ жизни; fyzikálne praktikum практикум по физике; mimoateliérové štúdium занятия вне ателье; hlasová výchova постановка голоса; zdravotná telesná výchova физическое воспитание для оздоровления; protokol spoločenského správania протокол поведения в обществе; б) обратная транспозиция сущ. в прилаг. используется значительно реже: Odborný pracovník útvaru kontroly Специалист контрольного отдела; в) транспозиция cущ. глаг. характерна для юридических формулировок привязана к специфике лексико-грамматической заполняемости стандартных формул: Po odporúčaní školiteľa môže doktorand požiadať písomne o povolenie obhajoby dizertačnej

275 III.. Odborný preklad práce По рекомендации научного руководителя аспирант может подать письменную просьбу разрешить ему защищать диссертационную работу. Основанием для транспозиции служит неблагозвучность, указание на которое заложено и в систему компьютерной проверки орфографии. В связи с интерпретацией русской стилистикой благозвучия разработаны и рекомендации по избежанию / исправлению неблагозвучия: Vo všetkých sférach univerzitného života sa sústreďuje na formáciu autentického spoločenstva Во всех сферах университетской жизни акцентируется *формирование аутентического общества упор ставится на то, чтобы формировать аутентическое общество. г) транспозиция глаг. cущ. связана со спецификой связки je в словацком языке: Základným poslaním univerzity je usilovať sa o pravdu a šíriť ju ďalej kvôli samotnej podstate Pravdy Основной миссией университета является стремление к правде и распространение ее далее ради самой сути Правды; Poslaním univerzity je taktiež podporovať zmysel pre ľudskú solidaritu a záujem o spoločné dobro, ktoré bude prinášať ovocie vtedy, keď sa učenie stane službou spravodlivosti Предназначением университета в этом случае является поддержка чувства человеческой солидарности и забота об общем благе, которые будут приносить плоды только тогда, когда учеба станет службой справедливости. д) транспозиция направленности без изменения лексико-грамматической принадлежности: vydanie pokynov na odbornú prax a vypracovanie správy z odbornej praxe получение инструкций и составление отчета о практике по специальности; е) транспозиция в синтаксически более простую модель для лучшего понимания сути содержания: Pri tvorbe svojho študijného plánu musí študent postupovať tak, aby rešpektoval pomer rozdelenia štúdia na povinné predmety, povinne voliteľné a výberové predmety При составлении индивидуального учебного плана студент должен принимать во внимание долю разделения обучения на обязательные, факультативнообязательные и факультативные предметы. Дискурс проявляется в стандартизации на разных основах заимствования: hovorca univerzity пресс-секретарь университета; riaditeľ директор; tajomník секретарь; prevádzka эксплуатация; poradenské centrum консультационный центр; sociálno-právne poradenstvo социально-правовое консультирование; psychologická poradňa психологическая консультация. К дискурсивной трансформации относится экспликация сокращений: SAV Словацкая академия наук; Ing. (титул выпускника 5-летнего обучения в техническом вузе) инженер; Koncepcie a programy v MŠ Концепции и программы в детских садах и др. Конфессиональная направленность обучения сохраняется при переводе понятий католической религии в разработанном конфессиональном стиле: Sústredenie zo spirituality (SZS) Духовное сосредоточение; Mariánska úcta Марианское почитание и др. Переводческий дискурс позволяет гармонизировать и уточнить для носителя русского языка особенности словацкой образовательной системы с учетом имеющихся у него знаний и ориентации в российской образовательной системе.

276 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Literatúra AKMIJAK, A. (zostavovateľ). :Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta: Informácie o štúdiu 2011/2012. Ružomberok : VERBUM, 2011, 160 s. АЛЕФИРЕНКО, Н.Ф.:. «Живое» слово: Проблемы функциональной лексикологии: Монография. Москва : Флинта : Наука, 2009, 344 s. АРУТЮНОВА, Н.Д.: Дискурс. In: Лингвистический энциклопедический словарь. Москва, 1990, s ВИШНЯКОВА, О.Д.: Язык и концептуальное пространство (на материале современного английского языка). Москва : МАКС Пресс, с. ВЛАДИМИРОВА, Т.Е.: Призванные в общение: Русский дискурс в межкультурной коммуникации. Москва : КомКнига, 2007, 304 с. JABLONSKÝ, T.: Kooperatívne učenie vo výchove. Trnava : MTM Levoča, 2006, 188 s. JABLONSKÝ, T.: Úvod. In: Akimjak, A. (zostavovateľ). Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta: Informácie o štúdiu 2011/2012. Ružomberok : VERBUM, 2011, s. 4. KENÍŽ, A.: Preklad ako hra na invariant a ekvivalenciu. Bratislava : AnaPress, 2008, 96 s. ПPOXOPOB, Ю. Е.: Действительность. Текст. Дискурс: учебное пособие. Москва : Флинта : Наука, 2009, 224 s. ЩЕРБИНИНА, Ю.В.: Педагогический дискурс : мыслить говорить действовать: учебное пособие. Москва: Флинта : Наука, 2010, 440 s. Resumé INFORMÁCIE O VYSOKOŠKOLSKOM ŠTÚDIU NA SLOVENSKU V PREKLADATEĽSKOM SLOVENSKO-RUSKOM DISKURZE V referáte na základe diskurzného prístupu sa analyzujú textové prvky a aspekty prekladu na materiáli aktuálneho zborníka Informácie o štúdiu (Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta). Špecifiká vysokoškolského vzdelávania na Slovensku pri preklade informácii o ňom do ruštiny sa ukazujú v bezekvivalentnej lexike, nomenklatúre, textotvorbe a sémantických celkoch, ktoré sú orientované na osobitosť vzdelávania na Slovensku a v EÚ. Jej interpretácia v ruskom jazyku predstavuje syntézu poznatkov Slováka a porozumenia ruskohovoriaceho adresáta. Kontakt: Виктория Ляшук Katedra ruského jazyka a kultúry, Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity, Ružomberok viktoria.liashuk@ku.sk

277 III.. Odborný preklad AKTUÁLNY PREDMET MIMOJAZYKOVEJ SKUTOČNOSTI V ODBORNOM PREKLADE Mária Paľová Medzi jazykom a objektmi mimojazykovej skutočnosti existuje len nepriamy vzťah: jazykové a kognitívne kategórie dávajú realite istú štruktúru. Referencia je operácia, ktorou sa pri dorozumievaní vytvorí vzťah medzi slovom a referentom, a možnosť odkazovať na niečo relatívne ustáleným jazykovým prostriedkom svedčí o tom, že je to jav sociálny a interakčný. Táto dimenzia referencie umožňuje využívať prínos sociolingvistiky ako aj prístupy kognitívnej sémantiky. Umožňuje tiež nazerať na referenciu ako na proces, ktorý aj napriek relatívnej stabilite referenčného vzťahu ho dovoľuje stále prispôsobovať, adjustovať, pretože objekty sa menia, ale slová, ktoré ich označujú, zostávajú. Relatívna stabilita referenčného vzťahu je výsledkom interakcie a úsilia o súlad v komunikácii, je výsledkom koreferencie. V nej sa obnovuje dynamika spolutvorenia a opätovného hľadania takej konvencie, ktorá nám umožní dosiahnuť účinnú komunikáciu. Používaním jazyka získavajú príslušníci istého jazykového spoločenstva skúsenosť referenčnej kategorizácie a vybavovania si interpretačných schém, ktoré sa s použitými jazykovými znakmi spájajú. Najvyššiu mieru stability referenčného vzťahu majú termíny, ale ani tu ustálenosť neznamená strnulosť. Monosémantickosť a monoreferenčnosť termínu sa viaže na definovanie pojmu v presne vymedzenej oblasti. A tak, ako sa vyvíja poznanie v danej oblasti, mení sa aj definícia pojmu, niekedy i jeho miesto vo vzťahoch medzi termínmi príslušnej nomenklatúry. Terminologickú korešpondenciu v preklade zabezpečuje konsenzuálne definovanie pojmu a interakciu fixuje normalizácia. Exaktné vymedzenie referencie sa tak udrží v rozmanitých štýloch i kontextoch. Lenže skôr, ako k nemu dôjde, prebehne množstvo interakcií medzi špecialistami na príslušnú oblasť, lingvistami, sekundárnymi používateľmi, čo len potvrdzuje, že referencia je sociálny jav. A navyše, skutočná spoločenská hodnota termínov sa prejaví až v ich používaní, v tom, ako žijú v spoločenskej praxi šírenia poznania. A čím viac ľudí termín používa, tým menej sa uplatňuje jeho čisto terminologické použitie. Miera tolerancie rozdielnosti významov závisí od témy a funkcie komunikácie. Regulácia významu, úsilie redukovať rozdiel medzi významom autora a významom adresáta označujeme ako interaktívny prístup a je jednou z charakteristík komunikačnej kompetencie. Sémantická elasticita a sémantická tolerancia vychádza z princípu, že medzi komunikujúcimi jestvuje dostatok spoločných a prekrývajúcich sa obsahov na to, aby si adresát vytvoril spoľahlivú interpretáciu toho, čo autor hovorí. Relatívna nepresnosť pojmu tu dokonca zohráva heuristickú úlohu pri prenášaní poznania z jednej oblasti poznania do druhej. Veľmi dobre môžeme pozorovať tento jav aj pri definovaní pojmov hraničných disciplín. Ako je potom možné zabezpečiť presnosť a adekvátnosť v odbornom prejave?

278 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Z odbornej komunikácie nemôžeme vylúčiť ani náhodných prijímateľov, tých, ktorým pôvodne nebol prejav určený. Na rozdiel od adresáta im autor svoj prejav nijako neprispôsobil. Rovnako autor môže tvoriť svoj prejav v jazyku, s ktorým sa nespája jeho výchova a vzdelávanie. Riziko zvyšovania rozdielnosti významu u autora a prijímateľa sa zvyšuje. Jazykové prejavy s referenčnou a kognitívnou dominantou často priam pramenia z mnohorakých predchádzajúcich prekladov či citovania a odkazov na texty v cudzích jazykoch. Tvoriť odborný prejav, porozumieť mu či spolutvoriť ako prekladateľ si vyžaduje špecifickú referenčnú kompetenciu. Sémy, ktoré konštituujú význam, sú objektívne, t. j. založené na poznaní referenčnej zložky, i subjektívne, t.j. také, ktoré sú založené na kolektívnej mentálnej predstave vlastnej istému jazykovému spoločenstvu a sémantiku nemožno zužovať na lingvisticky neutrálnu schému opisu. Jazykové prostriedky môžeme analyzovať, nič sa ale nedozvieme o tom, ako budú použité. Autor výpovede musí vyjadriť svoj špecifický zámer pomocou od neho nezávisle jestvujúcich jazykových foriem. Jazyk sprostredkuje zámer tým, že ho formalizuje. Spôsob formalizovania je každému jazyku vlastný, a tak sa ten istý zámer bude v závislosti od použitého jazyka formalizovať odlišne. Do kontaktu vstupujú dva odlišné systémy formalizovania významu. Komunikačná kompetencia sa najčastejšie opisuje ako súhrn kompetencií potrebných na to, aby sa dosiahlo vzájomné porozumenie. Ich počet a zdroje sa v závislosti od autorov líšia, ale všetky obsahujú gramaticko-jazykovú a sociolingvistickú (prípadne sociokultúrnu) zložku. Catherine Kerbrat Orecchioni (1980) dopĺňa pôvodnú Jacobsonovu schému jazykovej komunikácie o opis operácií, pomocou ktorých komunikujúci tvoria význam. Lingvistickú a paralingvistickú kompetenciu a kompetenciu ideologickú a kultúrnu dopĺňa psychologická podmienenosť, diskurzný rámec (zahŕňa situáciu komunikujúcich a tematicko-rétorické vymedzenie) a odlišné modely tvorenia a interpretácie diskurzu. Z tohto opisu modelu jazykovej komunikácie vidno, že tvorenie a porozumenie významu je výsledkom operácií porovnávania a syntézy medzi jazykovým významom (doslovným významom) a aktualizovaným významom kontextu jazykového prejavu (kontextovým významom). Tento proces porovnávania a syntézy môže prebiehať hladko vtedy, keď komunikujúci postupujú podľa rovnakého súboru inštrukcií pre tvorenie významu a rovnako identifikujú aktuálne predmety mimojazykovej skutočnosti prostredníctvom vzťahu referencie. Prijímateľ interpretuje text v súlade so zámerom autora a referencia prebieha ako účinná, neodložená, zhodná alebo úplne zhodná. Aj pri predpoklade, že komunikujúci majú rovnaké jazykové a referenčné kompetencie, budú sa odlišovať ideologickým a kultúrnym pozadím, psychologickou determináciou, postavením v komunikácii, povedomím o žánroch a konvenciách pre ich tvorenie, a tak budú musieť v priebehu komunikácie viacnásobne svoj význam upravovať a regulovať ho. Komunikujúci majú rozdielny rozsah a kvalitu vedomostí, ale aj ich organizáciu a spôsob ich uchovávania a vybavovania. Už samotné miesto slova v slovnej zásobe jednotlivca súvisí s produkčným modelom, ktorý je intersubjektívny. A. Kráľ v práci Model rečového mechanizmu (1974) opisuje, ako sa každá vlastná i cudzia produkcia porovnáva s týmto modelom a ako sa všetky odchýlne realizácie vyhodnocujú ako tolerovateľné varianty či zámerné a funkčné varianty. Spôsob osvojovania si jazyka tvorením asociácií medzi formou a významom dokazuje, že slovo konštituujú práve tieto asociácie. A tak komunikujúcemu náležiacemu k inej kultúre istá časť asociácií chýba, istá časť ich je

279 III.. Odborný preklad navyše a istá časť je s cieľovou kultúrou spoločná. Referenčný vzťah sa v inom jazykovom spoločenstve ustálil v inom spoločenskom kontexte a v inakších interakciách. Referencia v cudzom jazyku plynie menej automaticky a častejšie podlieha strategickej uvedomovanej kontrole, v interpretácii sa objavujú poruchy. Za najzávažnejšiu pokladáme neúčinnú referenciu, kedy je pre prijímateľa rozumná interpretácia referenčného výrazu nemožná. Zvyšuje sa výskyt odloženej referencie, lebo prijímateľ nemôže aktuálnu mimojazykovú skutočnosť v referenčnom výraze identifikovať dostatočne, alebo nevie, ktorý objekt zo súboru vyhovujúcich objektov referenčný výraz označuje. Pri nezhodnej referencii sa po interpretácii referenčného výrazu prijímateľ nazdáva, že autor odkazuje na aktuálny predmet x, lenže ten je iný než X, ktorý mal na mysli autor. Čiastočne zhodnej referencii prijímateľ rozumie, vie, že autor odkazuje na aktuálny predmet X, hoci spôsob použitia referenčného výrazu nehodnotí ako správny, alebo si myslí, že referenčný výraz neopisuje aktuálny predmet X správne. Prekladateľ ako prvý čitateľ, ktorý číta pre cieľové jazykové spoločenstvo, musí byť na stope možnej interpretačnej deformácie a jeho referenčná kompetencia ju má pomôcť prekonať. Prekladom má docieliť udržanie uspokojivej interakcie medzi autorom a prijímateľom a zabezpečiť realizáciu autorovho zámeru. Časť súvetia... l organe de vue est placé sur les deux extremités tentaculaires... viedla v preklade k takýmto jazykovým realizáciám : párový orgán zraku sa nachádza na okraji mäkkých výčnelkov..., zrakový orgán sa nachádza na okraji mäkkého párového výčnelku..., oči sa nachádzajú na stopkách... Pri prvej realizácii sa pri aktualizovaní predmetu mimojazykovej skutočnosti vytvára takáto alternatíva pracovných verzií : a) po dve oči na x výčnelkoch, b) po jednom oku na každom z dvoch výčnelkov. Pri druhej realizácii sa tvoria až tri možné verzie : a) dva výčnelky, každý z nich má jedno oko, b) dva výčnelky, každý z nich má viac ako jedno oko, c) dva výčnelky, jedno oko. Iba pri tretej realizácii nás referenčný výraz vedie priamo k jednoznačnej, účinnej, neodloženej a úplne zhodnej referencii, hoci ani predchádzajúce dve realizácie prekladu nemôžeme z jazykového hľadiska označiť za nesprávne. Odloženou a iba čiastočne zhodnou referenciou viac zaťažujú pracovnú pamäť, v ktorej sa musia udržať všetky možnosti až do chvíle, keď ďalší prvok komunikácie umožní deaktivovať nepotrebné pre postup interpretácie a integrovať príslušnú informáciu. Tento príklad je zaujímavý predovšetkým tým, že dokumentuje, ako silno je spôsob formalizovania predstavy objektu podmienený kultúrne. Kultúrne pozadie rozhodne o tom, čo z predstavy o objekte a ako bude v prejave jazykovo stvárnené. Zo slovenskej paradigmy možností pre vyjadrenie est placé si všetci, ktorí prekladali (21 prekladateľov), vybrali ten istý prostriedok, nachádzať sa. Rovnaký kultúrny impulz (systém vzdelávania, snaha využívať terminológiu, rešpektovať vyššiu mieru abstraktného vyjadrenia) ovplyvnil výber slov párový orgán a párový výčnelok. Pri termíne tentacule je v slovenskej paradigme viacero možností: telový výbežok, výčnelok na tele / hlave živočícha, chápadlo, tykadlo, stopky, rameno, lalok. Stereotyp vysvetľuje kombináciu mäkký výčnelok. Paradoxné je, že práve jazykové stvárnenie... oči sa nachádzajú na

280 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy stopkách..., ktoré najviac vyhovuje požiadavke presnosti, stručnosti a adekvátnosti ako základným kritériám odborného prejavu, pôsobí v rámci slovenského odborného štýlu takmer ako štylisticky príznakové (1 prekladateľ). Vysvetlenie azda ponúka iný silný vyjadrovací stereotyp: mať oči na stopkách. Na tomto mieste by sme radi pripomenuli Dolníkov pojem transjazykovej štylizačnej slobody (2003), ktorú definuje ako kvalifikovanosť štylistického rozhodnutia, zdôvodniteľnosť, ktorá reflektuje možnosti ponúkané cieľovým jazykom a cieľovou kultúrou, s ohľadom na východiskový jazyk a príslušnú kultúru. Ide teda o schopnosť diferencovať medzi príznakovou a bezpríznakovou integráciou originálneho prejavu do diskurzu a kultúry cieľového jazyka. Autor ju síce charakterizuje ako interlingválnu štylistickú kompetenciu, ale táto schopnosť nesie skôr znaky referenčnej, pragmatickej a interkultúrnej kompetencie. Prekladateľ nesmie stratiť zo zreteľa možnosti krátkodobej pamäti prijímateľa, hoci niektoré aktualizácie si vyžiadajú pomerne dlhý čas nezávisle od toho, či ide o automaticky alebo strategicky postupujúcu referenciu. Pri výbere jazykových prostriedkov si prekladateľ má uvedomovať, aký stupeň implicitnej informácie sa nimi dosiahne a musí poznať aktivačný prah, nevyhnutný pre rekonštrukciu implicitnej informácie. Odborný prejav, ktorého porozumenie si vyžaduje vysoký podiel rekonštruovanej informácie, sa stáva nečitateľný" v zmysle informačného pohodlia prijímateľa. Vyžaduje si buď rozsiahle predbežné alebo špecifické priebežné postupy spracovania (osobná rešeršná a dokumentačná príprava, poznámky, schémy). Vhodne použité referenčné výrazy v sebe nesú inštrukciu pre vytvorenie významu, čo umožňuje štruktúrovať/reštruktúrovať zvolenú mimojazykovú oblasť. Umožňujú tvorenie mentálneho obrazu o realite na základe textu, kde sa nová informácia porovnáva s pôvodným poznaním prijímateľa. Porozumenie sa odohráva na troch stupňoch: - presná jazyková forma (termíny, lexika, syntax,...), - sémantický obsah a propozičný základ textu (mikro a makroštruktúra), - situačný model (zahŕňa relevantné poznatky o príslušnej oblasti a úsudky, ktoré z toho vyplývajú). Ide o kognitívnu predstavu predmetov, udalostí, dejov, činností, osôb, ktoré prejav v prijímateľovi evokuje... vo vyššej alebo nižšej miere korešpondencie s tým, ako zamýšľal autor. Hoci informácie uložené v pamäti a viažuce sa na referenčný výraz sú nevyhnutne potrebné na to, aby sme ho mohli pochopiť, na skutočné porozumenie zďaleka nestačia. Spustenie operácií sémantickej integrácie závisí od toho, ktoré prvky textu vyznačia kognitívne operácie prijímateľa ako dôležité. Okolo nich sa sústredí proces aktivácie a deaktivácie predstáv a integrovania významov. Ako dôležité vyznačuje pozornosť prijímateľa subjektívne dôležité prvky (záujem, očakávania, informácie potrebné pre splnenie úlohy), štruktúrne dôležité prvky (informácie a hypotéza o hierarchickej štruktúre textu) a funkčne dôležité prvky, ktorými sa riadi porozumenie (žáner, typ textu). Vytvoriť dobrý preklad znamená spustiť u prijímateľa v správnej chvíli aktivovanie správnej predstavy. Miera adekvátnosti predstavy o aktuálnom predmete mimojazykovej skutočnosti ovplyvní kvalitu celkového porozumenia a čas spracovania textu. Od autora i prekladateľa sa teda očakáva, že správne zvládnu pomer medzi daným a novým vo vzťahu k potenciálnemu adresátovi/ prijímateľovi, aj jeho jazykové stvárnenie. Aj od adresáta/prijímateľa sa vyžaduje istá referenčná a percepčná zručnosť, pričom zaujímavé je, že porozumenie ústneho a písomného prejavu vykazuje vysokú koreláciu, z čoho by sme mohli usudzovať, že ide o schopnosť

281 III.. Odborný preklad a zručnosť spracovania symbolickej informácie. Prijímatelia s vysokou úspešnosťou porozumenia dokázali veľmi rýchle a automaticky pracovať na nižších rovinách a automaticky využívali kontext pri aktivácii a deaktivácii významov. Menej zruční prijímatelia mali ťažkosť hlavne s odstránením nejednoznačnosti a kontrolovane využívali kontext pri deaktivácii tých významov, ktoré s ním neboli v súlade. Autori Spoločného európskeho referenčného rámca pre jazyky považujú schopnosť sémantickej integrácie a schopnosť využívania referencie za univerzálne jazykové kompetencie, teda prenosné z jedného jazyka na druhý. Za pravdu im dávajú výsledky výskumov porozumenia, ktoré dokazujú, že prijímatelia úspešní v porozumení ústneho a písomného prejavu sú úspešní aj pri porozumení zložitých sérií obrázkov. Opäť teda potvrdzujú, že schopnosť porozumieť je schopnosťou narábať so symbolickou informáciou. Ale keď sme konfrontovaní s porozumením v cudzom/nedominantnom jazyku, vieme, že časť tejto univerzálnej kompetencie strácame. Konštatujeme: 1) sťažený prístup k už prečítanej informácii, 2) ťažkosť identifikovať referenčnú zložku a využívať redundantné prvky prejavu (najmä keď je referent a zámeno v prejave od seba vzdialené), 3) menej efektívne využívanie kognitívnych zdrojov. Všetky tieto 3 typy ťažkosti súvisia priamo s kapacitou pracovnej pamäti. Porozumieť predpokladá : - dočasne udržať v pracovnej pamäti všetky potrebné informácie a mať stály prístup k už spracovaným informáciám v priebehu porozumenia až do chvíle, kým sa neprenesú do dlhodobej pamäti, - nachádzať súvislosti medzi informáciami v pracovnej pamäti a poznaním, ktoré aktivujú v dlhodobej pamäti (pomer medzi daným a novým je v rozličných jazykových spoločenstvách odlišný a poznanie a jeho jazykové stvárnenie podlieha odlišnej referenčnej kategorizácii a sémantickému triedeniu). Ak v procese porozumenia prekladu prevládajú automatické procesy, prijímateľ má stále dosť voľných kognitívnych kapacít, ktoré použije na usmerňovanie konfliktnej alebo odloženej referencie. Naopak, nízky podiel automatizovaných procesov vedie k saturovaniu pracovnej pamäti a kognitívne kapacity prijímateľa sa vyčerpávajú už na nižších rovinách prejavu. To vedie k zvýšenej únave a tá zase spomaľuje prenos medzi pracovnou a dlhodobou pamäťou. Dôsledkom tak je, že integrovanie významov do globálneho porozumenia sa viacnásobne overuje a adjustuje na nižších rovinách prejavu, v konfliktných prípadoch až od slova k slovu. Deficit automatizácie je prekážkou interpretácie. Úlohou prekladateľa je vytvoriť preklad, ktorý je transformáciou aj spôsobom prijatia originálu. Často pritom musí nanovo nakladať s jazykovými zdrojmi, pretože cieľový jazyk nie je uspôsobený na to, aby vyjadroval zdrojový jazyk a jeho socializované vzťahy referencie. Je neprehliadnuteľné, že práve prekladatelia sú najproduktívnejšími tvorcami neologizmov a návrhov pre terminologické pomenovania, majstrami sémantickej elasticity. Preklad nebude nikdy jasný a jednoznačný, pretože taká, našťastie, nie je žiadna komunikácia. Úlohou prijímateľa prekladu je vytrvať v miestami nepohodlnej interakcii a vyvinúť námahu potrebnú na porozumenie niečomu novému, inakšiemu, jedným slovom, originálnemu.

282 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Literatúra DOLNÍK, J.: Lexikológia. Bratislava : Univerzita Komenského, 2003, 236 s. GAUDIN, F.: Socioterminologie. Une approche sociolinguistique de la terminologie. Bruxelles : De Boeck & Larcier, 2003, 286 s. KERBRAT-ORECCHIONI, C.: L'énonciation de la subjectivité dans le langage. Paris : Armand Colin, 1980, 290 s. KRÁĽ, A.: Model rečového mechanizmu. Bratislava : Veda, 1974, 188 s. Spoločný európsky referenčný rámec pre jazyky. Bratislava : Štátny pedagogický ústav, 2006, 252 s. Résumé RÉFÉRENT ACTUALISÉ DANS LE DISCOURS DE SPÉCIALITÉ La référence en tant qu'acte d'intention, de projection et d'interaction joue un rôle primordial dans la traduction des textes de spécialité. Identifier et réexprimer le référent dans la langue cible compte parmi les enjeux dans le choix des stratégies traductionnelles. L'identification du référent actualisé par le discours peut résulter des processus automatiques mais la différence socioculturelle y intervient très souvent et l'identification du référent doit être reportée et placée en attente. Le traducteur a recours aux processus stratégiques et contrôlés de compréhension. Au moment de la réexpression du référent, le traducteur, dans le souci d'assurer à son lecteur la qualité satisfaisante de l'interaction et un confort de perception, doit réduire le décalage socioculturel entre l'auteur et le lecteur du texte traduit. Cette réduction décidera du degré d'harmonisation des rapports de référence entre l'auteur et le lecteur de la traduction et aura un impact direct sur la proportion des processus automatiques chez le lecteur. Kontakt: PhDr. Mária Paľová, PhD. Inštitút románskych a klasických filológií, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov maria.palova@unipo.sk

283 III.. Odborný preklad ROZVOJ TERMINOLÓGIE ZA PODPORY MEDZINÁRODNÝCH ORGANIZÁCIÍ Elena Vallová Úvod Pri prekladoch i tlmočení sa študenti i prekladatelia a tlmočníci dennodenne stretávajú s problematikou terminológie. Jej význam narástol na konci minulého storočia a narastá v 21. storočí. Po vzniku Európskej únie a postupným rozširovaním sa Európskej únie narastá počet prekladaných dokumentov i tlmočených textov na konferenciách, rokovaniach na rôznych medzinárodných úrovniach. Prekladatelia i tlmočníci často riešia terminologické problémy. Preto sa cieľom nášho príspevku stala krátka prehľadná informácia o úlohe UNESCO a organizácií ako sú INFOTERM a ISO. V tejto časti nášho príspevku sa budeme venovať i histórii a vývoju terminológie. Nedá sa nespomenúť súkromné centrum v Rakúsku v mestečku Wieselburg. Centrum bolo súčasťou podniku Eugena Wüstera, ktorý je zakladateľom všeobecnej teórie terminológie a založil štandardizáciu terminológie. V roku 1951 bol na čele Rakúskeho inštitútu pre štandardizáciu. Spolu s ním v centre pracovali Friedrich a Anneliese Langovci do roku V roku 1964 začína pre centrum pracovať Helmut Felber, ktorý bol vedeckým asistentom Wüstera až do roku Centrum vo Wieselburgu bolo v kontakte s mnohými výskumnými medzinárodnými organizáciami a jednou z nich bolo i UNESCO. V roku 1971 sa celé centrum pretransformovalo na INFOTERM (International Information Centre for Terminology). Táto organizácia vznikla po dohode UNESCO a Rakúskym inštitútom pre štandardizáciu. Novým medzníkom bol rok 1996, kedy sa celá organizácia INFOTERM pretransformovala na nezávislú, neziskovú organizáciu. Hlavný cieľ novovzniknutej organizácie je propagovať a podporovať spoluprácu v oblasti terminológie, hlavne pri vzniku nových termínov, zabezpečiť spoluprácu na medzinárodnej úrovni, rozširovať informácie o terminologických aktivitách a zabezpečovať spoluprácu odborníkov z oblasti terminológie. Kto sú členovia Infotermu? Môžu to byť terminologické organizácie alebo organizácie, ktoré v náplni svojich činností majú i terminologické aktivity. Členmi Infotermu sú verejné inštitúcie, vládne organizácie a neziskové organizácie. Jednotliví členovia sa delia na tri hlavné skupiny. Prvou sú mimoriadni členovia, druhú skupinu tvoria prijatí členovia a tretia skupina pozostáva zo sponzorov. Mimoriadni členovia sú členmi Valného zhromaždenia Infotermu (Infoterm General Assembly, IGA), ktorí zároveň môžu byť volení do Výkonného výboru Infotermu (Infoterm Executive Board, IEB). Členmi Infotermu sú mnohé významné organizácie pre štandardizáciu. Platné pravidlá od roku 1996 umožňujú decentralizáciu a vznik jednotlivých sietí, ktoré môžu spolupracovať navzájom na rôznych úrovniach. Infoterm chce hlavne poskytovať metodologickú pomoc pri aktivitách jednotlivých terminologických organizácií. Pri svojej práci využívajú najmodernejšiu súčasnú techniku.

284 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy 1 Z histórie Infotermu V roku 1949 bola publikovaná informácia o Medzinárodnom vedeckom a technickom slovníku (International Scientific Dictionary) a bol založený Výbor pre medzinárodnú terminológiu (International Terminological Bureau) pod spoločným dohľadom UNESCO a ISO. V nasledujúcich rokoch sa daná agenda prejednávala na pôde UNESCO niekoľkokrát, ale bez nejakého konkrétneho záveru. V roku 1956 sa konal v Ríme Druhý kongres Medzinárodnej federácie prekladateľov (International Federation of Translators, FIT) a začalo sa uvažovať o možnosti založenia medzinárodného centra pre vedeckú a technickú terminológiu. Kongres FIT prijal vo svojej druhej rezolúcii rozhodnutie o založení takého centra v spolupráci s UNESCO. Nakoniec v roku 1964 UNESCO na svojom 13. zasadnutí prijalo projekt na zriadenie Medzinárodného výboru pre koordináciu v oblasti terminológie (International Committee for the Co-ordination of Terminological Activities, ICCTA). Hlavnými cieľmi malo byť zozbieranie vedeckej literatúry, slovníkov a tezaurov z celého sveta. Tu si dovoľujem dodať, že netreba zabúdať, že to ešte bolo obdobie, keď neexistoval internet a zbieranie takýchto materiálov bolo časovo náročné a nie tak jednoduché, akým sa to javí dnes. V tejto súvislosti bol Eugen Wüster požiadaný o zostavenie zdrojov pre vedeckú a technickú terminológiu. Zároveň jeho úlohou bolo vypracovať projekt pre vznik medzinárodného centra pre terminológiu. Zároveň Rada Európy prejavila záujem v oblasti koordinácie terminológie a oslovila Eugena Wüstera v tejto záležitosti. Výsledkom bolo založenie Infotermu na jeseň v roku 1971 vo Viedni. Od roku 1973 začali Infoterm finančne podporovať UNESCO, vtedajšia Rakúska obchodná komora i Federálne ministerstvo výstavby a technológií (dnes Ministerstvo hospodárstva). INFOTERM sa stále inovuje. Prichádzajú nové technológie, ktoré sa uplatňujú pri jednotlivých aktivitách. Už v roku 1975 na prvom sympóziu Infotermu bolo rozhodnuté o uzatváraní zmlúv o medzinárodnej spolupráci s rôznymi terminologickými inštitúciami na celom svete. Aby bola možná vzájomná spolupráca, vznikla terminologická sieť TermNet (International Network for Terminology), táto medzinárodná sieť pre terminológiu začala aktívne pracovať pri koordinačných aktivitách v oblasti terminológie na celom svete. Norma ISO/TC37 bola jednou zo základných noriem, ktorou sa celá organizácia riadila. Netreba zabudnúť pripomenúť si i význam Medzinárodnej federácie prekladateľov (International Federation of Translators, FIT). Za podpory Infotermu vznikli mnohé terminologické centrá, za zmienku stoja tie, ktoré vznikali ako prvé: Nemecká terminologická asociácia (German Terminology Association, DTT) v roku 1987; Iberoamerická terminologická sieť (Iberoamerican Terminology Network, RITerm) v roku 1988; Japonská terminologická asociácia (Japan Terminology Association, JTA) v roku 1988; Talianska asociácia pre terminológiu (Italian Association for Terminology, ASS.I.Term) v roku 1991; Európska asociácia pre terminológiu (European Association for Terminology, EAFT) v roku 1996; Fórum pre terminológiu Východnej Ázie (East Asia Forum on Terminology, EAFTerm) v roku 1997.

285 III.. Odborný preklad Infoterm vytvoril za pomoci vtedajších výpočtových technológií modernú databázu, ktorú neoficiálne nazvali "clearingová banka". Podobné medzinárodné databázy v tom čase už existovali vo Varšave v Poľsku a v meste Ohio v Spojených štátoch amerických. Rok 1994 môžeme považovať za nový medzník v rozvoji a rozšírení aktivít Infotermu v podmienkach Európskej únie. Experti Infotermu sa aktívne zúčastnili na aktivitách ako Multilingválny akčný plán (Multilingual Action Plan, MLAP), Multilingválna informačná spoločnosť (Multilingual Information Society, MLIS) a rámcové programy Európskej únie. Infoterm sa v rámci činností Európskej únie zapojil do projektu pod názvom Návrhy pre operačnú infraštruktúru pre terminológiu v Európe (Proposals for an Operational Infrastructure for Terminology in Europe, POINTER). V roku 2002 sa uskutočnilo zasadanie vo Vaase (Fínsko), ktoré podporilo a ocenilo vznik terminologických centier po celom svete. Napríklad i vo Východnej Ázii, Číne, Japonsku, Mongolsku a Kórei. Činnosť Infotermu je úzko spätá i s tvorbou medzinárodných terminologických platných noriem. Medzi najvýznamnejšie môžeme zaradiť: ISO/TC 37 Terminology and other language resources (Terminológia a iné jazykové prostriedky); ISO/TC 46 Information and documentation (Informácie a dokumentácia); ISO/IEC JTC 1/SC1 Terminology of Information Technology (Terminológia a informačné technológie); ISO/TC 154 Graphical symbols (Grafické symboly). 2 Infoterm a využitie jeho služieb pre rôzne odvetvia i jednotlivcov Infoterm poskytuje služby študentom vysokých škôl, prekladateľom, tlmočníkom, politikom, manažérom a iným používateľom. Organizácia pomohla pri založení mnohých terminologických inštitúcií v rôznych krajinách po celom svete, zorganizovala konferencie s terminologickou problematikou. Infoterm od roku 1989 spolupracuje s ISO pri vytváraní a implentovaní jednotlivých medzinárodných noriem. Okrem iných aktivít Infoterm plní aj funkciu Centra pre medzinárodné slovníkové informácie v rámci ISO (International Thesaurus Information Centre). Multilingválne slovníkové riadiace systémy sa využívajú v mnohých medzinárodných organizáciách v rámci OSN. Ako príklad môžeme uviesť Svetovú organizáciu pre výživu (Food and Agricultural Organization, FAO) a Program OSN pre životné prostredie (United Nations Environment Programme, UNEP). V ďalšej časti nášho príspevku krátko vysvetlíme funkciu ISO pri tvorbe medzinárodných noriem. ISO (International Oganization for Standardization), Medzinárodná organizácia pre normalizáciu, je celosvetovou federáciou národných normalizačných organizácií. Na medzinárodných normách zvyčajne pracujú technické komisie ISO. V procese vytvárania a zostavovania nových noriem vznikajú komisie, ktoré majú právo zasiahnuť do tvorby jednotlivých noriem. Okrem ISO existuje i Medzinárodná elektronická organizácia IEC (International Electronical Commission).

286 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy V súvislosti s témou nášho príspevku je nevyhnutné poskytnúť čitateľom informáciu o Európskej asociácii pre terminológiu EAFT, The European Association for Terminology. Je to nezisková organizácia, ktorá združuje odborníkov z oblasti terminológie na území Európy. K jej základným aktivitám patrí oboznamovanie odbornej i širokej verejnosti s problematikou terminológie a terminologickej práce, výmena skúseností na poli skúmania terminológie, organizovanie konferencií a pracovných stretnutí v oblasti skúmania terminológie. Podnetom na vznik Európskej asociácie pre terminológiu bola v roku 1996 záverečná správa projektu Pointer (Proposals for an Operational Infrastructure for Terminology in Europe), Návrhy pre operačnú infraštruktúru pre terminológiu v Európe. Projekt bol spolufinancovaný Európskou komisiou a bol súčasťou programu Multilinguálneho akčného plánu (MLAP), the Multilingual Action Plan. Výsledkom týchto aktivít bolo založenie Európskej asociácie pre terminológiu 3. októbra 1996 v meste Kolding v Dánsku. Záver Cieľom nášho príspevku je čitateľom priblížiť problematiku terminológie z pohľadu takých významných medzinárodných organizácií, ako sú UNESCO, INFOTERM a ISO, ktoré priamo či nepriamo riešia skoro všetky problémy spojené s terminológiou tých najširších odvetví, a prekladatelia a tlmočníci, či už odbornej, umeleckej i inej literatúry a textov sa musia oboznámiť, ako riešiť prekladateľské problémy spojené s terminológiou. Čitatelia sa môžu oboznámiť i s funkciami a pracovnou náplňou Európskej asociácie pre terminológiu, ktorá bola založená v roku 1996 v Dánsku. Uvedený príspevok dáva stručný prehľad o problematike terminológie a uvádza zdroje, kde si každý čitateľ môže rozšíriť svoje vedomosti podľa potrieb v konkrétnej situácii pri riešení terminologických problémov pri preklade i tlmočení textov. Literatúra CABRÉ, M. T.: Terminology. Theory, Methods and Applications. Amsterdam : John Benjamins Publishing Co., 1999, 248 s. KAGEURA, K.: The Dynamics of Terminology. Amsterdam : John Benjamins Publishing Co., 2002, 323 s. MASÁR, I.: Ako pomenúvame v slovenčine. Brat8islava : Slovenská jazyková spoločnosť pri SAV. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, 2000, 60 s. Norma STN ISO 704: Terminologická práca. Princípy a metódy. Bratislava : Slovenský ústav technickej normalizácie, 2005, 48 s. TEMMERMAN, R.: Towards New Ways of Terminology Description. The sociocognitive approarch. Amsterdam : John Benjamins Publishing Company, 2000, 259 s

287 III.. Odborný preklad Resumé TERMINOLOGY DEVELOPMENT AND THE INTERNATIONAL ORGANIZATIONS SUPPORT The contribution deals with the terminology problems in the 20th and the 21st century. The article gives the brief outline about the history of terminology development. It provides the readers with information about the Infoterm establishment, the history of UNESCO during the period of INFOTERM creation. The next part of the article is devoted to ISO (the International Organization for Standardization). The translatology and interpreting students and translators and interprets in practice can profit from this important information about terminology. Kontakt: PhDr. Elena Vallová, PhD. Katedra anglistiky a amerikanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica elena.vallova@umb.sk

288 IV. TLMOČENIE

289 IV. Tlmočenie INFERENČNÁ STRATÉGIA AKO ZÁKLADNÝ DETERMINANT PROCESU POROZUMENIA PRI SIMULTÁNNOM TLMOČENÍ Helga Antalová Úvod Recepčná fáza pri simultánnom tlmočení je vstupnou bránou do komplexného translačného procesu. Jej neoddeliteľnou a dominantnou súčasťou je kognitívny intenčný proces inferovania, ktorý prostredníctvom aktivácie vedomostných štruktúr pomáha pri prekonávaní rôznych deficitov vo fáze porozumenia. Vysoká frekvencia inferenčných procesov pri každom translačnom úkone na jednej strane a ich nedostatočné teoretické zmapovanie a ukotvenie v translatologickej teórii na strane druhej tak podnecuje k skúmaniu tohto dynamického aspektu recepčnej fázy pri tlmočení pomocou zodpovedajúceho metodického inštrumentária. Nevyčerpateľný potenciál inferenčnej stratégie viedol aj naše úsilie o budovanie praxou preukázateľného teoretického podložia vzťahujúceho sa na komplexný recepčný proces spracovania textu. Prostredníctvom intenzívneho experimentálneho výskumu sme sa tak pokúsili preniknúť do podstaty tohto kognitívneho procesu. Najväčšiu pozornosť sme pritom sústredili na preskúmanie zastúpenia inferenčnej stratégie v sústave ostatných stratégii porozumenia. Tento strategický prístup však neizolujeme, naopak, otvárame ho ďalším súvislostiam, ako sú interakcie s inými recepčnými a produktívnymi stratégiami a pod. Identifikáciou jednotlivých vedomostných systémov podporujúcich inferenčné procesy odhaľujeme základy tejto kognitívnej činnosti a poskytujeme tak podnety aj pre tlmočnícku didaktiku orientovanú na využívaní znalostných štruktúr pri simultánnom tlmočení. Inferenčné hypotézy pozorujeme v ich mnohorakosti, skúmame ich kvalitatívne a kvantitatívne znaky, príznačné fenomény i zriedkavé javy a podmieňujúce faktory ich aktivácie. Neobchádzame pritom ani inferenčné chyby, odhaľujeme príčiny ich vzniku ako aj dôsledky ich transferu do tlmočníckeho produktu. 1 Interdisciplinárny charakter inferenčnej činnosti Teória inferencií ako súčasť teórie porozumenia, ktorá je včlenená do kognitívnych vied, má značný multi- a interdisciplinárny charakter. Jeho rozsah môžeme pozorovať na rôznych úrovniach, počnúc logikou, psycholingvistikou a textovou lingvistikou cez prekladateľskú a tlmočnícku vedu až po tak exaktné vedy, ako sú matematika, fyzika, informatika či štatistika. Z pohľadu výskumu inferencií pri ST sú zaujímavé predovšetkým psycholingvistika, textová lingvistika, logika a v neposlednom rade prekladateľská a tlmočnícka veda. Pojem inferencia v psycholingvistike laickým spôsobom najlepšie ilustruje príklad Rickheita/Strohnera (In: Rickheit et al., 2003, s. 566), keď remeselník zvolá na pomocníka Osmičku alebo Potrebujem osmičku, namiesto toho, aby použil vetu Bol by si taký dobrý a priniesol by si mi teraz vrták hrúbky 8 mm z nášho auta, ktoré stojí pred dverami

290 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy tohto domu? (tamtiež, preložila autorka príspevku). Napriek svojej redukovanej podobe spĺňa prvé posolstvo svoj komunikačný účel, keďže recipienti môžu pri vypĺňaní eventuálnych informačných medzier využiť svoje vecné a komunikačné vedomosti. Z toho vyplýva, že Mnohé jazykové vyjadrenia obsahujú len zlomok z informácie, ktorá sa má v podstate sprostredkovať komunikačným partnerom (tamtiež). Vedecky príznačnejšie a pritom jednoduché zadefinovanie pojmu inferencia predstavujú Rickheit, Strohner, Graesser, Bower, Singer, Trabasso (tamtiež), keď takmer zhodne hovoria o dopĺňaní textových informácií recipientom. Rickheit & Strohner (1999, In: Rickheit et. al, 2003) ukotvujú inferenčné procesy v systéme výskumu spracovania textových informácií. Tu je však potrebné rozlišovať sémantické inferencie od rovnako dôležitých inferenčných procesov v oblasti fonológie, vizuálneho spracovania jazyka, v oblasti syntaxe alebo pragmatiky (tamtiež). Dolník/Bajzíková (1998) pozorujú inferovanie v textovej lingvistike na prechode od prirodzenej k reflexívnej interpretácii. Ich funkciu vidia v dopĺňaní toho, čo nie je explicitne vyjadrené v texte. Ich tvrdenie, že inferencie sú (...) jedným zo základných determinantov porozumenia textu (tamtiež, s. 117), koreluje aj s názvom predloženého príspevku s jemnou adaptáciou na tlmočenie. Kintch & Van Dijk (In: Rickheit et al., 2003, s. 567) vytvorili vo vzťahu k inferenciám konštrukčno-integračnú teóriu, ktorú uplatňuje aj prekladateľská veda. Inšpirovala sa ňou aj Kupsch-Losereit (1996), ktorá sa na základe svojho výskumu procesov porozumenia pri preklade domnieva, že bez znalosti tejto kognitívnej operácie nemôže prebiehať žiaden preklad ani strategicky, ani kontrolovane. Inferencie pri tlmočení pomáhajú odstrániť problémy pri apercepcii alebo aspoň zmierniť ich dôsledky (napr. pri ťažkostiach s rôznymi konvenciami a kultúrami), alebo preklenúť prípadné medzery vo vedomostiach. Sylvia Kalinová pozoruje inferenčnú stratégiu v rámci strategického tlmočníckeho modelu v komplexe iných stratégií porozumenia a vyzdvihuje jej význam zvlášť pri sťažených procesuálnych podmienkach ako sú: rýchly prednes VT, preťaženie auditívnej kapacity kvôli potrebe ukladať informácie do pamäte, rozptýlenie, rušivé momenty etc (Kalina, 1998, s. 116, preložila autorka príspevku). 2 Experimentálny výskum inferenčnej stratégie V rámci experimentálneho výskumu procesov porozumenia pri simultánnom tlmočení (ST) som skúmala inferencie pomocou metódy Retrospektívnych tlmočníckych protokolov (RTP) (1). Ide o výskumnú a didaktickú metódu, ktorej cieľom je odhaľovanie a opis kognitívnych strategických procesov a operácií pri ST. Získavajú sa pritom prevažne neanalytické verbálne údaje od tlmočníkov, ktoré sa zostavujú bezprostredne po ukončení translačnej činnosti v podobe verbálnych protokolov. V priebehu tohto výskumu som špecifikovala predmet verbalizácie: jazykové, mimojazykové, pragmatické, procesuálne a situačné faktory stimulujúce verbalizačnú činnosť tlmočníkov. Jedným z významných objektov verbalizačnej činnosti bola aj stratégia porozumenia, inferenčné stratégie nevynímajúc. Z celkového počtu 1207 verbalizačných údajov o stratégiach porozumenia som stanovila percentuálny podiel jednotlivých recepčných stratégií pri ST. Z výsledkov výskumu vyplýva, že aktivácia vedomostí prostredníctvom prípravy a inferenčná stratégia patria k najvýznamnejším stratégiám porozumenia pri ST. Percentuálny podiel prípravnej stratégie orientovanej na vedomostiach predstavuje 43 %. Jej integrálnou súčasťou boli inferenčné procesy, ktoré sa s 36 % umiestnili tiež veľmi vysoko. Anticipácia bola v RTP zastúpená 17 %.

291 IV. Tlmočenie Na rozdiel od inferencií jej úloha nespočívala v prekonávaní deficitov vyplývajúcich z neporozumenia, ale v zostavovaní prognóz. Slúžila tak na predvídanie toho, čo ešte nebolo verbálne vyjadrené, a tým na uvoľnenie kapacity pamäti. Stratégia segmentovania bola verbalizovaná skôr len sporadicky, svedčí o tom aj jej 4-percentný podiel v RTP. Vzhľadom na uvedené výsledky sme upriamili najväčšiu pozornosť práve na dve najčastejšie sa vyskytujúce stratégie porozumenia na inferenčnú a s ňou súvisiacu prípravnú stratégiu. 3 Vedomostné systémy pri inferenčných procesoch Medzi prvé praktické kroky pri výskume inferencií patrila identifikácia jednotlivých vedomostných systémov podporujúcich inferenčné procesy. Z vyššie uvedeného korpusu som tak najprv vyselektovala rôzne znalostné štruktúry. Pri každom tematickom zameraní, v každej tlmočníckej situácii a pri každom type tlmočenia zohrávali nezastupiteľnú úlohu encyklopedické vedomosti a všeobecne známe informácie, ktoré odzrkadľujú spoločenské a politicko-hospodárske dianie a sú rozšírené vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Simultánnym tlmočníkom sú zväčša dobre známe a nápomocné. Aktivácia vedomostných štruktúr reprezentovaná sociokultúrnymi a historickými vedomosťami, ktoré sčasti patria k špeciálnym vedomostiam a sčasti k všeobecnej informačnej báze, bola pri inferovaní tiež veľmi frekventovaná. Znalosti o kultúre, umení, literatúre a iných oblastiach života krajiny, do ktorej jazyka sa tlmočí, boli veľmi dôležité. Mytológia, národné symboly, konvencie, frazeologizmy, metafory a zvlášť ich rozdielne ponímanie vo VT a CT si vyžadovali znalosti, ale aj kreativitu a mentálne schopnosti tlmočníkov. Pri inferovaní pomáhajú tlmočníkom nielen vecné univerzálne vedomosti uložené v dlhodobej pamäti, ale aj vedomosti vzťahujúce sa na konkrétny tlmočnícky výkon. Ide predovšetkým o prípravu prostredníctvom manuskriptov a intertextových súvislostí (napr. rôzne referenčné texty pred a počas tlmočníckeho aktu), čím sa rozširujú a upevňujú jazykovo-komunikačné vedomosti a vedomosti týkajúce sa odbornej oblasti a odbornej terminológie (vytváranie expertných glosárov). Ak tlmočník vopred disponuje spomínanými materiálmi, produkcia CT prebieha zväčša hladko. V núdzových situáciách alebo v prípade pochybností sú prospešné aj vedomosti o tlmočníckej situácii, ktoré zahŕňajú vedomosti o producentoch textov, konferenčných účastníkoch, komplexnej komunikačnej udalosti a celom interakčnom priestore. Vedomosti o translátorskej metodike sú nevyhnutným predpokladom nielen tlmočníckej, ale každej translačnej činnosti. V pomyselnom tieni iných vedomostných štruktúr účinne podporujú aj inferenčnú činnosť a prispievajú k jej zautomatizovaniu. Vedomostné systémy teda sprevádzajú celý inferenčný proces inferovanie sa zakladá na vedomostiach a tieto sa naopak upevňujú a rozširujú každou prípravou na tlmočenie. Ich hlavné funkcie sú zahrnuté do nasledujúcich bodov: uľahčujú recepciu zmyslových súvislostí, pomáhajú pri prekonávaní deficitov vo fáze porozumenia, skracujú kognitívnu fázu pri inferovaní, umožňujú rýchlejšiu orientáciu na iné tlmočnícke operácie a problémy, zabraňujú vzniku pochybností o obsahu inferencií, schéma očakávania (anticipácia rozvíjania témy) je výraznejšia,

292 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy translátor je vďaka širokej vedomostnej báze takpovediac vždy v obraze, počet prekvapujúcich momentov je podstatne nižší ako pri ST bez kvalitnej prípravy. Akokoľvek excelentná vedomostná výbava však nie je pri tlmočení vždy garanciou toho najlepšieho inferenčného výsledku. Vždy a všade prítomný a všetko podmieňujúci faktor času môže významným spôsobom narúšať aktiváciu inferencií. Temporálne skrátenie aktivácie vedomostí v dôsledku rôznych procesuálnych, situačných a kompetenčných faktorov (napr. rýchle tempo reči) môže vážne ohroziť tvorbu a produkciu inferenčných hypotéz a prináša so sebou nižšie uvedené negatíva: zníženie inferenčného stupňa (kvalitatívno-kvantitatívne straty), obmedzenie eventuálneho porovnania viacerých inferenčných obsahov, priebeh a ukončenie konštrukčnej fázy neukončenie integračnej fázy, zneistenie inferenčnou hypotézou, inferenčné chyby, neuskutočnenie inferenčnej činnosti. V dôsledku týchto negatívnych javov pri inferenčnej činnosti vznikajú redukované alebo nesprávne transláty a vágne alebo nulové inferenčné obsahy, ktoré približuje nasledujúca kapitola. 4 Inferenčné hypotézy Je nesporné, že stimulácia vedomostných systémov prostredníctvom textových impulzov je predpokladom každej inferenčnej činnosti. Z výsledkov výskumu však vyplýva, že za istých nepriaznivých okolností nie je vždy možné aktivované IH aj pretransformovať do živého jazyka. Za nevýhodných nižšie uvedených podmienok sa táto aktivácia napriek potrebe vôbec nerealizuje. Inferenčné hypotézy som z toho dôvodu najprv klasifikovala podľa stupňa a výsledku aktivácie vedomostí na: - aktivované verbalizované, - aktivované neverbalizovné, - neaktivované neverbalizované. V prvom prípade sa aktivované IH (správne alebo nesprávne) pretavia do verbálneho inferenčného výsledku (správneho alebo nesprávneho). V druhom prípade aktivácia prebieha, ale neúspešne (s neuspokojivým výsledkom) alebo vágne, s neistotou, čoho dôsledkom je reálny nulový inferenčný výsledok. V poslednom prípade aktivácia neprebieha z rôznych dôvodov, napr. nedostatok času. Príčiny nemožnosti verbálneho vyjadrenia už aktivovaných IH alebo nenastupujúca aktivácia sú však mnohoraké medzi objektívne príčiny patria zvláštnosti VT, deficity VT, abstraktnosť VT, nekoherentnosť VT, nečakané prerušenie sledu vety, procesuálne a situačné okolnosti alebo subjektívne faktory ako nedostatočné vedomosti a príprava, nedostatočná tlmočnícka a jazyková kompetencia. Druhý ale predovšetkým tretí typ IH je najmenej preukázateľný, len na základe verbálneho opisu respondentov; z toho

293 IV. Tlmočenie dôvodu venujem v ďalších fázach výskumu najväčšiu pozornosť prvému typu aktivovaných verbalizovaných IH. V nádväznosti na doposiaľ zistené poznatky som skúmala kvalitatívno-kvantitatívne znaky inferenčných hypotéz, pričom som vychádzala z teóriou a praxou overených kritérií kvality tlmočníckeho výkonu ako takého (porov. napr. Kurz 1996, Bühler 1986). Medzi zásadné parametre posudzovania kvality inferencií patria zmysluplná reprodukcia, logická súvislosť, správna terminológia a úplnosť teda obsahová stránka zahŕňajúca zmysel, koherenciu a jednoznačnosť. Zvlášť kritérium logickej súvislosti je jedným z najdôležitejších faktorov pri tvorbe inferencií. Zmyslová kontinuita medzi IH a obsahom VT je dôležitým signálom potvrdenia správnosti IH pre tlmočníka počas ST. To znamená, že po vytvorení a produkcii IH rôzne signály zmyslovej kontinuity vo VT anaforicky poukazujú na objekt inferovania a utvrdzujú tak tlmočníka v správnosti IH. Medzi najpreferovanejšie signály potvrdenia správnosti IH vo VT patrí koherentné tematické rozvíjanie prostredníctvom explicitných, implicitných, štrukturálnych opakovaní, parafráz, synoným, paralelizmu, analogickosti atď. Správnosť inferovania termínov je potrebné posudzovať v závislosti od odbornosti daného tlmočníckeho podujatia a teda aj fundovanosti recipientov. Inferovaná terminológia potom môže nadobudnúť aj charakter terminologickej synonymie, opisu alebo parafrázy termínu. Treba však podotknúť, že inferovanie termínov patrí asi k najťažším inferenčným procesom, keďže pri terminológii je inferovanie závislé od príčiny a miery neporozumenia. Ak teda tlmočník daný termín vôbec nepozná, nie je možné predpokladať žiaden inferenčný proces. V prípade, že príčinou neporozumenia sú technické problémy, rýchly prednes rečníka a iné objektívne ťažkosti, je možné inferovať na základe známeho kontextu, rôznych intertextových súvislostí a odborných vedomostí. Úplnosť IH môžeme vnímať v súvislosti s podmienene komunikatívnou ekvivalenciou (typy ekvivalencie porov. Nováková, 1993, s. 12), ktorú napriek využitiu kompresie, syntaktického zjednodušenia a pod. považujeme za adekvátnu. IH môže byť stratégiou zovšeobecnenia zredukovaná, ale informačné jadro musí byť prítomné. Ak IH podáva len nerelevantné informácie, ak chýbajú kľúčové slová, nemôžeme hovoriť o úspešnej IH. Základné penzum nosných informácií musí IH obsahovať, štylistická rozdielnosť pritom nie je zásadnou prekážkou. Redukovaná úplnosť IH je teda akceptovateľná pri využití núdzovej stratégie zovšeobecnenia ako aj kompresie, generalizácie a neutralizácie ako produktívnych tlmočníckych stratégií, ale len s podmienkou zachovania kľúčových oporných bodov. Ak redukovaná IH zodpovedá aj komunikatívnosti, funkčnosti a pragmatickosti, ak odzrkadľuje daný situačný charakter, môžeme ju hodnotiť ako primeranú a správnu. Úplnosť IH pri ST je navyše potrebné posudzovať aj na pozadí konferenčnej typológie a účastníkoch konferencie (porov. Kurz 64). V závislosti od nich je stupeň úplnosti viac alebo menej žiaduci. A teda aj neúplná IH môže spĺňať kritéria správnosti translátu. Samotné ST nikdy nie je absolútnou reprodukciou VT. Snahu o úplnosť treba teda odlíšiť od potreby ST, účelu a zadania objednávky a spomínaného okruhu adresátov. Tieto ukazovatele treba mať v súvislosti s úplnosťou translátu na pamäti. Inferenčné procesy môžu vyústiť aj do inferenčných chýb. Po aktivácii nesprávneho inferenčného obsahu z pamäti sa inferenčné chyby prenášajú aj do tlmočníckych produktov.

294 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Vďaka globálnej monitorovacej stratégii ich môžu tlmočníci viac či menej presne identifikovať alebo ich nemusia vôbec rozpoznať. Tomu zodpovedá aj nasledujúce rozdelenie inferenčných chýb na reflektované, čiastočne reflektované a nereflektované inferenčné chyby. Na reflektované inferenčné chyby poukazujú rôzne indície, ako už spomínané opakovania vo VT ale aj koherenčné chyby pri nadväzovaní nesprávnej IH na VT, príp. oneskorená aktivácia správnej IH z vedomostných systémov. Čiastočne reflektované chyby sú vnímané len ako event. inferenčné chyby, tlmočník ich nedokáže ani potvrdiť, ani vyvrátiť, spomínané indície sú menej jasné a nepostačujúce. Nereflektované inferenčné chyby sú najnebezpečnejšie, keďže ostávajú tlmočníkom nespozorované a pri ST a v RTP sú dezinterpretované ako správne IH. Navyše, kým v prvom a druhom prípade je možná prípadná korektúra tlmočníckej chyby, pri nereflektovaných chybách takáto možnosť neexistuje. Príznačným fenoménom inferenčnej činnosti je nejednoznačnosť aktivovanej a produkovanej IH. Svedčí o tom veľké množstvo vágnych IH v korpuse. Verifikácia obsahu vágnych IH sa uskutočňuje na základe komparácie VT, CT a RTP, pričom sa potvrdí alebo vyvráti tlmočníkom predpokladaná (ne)správnosť IH. Ak sa táto (ne)korektnosť vágnej IH po spomínanej komparácii nepreukáže, môžu vniknúť dve protichodné situácie: IH sú tlmočníkom hodnotené skôr ako nesprávne, ale v CT sú posúdené ako správne, alebo vice versa IH sú tlmočníkom hodnotené skôr ako správne, ale v CT sú posúdené ako nesprávne. Ako vyplýva aj z vyššie uvedeného, redukcia vágnosti IH sa dosahuje vysokým znalostným stupňom a skúsenosťami tlmočníka, ktoré súčasne minimalizujú aj inferenčné a iné tlmočnícke chyby. Záver Inferenčná činnosť je neoddeliteľnou súčasťou každého kognitívneho výkonu, a teda aj všetkých translačných úkonov. Pri simultánnom tlmočení má však na rozdiel od iných komunikačných aktov svoje špecifiká: musí prebiehať rýchlo, spoľahlivo a efektívne, a preto je mimoriadne náročná. Navyše je plánovaná ide teda o cielenú stratégiu, počíta sa s ňou. Na rozdiel od inferencií vo všedných komunikačných situáciách neostáva len na úrovni mentálnej reprezentácie, ale v prípade tlmočenia sa transformuje do verbalizovanej podoby tlmočník teda podlieha profesionálnemu ručeniu. Je preto potrebné a etické neustále overovať jej správnosť, a to v závislosti od jazykovo-komunikačných možností a procesuálnych a situačných daností. Inferenčné výsledky musia byť odrazom širokej a spoľahlivej vedomostnej bázy. Z dôvodu jej okamžitej disponibility je nevyhnutné ju prehlbovať a upevňovať, čo ide ruka v ruke so systematickým flexibilným tlmočníckym tréningom. Na záver môžeme konštatovať, že prítomnosť inferenčnej stratégie je len ďalším z dôkazov, že tlmočnícka činnosť nie je čírym mechanickým transkódovaním, ale naopak sa vyznačuje náročnými kognitívnymi procesmi a v prípade naplnenia očakávaných kvalitatívnokvantitatívnych atribútov robí z tlmočníkov excelentných mediátorov. Poznámky (1) Detaily výskumu (probandi, technické podmienky, výber tém, konferenčná a tlmočnícka typológia, rečníci, prezentácia, verbalizačná činnosť, transkripcia, validačné metódy atď.) sú podrobne opísané v dizertačnej práci autorky príspevku.

295 IV. Tlmočenie Literatúra BÜHLER, H.: Linguistic (semantic) and extra-linguistic (pragmatic) criteria for the evaluation of conference interpretation and interpreters. Multilingua 5, #4, 1986, s DOLNÍK, J. BAJZÍKOVÁ, E.: Textová lingvistika. Bratislava : STIMUL Centrum informatiky a vzdelávania FIF UK, KALINA, S.: Strategische Prozesse beim Dolmetschen. Tübingen : Gunter Narr Verlag, KUPSCH-LOSEREIT, S.: Kognitive Verstehensprozesse beim Übersetzen [online]. In: Lauer, A./ Gerzymisch-Arbogast, H. et al. (HG.): Übersetzungswissenschaft im Umbruch. Festschrift für Wolfram Wilss zum 70. Geburtstag. Tübingen : Narr, [cit ] Dostupné na internete: KURZ, I.: Simultandolmetschen als Gegenstand der interdisziplinären Forschung. Wien : WUV- Universitätsverlag, NOVÁKOVÁ, T.: Tlmočenie teória, výučba, prax. Bratislava : UK, RICKHEIT, G. HERRMANN, T. DEUTSCH, W. (ed.): Psycholinguistik: Ein internationales Handbuch. Berlin, New York : de Gruyter, Resümee INFERENZSTRATEGIE ALS GRUNDVORAUSSETZUNG FÜR DEN VERSTEHENSPROZESS BEIM SIMULTANDOLMETSCHEN Eine der wichtigsten kognitiven Verstehensstrategien, die die rezeptive Textverarbeitung beim Simultandolmetschen fördert, ist das Inferenzieren. Mithilfe dieser Strategie kann man unterschiedlichen Verstehensproblemen tatkräftig entgegentreten und die Optimierung der Verstehensleistung anstreben. Aufgrund ihrer hohen Vorkommenshäufigkeit wurde ihr im Rahmen der experimentellen Erforschung von Verstehensprozessen beim Simultandolmetschen die gebührende Aufmerksamkeit gewidmet. Im Blickpunkt stehen hier die kognitiven Wissensinhalte beim Inferenzieren sowie qualitative und quantitative Merkmale von Inferenzierhypothesen. Aus der Forschung geht hervor, dass das Inferenzieren weitgehend von gespeicherten Wissensbeständen abhängig ist. Dementsprechend werden die Erkenntnisse über einzelne Wissenssysteme, die für erfolgreiches Inferenzieren erforderlich sind, dargestellt und es werden auch interessante Ergebnisse über die Inferenzierhypothesen und Inferenzierfehler, die Textverstehensoperationen maßgeblich beeinflussen, präsentiert. Kontakt: Mgr. Helga Antalová, PhD. Katedra germanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Košice helga.antalova@upjs.sk

296 IV. Tlmočenie PRINCÍPY A INŠPIRÁCIE DISKURZÍVNEJ METODOLÓGIE PRI VÝSKUME TLMOČNÍCKEHO KONANIA A TLMOČNÍCKYCH PROCESOV Zuzana Bohušová Úvod Pre jednotlivé výskumné zamerania modernej teórie tlmočenia hľadá tento príspevok spoločného menovateľa v princípoch diskurzívnej metodológie, z ktorej čerpá inšpirácie na inovatívne a výstižné interpretácie translačných javov. Nakoľko je pojem diskurzu vágny, resp. definovaný podľa rôznych autorov alebo rôznych (spoločensko)vedných disciplín, nie je metodický postup stanovenia diskurzívnej bázy pre výskum tlmočenia jednoduchý. Zatiaľ sa ukazujú pre translačno-diskurzívny výklad štyri aspekty ako kombinovateľné a explikovateľné: sú to racionálne (kognitívne), empirické, etické a mocenské determinanty ústnej translačnej komunikácie. Príznačný je pokračujúci príklon k subjektivizácii translačného výskumu s opciou, že diskurz je konštruovaný a súčasne konštruuje. Rovnako sa zaznamenáva kontinuálny transfer metodických osobitostí medzi rôznymi vednými paradigmami (transdisciplinarita) a inklúzia javov z extrémnych pólov (typický príklad je glokalizácia). 1 Diskurzívna metodológia Diskurz je vytváraný jazykom a súčasne vytvára jazyk. (Emergentná gramatika Paula Hoppera) Termín diskurz sa uplatňuje v rôznych vedných disciplínach vo filozofii, etike, lingvistike atď., pričom principiálne a intenzívne kombinuje teoretické zistenia a metodologické bázy rozmanitých vedných odborov a smerov. Diskurz sa môže synonymne vnímať ako text, komunikát, dialóg, štýl, prípadne východiskový text a translát, ak je výskumná teoretická báza textová, komunikačná, syntaktická (spolu s teóriou rečových aktov), štylistická alebo translatologická. Ukazuje sa, že monodisciplinarita (ako ju napríklad vymedzil de Saussure pre lingvistiku) nezodpovedá povahe objektu, ktorý sa skúma nie je adekvátna voči jazyku, ale ani voči jeho používateľom. Pojem diskurz sa tak stal primárnym prostriedkom kritiky obmedzenosti štrukturalistickej paradigmy lingvistiky na skúmanie jazyka zvnútra. Postštrukturalistickí interpreti jazyka sa vo svojom pokuse o vystúpenie z textu snažia nahliadať na jazyk a akýkoľvek kód ako na fenomén historicky produkovaný a reprodukovaný istým spoločenstvom ľudí (Bočák, 2009, s. 121). Štrukturalistický metodologický rámec bol skôr objektivistický, kým diskurzívny metodologický rámec smeruje k subjektivizmu a konštruktivizmu. Lingvistika v súčasnosti

297 IV. Tlmočenie funguje takpovediac bez hraníc a robí všetko pre poznávanie a poznanie. Širší vedný základ prináša možnosť zisťovania nových súvislostí. Od monodisciplinarity sa prechádza cez interdisciplinaritu (explicitne deklarovanú kooperáciu vedných odborov) až k transdisciplinarite, ktorá spočíva na diskurze paradigiem rôznych vedných odborov. Preto nie je náhodné, že do intenzívnejších a inovovaných kontaktov vstupujú disciplíny, ktoré sa obohacujú už oddávna lingvistika a translatológia, v tomto príspevku so zameraním na teóriu tlmočenia. Zásadný výklad o vzájomnom obohacovaní translatológie lingvistikou a lingvistiky translatológiou publikoval Juraj Dolník v zborníku Translatológia a jej súvislosti 2/2007 vo svojej štúdii Jazykoveda a prekladateľ (Dolník, 2007, s. 10). Celkový trend v translatológii prináša využitie kognitívnych vied. Podľa Dolníka sú potrební takí translátori, ktorí riešia prekladateľské problémy na základe kompetencií, ktoré si vytvorili optimálnou racionalitou, argumentatívnymi vedomosťami a translačno-teoretickými intervenciami, porovnaj: Als Übersetzungsproblem wird eine Erscheinung angesehen, die in der abgesteckten Übersetzungssituation konkurrente Übersetzungsmöglichkeiten generiert und somit den Übersetzer zu Präferenz-Reaktionen stimuliert (Dolník, 2007, s. 25). Za prekladateľský problém sa pokladá taký jav, ktorý v danej prekladateľskej situácii generuje konkurenčné prekladové možnosti, a tým stimuluje prekladateľa k preferenčným reakciám (preklad Z. Bohušová). Myslenie je jazykovou (znakovou) interpretáciou skutočnosti. Interkultúrne dorozumievanie znamená podľa toho vniknutie do systému semiotických prostriedkov, s ktorými príslušníci určitej kultúry vnímajú a interpretujú svet (tamtiež, s. 19). Podstatu prekladania najlepšie vystihuje definovanie komunikátu ako interlingválnej transštylizácie, teda analogickej štylizácie v zmysle a v duchu toho, ako fungovala v pôvodnom jazykovokultúrnom prostredí. Kľúčový pojem transštylizácia je vytvorený v analógii s celkovými modernými tendenciami a trendmi prepájania, fúzií, kontaminácií, kooperácií a inklúzí extrémnych pólov rôznych spoločenských, komunikačných, jazykových a vedných javov, ktoré často priberajú predponu trans-. Špecifické multikultúrne konektivity sa označujú pojmom transkultúrna komunikácia, transnacionálny výskum kultúrnych, ekonomických a iných špecifík prebieha transverzálne (porov. podkapitolu 2.2 Empirické aspekty), diskurz paradigiem rôznych vedných disciplín sa označuje pojmom transdisciplinarita. Metodológia transdisciplinárneho výskumu diskurzu ponúka inšpirácie pre výskum translácie v týchto štyroch aspektoch: racionálne aspekty: výskum kognície tlmočenia a prekladania (porov. Hejwowski 2007), podkapitola 2.1, empirické aspekty (v tejto štúdii so zameraním na tlmočenie), podkapitola 2.2, morálne a mocenské aspekty (výskum profesionálnej etiky translátorov a translácie sú predmetom úvah v samostatnej kapitole 3). K diskurzívnemu pohľadu na komunikáciu a k stanoveniu potenciálnych extrajazykových faktorov významnou mierou prispel francúzsky filozof Michel Foucault

298 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy (porov. slov. preklad Rád diskurzu, 2006). Bočák (2009, s. 122) sumarizuje zásadné Foucaultove charakteristiky diskurzu podľa päťbodového prehľadu Fairclougha (1992, s ) takto: konštitutívna povaha diskurzu (porovnaj motto kapitoly 2), nadradenosť interdiskurzivity a intertextuality (porovnaj trend transdisciplinarity), diskurzívna podstata (modernej) moci (prepája sa na vedenie v zmysle poznatkov, rácia), politický charakter diskurzu a diskurzívna povaha sociálnej zmeny (v posledných dvoch bodoch ide o delimitatívnu a kontrolnú funkciu diskurzu v spoločnosti). V nasledujúcich podkapitolách je príspevok k aplikácii týchto inšpirujúcich téz pri výskume translačnej komunikácie konkretizovanej v tlmočníckych procesoch a konaniach. 1.1 Racionálne aspekty: výskum kognície tlmočenia (a prekladania) Kogníciu pri tlmočení som spracovala v poslednej štúdii o kognitívnej báze tlmočníckych stratégií (2012), kognitívnym procesom s dôrazom na výskum tlmočníckych neutralizácií som sa venovala v niekoľkých štúdiách a v monografii Neutralizácia ako kognitívna stratégia v transkultúrnej komunikácii (2009). Kognícia sa pri tlmočení skúma vo viacerých aspektoch: ako racionalita sa myslí tiež fundovanosť tlmočníckych rozhodnutí, v tlmočníckych stratégiách kognitívnych procesoch receptívneho a produktívneho spracovania, vo vytvorených automatizmoch, v efektivite a eficientnosti prípravnej fázy, v krátkodobej a dlhodobej pamäti, v aktualizácii a mobilizácii vedomostnej bázy, v celoživotnom vzdelání, v poznávaní, v predispozíciách na povolanie tlmočníka ( rýchly mozgový procesor, schopnosť konceptualizácie porozumenie štruktúry VT, schopnosť konvergencie porozumenie celkovej situácie a implicitností, schopnosť divergencie nezávislého vytvárania vlastného úsudku), v celkovej kreativite tlmočníka pri zaobchádzaní s vedomosťami, terminológiou a pri produktívnej kombinácii jazykových prostriedkov, ktoré má k dispozícii. Tieto parametre tlmočníkovej osobnosti vytvárajú predpoklady na efektívne nasadenie kognitívnych stratégií (v rámci nich aj neutralizácie). Kreatívne kognitívne (poznávacie) procesy sa pokladajú za tzv. normálne procesy (Gil, 2007, s. 79) a mali by tak byť posudzované aj pri výskume teda nie ako niečo výnimočné. Ako prínosné sa ukazuje rozlišovať pojmy procesy a konania. Kým pri tlmočníckych procesoch navrhujem uvažovať skôr o zautomatizovaných modeloch jazykového správania, tlmočnícke konania zahŕňajú hlavne tendenčné, zámerné, premyslené vzory verbálneho i neverbálneho správania, aktualizované v závislosti od situačného kontextu. Vágny pojem situácie môžeme exaktne definovať ako súhrn suprasémantických príznakov, teda dodatočných a vonkajších okolností, ktoré sú adherentné, extralingválne a pragmatické (porov. Bohušová, 2011a, s. 27). Tlmočnícke procesy prebiehajú často individuálne a sú závislé jednak od kognitívnych štruktúr, a jednak od spontánnych, reflexných reakcií tlmočníka. Tieto reakcie vystihuje

299 IV. Tlmočenie kognitívno-neuropsychologický model, ktorý autori Djovčoš Bešinová (2008, s. 143) aplikujú na dva jazykové kódy a na tzv. deverbalizáciu/sémantizáciu pri tlmočení. V odbornej literatúre sa kognitívne procesy spracovania, ktoré môžu mať aj povahu automatizmov, nazývajú tiež tlmočníckymi stratégiami. Napomáhajú pri aproximácii k ideálu vernosti a úplnosti pri ústnych translačných procesoch. Podmienka vernosti a úplnosti translátu je zámerne označovaná ako ideálna. Objektivitu tlmočníka a translátu možno výstižnejšie vyjadriť pojmom neutralita, resp. snaha o neutralitu. 2 Empirické aspekty (so zameraním na tlmočenie) Autentickosť VT a CT pri výskume sa deklaruje bez hlbšieho poznania súčasnej ambivalencie autentickosti textov, komunikátov a žánrov v dôsledku výraznej intertextuality, jazykovo-konvenčných a kultúrnych kontaminácií a expanzie médií. Pri empirickom výskume ústnych translačných komunikátov sa možno metodologicky orientovať na zásady Pöchhackera (1998, s. 144), v ktorých sa definuje tlmočnícky výskum ako prevažne deskriptívny (skúma existujúci stav), ale aj empirický (zameriava sa na pozorovanie v praxi a autentické komunikáty), môže však mať aj iné črty, napr. preskriptívne (zacielené na reguláciu a zlepšenie existujúceho stavu), teoretické, experimentálne alebo explikatívne. Deskriptívno-teoretický prístup je v takom prípade empiricky podložený. Translatologickodidaktická intencia sleduje fungovanie komplexného procesu tlmočenia, zameraného na pozitívne ovplyvnenie prípravy budúcich translátorov a ich výkonov v praxi. V porovnaní s tým možno metodologický prístup diskurzu označiť za synkretický a transverzálny (prierezový). V tomto presune od monodisciplinárnosti k transdisciplinárnosti, od interkulturality k transkulturalite a hlavne od pólovosti k transverzálnosti vidí aktuálny trend translatológie Jana Rakšányiová, ktorá argumentuje v prospech prechodu od binarizmu (z dedičstva štrukturalizmu) k prierezovému výskumnému prístupu. Nasledovné opozície tvoria podľa Rakšányiovej (2009, s. 3-12) klasický translatologický skelet: voľný verný preklad odborný preklad literárny preklad preložiteľnosť nepreložiteľnosť dichotómia slova a významu teória ekvivalencie teória skoposu dokumentárny preklad inštrumentálny preklad Dichotomický prístup je typický tiež pre informačnú spoločnosť či mašinériu, ktorá ako ideálny obraz sveta využíva áno-nie-model (porov. Creutziger 2011, s. 65); jazyk a komunikácia sa takto dajú zredukovať, ale sú principiálne komplexnejšie. V dôsledku tohto nazerania sa za aktuálny, dynamický a momentálne inovatívny trend vo výskume translácie pokladajú prierezové prístupy (porov. Rakšányiová 2009, s. 10): lokalizácia prekladu a jav glokalizácie corporate identity (jazyková kultúra veľkých podnikov, ktorá je rovnocenná logu, pričom jazykové prostriedky môžu fungovať v divergencii od jazykovej normy) vedomostný manažment v translácii (porov. tiež Mončeková Bohušová, 2005)

300 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy 3 Profesionálna etika a mocenské aspekty diskurzu Profesionálnemu kódexu konferenčného tlmočníka som doteraz venovala dve rozsiahle štúdie, publikované v nemčine, s ťažiskami na neutralizačných intervenciách a neutralite tlmočníka, ako aj na originalite a úplnosti tlmočenia v každodenných vypätých tlmočníckych situáciách (Bohušová, 2011c, 2011b). Dôvod tenzie v translačnej komunikácii spočíva na dvoch pilieroch: na mocenskej asymetrii zúčastnených komunikantov, napr. pri tlmočení na úradoch verejnej správy a moci, pri politických a iných kontroverziách, v diplomacii, v komunikácii lekár pacient, pri ekonomických dohodách a sporoch, ale aj pri subjektívne emocionálne vypätých situáciách, afektoch, zámerných alebo nezámerných invektívach, medzikultúrnych úskaliach, jednoznačných chybách alebo v závislosti od mocenskej nerovnováhy komunikantov na základe jazykového imperializmu, príp. plurizentrizmu (faktory sociálnej stigmatizácie v dôsledku jazykovo-kultúrnej a regionálnej príslušnosti porov. Pöckl 2011, s. 532) a na napätí na osi ideál realita: na jednom póle sú požiadavky na profesionálne tlmočnícke výkony a (neutrálne) postoje tlmočníka (oboje je ukotvené v medzinárodnom etickom kódexe konferenčných tlmočníkov, ktorý platí ako etický postulát) a na druhom skutočné možnosti a empatia tlmočníka v daných situáciách. Stručne načrtnem tri fakty, ktoré potvrdil súčasný stav výskumu: Požiadavka nestrannosti (neutrality) tlmočníka je spravidla nereálna a má status ideálneho priania. Vzťah medzi neutralizačnými intervenciami a neutrálnym postojom tlmočníka je asymetrický a paradoxný: Ak sa tlmočník snaží o neutralitu, teda viac neutralizuje, je aj viac involvovaný do diania. Kto sa o ňu neusiluje (a tlmočí aj príznakové vyjadrenia a pod.), je možno neutrálnejší (alebo ľahostajnejší). Požiadavka verného a úplného pretlmočenia je často protichodná a nezodpovedá realite, nakoľko tlmočník neutralizuje niektoré príznaky zo štruktúry VT a ďalšími príznakmi obohacuje štruktúru CT. Predmetom aplikovaného výskumu diskurzu sú komunikačné situácie, ktoré majú pracovný, spoločenský alebo inštitucionálny rámec, a diskurz sa uskutočňuje priamo alebo sprostredkovane cez médiá. Typické diskurzy sú (porov. Becker-Mrotzek Brünner, 1992, s. 15): rozhovory medzi občanmi a správnymi inštitúciami, napr. úradmi práce, sociálnymi úradmi a pod., rozhovory v školstve, vysokom školstve, v oblasti profesionálneho vzdelávania a odborného školenia, rozhovory v medicínskej sfére medzi lekárom a pacientom, lekárom a personálom, personálom a pacientom a pod., psychoterapeutické rozhovory a pohovory, vyjednávania, obchodné rozhovory v ekonomickej oblasti, rozhovory v rámci poradenskej činnosti v rôznych inštitúciách, napr. na radnici, v justícii, v inštitúciách správy alebo v telefonickej komunikácii s call centrami alebo poradňami,

301 IV. Tlmočenie právnická komunikácia napr. na súde, na notárstvach, pri zmieri, pri posudzovateľskej a znaleckej činnosti, pri policajných vypočúvaniach a pod., profesionálna komunikácia vo výrobnej sfére, verejné rozhovory, rozpravy a debaty v politike alebo médiách. Účel konania/splnenie úlohy sa dosiahne obyčajne len vydareným diskurzom/komunikáciou. Diskurzívny výskum sa primárne orientuje na také oblasti spoločenského konania, ktoré signifikantne konštituuje ich jazykovo-komunikačná povaha. V bikultúrnej situácii môže do diskurzu logicky vstupovať tretia osoba tlmočník, teda jazykovo-kultúrny sprostredkovateľ, mediátor a textár, skúsený komunikant. Komunikačná spoločnosť (teda nielen informačná a vedomostná), ktorá znamená jazykové vyjadrenie (po nem. Versprachlichung) spoločnosti, prináša totiž jazykovo-komunikačné problémy, vyplývajúce z toho, že sme vystavení vo zvýšenej miere rôznorodým (a menej rutinovaným) komunikačným situáciám. Na základe jazykovedného výskumu diskurzu možno v aplikačnej fáze stanoviť priority komunikačného poradenstva, ktoré spočíva na tréningu organizačnotechnického uspôsobenia komunikácie, formulácií a úzu ústnych a písomných textov a interpersonálnej komunikácie. 4 Kategória komunikačnej užitočnosti Na základe inšpirácií diskurzívnych ťažísk vzhľadom na racionálne, empirické, etické a mocenské aspekty ústnej translačnej komunikácie sa ukazuje potreba stanoviť kategórie, ktoré by klasifikovali a odôvodňovali tlmočnícke rozhodnutia a výber jazykových prostriedkov. Môže ísť o tieto kategórie, čiastočne hierarchizované od najrelevantnejšej, ktorá implikuje ostatné: kategória komunikačnej užitočnosti (utility) pri tlmočníckych konaniach a procesoch, kategória eficiencie (miera hospodárneho využitia energie a najlepšieho možného výsledku), kategória efektivity (stupeň vzťahu dosiahnutého cieľa a definovaného cieľa), kategória využiteľnosti, potrebnosti, kategória účelu, kategória funkcie, kategória primeranosti. Kategórie eficiencie (ľahkosti dosiahnutia cieľa) a efektivity (hĺbkového spracovania a dosiahnutia presného cieľa) sú regulatívnymi faktormi a pôsobia proti sebe (Gil, 2009, s. 320). Pri kategórii primeranosti platí: Angemessenheit ist eine translatorische Vermittlungsinstanz zwischen dem Originaltext und seiner Gesamtsituationalität und der Zielsprache und -kultur (Gil, 2009, s. 322). Primeranosť je translatorická sprostredkovateľská inštancia medzi východiskovým textom a jeho celkovou situacionalitou a cieľovým jazykom a cieľovou kultúrou (preklad Z. Bohušová). Na vymenovaných kategóriách stojí tiež klasifikácia neutralizačných translačných intervencií, ktoré sú trojakej povahy: závisia od stupňa relevancie pre podstatu tlmočníckeho konania,

302 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy závisia tiež od nutnosti a funkčnosti neutralizácie pre komunikačnú utilitu (užitočnosť), a rovnako závisia od kombinovateľnosti (non)verbálnych prostriedkov v procese neutralizovania. Translát nemusí vykazovať všetky príznaky východiskového textu, pretože má vlastnú štruktúru príznakov, ktorú vytvára tlmočník na základe spontánnych, hoci fundovaných rozhodnutí ad hoc. Príznakovosť translátu môže vyplývať aj z postupov verného, teda otrockého transferu východiskovotextových príznakov do cieľového textu (z neprimeranej exotizácie). Jazyk je vehiklom komunikácie (Neff, 2006, s. 613) a translácia ako akt parole je vždy interlingválnou rétorikou (Gil, 2009, s. 325). Translácia a transláty nie sú izolované, ale mávajú vplyv na cieľovú (komunikačnú) kultúru (porov. Wurm, 2008, s. 35); tlmočenie skôr intenzívny, ale netrvácny, preklady sukcesívny a dlhodobý. Záver Vzhľadom na najnovšie spoločenské trendy sa hovorí o JEDNEJ informačnej a vedomostnej spoločnosti s medzinárodnou dimenziou, ktorá zohľadňuje technické, kultúrne, etické, sociálne a ekonomické otázky (porov. internetový zdroj Workshop Von der Informations- zur Wissensgesellschaft). To znamená nebývalú potrebu intenzívnej odbornej komunikácie v rôznych jazykoch a funkčné prelínanie uvedených i ďalších aspektov. Tento príspevok sa koncentruje na tie faktory v synergii, ktoré zdôrazňuje výskum diskurzu a ktoré sa ukazujú ako relevantné pre výskum ústnej translácie. Diskurzívna metodológia vychádza z diskurzívno-lingvistického metodického pluralizmu a pri výskume prepája racionálne, empirické, morálne a mocenské faktory. Produktívnosť tohto fókusu sa odzrkadľuje v poslednom čase v sústredenom záujme o kogníciu translácie, profesionálnu etiku/etický kódex prekladateľov a tlmočníkov a o mocenské determinovanie translačnej komunikácie. Diskurzívno-metodologické súradnice sú rovnako využiteľné pri objasňovaní tlmočníckeho konania a tlmočníckych procesov, predovšetkým pri rôznych typoch expresivity a príznakovosti ústnych východiskových textov a ich primeranom, argumentačne podloženom transfere do cieľového jazyka. Literatúra BECKER-MROTZEK, M. BRÜNNER, G.: Angewandte Gesprächsforschung: Ziele Methoden Probleme. In: Fiehler, Reinhard et al (Hrsg.): Kommunikationsberatung und Kommunikationstraining. Opladen : Westdeutscher Verlag, 1992, s BOČÁK, M.: Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu. In: Kultura média komunikace (Spektákl, mizející realita a (ne)bezpečí informací. Diskurs(y) o diskursu), 2009, 1, č. 1, s Prístupné tiež: ikacne_studia_2009.pdf. BOHUŠOVÁ, Z.: Kognitívna báza tlmočníckych stratégií s dôrazom na neutralizáciu. In: Od textu k prekladu VI. Praha : JTP, 2011a, s BOHUŠOVÁ, Z.: Mediation in alltäglichen Konfliktzonen originalgetreu und vollständig dolmetschen (?) In: Slowakische Zeitschrift für Germanistik 1/2011, 2011b, s BOHUŠOVÁ, Z.: Neutralisierungen beim Dolmetschen und Neutralität des Dolmetschers. In: Bohušová, Zuzana Huťková, Anita Malgorzewicz, Anna Szczek, Joanna (eds.):

303 IV. Tlmočenie Translationswissenschaft und ihre Zusammenhänge 4, Studia Translatorica Vol. 2. Dresden, Wroclaw : Neisse Verlag, 2011c, s CREUTZIGER, W.: Schöne neue Sprache. Essays. Berlin : Frank&Timme, DJOVČOŠ, M. BEŠINOVÁ, Z.: Kognitívne aspekty tlmočenia. In: Analytické sondy do textu 3. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie, Banská Bystrica: UMB, 2008, s DOLNÍK, J.: Jazykoveda a prekladateľ. In: J. Dolník, Z. Bohušová, A. Huťková (eds.): Translatológia jej súvislosti 2. Banská Bystrica : Filologická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2007, s FAIRCLOUGH, N.: Discourse and Social Change. Cambridge, Malden: Polity Press, FOUCAULT, M.: The Archaeology of Knowledge and The Discourse on Language. New York : Pantheon Books, FOUCAULT, M.: Rád diskurzu. Bratislava : Agora, GIL, A.: Hermeneutik der Angemessenheit. Translatorische Dimensionen des Rhetorikbegriffs decorum. In: Cercel, Larisa (Hg.): Übersetzung und Hermeneutik. Bucharest : Zeta books, 2009, s GIL, A.: Intuitive Rhythmuserfassung als translatorische Größe. In: Wotjak, Gerd (Hrsg.). Quo vadis Translatologie? Berlin : Frank&Time GmbH Verlag für wissenschaftliche Literatur. 2007, s HEJWOWSKI, K.: Kognitywno-komunikacyjna teoria przekładu. Warszawa : Vydawnictwo naukove PWN, KRUPA, V.: Paul Hopper a jeho emergentná gramatika. In: JAZYKOVEDNÝ ČASOPIS, roč.55, 1/2004, s Dostupné tiež na internete: /1/jc2004_1.pdf. MONČEKOVÁ, E. BOHUŠOVÁ, Z.: Prepojenie univerzitného štúdia a mimouniverzitnej praxe v oblasti vedomostného manažmentu a vzdelávania translátorov - program Leonardo da Vinci. In: Odborná komunikácia v zjednotenej Európe. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2005, s NEFF, J.: Deutsch als Konferenzsprache in der EU. Eine dolmetschwissenschaftliche Untersuchung. Hamburg : Dr. Kovač, PÖCHHACKER, F.: Dolmetschen. Konzeptuelle Grundlagen und deskriptive Untersuchungen. Wien : Universität (Habilitationsschrift), PÖCHHACKER, F.: Der Dolmetscher, der aus dem Kongo kam. John le Carrés Geheime Melodie. In: Kaindl, Klaus Kurz, Ingrid (Hrsg.): Helfer, Verräter, Gaukler? Das Rollenbild von TranslatorInnen im Spiegel der Literatur. Wien Zürich : Lit Verlag, 2008, s PÖCKL, W.: Seitenblicke auf die Globalisierung. In: Pöckl, W. et al (Hrsg.): Translation - Sprachvariation Mehrsprachigkeit. Frankfurt a/m : Lang, 2011, s RAKŠÁNYIOVÁ, J.: Od binárnych opozícií k prierezovému mysleniu. In: Stahl, Jaroslav (ed.). Tlmočenie a preklad piatimi pohľadmi. Bratislava : Ofprint, 2009, s WURM, A.: Translatorische Wirkung: Ein Beitrag zum Verständnis von Übersetzungsgeschichte als Kulturgeschichte. Frankfurt a/m. : Peter Lang, Internetový zdroj Workshop "Von der Informations- zur Wissensgesellschaft. Demokratie - Partizipation - Technikfolgenbeurteilung". Tagungsbericht von K. Friedrich, Brandenburgische Technische Universität Cottbus, und P. Machleidt, Akademie der Wissenschaften der Tschechischen Republik. In: TA-Datenbank-Nachrichten, Nr. 1, 8. Jahrgang März ( ) Resümee PRINZIPIEN UND INSPIRATIONEN DER DISKURSMETHODOLOGIE BEI DER ERFORSCHUNG DER DOLMETSCHERISCHEN HANDLUNGEN UND PROZESSE Die Diskursmethodologie forciert eine Verflechtung der rationalen, empirischen, moralischen und machtzentrierten Aspekte bei der Lösungsfindung. In der letzten Zeit bringt dieser facettenreiche Ansatz intensivere Beschäftigung mit der Kognition der Translation und der

304 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Berufsethik bei der Erforschung des Dolmetschens, vor allem bei Aussagen, die zu expressiv wirken (könnten). Die Expressivität kann zweifach sein: Einerseits beruht sie auf Emotionalität, die möglicherweise unabsichtlich ist, und andererseits auf stilistischen Effekten, die aller Wahrscheinlichkeit nach intendiert und zielgerichtet sind. Die professionelle Ethik des Dolmetschers, die besagt, dass man originalgetreu und vollständig zu dolmetschen hat und sich keinerlei Vorteile durch die erfahrenen Tatsachen beschaffen darf, ist momentan ein aktuelles Thema. Dies bezeugen zahlreiche Auseinandersetzungen in der Fachliteratur. Kontakt: doc. PhDr. Zuzana Bohušová, PhD. Katedra germanistiky, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica zuzana.bohusova@umb.sk

305 IV. Tlmočenie TLMOČENIE AKO VEDA (1) Marián Fedorko Úvod Vo svojom príspevku sa pokúsime načrtnúť hlavné oblasti výskumu tlmočenia v rámci translatológie. Nechcem tým tvrdiť, že tlmočenie má v rámci translatológie akýsi status exkluzivity, a že sa skúmanie tlmočenia musí vo všetkom diametrálne odlišovať od translatologického výskumu prekladu. Avšak nepochybne existujú prístupy, ktoré sú typickejšie pre tlmočenie ako pre preklad. V krátkosti teda popíšeme najčastejšie oblasti translatologického uvažovania o tlmočení. Teda to, čo je najčastejším predmetom záujmu vedy o tlmočení označovanej nemeckým pojmom Dolmetschwissenschaft, či anglickým Interpreting Studies. Každému, kto sa niekedy zaoberal výskumom tlmočenia, muselo udrieť do očí, že pri teóriách o tlmočení nie je ešte viac ako pri preklade takmer žiadne miesto pre postupy štrukturalistickej popisnej jazykovedy a jej pojmový aparát. V zásadných a prelomových translatologických prácach venujúcich sa výskumu tlmočenia (Seleskovitch, 1968; Pöchhacker, 1994; Gile, 1995; Kurz, 1996) naozaj nie je po štrukturalistických metódach ani stopa. To však neznamená, že štrukturalizmu už aj u nás definitívne došiel dych v jeho plodnom a víťaznom ťažení po slovenskom akademickom prostredí a opustí svoje mocenské pozície, a že sa v rámci translatológie chápanej ako aplikovaná (štrukturalistická) lingvistika nedočkáme niekedy v budúcnosti ešte nejakej tej prekladémy a tlmočémy. Dôvodov takéhoto ignorovania štrukturalizmu, či skôr jeho irelevantnosti, je hneď niekoľko. Tým zásadným je najmä fakt, že štrukturalistická popisná jazykoveda sa orientuje na jazyk ako systém (langue), či skôr na vytváranie systému, zatiaľ čo translatológia vníma jazyk skôr ako proces interkultúrnej komunikácie a teda, ak by sme pristúpili na štrukturalistickú hru dichotómií a dištinkcií, skôr ako parole. Štrukturalistický prístup teda bude náchylný orientovať sa na hotový translát a kontrastívne ho porovnávať s východiskovým textom, pričom sa bude snažiť transformovať prekladateľské (translátorské) problémy, ak ich vôbec ako problémy identifikuje, do podoby odlišností medzi dvoma jazykovými systémami a z toho vyplývajúcej potreby hľadania vhodných jazykových ekvivalentov. Tu sme pri ďalšom neuralgickom bode štrukturalizmu. Je to jeho orientácia na malé štrukturálne jednotky. Štrukturalistická gramatika pracuje najistejšie na (ultra-) mikroštruktúrnej úrovni (fonémy, morfémy) a smerom k makroštruktúram jej použiteľnosť a operatívnosť klesá. Pri aplikácii na preklad a tlmočenie sa takáto mikroštruktúrna zameranosť prejaví ako orientácia na slovo, frázu, maximálne vetu a urputné hľadanie ekvivalentu pre každú lexikálnu jednotku bez ohľadu na jej hodnotu a funkciu v interkultúrnej komunikácii, ktoré v mnohom pripomína memorovanie slovíčok ešte z čias strednej školy (veď aj tam sa prekladalo!).

306 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Často (a zámerne?) je aj prehliadaný zrejmý fakt, že aplikovaná štrukturalistická teória pristupuje ku svojmu popisu až ex post, teda až po vyhotovení translátu. Z jej povahy síce vyplýva, že je LEN popisná, a že popisovať môže len hotové štruktúry v ich kontrastívnom porovnaní, a preto si ani nevšíma okolnosti a procesy, ktoré ovplyvňovali vytvorenie translátu. To však zároveň znamená, že jej analýzy ani nijako a v ničom nedokážu byť nápomocné translátorom v ich práci a minimálne v tomto praktickom zmysle sú z jej pohľadu irelevantné, či povedané priamo zbytočné (2). Všetky spomínané nedostatky štrukturalistického prístupu sa vzťahujú na teoretické uchopenie tak prekladu ako aj tlmočenia, no v prípade tlmočenia sú jednoznačne ešte vypuklejšie. To je dané samotnou povahou tlmočenia ako ústnej formy translácie, ako jednorazovej, neopakovateľnej a takmer nekorigovateľnej činnosti. Zameranosť iba na výsledný produkt a jeho statické porovnávanie s východiskovým textom nie len že nezohľadňuje špecifiká tlmočníckeho procesu, ale zároveň ignoruje skutočnosť, že o kvalite výsledného translátu rozhoduje práve proces translácie chápaný či už ako okamžité a bezodkladné riešenie translátorských problémov pod časovým tlakom (konkrétne pretlmočenie) alebo ako proces budovania tlmočníckych kompetencií (tlmočnícka príprava, tréning). Práve výnimočnosť tlmočníckeho výkonu v konkrétnom a presne vymedzenom čase a priestore (na rozdiel od výkonu prekladateľa) je to, čo zásadným spôsobom určuje akékoľvek relevantné teoretické uvažovanie o tlmočení, ktoré má presahy aj do praxe tlmočenia. Pri teoretickom uchopení a pri didaktike tak prekladu ako aj tlmočenia môžeme jednoznačne konštatovať ich akademickú zakotvenosť. Veda o preklade ako aj veda o tlmočení sa pestuje na akademických pracoviskách a to isté platí aj pre výučbu a výchovu budúcich prekladateľov a tlmočníkov, čo mimochodom taktiež znamená, že tie musia zohrávať dôležitú úlohu pri zlepšovaní celkovej prekladateľskej kultúry vo svojom sociokultúrnom prostredí. No rozdiely medzi praktickou prípravou prekladateľov a tlmočníkov sú a musia byť značné. Príprava tlmočníkov musí byť v ešte väčšej miere ako príprava prekladateľov orientovaná na samotný proces tlmočníckeho výkonu a nie na jeho popis alebo dokonca na popisnú analýzu výsledného translátu. Dá sa dokonca konštatovať, že akákoľvek príprava budúcich tlmočníkov, ktorej cieľom je zefektívňovať a skvalitňovať výsledný tlmočnícky výkon, musí byť orientovaná procesne. V tomto zmysle sa dá povedať, že otázky didaktiky a metodiky výučby a tréningu tlmočenia sú integrálnou súčasťou vedy o tlmočení, ktorej bytostnou črtou je práve procesnosť. Na záver tejto úvodnej časti by sme teda mohli sumarizujúco povedať, že špecifiká tlmočníckeho výkonu určujú výskum tlmočenia do približne dvoch hlavných oblastí: do teoretického výskumu tlmočníckeho procesu a do procesne orientovanej didaktiky tlmočenia ako integrálnej a neoddeliteľnej súčasti vedy o tlmočení. Procesný prístup sa teda zdá byť asi najpodstatnejšou črtou výskumu tlmočenia a to tak v teoretickej oblasti ako aj v oblasti didaktiky a metodiky výučby tlmočenia. 1 Metodologické poznámky Ešte skôr ako prejdeme ku stručnému opísaniu špecificky tlmočníckych oblastí translatologického výskumu, mali by sme si položiť metodologickú otázku, ktorá je

307 IV. Tlmočenie v doterajších úvahách implicitne prítomná a pokúsiť sa aspoň naznačiť odpoveď na ňu. Tá otázka by sa dala sformulovať asi takto: Ak je veda o tlmočení súčasťou translatológie ako vedy o preklade a tlmočení a nárok na svoju vedeckosť (a to aj akademický) teda čerpá z nej, vyvstáva legitímna otázka: nakoľko je translatológia vlastne vedou a v akom zmysle? Ak by sme metodologicky postupovali podľa charakteristík (prírodných) vied tak, ako to vo svojej prelomovej práci opísal T. S. Kuhn (por. Kuhn, 1997), mali by sme nájsť odpovede aspoň na to, aké sú jej (vlastné) metódy a čo je jej (samostatným) predmetom skúmania (3). V prípade predmetu skúmania by mala byť odpoveď pomerne jednoduchá. Predmetom skúmania je prax a existujúce formy translácie, teoretické otázky prekladu a tlmočenia všeobecné ako aj čiastkové (vzťahujúce sa iba ku dvom jazykovým kultúram), dejiny prekladu a tlmočenia ako aj didaktika a metodika výučby prekladu a tlmočenia. Problém nastáva vtedy, keď sa pokúsime vymedziť metódy skúmania špecifické pre translatológiu (4). Môžeme síce vymenovať množstvo metód prevzatých z iných disciplín (porovnávacia lingvistika, textová a korpusová lingvistika, pragmatika, psycholingvistika, kognitívna lingvistika, teória komunikácie, filozofia jazyka, kognitívne vedy, hermeneutika atď.), ale len ťažko nájdeme metódu, ktorej výlučnosť by sa vzťahovala len na translatológiu, a tým by zakladala jej vedeckosť ako samostatnej disciplíny s nárokom na všeobecnú platnosť (5). Tento problém sa však môže ukázať ako pseudoproblém, ak jednoznačne vymedzíme translatológiu ako vedeckú disciplínu, ktorej zásadným a konštitučným atribútom je práve interdisciplinárnosť. Tak, ako to už v roku 1986 úspešne zadefinovala Mary Snell-Hornby v rámci svojho projektu novej orientácie translatológie (por. Snell-Hornby, 1994), keď sa jej podarilo zjednotiť rozličné prístupy a oblasti výskumu translácie do spoločnej oblasti výskumu zohľadňujúceho požiadavky praxe prekladu a tlmočenia. Dnes je už teda úplne samozrejmé a široko akceptované, že translatológia sa musí zaoberať faktormi, ktoré presahujú oblasť jazyka, a preto sa nedajú popísať z lingvisticko-semiotickej perspektívy. Lingvistická orientácia tejto disciplíny ustúpila holistickému chápaniu a čoraz väčšia interdisciplinárna spolupráca prispela k tomu, že hranice pôvodných disciplín už nepredstavujú neprekonateľnú prekážku. Translatológia ako interdisciplinárna veda (Interdisziplin) sa tak stala ustáleným pojmom (Snell-Hornby, 2006, s. 38). Aj keď z prísne metodologického hľadiska má translatológia problém s jasným vymedzením svojich autonómnych metód, je nepopierateľným faktom, že translatológia je v rámci akademických inštitúcií etablovaná ako samostatná akademická disciplína. To znamená, že má status autonómnej disciplíny, ktorej výskum je organizovaný na (relatívne) samostatných akademických pracoviskách vo vlastných študijných programoch s možnosťou udeľovania vedeckých titulov (PhD., habilitácie a profesúry). Tento ideálny stav však neplatí univerzálne pre všetky európske translatologické inštitúty. Prirodzene existujú značné rozdiely, ktoré Bolonský proces dokázal v rámci vysokoškolského vzdelávania v EÚ unifikovať iba formálne ako trojstupňový systém štúdia. Obsahovo existujú aj naďalej markantné odlišnosti, ktoré sa v prípade translatológie prejavujú v rozličnej miere jej samostatnosti a emancipácie od klasickej filológie ako stabilnej a etablovanej akademickej disciplíny pevne ukotvenej v inštitucionálnych a administratívnych štruktúrach. V rámci slovenských publikácií zameraných na translatológiu existujú viaceré články ponúkajúce pohľad na výučbu translatológie na etablovaných a renomovaných

308 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy translatologických inštitútoch v západnej Európe (por. Fedorko, 2005; Dvorecký, 2010; Kondelová, Ďuračková, 2010). Ak porovnáme výučbu translatológie na západoeurópskych a slovenských translatologických pracoviskách, musí nám byť zrejmý fakt, že na rozdiel od slovenských študijných programov nie je v zahraničných kurikulách translatológie takmer ani stopa po disciplínach klasickej filológie, no zato je tu silné zameranie na potreby prekladateľskej a tlmočníckej praxe. Napr. na Univerzite v Heidelbergu sa jazykoveda objavuje iba vo forme jedného dvojsemestrálneho seminára s názvom jazykoveda a preklad dotovaného celkovo 90 kontaktnými hodinami, ale v štvorsemestrálnom magisterskom študijnom programe Konferenčné tlmočenie absolvujú študenti až 810 kontaktných hodín tlmočenia (por. Dvorecký, 2010, s. 105). Takisto vo Veľkej Británii je štúdium prekladateľstva a tlmočníctva [...] autonómnym študijným odborom, ktorý sa odlišuje od štúdia cudzích jazykov a kultúr (Kondelová Ďuračková, 2010, s. 110). Nemôžeme sa potom čudovať, že naši študenti prekladateľstva a tlmočníctva, ktorí absolvujú študijné pobyty na západoeurópske translatologické inštitúty, si tam nedokážu vybrať predmety, ktoré by korešpondovali s ich filologicky zameraným domácim štúdiom. 2 Procesný prístup vo vede o tlmočení Procesnosť je bytostným, konštitučným atribútom vedy o tlmočení a takmer nevyhnutné špecifikum pri skúmaní tlmočenia. Je prítomná jednak ako majoritná téma odbornej literatúry k vede o tlmočení a ako hlavná črta didaktiky výučby tlmočenia. Všeobecne sa dá povedať, že výskum translačných procesov, je zameraný na všetky procesy, ktoré vedú k vytvoreniu produktov translácie. Procesný prístup vo vede o tlmočení znamená v prvom rade zameranosť na proces ústnej translácie ako jednorazovej, neopakovateľnej a takmer nekorigovateľnej činnosti na tlmočnícky proces. A to tak v zmysle všetkých organizačných a prípravných prác pred a po samotnom tlmočníckom výkone, ako aj v zmysle psychických procesov, ktoré sa odohrávajú počas samotného tlmočníckeho výkonu. V užšom zmysle sa teda procesný prístup zameriava na skúmanie všetkých mentálnych a kognitívnych procesov, ktoré prebiehajú v translátorovi a to v danom situačnokultúrnom kontexte a na základe jeho jazykovej a vecnej kompetencie a vedú k vytvoreniu translátu špecificky zameraného na konkrétneho adresáta (Kupsch Losereit, 2006, s. 64). Dôležité je zdôrazniť, že nejde iba o skúmanie kognitívnych procesov, teda vedome prebiehajúcich procesov (aj keď väčšina analýz sa zameriava práve na ne), ale aj o skúmanie nevedomých mentálnych procesov či emotívnych stavov translátora. Zvláštnou kategóriou kognitívnych procesov sú metakognitívne procesy, ktoré reflektujú mentálne pochody. Predmetom týchto procesov nie sú predmety a skutočnosti, ktorými sa práve zaoberáme, [...] napríklad prekladateľské problémy, ale v našom vedomí prítomné poznatky o mentálnych pochodoch prebiehajúcich pri translácii (Göpferich, 2008, s. 1). Hlavné metódy procesne orientovaného výskumu translácie sa dajú rozdeliť podľa spôsobu získavania empirických údajov na metódy priameho pozorovania online, teda časovo paralelného s translačným procesom, a metódy nepriameho pozorovania offline metódy, čiže získavanie údajov až po ukončení translačného procesu. Offline metódy rozdeľuje Krings na analýzy produktov a verbálne údaje, pričom samotné údaje získané z produktov hotových translátov, považuje za najnespoľahlivejšie a s najmenšou výpovednou hodnotou pre analýzu prekladateľských procesov (Krings, 2005, s. 348).

309 IV. Tlmočenie Omnoho viac informácií o procesoch translácie nám poskytnú verbálne údaje väčšinou vo forme protokolov spísaných translátormi po vyhotovení translátu alebo vo forme denníkov písaných počas vyhotovovania prekladu (nie tlmočenia), čiže postupy, ktoré by sme všeobecne mohli charakterizovať ako psycholingvistické. Psycholingvistický výskum sa môže zameriavať napr. na lokalizáciu bottom-up (od jednotlivých dát smerom k celku) a top-down (od všeobecných poznatkov smerom ku konkrétnostiam) procesov a ich vyváženosť, či pri tlmočení na analýzu kognitívneho štýlu tlmočníka (závislosť resp. nezávislosť od poľa). Ešte viac hodnotných informácií poskytujú online postupy, ktoré nie sú odkázané na spätnú rekonštrukciu translačných procedúr či až na špekulácie o nich. Aj tie rozdeľuje Krings na dve kategórie: pozorovanie správania translátorov (ich mentálnych stavov a kognitívnych procesov) a verbálne dáta získavané paralelne s procesom translácie (paralelné komentovanie vlastných prekladateľských riešení počas prekladania). Pre potreby výskumu tlmočenia sa prirodzene hodí iba prvá metóda využívajúca poznatky neurovied teda priamy zber empirických dát získavaných experimentálne a pomocou prístrojov ako: elektroencefalogram (EEG), funkčná magnetická rezonancia (fmri), funkčná magneticko-rezonančná tomografia (fmrt), pozitrónová emisná tomografia (PET). Metódy neurovied nám poskytujú údaje o tom, ktoré oblasti mozgu a v akej intenzite sa aktivujú pri vykonávaní určitých úloh (Göpferich, 2008, s. 10). Zaznamenávanie koherenčných zmien pri jazykových výkonoch nám takto umožňuje lepšie analyzovať neuronálne procesy, ktoré sa pri nich odohrávajú, a tým aj získavať informácie o procesoch verbálneho myslenia. Zatiaľ čo v zahraničí je procesný a kognitívny prístup k výskumu translácie jednou z dominantných tém translatologických skúmaní, na Slovensku sa mu venuje menšia pozornosť a napriek proklamovanej bytostnej interdisciplinarite translatológie sa výskum do značnej miery obmedzuje úzko filologicky na skúmanie produktov translačného procesu a ich kontrastívne porovnávanie so vstupmi (cieľového a východiskového textu, prekladu a originálu a pod.). Ignoruje sa pri tom fakt, že práve efektivita a kvalitatívne ukazovatele (kvantitatívne a empiricky vykázateľné a overiteľné) procesu translácie rozhodujúcim spôsobom určujú kvalitu výsledného produktu translátu (6). Už od svojich začiatkov ako aj počas svojho ďalšieho vývoja boli výskumy vedy o tlmočení nevyhnutne orientované práve procesne (kognitívne) a v čoraz väčšej miere aj interdisciplinárne (por. Seleskovich, 1968; Gile, 1995; Kurz, 1996). Príznačný je aj fakt, že prvá doktorandská práca v európskom akademickom prostredí, ktorá sa zaoberala výskumom tlmočenia, bola taktiež orientovaná procesne a interdisciplinárne (por. Pinter, 1969). Kognitívno-psychologické hľadisko našlo svoje veľmi plodné uplatnenie v didaktike a metodike tlmočenia (por. Kalina, 1998). Plodné podnety z psycholingvistiky a kognitívnych vied umožňovali čoraz väčšmi vykresľovať tlmočenie ako komplexnú (teda nie iba lingvistiky vnímanú) činnosť (por. Pöchhacker, 1994) a začali sa objavovať aj práce, v ktorých bol procesný prístup obohatený konkrétnymi prípadovými štúdiami (por. Feldweg, 1996). Procesný a kognitívno-psychologický charakter výskumu sa však v translatológii neobmedzoval len na tlmočenie, ale uplatňoval sa pri skúmaní mentálnych procesov prebiehajúcich aj pri preklade. Prelomová bola v tomto smere práca H. P. Kringsa Was in den Köpfen von Übersetzern vorgeht (Čo sa odohráva v hlavách prekladateľov) z roku 1986, ktorou vykročil na dovtedy neprebádané pole výskumu prekladateľského procesu pomocou metódy tzv. myslenia nahlas (lautes Denken, think aloud). A aj v súčasnosti prináša tento

310 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy prístup pri skúmaní prekladu veľmi zaujímavé a prakticky aplikovateľné výsledky (por. Göpferich, 2008). Interdisciplinárny a procesný výskum translácie sa stal jedným z dominantných výskumných zameraní viacerých významných translatologických inštitútov (napr. Zentrum für Translationswissenschaft, Viedeň; Institut für Theoretische und Angewandte Translationswissenschaft, Graz; Seminar für Übersetzen und Dolmetschen, Heidelberg; Fachbereich Angewandte Sprach- und Kulturwissenschaft, Germersheim) a viedol až ku skúmaniu neuropsychologických základov translačného procesu zameraného najmä na výskum hemisférickej lateralizácie rečových funkcií pri simultánnom tlmočení (Inštitút tlmočníctva a prekladateľstva SSLMIT v talianskom Terste) a vytvoreniu vedeckých združení na výskum translačných procesov (napr. dánsky CRITT, nórsky EXPERTISE, švédsky TRAPROS, španielske PACTE a PETRA, či nemecký TransComp). 3 Didaktika výučby (nácviku) tlmočenia Zameranosť na proces translácie ako jednorazovej, neopakovateľnej a takmer nekorigovateľnej činnosti zabezpečuje z didaktického hľadiska zlepšovanie tlmočníckych výkonov a teda budúci kvalitný výsledok adekvátny translát. Didaktický aspekt bol a je v procesnom prístupe neustále aspoň implicitne prítomný. Jeho explicitné využitie možno nájsť vo viacerých prácach (napr. Gile, 1995; Kautz, 2002). Sylvia Kalina vo svojej práci Strategische Prozesse beim Dolmetschen (Strategické procesy pri tlmočení) z roku 1998 vypracovala systém cvičení na zefektívňovanie a automatizáciu kognitívnych procesov (komprimácia, shadowing, anticipácia, inferovanie, code switching atď.) prebiehajúcich pri receptívnej a reprodukčnej fáze tlmočníckeho výkonu. Procesne orientovaná didaktika tlmočenia je však často zameraná aj na cvičenia pre posilňovanie všeobecných kognitívnych funkcií nevyhnutných pre úspešné zvládnutie procesu translácie (zvládanie stresu, práca pod časovým tlakom, udržanie koncentrácie, rozdvojenie pozornosti a pod.). Ba dokonca aj na zlepšovanie rétorických schopností a využívanie postupov prevzatých z didaktiky výučby hercov (por. Bohušová, 2004). Podstatne menej frekventovaný, aspoň v slovenskom prostredí, je neuropsychologický prístup v didaktike tlmočenia, teda didaktické využitie poznatkov získaných napr. z neuropsychologických experimentov uskutočňovaných na tlmočníkoch. Veľký potenciál sa skrýva napr. v metódach založených na experimentoch, ktoré využívajú tzv. EEG a HRV biofeedback a sú zamerané na zvládanie kognitívne a emočne náročných situácií spojených s procesom translácie. Prác zameraných na didaktiku tlmočenia je v slovenskom prostredí relatívne dosť. Už prvá práca venujúca sa tlmočeniu Úvod do komunikačnej teórie tlmočenia z roku 1980 od Alojza Keníža v sebe mala implicitne prítomný značný didaktický potenciál (por. Keníž, 1980). A v súčasnosti existuje aj monografická práca venujúca sa čiastočne aj praxeológii tlmočenia (por. Makarová, 2004). Aj ďalšie teoretické práce o tlmočení si všímali didaktický aspekt (por. Nováková, 1993) a najmä v poslednom období sa v rámci didaktiky výučby tlmočenia čoraz viac reflektuje procesný prístup (por. Bohušová, 2005; Kadrič, 2007; Müglová, 2007; Müglová, 2010).

311 IV. Tlmočenie Záver Procesne a interdisciplinárne zameraný prístup (napr. kognitívne či až neurolingvisticky) pri teoretickej analýze tlmočenia zatiaľ našiel v slovenskom akademickom prostredí len menšiu odozvu (Djovčoš Bešinová, 2008; Rábeková, 2008; Müglová, 2009; Fedorko, 2010). V tomto smere značne zaostávame napríklad aj za susednou Českou republikou, kde sa takto orientovanému výskumu venuje väčšia pozornosť napr. aj v podobe viacerých publikácií, diplomových a dokonca aj doktorandských prác. Predstavenie takto orientovaného výskumu nechýba ani v doteraz asi najvýznamnejšej publikácii k tlmočeniu od Ivany Čeňkovej Teorie a didaktika tlumočení, zameriavajúcu sa tak na teóriu, ako aj didaktiku tlmočenia (7) a prisudzujúcu teórii tlmočenia jej svojbytnosť s interdisciplinárnym pozadím, pričom sa tu teória a didaktika tlmočenia nepovažuje za prívesok translatológie, ale za jej plnohodnotnú súčasť, ktorá má svoje špecifiká, stratégie, modely a vlastné vízie (Nováková, 2002). Podobne aj v procesne orientovanej didaktike existuje niekoľko prác vychádzajúcich z poznatkov kognitívnych vied, z ktorých stojí za povšimnutie najmä Cvičebnice pro rozvíjení kognitivních dovedností tlumočníků vydaná Ostravskou univerzitou v roku 2008 (por. Rábeková, Raclavská, Vilímek, 2008). Interdisciplinárny procesný prístup pri výskume tlmočenia, ale aj translácie všeobecne môžeme považovať za jeden z prístupov, ktorý vykazuje asi najväčšiu afinitu s predmetom svojho skúmania s transláciou. Jeho relevantnosť môžeme sumarizujúco vymedziť asi v troch oblastiach, tak ako to vymedzuje už spomínaný pionier procesne orientovaného výskumu translácie H. P. Krings, keď uvádza tri odôvodnenia výskumu orientovaného na proces translácie: Prvým odôvodnením takéhoto výskumu je vedecko-systematické odôvodnenie a cieľovou skupinou sú (akademickí) teoretici prekladu a tlmočenia translatológovia. Spočíva v poukázaní na to, že takýto výskum nám pomáha lepšie pochopiť proces translácie, ako aj recepcie a produkcie reči. Tým umožňuje translatológii ako vedeckej disciplíne vysvetliť a popísať predmetnú oblasť svojho výskumu čo najkomplexnejšie a najsystematickejšie (Krings, 2005, s. 344). Druhé odôvodnenie vidí Krings v oblasti aplikovanej translatológie a didaktiky a cieľovou skupinou sú didaktici prekladu a tlmočenia, ako aj prekladatelia a tlmočníci z praxe. Takýto výskum totiž poskytuje dôležité orientačné body pre efektívnu výučbu a osvojovanie si prekladateľskej kompetencie (Krings, 2005, s. 344). Posledným odôvodnením je profesijno-stavovské a politické odôvodnenie a jeho cieľovou skupinou sú tak profesionálni prekladatelia a tlmočníci, ako aj celá vedecká obec a akademický funkcionári. Procesne orientovaný výskum totiž prispieva ku vnímaniu komplexnosti prekladania a tým k nutnosti profesionality vo vzdelávaní a profesijnej praxi (Krings, 2005, s. 344) prekladateľov a tlmočníkov. Tým zároveň zlepšuje pozitívne vnímanie náročnosti prekladateľskej profesie v očiach verejnosti a ich prestíž. Dá sa preto očakávať, že aj v slovenskej translatológii si nájde svoje pevné miesto, a to nie len v didaktike, procesný, interdisciplinárny prístup skúmania translácie, ktorý vníma transláciu ako komplexnú a autonómnu činnosť vykonávanú expertmi na interkultúrnu komunikáciu, ktorá kladie špecifické nároky na ich kognitívne a mentálne kompetencie.

312 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy Poznámky (1) Táto publikácia bola vytvorená realizáciou projektu Dovybavenie a rozšírenie lingvokulturologického a prekladateľsko-tlmočníckeho centra na základe podpory operačného programu Výskum a vývoj financovaného z Európskeho fondu regionálneho rozvoja. (2) Ako to výstižne komentuje Alojz Keníž vo svojej úvahe Preklad je vždy o tom istom II: V rámci učenia prekladateľskému procesu nejde o proces učenia sa syntaxe alebo americkej literatúry, ani sa nevyčerpáva vyhľadávaním jazykových ekvivalentov, hoci zaberá prekladateľovi veľa času. [...]... do oblasti (reprodukčného, A. K.) umenia patria práve tie momenty prekladateľovej činnosti, ktoré sa nedajú, zdôrazňujem nedajú, redukovať na praktickú aplikáciu porovnávacej gramatiky a štylistiky (Keníž, 2010, s. 55). V tejto súvislosti by sa žiadalo položiť si otázku, čo je vlastne praktickou aplikáciou popisnej, porovnávacej, štrukturalistickej lingvistiky (gramatiky), keďže preklad a tlmočenie ba ani translatológia to asi nie sú. (3) V súvislosti s paradigmatickými zlomami vo vedeckých teóriách tak, ako ich opisuje T. S. Kuhn v práci The Structure of Scientific Revolutions (z roku 1962), by však bolo zaujímavejšie a istotne aj plodnejšie hľadanie odpovede na otázku, či translatológia (už) má svoju vlastnú paradigmu, alebo prechádza spolu so štrukturalistickou lingvistikou svojím predparadigmatickým obdobím krízy ; či je schopná sa vyčleniť z disciplinárnej matice lingvistiky a vytvoriť svoje vlastné vedecké spoločenstvo. Na tomto mieste však nebudeme popisovať translatológiu z prísne metodologického hľadiska, ale skôr ako akademickú disciplínu. (4) E. Gromová vychádzajúc z odkazu Nitrianskej školy prekladu a z prác Antona Popoviča však konštatuje, že translatológia ako empirická a integrovaná disciplína metodologicky vychádza hlavne zo všeobecnej a aplikovanej lingvistiky a literárnej vedy [...] a jej špecifickosť spočíva v integrácii ďalších vedných disciplín ako teória komunikácie, semiotika, psychológia a kulturológia. (Gromová, 2009, s. 14). (5) Kvôli presnosti však treba poznamenať, že rané funkcionalistické teórie 80. rokov (por. Reiss, Vermeer,1991; Holz-Mänttäri, 1984) takéto ambície určite mali a jedným z hybných motívov bola aj snaha o vymanenie sa z područia lingvistiky (klasickej filológie). (6) Na obranu slovenskej translatológie však treba uviesť, že existuje niekoľko širšie ponímaných projektov, ktoré ašpirovali na interdisciplinárne založený výskum. Príkladom je napr. zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie Preklad a tlmočenie 8 (Preklad a tlmočenie v interdisciplinárnej reflexii, Banská Bystrica : UMB, 2009), v ktorom niektoré príspevky majú skutočne interdisciplinárny charakter a teda nie sú koncipované iba z pozícií aplikovanej popisnej lingvistiky, či literárnej vedy. (7) Okrem vlastného procesne orientovaného výskumu tlmočenia existuje aj niekoľko prác vedených prof. Čeňkovou, ktoré sa zaoberajú touto problematikou. Napr. nepublikovaná diplomová práca Mgr. Alžběty Kadovej: Počátky neurolingvistického výzkumu v oblasti tlumočení v Itálii (SSLMIT Terst) a další vývojové tendence (teoretická studie) z roku Literatúra BOHUŠOVÁ, Z.: Simulácie. Niekoľko poznámok k didaktike výučby tlmočenia. In: Odborná komunikácia v zjednotenej Európe II. Banská Bystrica : UMB, 2004, s BOHUŠOVÁ, Z. LAUKOVÁ, J.: S médiami i bez médií: vybrané cvičenia na rozvoj tlmočníckych stratégií. In: Odborná komunikácia v zjednotenej Európe IV. Banská Bystrica Praha : UMB, 2005, s ČEŇKOVÁ, I.: Teorie a didaktika tlumočení. Praha : Univerzita Karlova, 2001, 176 s. DJOVČOŠ, M. BEŠINOVÁ, Z.: Kognitívne aspekty tlmočenia. In: Analytické sondy do textu 3. Banská Bystrica : UMB, 2008, s DVORECKÝ, M.: Výučba translatológie v nemecky hovoriacich krajinách. In: Nová koncepcia univerzitného vzdelávania na Slovensku. Nitra : Filozofická fakulta UKF v Nitre, 2010, s FELDWEG, E.: Der Konferenzdolmetscher im internationalen Kommunikationsprozeß. Heidelberg : Groos, 1996, 492 s.

313 IV. Tlmočenie FEDORKO, M.: Systém štúdia translatológie na prekladateľských inštitútoch vo Viedni a Heidelbergu. In: Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia. Prešov : FF PU, 2005, s FEDORKO, M.: Kognitívne aspekty výučby tlmočenia. In: Preklad a tlmočenie 9. Kontrastívne štúdium textov a prekladateľská prax. Banská Bystrica : UMB, 2010, str GILE, D.: Basic Concepts and Models for Interpreter and Translator Training. Amsterdam / Philadelphia : Benjamins, 1995, 274 s. GÖPFERICH, S.: Translationsprozessforschung. Stand Methoden Perspektiven. Tübingen: Gunter Narr Verlag, 2008, 315 s. GROMOVÁ, E.: Úvod do translatológie. Nitra. UKF, 2009, 96 s. HOLZ-MÄNTTÄRI, J: Translatorisches Handeln. Theorie und Methode. Helsinki : Suomalainen Tiedeakatemia, 1984, 193 s. KADRIĆ, M.: Rezeptive Fähigkeiten von Dolmetschern und ihre Ausbildung mittels prozessorientierter didaktischen Methoden. In: Translatológia a jej súvislosti. Banská Bystrica, 2007, s KALINA, S.: Strategische Prozesse beim Dolmetschen: theoretische Grundlagen, empirische Fallstudien didaktische Konsequenzen. Tübingen : Gunter Narr Verlag, 1998, 304 s. KAUTZ, U.: Handbuch Didaktik des Übersetzens und Dolmetschens. München : Iudicum, 2000, 632 s. KENÍŽ, A.: Preklad je vždy o tom istom II. In: Nová koncepcia univerzitného vzdelávania na Slovensku. Nitra : Filozofická fakulta UKF v Nitre, 2010, s KONDELOVÁ, S. ĎURAČKOVÁ, B.: Štúdium prekladateľstva a tlmočníctva v kontexte Veľkej Británie. In: Nová koncepcia univerzitného vzdelávania prekladateľov a tlmočníkov na Slovensku. Nitra : FF UKF, 2010, s KRINGS, H. P.: Was in den Köpfen von Übersetzern vorgeht. Eine empirische Untersuchung zur Struktur des Übersetzungsprozesses bei fortgeschrittenen Französischlernern. Tübingen : Narr, 1986, 570 s. KRINGS, H. P.: Wege ins Labyrinth Fragestellungen und Methoden der Übersetzungsprozessforschung im Überblick. In: Meta 50, 2005, č. 2, s KUHN, T. S.: Struktura vědeckých revolucí. Praha : Oikúmené, 1997, 240 s. KURZ, I.: Simultandolmetschen als Gegenstand der interdisziplinären Forschung. Wien : Wiener Universitätsverlag, 1996, 201 s. MAKAROVÁ, V: Tlmočenie. Hraničná oblasť medzi vedou, skúsenosťou a umením možného. Bratislava : Stimul, 2004, 197 s. MÜGLOVÁ, D.: Komunikácia, tlmočenie, preklad. Alebo prečo spadla Babylonská veža. Bratislava : Enigma, 2009, 323 s. MÜGLOVÁ, D.: Rolové simulácie reálnych komunikačných situácií pri nácviku jednotlivých druhov konzekutívneho tlmočenia. In: Preklad a kultúra 2. Nitra : UKF, 2007, s MÜGLOVÁ, D.: Stratégie výučby prekladu a tlmočenia na FF UKF v Nitre. In: Nová koncepcia univerzitného vzdelávania na Slovensku. Nitra : Filozofická fakulta UKF v Nitre, 2010, s NOVÁKOVÁ, T.: Tlmočenie. Teória výučby prax. Bratislava : Univerzita Komenského, 1993, 172 s. NOVÁKOVÁ, T.: Ivana Čeňková a kol.: Teorie a didaktika tlumočení I. (recenzia). In: ToP č. 63, Dostupné na internete: (stránka navštívená ) PINTER (KURZ), I.: Der Einfluß der Übung und Konzentration auf simultanes Sprechen und Hören. Unveröffentlichte Doktorarbeit. Wien : Universität Wien, PÖCHHACKER, F.: Simultandolmetschen als komplexes Handeln. Language in Performance 10. Tübingen : Narr, 1994, 306 s. RÁBEKOVÁ, S.: Kognitívne procesy v tlmočení. In: Preklad a kultúra 2. Nitra : UKF, 2007, s RÁBEKOVÁ, S. RACLAVSKÁ, J. VILÍMEK, V.: Cvičebnice pro rozvíjení kognitivních dovedností tlumočníků. Ostrava : Ostravská univerzita, 2008, 70 s. REISS, K. VERMEER, H. J.: Grundlegung einer allgemeinen Translationstheorie. Tübingen : Niemeyer, 1991, 248 s. SELESKOVITCH, D.: L'interpréte dans les conférences internationales. Problémes de langage et de communication. Paris : Minard Lettres Modernes, 1968, 263 s.

314 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy SNELL-HORNBY, M.: Übersetzen, Sprache, Kultur. In: Snell-Hornby, M. (Hrsg.): Übersetzungswissenschaft. Eine Neuorientierung. Tübingen : Francke, 1994, s SNELL-HORNBY, M.: Translation (Übersetzen / Dolmetschen) / Translationswissenschaft / Translatologie. In: Handbuch Translation. Tübingen : Stauffenburg Verlag, 2006, s Resümee DOLMETSCHEN ALS WISSENSCHAFT Der Verfasser des Beitrags versucht die theoretischen Hauptansätze der Dolmetschwissenschaft als der Teildisziplin der Translatologie zu skizzieren. Vor dem Hintergrund der Unzulänglichkeit des strukturalistischen, deskriptiven Ansatzes beschreibt er die wichtigsten und spezifischen Forschungsbereiche der Dolmetschwissenschaft. Die sind in vor allem in den interdisziplinären und dolmetschprozessual gefassten theoretischen Ansätzen (z.b. Forschung der kognitiven, während des Dolmetschens ablaufenden Prozesse) und in der prozessorientierten Dolmetschdidaktik. Prozessualität und Interdisziplinarität erweisen sich als die wichtigsten Merkmale jeglicher Dolmetschwissenschaft. Kontakt: Mgr. Marián Fedorko, PhD. Inštitút germanistiky, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov marian.fedorko@unipo.sk

315 IV. Tlmočenie ZÁŤAŽOVÉ FAKTORY V POVOLANÍ TLMOČNÍKA Soňa Hodáková Úvod Pojmy stres, resp. záťaž v povolaní patria v dnešnej dobe k najskloňovanejším. Pokrok v oblasti moderných technológií a s tým súvisiace zmeny na trhu práce, vznik nových povolaní, či zmeny v náplni práce tých existujúcich a zvyšujúce sa nároky na výkon spôsobili, že do pozornosti výskumníkov, vedcov, psychológov, lekárov i organizácií sa dostala najmä problematika psychického stresu v zamestnaní, jeho príčin a krátkodobých i dlhodobých dôsledkov (psychických, zdravotných, sociálnych). 1 Subjektívne vs. objektívne príčiny záťaže Povolanie tlmočníka by sme vzhľadom na jeho charakter mohli považovať za ukážkový príklad náročného a stresujúceho povolania. My tlmočníci akosi intuitívne vieme identifikovať, ktoré faktory pre nás v našej práci predstavujú väčšiu či menšiu záťaž. Medzi prvými by nám pravdepodobne napadli vysoké nároky na koncentráciu, pamäť, časová tieseň, náročnosť tlmočených diskurzov vzhľadom na terminológiu, tempo rečníka atď. Určujú však záťaž v povolaní tlmočníka iba objektívne faktory, ktoré súvisia s charakteristikami samotného procesu tlmočenia, alebo zohráva väčšiu úlohu to, ako jednotlivé potenciálne stresory vnímame a vyhodnocujeme? Pokiaľ ide o definíciu chápania pojmov záťaž a stres, ani v tejto oblasti stále nepanuje jednoznačnosť. Niektorí, najmä anglosaskí vedci, používali, a aj v súčasnosti používajú na označenie významu slova záťaž pojem stres. Vychádzajúc najmä z novších záverov výskumov budeme pojmy záťaž a stres odlišovať. Pojem záťaž chápeme v širšom význame, ako nadradený, pre súhrnné pomenovanie rôznych psychických stavov a s nimi spojených psychických a fyziologických reakcií vyvolaných záťažovými situáciami. Pojmom stres budeme označovať krajné formy záťažových stavov, ktoré zapríčiňujú extrémne požiadavky prostredia. V nich záťažové činitele vystupujú vo forme ohrozenia existencie človeka škodlivými podnetmi, prípadne priamym útokom, alebo pôsobia na neho nepretržite dlhší čas (napr. hluk, teplo,...), čím mu sťažujú ukončenie činnosti (Bratská, 1992). Pri posudzovaní záťaže je rozhodujúci vzťah medzi vonkajšími vplyvmi a vnútornými podmienkami. Záťaž vyvolaná úplne rovnakými podmienkami vonkajšieho prostredia sa odlišuje svojím stupňom u rôznych ľudí, ale aj u toho istého človeka, ak sa zmenia jeho vnútorné podmienky, napríklad psychický stav. Veľkosť a kvalita prežívaného psychického stavu závisia od rozporu medzi súhrnom požiadaviek vonkajšieho prostredia a predpokladmi človeka vyrovnať sa s nimi. Spôsob, akým sa s nimi človek vyrovnáva, nezávisí ani tak od skutočných požiadaviek a objektívneho zmerateľného tlaku, ktorým na neho pôsobia, ale predovšetkým od toho, aký tlak subjektívne pociťuje, aký má k nim vzťah a aký význam im pripisuje (Bratská, 1992). Napriek tomu

316 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy možno nepochybne v zamestnaní identifikovať faktory, ktoré pre väčšinu ľudí predstavujú zvýšenú záťaž. V otázke, ktoré z faktorov (objektívne vs. subjektívne) chápeme v prežívaní záťaže ako primárne, nepanuje konsenzus. R. Lazarus (1966) zastáva názor, že záťaž a stres sú vysoko individuálne, a teda rozhodujúcim faktorom je kognitívne hodnotenie záťažovej situácie, tzn. že naše osobnostné charakteristiky určujú, čo budeme vnímať ako stresujúce a čo nie. Naopak napr. Americký inštitút pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci NIOSH (National Institute for Occupational Safety and Health), vychádzajúc z rôznych štúdií, zastáva názor, že sú to práve pracovné podmienky, ktoré v prevažnej miere spôsobujú stres na pracovisku. Medzi tieto objektívne faktory patria napr. rozporuplné pokyny, príliš veľké požiadavky, nedostatočné pracovné skúsenosti, vplyvy prostredia (hluk, teplo) atď. Záťažovým faktorom v povolaní sa venujú napr. N. Semmer a H. Dunckel (1991), ktorí vychádzajú z troch dimenzií narušenia rovnováhy regulačných procesov v povolaní problémy súvisiace s regulačnou kapacitou, regulačnou neistotou a neistotou dosiahnutia cieľa. V prípade problémov súvisiacich s regulačnou kapacitou indivídua ide o tzv. kvantitatívnu záťaž, ktorá vyplýva najmä z požiadaviek úlohy (napr. vysoké nároky na koncentráciu). V súvislosti s tlmočením môžeme hovoriť o záťaži spojenej s kapacitnými nárokmi, ako ich formuluje D. Gile vo svojom modéle d efforts. D. Gile (1995) identifikuje 3 základné kapacitné nároky v procese tlmočenia: počúvanie a analýza, produkcia reči, pamäť. Tlmočník disponuje určitým druhom mentálnej energie, ktorej množstvo je však kapacitne obmedzené, a tlmočenie si vyžaduje takmer všetku túto energiu, v niektorých prípadoch dokonca viac, ako má k dispozícii. V takomto prípade dochádza k zhoršeniu tlmočníckeho výkonu. Okrem požiadaviek vyplývajúcich z úlohy predstavujú kvantitatívnu záťaž aj faktory pracovného prostredia (napr. podmienky v tlmočníckej kabíne, hluk atď.). O regulačnej neistote hovoríme v prípade, že je ohrozené dosiahnutie cieľa. Ide o kvalitatívnu záťaž, kedy vzniká nepomer medzi výkonovými predpokladmi jedinca a komplexom úkonov potrebných na dosiahnutie cieľa (v prípade tlmočenia môžeme v tejto súvislosti hovoriť o rozpore medzi zručnosťami, vedomosťami, schopnosťami tlmočníka a nárokmi komunikačnej situácie v tlmočení). Regulačná neistota súvisí s konfliktmi v rozhodovaní medzi rôznymi spôsobmi dosiahnutia cieľa. Neistota dosiahnutia cieľa vzniká, ak je formulácia cieľov nejednoznačná, či dokonca rozporuplná. Takáto situácia vzniká, napr. pri nejasných rolových očakávaniach, rolových konfliktoch (etické aspekty tlmočníckeho povolania). Spomínané intuitívne hodnotenie profesie tlmočníka ako mimoriadne náročnej a stresujúcej sa vedci pokúšajú empiricky overiť a bližšie špecifikovať najmä od 80. rokov minulého storočia (Cooper et al., 1982; Kurz, 1997; Moser-Mercer et al., 1998 a i.). S podporou AIIC realizovali C. Cooper et al. (1982) prieskum s cieľom určiť príčiny záťažových situácií, ktorým sú vystavení konferenční tlmočníci. Autori identifikovali štyri skupiny stresorov, ktoré v rozličnej miere vplývajú na prežívanie záťaže u tlmočníkov: fyzikálne podmienky prostredia (physical environmental factors), faktory súvisiace so samotnou úlohou (task-related factors), interpersonálne faktory (interpersonal factors) a vzťah medzi pracovným a súkromným životom (home/work interface). K fyzikálnym faktorom prostredia pritom zaraďujú najmä nedostatky súvisiace s tlmočníckymi kabínami (vetranie, osvetlenie, zlá akustika atď.) Medzi faktory súvisiace so samotnou úlohou patrí najmä skutočnosť, že tlmočnícka činnosť si vyžaduje intenzívnu koncentráciu pozornosti, teda

317 IV. Tlmočenie kognitívne nároky, ale napr. i problematická spolupráca s rečníkom, (ne)zrozumiteľnosť východiskového diskurzu či zlá organizácia konferencie. Do kategórie interpersonálnych faktorov patria vzájomné vzťahy medzi tlmočníkmi (v kabíne), vzťahy tlmočníka s rečníkmi, poslucháčmi, organizátormi konferencií. Posledná kategória hovorí o spôsobe, akým súkromný život tlmočníkov ovplyvňuje ich profesionálny výkon. Všetky identifikované skupiny pritom možno považovať za objektívne faktory. Na subjektívne faktory záťaže v tlmočníckom procese sa zamerala I. Kurzová (1997). Použila dotazník STAI na meranie úzkosti ako momentálnej premennej a úzkostlivosti ako trvalej osobnostnej charakteristiky. U väčšiny tlmočníkov vo výskume autorka identifikovala nižšie skóre úzkostlivosti ako v referenčnej skupine a rovnako u väčšiny bola momentálna úzkosť vyššia ako trvalá úzkostlivosť, čo podporilo predpoklad, že záťaž má na väčšinu tlmočníkov pozitívny vplyv. Potvrdil sa tiež predpoklad, že väčšina tlmočníkov disponuje dobrými stratégiami zvládania stresu. 2 Kategorizácia záťažových faktorov v tlmočení Ako výsledok štúdia teoreticko-empirických zdrojov o problematike stresu a záťaže z oblasti translatológie a psychológie vznikla kategorizácia záťažových faktorov, ktorá sumarizuje a reflektuje oba vedecké pohľady. Na výkon profesie tlmočníka vplývajú tieto záťažové faktory: 1. Objektívne záťažové faktory - premenné diskurzu a komunikačnej situácie: - presýtenosť podnetmi (Gileov model kapacitných nárokov), tematické zameranie diskurzu, diskurzná typológia, forma prezentácie diskurzu, typ rečníka, realizačná forma transferu, podmienky v kabíne, technické zabezpečenie, rozpor medzi požiadavkami na adekvátny transfer a individuálnou tlmočníckou kompetenciou. 2. Subjektívne záťažové faktory premenné osobnosti tlmočníka: - kognitívno-osobnostné charakteristiky tlmočníka (tolerancia neurčitosti, anxieta, tréma). 3. Subjektívno objektívne záťažové faktory intersociálne premenné: - vzťahy medzi jednotlivými článkami komunikačného reťazca, vzťahy medzi tlmočníkmi v kabíne. Záver Úlohou (a zároveň výzvou) ďalšieho výskumu bude overiť pôsobenie spomenutých faktorov v procese tlmočenia, zistiť mieru ich uplatnenia, smer ich pôsobenia (na osi eustresdistres) a spôsoby efektívneho vyrovnávania sa s nimi. Takéto objasnenie záťažových faktorov a mechanizmov ich zvládania prispeje nielen k zlepšovaniu tlmočníckeho výkonu, ale tiež k efektívnejšej prevencii pred dlhodobým pôsobením záťaže na tlmočníka, ktorého výsledkom môžu byť zdravotné, psychické a sociálne problémy, príp. ich komplexná demonštrácia v podobe syndrómu vyhorenia. Literatúra BRATSKÁ, M.: Vieme riešiť záťažové situácie? Bratislava : SPN, 1992, 151 s. COOPER, C. L. DAVIES, R. TUNG, R. L.: Interpreting Stress: Sources of Job Stress among Conference Interpreters. Multilingua 1(2), 1982, s

318 Preklad a tlmočenie 10 Nové výzvy, prístupy, priority a perspektívy GILE, D.: Basic Concepts and Models for Interpreter and Translator Training. Amsterdam/ Philadelphia : John Benjamins, 1995, 120 s. KURZ, I.: Interpreters: Stress and Situation-Dependent Control of Anxiety. In: Kinga, K. Kohn, J. (ed.): Transferre Necesse Est. Proceedings of the 2nd International Conference on Current Trends in Studies of Translation and Interpreting. Budapest : Scholastica, 1997, s LAZARUS, R. S. : Psychological Stress and the Coping Process. New York : McGraw-Hill, 466 s. MOSER-MERCER, B. KÜNZLI, A. KORAC, M.: Prolonged turns in interpreting: Effects on quality, physiological and psychological stress. Interpreting 3(5), 1998, s NIOSH Publication No : Stress at Work. ( ). SEMMER, N. DUNCKEL, H.: Streßbezogene Arbeitsanalyse. In: Greif, S. Bamberg, E. Semmer, N. (ed.): Psychischer Streß am Arbeitsplatz. Götting